Július Viktory

Narodil sa v obci Podlužany v okrese Bánovce nad Bebravou v rodine mlynára. Študoval na gymnáziách v Trenčíne a Bratislave. V roku 1933 úspešne absolvoval štúdium práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a získal titul doktor práv (JUDr.).[2] Po ukončení štúdia pracoval ako auskultant[pozn 1] a po zložení potrebných skúšok ako sudca. Postupne pôsobil ako sudca na okresných súdoch v Bratislave, Ružomberku, Bánovciach nad Bebravou, Dunajskej Strede a Malackách. V období rokov 1938 až 1945 pracoval ako štátny zástupca (prokurátor) v Bratislave. V novembri 1943 prispel k oslobodeniu Gustáva Husáka z väzenia, keď z pozície štátneho zástupcu viedol svoju činnosť na súde zhovievavo voči obžalovanému Husákovi.[3] Počas druhej svetovej vojny sa stal z pozície štátneho zástupcu súčasťou komunistického odboja.[4] Zapojil sa aj do Slovenského národného povstania. Po potlačení povstania pomohol v roku 1945 Viliamovi Širokému a Júliusovi Ďurišovi utiecť z väzenia. Vo februári 1945 bol sám zatknutý, no podarilo sa mu utiecť.[5]

V roku 1945 sa stal aj formálne členom KSS, kde sa stal okresným tajomníkom. 18. septembra 1945 sa stal povereníkom pre veci vnútorné[pozn 2]. Na tejto pozícii však čelil kritike svojich spolustranníkov, že jednal veľmi mierne s členmi Zboru povereníkov za Demokratickú stranu a s dešpektom nazeral na manifestácie KSS v tom období.[6] Povereníkom pre veci vnútorné zotrval do 16. augusta 1946. V tomto roku sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. V roku 1948 sa stal členom komisie, ktorá pripravovala novú Ústavu ČSR.[7] 6. marca 1948 bol vymenovaný za povereníka spravodlivosti, ktorým zostal do 20. septembra 1951. V októbri 1949 sa stal súčasne aj predsedom Slovenského úradu pre telesnú výchovu a šport. Keďže povereníkom spravodlivosti sa stal už po komunistickom prevrate, podieľal sa aj na perzekúcii politických a iných oponentov režimu. V procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku, bol proti Gustávovi Husákovi použitý aj dokument, ktorý vyhotovil a podpísal práve Július Viktory.[8] Zo svojej pozície povereníka spravodlivosti sa podieľal aj na príprave procesu s cirkevnými hodnostármi Jánom Vojtaššákom, Pavlom Petrom Gojdičom a Michalom Buzalkom, ktorí boli vo vykonštuovanom procese odsúdení na doživotie. Pavol Peter Gojdič v roku 1960 zomrel vo Väznici Leopoldov na následky mučenia a zlého zaobchádzania.[9]

Na konci roka 1956 začal pôsobiť na Ministerstve zahraničných vecí ČSR. Vo februári 1957 sa na tri a pol roka stal veľvyslancom v Maďarsku. V roku 1960 sa stal námestníkom predsedu Najvyššieho súdu ČSR. V roku 1969 odišiel do dôchodku.[1]

V mimopolitickej oblasti sa angažoval aj v športe, bol aktívnym podporovateľom Sokolskej obce. Organizoval tiež závody v ľahkej atletike. V roku 1967 sa podieľal na obnovení závodu Národný beh Devín - Bratislava. Aktívne sa venoval vrhu guľou a hodu diskom. V týchto športových disciplínach bol aj reprezentantom Slovenska a držiteľom slovenských rekordov.[10] V rokoch 1949 až 1950 pôsobil ako hlavný redaktor časopisu Právny obzor.[11]

Za svoju účasť na protifašistickom odboji bol vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 a Radom Slovenského národného povstania 1. triedy.[12]

1. Auskultant bol právnik, absolvent právnickej fakulty, ktorý sa praxou na súde pripravoval na zloženie skúšky, ktorá bola potrebná preto, aby sa mohol stať sudcom. V súčasnosti je obdobou justičný čakateľ.
2. Hneď 16. augusta 1946, teda v deň nástupu nasledujúceho Zboru povereníkov, sa táto pozícia premenovala na Povereníctvo vnútra.

• Životopis Júliusa Viktoryho