Rudolf Božik

Rudolf Božik sa narodil 10. júla 1920 v Hrnčiarovciach (okres Trnava) v rodine železničného robotníka. Už od detstva sa zaujímal o letectvo. Vyučil sa za zámočníka vo firme Manesman Coburg v Trnave. V januári 1939 začal pilotný výcvik v Považskom aeroklube v Piešťanoch, pričom pilotný preukaz získal 9. augusta 1939.

V januári 1940 dobrovoľne narukoval do slovenskej armády, pričom základný vojenský a pilotný výcvik absolvoval v Škole leteckého dorastu v Piešťanoch (neskôr v Trenčianskych Biskupiciach). Ako jeden z najlepších absolventov bol zaradený do stíhacieho kurzu, ktorý dokončil 20. júna 1942. Lietal na strojoch Avia B.534 u Cvičnej letky v Piešťanoch a od 1. septembra u letky 12 v Spišskej Novej Vsi. V októbri 1942 bol na niekoľko mesiacov prevelený do funkcie inštruktora pešieho výcviku v Leteckej škole v Trenčianskych Biskupiciach. Od apríla 1943 sa v Piešťanoch preškoľoval na Messerschmitt Bf 109E.

V júni 1943 bol odoslaný na východný front a na Kryme absolvoval preškolenie na modernejšie Messerschmitty Bf 109G. Potom bol presunutý k letke 13 na letisku v Anape a zapojil sa do leteckých bojov nad Kubáňou a Čiernym morom. Prvé dva zostrely dosiahol 26. júla 1943 (Polikarpov R-5 a P-39 Airacobra), pričom do 26. septembra 1943 zostrelil ešte päť Il-2 a jeden Boston.[9] Počas pôsobenia na východnom fronte zostrelil pravdepodobne ešte deväť ďalších lietadiel, ale tieto zostrely mu zostali nepotvrdené.[10] Dňa 26. septembra 1943 pri vzlete havaroval a utrpel ťažké zranenia chrbtice. Po pobyte v niekoľkých nemocniciach bol na konci októbra transportovaný na Slovensko na doliečenie.

Od 31. januára 1944 pôsobil na letisku vo Vajnoroch, opäť u letky 13, ktorá bola presunutá späť na Slovensko a mala chrániť Bratislavu a priemyselné lokality na Považí pred americkými náletmi. Dňa 13. apríla odštartoval na poplach s Františkom Hanovcom a zostrelil nemecké ťažké stíhacie lietadlo Messerschmitt Bf 110, ktoré si pomýlil s americkým bombardérom B-24 Liberator.[6][7] V boji s americkými bombardérmi a ich stíhacím sprievodom 26. júna 1944, v ktorom bola Pohotovostná letka z väčšej časti zničená, poškodil jednu B-17 Flying Fortress.[11]

Na začiatku augusta bol jedným z pilotov, ktorí preleteli so štyrmi Bf 109G-6 letky 13 k letke 12 na poľnom letisku Išľa pri Prešove. Letka 12 bola súčasťou Skupiny vzdušných zbraní, určenej na podporu Východoslovenskej armády, ktorá mala brániť Slovensko pred Červenou armádou.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania začali nemecké jednotky odzbrojovanie Východoslovenskej armády a príslušníci Skupiny vzdušných zbraní na príkaz plukovníka Viliama Talského preleteli 31. augusta 1944 z letiska v Prešove za sovietske línie. Väčšina lietadiel pristála na letisku v Ľvove, medzi nimi aj Božik s Bf 109G-6. Už 6. septembra sa ale spoločne s ďalším Bf 109G-6, ktorý pilotoval František Hanovec, vrátil späť na Slovensko ako posila pre povstalecké letectvo, ktoré nemalo vo výzbroji žiadne moderné stíhačky. V službách povstaleckého letectva vykonal 32 bojových letov a zostrelil tri nemecké lietadlá (jeden Fw 189A-2 v spolupráci, jeden Ju 88A-5 a jeden Fw 189A-2).[8][9] V noci zo 7. na 8. októbra 1944 bol letecky transportovaný späť za sovietske línie.

Stal sa príslušníkom 2. česko-slovenského stíhacieho leteckého pluku, ktorý bol súčasťou 1. česko-slovenskej zmiešanej leteckej divízie. Pluk bol vyzbrojený sovietskymi stíhačkami Lavočkin La-5FN, neskôr La-7. Do konca vojny nebol výcvik tejto jednotky ukončený a k jej nasadeniu na fronte nedošlo.[8]

Po vojne pokračoval v službe v česko-slovenskom vojenskom letectve. Dňa 2. júla 1946 havaroval s cvičným lietadlom Kl 35 a opäť si poranil chrbticu. V rokoch 1949 až 1950 absolvoval skrátené ročné štúdium na Leteckej vojenskej akadémii. V roku 1950 bol pridelený k Bezpečnostnému letectvu. Po ukončení činnosti Bezpečnostného letectva na konci roku 1950 pôsobil ako veliteľ roja v Leteckom pluku 51 v Plzni. Kvôli následkom svojich predchádzajúcich zranení vykonával od júla 1951 už len rôzne neletové funkcie. Z vojenskej služby bol prepustený na konci roku 1958 v rámci čistky, zameranej na bývalých príslušníkov slovenskej armády, ktorí bojovali proti Sovietskemu zväzu.[9][12]

Od februára 1959 až do odchodu do dôchodku v roku 1980 pracoval ako strojvodca. Zomrel 27. júna 2000 v Piešťanoch vo veku 79 rokov. Pochovaný je v Bratislave na Cintoríne Vrakuňa.[13]