Myšiarka ušatá

Vďaka štíhlemu telu a maskovaciemu sfarbenie dokáže myšiarka ušatá vo svojom prirodzenom biotope skvele splynúť s okolitým prostredím

Myšiarka ušatá patrí medzi stredne veľké druhy sov. Čo do veľkosti je porovnateľný s holubom domácim (Columba livia f. domestica) alebo s blízko príbuznou sovou obyčajnou (Strix aluco), v porovnaní s ňou je však zreteľne štíhlejšia. Dĺžka jeho tela je 35 – 40, priemerne teda 38 cm a rozpätie krídel meria 90 – 100 cm. Hmotnosť u samcov sa pohybuje medzi 220 – 305 g, u samíc potom medzi 260 – 435 g[4]

Tak ako všetky druhy sov má aj myšiarka ušatá skvele vyvinutý sluch a zrak, svoju korisť dokáže dokonca lokalizovať aj v úplnej tme.[5] Významne jej pritom napomáha asymetrické umiestnenie ušných dutín, kedy ľavá je výrazne vyššie položená ako tá pravá. Zaujímavé je tiež to, že má zrak uspôsobený k videniu na väčšie vzdialenosti, pričom na blízko vidí zle. Ďalšími znakmi typické pre väčšinu sov sú ostré pazúry na silných končatinách a ostrý zahnutý zobák.[6]

Je porastená hustým, veľmi mäkkým perím svetlo až tmavo hnedého sfarbenia. Vrchná časť tela je pritom tmavšie s rôznorodou kresbou, spodina tela je zase posiata množstvom čiernych pozdĺžnych škvŕn. Jeho charakteristickým znakom sú dlhé perá okolo uší, ktoré však, hoci tak vyzerajú, nemajú žiadny podiel na lepšej kvalite sluchu. Nápadný je tiež jej oválny tvar tváre s dobre viditeľným bielym perím v závoji okolo žltočervených očí v tvare písmena X.

Obe pohlavia sú si veľmi podobné, samice sú však na prednej strane tela nepatrne tmavšie, mláďatá v prachovom šate sú celé svetlé s tmavým operením okolo očí a mladí vtáci majú v porovnaní s dospelými zase voľnejšie perie.[7] Lieta veľmi ticho. V lete sa dá rozoznať od iných sov podľa silnej hlavy, dlhých úzkych krídel a pomalého mávanie krídel, jej dlhá perá na hlave však viditeľná nie sú, za letu ich totiž drží tesne pri hlave.[7]

Myšiarka ušatá je veľmi rozšírenú sovou vyskytujúce sa na všetkých kontinentoch severnej pologule a izolovane aj na území severnej Afriky. Obýva takmer celú Európu, úplne chýba najmä v najsevernejších oblastiach, do Ázie zasahuje v podobe širokého pruhu siahajúceho od jej západnej časti až po Japonsko, v Severnej Amerike je potom zastúpený na väčšine územia Spojených štátov, na severe Mexika a tiež najmä na juhu Kanady. Vzhľadom k značnej rozlohe nie je doteraz známa veľkosť jeho areálu rozšírenia, presne vyčíslenie nie je ani jeho globálna početnosť, je však predbežne odhadovaný zhruba na 1 500 000 – 5 000 000 jedincov. Počet hniezdiacich párov v Európe, ktorá predstavuje 25 – 49 % jeho globálneho rozsahu, je potom odhadovaný na 380 000 – 810 000, teda 1 140 000 – 2 430 000 jedincov.[10]

U jej globálnej populácie bol v poslednej dobe zaznamenaný viditeľný pokles, nie je však považovaný za nijako drastický, a preto je v Červenom zozname IUCN stále radená do kategórie málo ohrozených druhov.[10] Najčastejšími príčinami úmrtia tohto druhu pritom bývajú predátori (pozri nižšie), strata prirodzeného biotopu a nedostatok potravy, veľmi často aj kolízie s vozidlami.[4]

Lesy v blízkosti otvorených krajín predstavujú pre myšiarku ušatú ideálny biotop

Myšiarka ušatá je prevažne stály vták, severské populácie však migrujú, a to najmä na územie Mexika, Indie, severnej Afriky a južnej Európy.[11]

Mysiarka v oblasti bratislavskeho Ruzinova uz niekolko rokov vyvadza mladata v tesnej blizkost panelovej zastavby. Po 2 roky som mal moznost pozorovat odchov mladych v lokalite Sandorova/Exnarova ulica v Bratislave, pricom hniezdo bolo na smreku vo vyske 2 poschodia paneloveho domu asi 7 metrov od okien domu na jeho severnej strane. Jeden z rodicov strazil hniezdo z vedlajsieho stromu asi 5 metrov od okna mojej kuchyne na 3 poschodi. Mam niekolko fotografii a videozaznam. Mlade piskaju nielen na hniezde, ale aj prve asi 2 tyzdne po opusteni hniezda. Umoznuju tym rodicom dohladavat hladne mladata v neustale sa rozsirujucej oblasti ich posobnosti. Pred ukoncenim krmenia mozem odhadovat piskanie hladnych mladat vo vzajomnej vzdialenosti aj niekolko stoviek metrov, pricom jednotlive mladata prelietaju na rozne lokality nezavisle na ostatnych surodencoch. Dohladavanie piskajuceho potomstva v konecnej faze krmenia vyzaduje od rodicov istotne znacne vykony. Aj v tychto rokoch pokracuju sovy vo vychve mladat v tejto oblasti, zial uz nie na takom - pre mna - viditelnom mieste. Ako zaujimavost mozem uviest, ze aj v tomto okamihu pocujem piskanie minimalne 2 mladat z roznych stran a to je teraz aktualne siedmy august 2020! Ci sa jedna o druhu (ci tretiu ???) znasku tohto roka, neviem. Ale v takomto neskorom obdobi som to este nepozoroval.

Spoločné denné odpočinkové miesto v zimnom období roka

Myšiarka ušatá je veľmi skryto žijúci vták s nočnou aktivitou (výnimku tvorí obdobie, keď migruje[4] a obdobia, kedy obstaráva potravu pre mláďatá). Deň trávi väčšinou vysoko na stromoch v tesnej blízkosti kmeňa, kde je vďaka svojmu hnedému sfarbenie a štíhlemu telu veľmi ťažko spozorovateľná. Pri priamom ohrození sa našuchorí, čím opticky zväčšuje svoju veľkosť, syčí a klape zobákom. Toto obranné správanie možno pritom pozorovať už aj u mláďat v hniezde. V zime sa často združuje do malých skupín, ktoré cez deň oddychujú v tesnej blízkosti pri sebe.[13]

Potrava

Hraboš poľný (Microtus arvalis) sú jednou z najčastejších koristi Myšiarky ušatej

Dvojica vývržkov Myšiarky ušate

Viac ako 90%[12] všetkej potravy myšiarky ušatej tvoria drobné hlodavce, najčastejšie hraboše, myšice, norníci, mladé potkany hnedé (Rattus norvegicus) a potkany tmavé. Ďalej sú v jeho potrave zastúpené aj iné malé cicavce, ako sú napr. veverice, mladé králiky, piskory, čipmankovia či krtkovia, ale svoje menšinové zastúpenie tu majú aj netopiere, vtáky až do veľkosti drozda čierneho (Turdus merula) alebo škorca (Sturnus sp.) (hoci tu prevládajú malí speváci, ako sú vrabce (Passer sp.) alebo pinkovité (Fringillidae),[12] hmyz (napr. chrobáky) a obojživelníky (najčastejšie žaby). Na svoju korisť pritom číha z vyvýšeného miesta a potom, čo ju zaznamená, na ňu veľmi rýchlo útočí. Následne ju usmrcuje pomocou svojich ostrých pazúrov a silného zobáka a pokiaľ je to možné, tak ju prehĺta celú naraz, ak nie, odnáša ju vo svojich pazúroch na vyvýšené miesto, kde ju postupne požiera.[18][11]

Nestráviteľných zvyškov, ako sú napr. kosti alebo srsť, sa následne zbavuje zhruba dvakrát za 24 hodín[19] v podobe 5,1 x 1,9 cm veľkých,[18] pozdĺžnych, šedých chuchvalcov známych ako vývržky (pozri obrázok). Tieto vývržky sú nielen dobrým zdrojom informácií o jeho hojnosti v rôznych lokalitách, ale na základe nájdených zvyškov v nich je možné zistiť, aká korisť je v jeho potrave v danej oblasti zastúpená najpočetnejšie.

Rozmnožovanie

Opustená hniezda krkavcovitých vtákov (tu hniezdo straky obyčajnej) pre myšiarku predstavuje preferované miesto na zahniezdenie.

Pohlavne dospieva vo veku jedného roka. Už v novembri pritom samce začínajú vyhľadávať vhodné miesto na zahniezdenie. Pri dvorení, ktoré občas začína už počas januára,[7] samec v tesnej blízkosti hniezda vo vzduchu tlieska krídlami pod telom a klape zobákom a snaží sa tak upútať pozornosť samice. Počas obdobia hniezda myšiarka ušatá obhajuje len malé teritórium v tesnej blízkosti hniezda, občas hniezdi aj niekoľko párov neďaleko od seba. Sú pritom monogamne, bola u nich však pozorovaná už aj polygamia.[7]

Mláďa

Hniezdi obvykle raz, v prípade veľkej hojnosti potravy aj dvakrát ročne, a to v rozmedzí od marca do júna. Vlastné hniezdo takmer vždy nestavia, namiesto toho využíva už opustené hniezda krkavcovitých vtákov (prevažne vrán, havranov a strák), ale aj myšiakov, veveričie a volavčie, zriedkakedy zahniezdia aj v trhline v skale, v dutine stromu alebo na zemi.[12][11]

Samica kladie každý druhý deň, 3 – 7 bielych, zaoblených, 40 x 32 mm veľkých a 23 g ťažkých (z toho 7 % tvorí škrupina)[20] na vajciach, sedí sama po dobu 27 – 28 dní. Keďže však začína sedieť už na prvom vajci, medzi mláďatami je následne dobre viditeľný vekový rozdiel. Počas obdobia, kedy samica vykonáva inkubáciu, jej samec do hniezda nosí potravu a následne z veľkej časti obstaráva potravu aj pre už vyliahnuté mláďatá, zatiaľ čo samica sa obvykle nevzďaľuje ďaleko od hniezda. V prípade, že je v blízkosti hniezda predátor, výhražne syčí a našuchorí perie alebo predvádza známu obrannú techniku, kedy predstiera neschopnosť letu a predátora odláka do bezpečnej vzdialenosti od vajec alebo mláďat. Vo veku 3-4 týždňov pomaly začínajú mladé Myšiarky opúšťať hniezdo a zdržujú sa na konároch v jeho blízkosti, po ktorých dokážu šplhať aj pomocou svojho silného zobáku. Vo veku približne 5 týždňov už dokáže vzlietnuť a o 1 – 2 týždne neskôr sa plne osamostatňujú.[20][7][12]

Myšiarka ušatá sa vo voľnej prírode dožíva priemerne 4 rokov,[20] v zajatí sa však môže dožiť aj viac ako 20 rokov.[7] Zatiaľ najstarší vo voľnej prírode zaznamenaný jedinec pochádza z Fínska s vekom celých 17 rokov a 11 mesiacov.[21]

Myšiarka ušatá je typickým zástupcom radu sov (Strigiformes), čeľade Sovovitých (Strigidae) a rodu Asio, kam zaraďujeme celkom 7 druhov „ušatých“ sov. Jej binomické meno, Asio otus, ktoré druhu prisúdil švédsky prírodovedec Carl Linné roku 1758 vo svojom diele Systema naturae, je pritom odvodené z gréckeho asio, názvu použitom pri popise myšiarky ušatej Plíniusom starším, a otus, z latinského výrazu pre sovu s výraznými ušami.[20]

Podľa fosílnych záznamov sa tu pritom vyskytoval už v období poslednej doby ľadovej, teda pred 10 000 – 120 000 rokmi.[20] Bol prečítaný mitochondriálny génom Myšiarky ušatej a močiarnej;[22] na základe týchto a ďalších dát sa zatiaľ javí ako najpríbuznejší myšiarke ušatej druh myšiarka krikľavá (Asio clamator), ale podpora je slabá a dát nie je veľa.[23]

Tvorí celkom 4 poddruhy[24][20] (niektoré zdroje však uvádzajú poddruhov až šesť, z toho posledný – Asio (otus) madagascariensis – býva niektorými zoológmi považovaný za samostatný druh),[7] z toho 2 sú zastúpené na východnej a 2 na západnej pologuli (na Slovensku sa vyskytuje prvý zmieňovaný):

• Asio otus otus (Linnaeus, 1758) – Eurázia v rozmedzí od Britských ostrovov a Pyrenejského polostrova po Ochotské more, ostrovy v Stredomorí, Stredný východ, južný Pakistan a Japonsko; obýva aj Azory a severozápadnú Afriku (v rozmedzí od Maroka po severozápadné Tunisko).
• Asio otus canariensis Madarász, 1901 – Kanárske ostrovy.
• Asio otos tuftsi Godfrey, 1948 – vyskytuje sa v rozmedzí od západnej Kanady po Mexiko.
• Myšiarka ušatá americká - Asio Otus Wilsonianus (Lesson, 1830) - vyskytuje sa v rozmedzí od Kanady po Oklahomu a Virgíniu v USA.

Je zákonom chránená, spoločenská hodnota je 920 € (Vyhláška MŽP č. 24/2003 Z.z. v znení č. 492/2006 Z. z., 638/2007 Z. z., 579/2008 Z. z., 173/2011 Z. z., 158/2014 Z. z., účinnosť od 01.01.2015).[25]

• Myšiarka
• Sovovité

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Myšiarka ušatá
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Myšiarka ušatá

• Článok o myšiarke ušatej na stránkach Natura Bohemica (po česky)
• Článok o myšiarke ušatej na stránkach BirdWeb (po anglicky)
• Článok o myšiarke ušatej na stránkach ARKive (po anglicky)
• Článok o myšiarke ušatej na stránkach British Garden Birds (po anglicky)
• Hlas myšiarky ušatej na webe xeno-canto Europe (po anglicky)
• Videá, fotografie a nahrávky zvukov o Asio otus na stránke eBird - Cornell Lab of Ornithology - Macaulay Library a podrobné informácie o Asio otus na stránke Birds of the World - Cornell Lab of Ornithology (v roku 2020 došlo k spojeniu s obsahom HBW online aj IBC, kompletný obsah je prístupný po registrácii)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kalous ušatý na českej Wikipédii.