Druh (taxonómia)

Pri pomenúvaní druhov organizmov (okrem vírusov) sa používa tzv. binomická nomenklatúra, čiže dvojslovné pomenovanie. Názov druhu sa teda skladá z dvoch slov - prvé slovo udáva rod a volá sa rodové meno, druhé (spolu s prvým) udáva druh a volá sa druhové meno (Pozor na zámenu: "meno druhu" či "názov druhu" je dvojslovný názov, ale "druhové meno" či "druhový názov" je len druhé slovo tohto dvojslovného názvu).

V úplnej podobe je dvojslovný názov ešte doplnený menom autora a rokom vydania práce autora názvu (pričom rok vydania sa niekedy vynecháva). Napríklad vo vedeckom názve Quercus robur Linnaeus, 1753 je slovo Quercus rodové meno, slovo robur je druhové meno, Linnaeus je meno autora (v tomto prípade Linné) a 1753 je rok, kedy tento autor tento druh prvýkrát pod týmto názvom opísal. Mená autora sa často píšu formou zaužívaných skratiek, napríklad namiesto Linnaeus sa píše "L.".

V prípadoch, kde definícia druhu aj druhové meno ostáva také isté ako u autora prvého opisu, ale rodové meno sa medzičasom zmenilo (t.j. druh bol preradený do iného rodu) sa meno autora prvého opisu spolu s rokom píše do zátvorky (a prípadne sa za zátvorku pridá meno a rok autora preradenia do iného rodu): napríklad Homo erectus (Dubois, 1892), Weidenreich, 1940 treba čítať takto: druh Homo erectus, ktorý prvýkrát v roku 1892 opísal Dubois s iným rodovým menom než Homo, a ktorý Weidenreich v roku 1940 presunul do rodu Homo, čiže ho nazval Homo erectus; časť za zátvorkou sa ale môže vynechať, takže za úplný sa považuje aj zápis Homo erectus (Dubois, 1892). Pre zaujímavosť možno dodať, že Dubois tento druh v roku 1892 konkrétne opísal pod názvom Anthropopithecus erectus.

Uvádzanie autora a roka je vo vedeckých textoch veľmi dôležité, lebo veľmi často rôzni autori vedome či nevedome používajú jedno a to isté pomenovanie rôznym spôsobom (t.j. buď pre dva úplne rozdielne druhy alebo pre ten istý ale rôzne široko definovaný druh), t.j. uvedenie autora a roka je v praxi jediný spôsob ako rozlíšiť rôzne významy takýchto jazykovo rovnakých pomenovaní.

Vedecké rodové meno sa píše vždy s veľkým písmenom, kým vedecké druhové meno sa píše vždy s malým začiatočným písmenom. Okrem toho sa celé vedecké meno má správne písať kurzívou (teda Quercus robur namiesto Quercus robur).

Vedecké meno je v zásade latinské - môže síce pochádzať aj z iného jazyka (často pôvodne napr. z gréčtiny), ale obyčajne sa považuje za latinské; v pravidlách botanickej nomenklatúry je aj explicitne predpísané, že vedecké názvy sa považujú za latinské bez ohľadu na ich skutočný pôvod.

Základným pravidlom platnosti vedeckých názvov je zákon prvenstva (priority), čiže prednosť má v zásade vždy ten názov druhu, ktorý bol publikovaný skôr (ale nie skôr ako Linného práce v 50. rokoch 18. storočia, čiže Linného názvy sú vlastne východiskom celého súčasného biologického názvoslovia). Existujú však aj výnimky - určité svetové organizácie smú v určitých prípadoch stanoviť, že platné bude pomenovanie, ktoré nebolo publikované ako prvé.

V slovenčine rozlišujeme ľudové (prípadne hovorové) názvy a odborné názvy.

Slovenské ľudové (hovorové) názvy sa tvoria rôzne, môžu byť jednoslovné či viacslovné, pričom viacslovné majú na rozdiel od odborných názvov (pozri nižšie) prirodzený slovosled (napr. červený melón, nie melón červený).

Slovenské odborné názvy (mená) dnes v zásade kopírujú systém tvorby vedeckých názvov v tom zmysle, že sú dvojslovné, na prvom mieste je rodové meno a na druhom je druhové meno. Rozdiely voči vedeckému názvu sú najmä tieto:

(1) Meno autora za druhovým menom sa pri slovenských odborných názvoch spravidla neuvádza.

(2) Slovenské rodové meno sa na rozdiel od vedeckého píše s malým začiatočným písmenom. Napríklad v názve dub letný je slovo dub písané s malým d (hoci vo vedeckom názve Quercus robur je slovo Quercus písané s veľkým Q). Druhové meno sa síce píše podobne ako vo vedeckých menách v zásade s malým začiatočným písmenom, ale v prípadoch, kde ide o privlastňovacie prídavné meno odvodené od mena osoby, sa píše s veľkým písmenom (napr. hrúz Kesslerov, ktorého vedecké meno znie Romanogobio kesslerii).

(3) Slovenské rodové aj druhové meno sa na rozdiel od vedeckého nepíše kurzívou - napríklad: slovenský odborný názov je dub letný, kým vedecký názov je Quercus robur.

(4) U niektorých autorov je v určitých prípadoch namiesto dvojslovného názvu prípustný (len alebo aj) jednoslovný a (najmä u rastlín) aj troslovný názov druhu. Príklady:

• vedecké meno: Panthera leo - slovenské odborné meno: lev púšťový alebo u niektorých autorov len lev.
• vedecké meno: Cephalanthera damasonium - slovenské odborné meno: prilbovka biela alebo u niektorých autorov vtáčia prilba biela (t.j. rodové meno je v tomto prípade buď jednoslovné - "prilbovka" alebo je dvojslovné - "vtáčia prilba", druhové meno je v oboch prípadoch jednoslovné - "biela").

(5) Nie vždy zodpovedá jednému vedeckému rodovému menu jedno slovenské rodové meno. Veľmi často sa stáva, že viacerým vedeckým rodovým menám (a teda rodom) zodpovedá jedno spoločné slovenské rodové meno: napríklad slovenské rodové meno slon sa používa pre vedecký rod Loxodonta aj pre vedecký rod Elephas, a teda názvy druhov sú napr. slon africký (Loxodonta africana) a slon indický (Elephas maximus); ďalšie príklady pozri napr. v článku ďateľ (rodové meno) (rodové meno ďateľ) či myšorodé (napr. rodové meno myš). V prípade živočíchov či rastlín, ktoré sú na Slovensku veľmi známe, sa však občas vyskytuje aj opačný prípad - jednému vedeckému rodovému menu (a teda rodu) zodpovedá viacero slovenských rodových mien: napríklad pozri článok Corvus (rod), kde je vedecké rodové meno (a teda rod) Corvus "rozdelené" na 3 slovenské rodové mená (vrana, krkavec, havran).

(6) Neplatí vyššie spomínané pravidlo priority. Dokonca by sa dalo povedať, že v praxi platí skôr jeho opak: názvy publikované ako prvé sú už často zriedkavé či zabudnuté a najbežnejší býva názov publikovaný neskôr, často najmä ten, ktorý bol publikovaný ako posledný.