Maria Callasová

Apartmánový dom v Aténach, kde Callasová žila medzi 1937 a 1945.

Podľa rodného listu sa Maria Callasová narodila 2. decembra 1923 ako Sophia Cecilia Kalos[3] v nemocnici na Manhattane. Pokrstená bola ako Anna Maria Sofia Cecilia Kalogeropoulou (po grécky: Μαρία Άννα Σοφία Καικιλία Καλογεροπούλου, odvodené z otcovho tvaru mena Kalogeropoulous). Callasovej otec skrátil meno na "Kalos" a neskôr na "Callas" v snahe zjednodušiť ho pre bežné používanie.[3]

George a Evangelia boli už od začiatku nesúrodým párom. Kým on bol bezstarostný a neambiciózny, bez záujmu o umenie, Evangelia bola temperamentná, so živým záujmom o spoločnosť a veľkými snami o svojom umeleckom živote.[3] Situácia sa zhoršovala aj vďaka jeho sukničkárstvu a nezmenilo na tom nič ani narodenie dcéry Yakinthi (neskôr nazývanej Jackie) v roku 1917, ani syna Vassilisa v roku 1920. Úmrtie Vassilisa o dva roky neskôr na meningitídu znamenalo ďalšiu ranu ich manželstvu.

Keď bola Evangelia tehotná s Mariou, George sa náhle rozhodol, že sa presťahujú do Ameriky. Yakinthi spomína, že to bolo sprevádzané hysterickým krikom matky a tresnutím dverí otca.[3] Rodina opustila Grécko v júli 1923 a nasťahovala sa do apartmánu v Astorii v štvrti Queens v New Yorku.

Evangelia bola presvedčená, že tretie dieťa bude chlapec. Keď sa Maria narodila, jej sklamanie bolo také veľké, že sa odmietala na dcéru celé štyri dni pozrieť.[3] Maria bola pokrstená až o tri roky neskôr (1926) v gréckopravoslávnej katedrále Najsvätejšej Trojice v New Yorku.[4] Keď mala štyri roky, George si otvoril vlastnú lekáreň a presťahoval rodinu na 192. ulicu v časti Washington Heighst na Manhattane. Tam aj vyrastala.

Maria už od troch rokov prejavovala hudobné nadanie a matka ju v tom podporovala, najmä keď počula Mariu si pospevovať. Callasová spomína: "Bola som nútená spievať už v piatich rokoch a nenávidela som to".[3] Rovnako ani George nebol nadšený z tlaku, ktorý matka na dcéru ohľadom spevu vyvíjala.[5] Rozpad manželstva vyústil v roku 1937 do odchodu Evangeliny naspäť do Atén, aj s oboma dcérami.[3]

Callasová získala hudobné vzdelanie v Aténach. Najskôr sa ju matka neúspešne pokúšala dostať na prestížne Aténske konzervatórium, ale na vtedajšieho riaditeľa jej netrénovaný hlas a nulové znalosti teórie neurobili veľký dojem. V lete 1937 sa jej nakoniec podarilo presvedčiť Mariu Trivelliovú, aby vzala jej dcéru na Grécke národné konzervatórium za pomerne malý študijný poplatok. Trivelliová spomína na "veľmi bacuľaté dievča s veľkými okuliarmi kvôli krátkozrakosti" takto:

"Tón jej hlasu bol teplý, lyrický a intenzívny. Víril ako plameň a napĺňal priestor melodickou ozvenou ako zvonkohra. Bol bezpochyby úžasný, ale bol jeden z tých veľkých talentov, ktoré nutne potrebovali kontrolu, drilovať techniku a prísnu disciplínu, aby mohli zažiariť vo svojej plnej nádhere".[3]

Trivelliová súhlasila, že vezme Callasovú do učenia, a to dokonca bez platenia študijného poplatku, ale k tomuto rozhodnutiu dospela až po tom, ako po niekoľkých hlasových skúškach zistila, že Callasovej hlas nie je kontraalt, ako jej bolo povedané, ale dramatický soprán. Okamžite začala pracovať na zväčšovaní rozsahu jej hlasu a odľahčení zafarbenia.[3] Trivelliová si spomína, že "Callasová bola doslova prototyp študentky. Fanatická, nekompromisná, venujúca štúdiu srdce i dušu. Jej pokrok bol fenomenálny. Študovala aj päť alebo šesť hodín denne. Za šesť mesiacov už spievala najťažšie árie z medzinárodného operného repertoára s maximálnou muzikálnosťou."[3]

Na svojom prvom verejnom vystúpení 11. apríla 1938 Callasová predviedla duet z Toscy v Aténskej hudobnej sále Parnassos.[3]

Callasová spomína na Trivelliovú, že "mala francúzske metódy, ktoré tlačili hlas do nosa, lepšie povedané s nazálnym charakterom. Mala som problém s nízkymi hrudnými tónmi, čo je veľmi dôležité pre bel canto. U nej som sa ich (hrudné tóny) naučila."[9] Ale v rozhovore s Pierrom Desgraupesom vo francúzskom programe L'Invitee Du Dimanche uviedla, že túto techniku si osvojila až pod vedením svojej nasledujúcej učiteľky, Elvíry de Hidalgo.[10]

Callasová študovala u Trivellovej dva roky, než jej matka vybavila nový konkurz v Aténskom konzervatóriu s de Hidalgovou. Callasová sa predviedla s áriou "Ocean, Thou Mighty Monster (Oceán, si mocný netvor)", na čo de Hidalgová spomína ako na "búrlivé, extravagantné kaskády zvuku, síce bez kontroly, ale plné drámy a emócií."[3]
Elvíra de Hidalgo okamžite súhlasila, že si ju vezme za žiačku, ale Callasovej matka ju požiadala aby ešte rok vyčkala, kým Maria riadne dokončí štúdium na Gréckom národnom konzervatóriu. K tomu došlo na jeseň r. 1939, keď Callasová ukončila štúdium verejným vystúpením ako Santuzza (sopránový hlas) v študentskej produkcii Pietra Mascagniho Sedliacka česť (v origináli Cavalleria rusticana).[3]

V roku 1968 Callasová povedala lordovi Harewoodovi:

„De Hidalgová mi dala skvelý tréning, pravdepodobne posledný skutočný tréning na bel canto. Bola som veľmi mladá, len trinásťročná, keď som jej spadla do náručia a naučila sa tajomstvá bel canta, čo ako dobre viete, nie je len o krásnom speve. Je to náročný tréning, niečo ako tesná zvieracia kazajka, ktorú si musíte navliecť, či sa vám to páči alebo nie. Nie je to len ako učiť sa čítať, písať a skladať vety, ale posunúť túto znalosť do krajnosti, spadnúť, ublížiť si, vstať a takto stále dokola. De Hidalgová mala jeden spôsob, ktorý bol na bel canto skutočne dobrý, bez ohľadu na hlasovú náročnosť; dokázala ho stále udržať ľahké, flexibilne s ním pracovať a nenechať ho padnúť. Ide o spôsob, akým udržať hlas ľahučký, pružný a nasmerovať ten správny tón na správne miesto, kde nebude vyčnievať, ale dobre tam zapadne. Naučila ma škály, trilky, všetky ozdoby pre bel canto, čo je rozsiahlym jazykom sám o sebe.“[9]

De Hidalgová neskôr spomínala na Callasovú ako „fenomenálnu“. „Dokázala by počúvať všetkých mojich študentov, soprány, mezzosoprány, tenory... Mohla to zvládnuť všetko."[11] Callasová si sama povedala, že by mohla chodiť "na konzervatórium o 10-tej ráno a ostať tam až s posledným žiakom... hltať hudbu", desať hodín denne. Keď sa jej učiteľka spýtala, prečo to robí, jej odpoveď bola priama: "aj s najmenej nadaným žiakom by sa mohla naučiť to, čo by inak nedokázala ani s tým najtalentovanejším."[12]

Po niekoľkých študentských vystúpeniach Callasová začala vystupovať v menších úlohách v Gréckej národnej opere. De Hidalgová jej tieto úlohy zabezpečila, aby si Callasová mohla niečo privyrobiť, čo bolo najmä v ťažkom vojnovom období veľmi potrebné.[3]

Profesionálny debut Callasovej vo februári 1941 bol malá úloha Beatrice v opere Boccaccio od Franza von Suppé.[3] Sopránová zboristka Galatea Amaxopoulou sa o Callasovej vyjadrila, že "Maria fantasticky odspievala party dokonca aj na skúške. To podnietilo hlbokú závisť a nevraživosť, každý sa ju snažil odstrániť."[3] Podobne spomína aj iná speváčka, Maria Alkeouová, že soprány Nafsika Galanouová a Anna "Zozó" Remmoundouová "zvykli stáť bokom a kým Callasová v popredí spievala, robili na jej adresu posmešné poznámky, smiali sa a ukazovali si na ňu prstom."[3]
Napriek týmto intrigám sa Callasovej darilo a v auguste 1942 debutovala v Pucciniho opere Tosca a neskôr aj v divadle Olympia v úlohe Marty v opere Eugena d'Alberta Tiefland. Callasovej prevedenie Marty získalo veľký ohlas. Hudobný kritik Spanoudi označil Callasovú ako "extrémne pružnú umelkyňu so vzácnym hudobným a dramatickým nadaním." Vangelis Mangliveras hodnotil Callasovú: "Predstaviteľka Marty zažiarila na gréckom hudobnom nebi ako nová hviezda, s nesmiernou hĺbkou precítenia poskytla prednes až na úrovni tragickej herečky. A čo sa týka jej výnimočného hlasu s jeho udivujúco prirodzeným prednesom, nemám čo dodať k slovám Alexandra Lalaouniho: Kalogeropoulouová je tak obdarená talentom od Boha, že my ostatní môžeme len stáť v nemom úžase a obdivovať ho."[3]

Po týchto vystúpeniach aj jej neprajníci museli rezignovať a tiež ju titulovali "Bohom obdarená".[3] Jej niekdajšia rivalka Remoundouová, keď ju sledovala na skúške na Beethovenove Fidelio, sa opýtala kolegyne: "Je možné, že je v nej niečo tak božské, až sme to prehliadli?".[3] Od tohoto obdobia sa datuje Callasovej prívlastok La divine (božská).

Po Tiefland-e Callasová opäť spievala v operách Sedliacka česť (Cavalleria rusticana) ako Santuzza a následne v opere O Protomastoras od Konstantinosa Paliatsarasa v kamennom amfiteátri Herodeon.[3] Tam počas augusta a septembra 1944 spievala aj v úlohe Leonore v gréckojazyčnej produkcii Fidelia. Nemecký kritik Friedrich Herzog, ktorý bol osobne prítomný na jednom z predstavení, ohodnotil Callasovej Leonoru ako "najväčší triumf":[3]

Maria Kalogeropoulouová nechala Leonorin soprán žiarivo stúpať až do bezmedznej oslavy v duete, vyzdvihla ho do najvznešenejších výšok. Harmónii dala rozpuk, kvet aj plod zvuku a povýšila umenie do podoby primadony.[3]

Po oslobodení Grécka de Hidalgová odporučila Callasovej presun do Talianska. Callasová ešte chvíľu pokračovala v sérii vystúpení po Grécku a potom, navzdory dobrej rade od učiteľky, sa vrátila za otcom do Ameriky. Dúfala, že jej kariéra naberie vyššie obrátky. V momente odchodu, 14. septembra 1945, dva mesiace po svojich 22. narodeninách, mala Callasová za sebou už 56 vystúpení v siedmich operách a približne dvadsiatke recitálov.[3] Posudzovala svoju grécku kariéru ako základ v jej hudobnom a dramatickom vzlete so slovami:"Ak spravím veľkú kariéru, nebude to pre mňa žiadnym prekvapením".[13]

Po návrate do Ameriky a obnovení vzťahu s otcom absolvovala Callasová dlhý rad konkurzov. V decembri 1945 bola pri konkurze pre Edwarda Johnsona, generálneho manažéra Metropolitnej Opery, ohodnotená takto: "Výnimočný hlas, myslím že ho čoskoro budeme počuť na pódiu".[3] Metropolitnej Opery následne dostala ponuku na úlohu v Madame Butterfly a Fidelio vo Filadelfii. Oba party však odmietla s tým, že na Butterfly sa jednak cítila príliš tučná a taktiež nechcela spievať operu v angličtine.[13] Aj keď o tejto ponuke neexistuje v oficiálnych dokumentoch Metropolitnej Opery žiaden záznam,[8] sám Johnson to prezradil v roku 1958 v rozhovore pre The New York Post: "Ponúkli sme jej zmluvu, ale nepáčila sa jej – tá zmluva, nie ponúknuté úlohy. Mala právo ju odmietnuť – zmluva bola, veľmi stručne povedané, pre začiatočníčku."[3]

Vila in Sirmione, kde Callasová žila s Giovannim Battistom Meneghinim medzi rokmi 1950 a 1959

V roku 1946 dostala Callasová ponuku na účinkovanie pri znovuotvorení opery v Chicagu v Pucciniho Turandot, ale spoločnosť to na poslednú chvíľu zrušila.

Basový spevák s taliansko-ruskými koreňmi Nicola Rossi-Lemeni, ktorý bol v tejto opere veľkou hviezdou, vedel, že taliansky dirigent Tullio Serafin hľadá niekoho na obsadenie voľnej pozície pre dramatický soprán v opere La Gioconda v Benátskej Aréne (Arena di Verona). Ten si na Callasovú neskôr spomínal ako na "úžasnú, tak silnú fyzicky aj duchovne a sebaistú o svojej budúcnosti. Vedel som, že v otvorenom divadle ako je toto Benátske, s jej odvahou a veľkým hlasom, by mala nesmierny vplyv."[14] Preto odporučil Callasovú impresáriovi a tenorovi na odpočinku, Giovannimu Zenatellovi. Počas konkurzu bol Zenatello Mariou tak uchvátený, že vstal a pripojil sa k nej do duetu.[5] Bola to úloha, ktorá znamenala Callasovej taliansky debut.

Pri príchode do Benátok sa Callasová zoznámila s bohatým magnátom Giovannim Battista Meneghinim, ktorý jej začal dvoriť. Vzali sa v roku 1949 a až do roku 1959, keď sa rozviedli, držal ochrannú ruku nad jej kariérou. Bola to Meneghiniho láska a podpora, ktorá dala Callasovej čas na etablovanie sa v Taliansku.[14] Počas tohto obdobia sa prezentovala ako Maria Meneghini Callasová.

Po La Gioconda nemala Callasová ďalšie ponuky, preto keď jej zavolal Serafin, že má pre ňu úlohu v Izolde, bez váhania mu odpovedala, že tú úlohu pozná, hoci v skutočnosti len zo zvedavosti nahliadla ešte počas štúdia na konzervatóriu do prvého dejstva.[13] Odspievala mu časť z druhého dejstva čítaním a aj keď sa Serafinovi priznala blafovaním ohľadom znalosti úlohy, ten bol jej výkonom natoľko očarený, že ju bez váhania do tejto úlohy obsadil.[13] Serafin odvtedy pôsobil ako Callasovej podporovateľ a mentor.

Podľa lorda Harewooda "veľmi málo talianskych dirigentov má takú význačnú kariéru a reputáciu, ako Tullio Serafin a pravdepodobne žiaden, s výnimkou Toscaniniho, väčší vplyv."[12] V roku 1968 Callasová spomína na spoluprácu so Serafinom ako na veľké šťastie a príležitosť v jej kariére, pretože ju naučil že "hudba musí mať výraz a dôvod. Naučil ma, že musí mať hĺbku a ja som vďačne prijímala všetko, čo mi tento muž poskytol."[9]

"Keď ste mladý, tak musíte riskovať."[12] Callasová o rozhodnutí akceptovať úlohu Elviry v I puritani.

Veľký obrat v jej kariére nastal v roku 1949 v Benátkach.[15] Bola obsadená do úlohy Brünnhilde z Valkýry vo Fenickom Divadle (operný dom Teatro La Fenice) keď Margherita Carosio, ktorá mala spievať postavu Elvíry v I puritani v rovnakom divadle, náhle ochorela. Serafin nedokázal nájsť inú vhodnú náhradu, preto sa obrátil na Callasovú s presvedčovaním, že ona sa dokáže v priebehu týždňa tento part naučiť. Callasová protestovala, že nielenže vôbec tú úlohu nepozná, ale má ešte ďalšie tri vystúpenia s Brünnhilde. Serafin sa vyjadril, že jej garantuje, že to dokáže.[12] Podľa Michaela Scotta (umeleckého riaditeľa a zakladateľa Londýn Opera Society) "už len predstava, že speváčka, ktorá by mala dostatočne kvalitne odspievať dve diela tak rozdielne v požiadavkách na jej hlas, ako sú práve Wagnerova Brünnhilde a Belliniho Elvíra, by vyvolalo nefalšované prekvapenie. No pokus o interpretáciu oboch postáv v rovnakej sezóne by už bolo číre velikášstvo." (pozn. Scott použil výraz folie de grandeur)[8]

Ešte skôr, ako k tomu naozaj došlo, jeden z kritikov si neodpustil uštipačnú poznámku: "Počul som, že Serafin súhlasil s prevedením I puritani s dramatickým sopránom... Kedy teda môžeme očakávať nové vydanie La traviata s Violettou v prevedení od Gina Bechiho (barytón)?"[8]
Po predstavení však bolo jasné, že – ako jeden kritik napísal,: "Aj najväčší skeptici musia uznať zázrak, ktorý Callasová dokázala... pružnosť a priezračnosť prekrásne posadeného hlasu, nádherné vysoké tóny. Jej prednes bol navyše tak ľudský a teplý, že jeden by v tej čírej krehkosti márne hľadal najmenšie známky chladu z inej Elvíry."[16]
Franco Zeffirelli: "Čo (Callasová) predviedla v Benátkach, bol naozaj neuveriteľné. Musíte mať dostatočné znalosti o opere, aby ste si uvedomili ohromný rozsah tohto úspechu. Bolo to, ako keby sa niekto opýtal Birgity Nilsson, ktorá je známa pre svoj veľký vagneriánsky hlas, aby cez noc nahradila Beverly Sillsovú, ktorá je jednou z najväčších koloratúrnych sopránov dneška".
Scott sa vyjadril, že "zo všetkých úloh, ktoré kedy Callasová zvládla, je sporné, či niektorá mala podobne ďalekosiahly efekt."[8]

Takýto masívny vpád do belkantového repertoára nielen zmenil smer Callasovej kariéry a znamenal jednoznačnú cestu vedúcu k titulným úlohám v operách ako Lucia di Lammermoor, Violetty Valéry v La traviata, Armida, Aminy v La sonnambula, Imogeny v Il pirata, Fiorilly v Il turco in Italia, Medéy v Medea alebo Anny v Anna Boleno, ale aj znovuoživil záujem o dlho zanedbávané opery od Cherubiniho, Belliniho, Donizettiho či Rossiniho.[14] Podľa slov sopranistky Montserrat Caballé: „Ona pre nás, všetkých spevákov na svete, otvorila nové dvere, ktoré boli doteraz zatvorené. Za nimi nespala len skvelá hudba, ale najmä úžasná myšlienka interpretácie. Dala nám šancu, tým, čo idú v jej stopách, robiť veci predtým nemysliteľné. Že ma s Callasovou porovnávajú, tak to by som si netrúfla nikdy ani snívať. Nie je to správne. Nedosahujem veľkosti Callasovej.“[14]

Rovnako ako v I puritani, Callasová sa naučila a odspievala úlohy ako Cherubiniho Medeu, Giordanovu Andreu Chénier či Rossiniho Armidu iba s niekoľkodňovým predstihom.[14][17] V priebehu svojej kariéry preukázala hlasovú univerzálnosť v recitáloch tým, že nasadila dramatické sopránové árie ku koloratúrnym kúskom, vrátane recitálu RAI v r.1952, ktorý otvárala so scénou s listom postavou lady z opery Macbeth, nasledovali "mad scene" z Lucia di Lammermoor, zradný recitatív a ária Abigaile z opery Nabucco a napokon Spev Zvonov z Lakmé zavŕšený vysokým zvonivým e ⁶.[17]

V začiatkoch svojej kariéry bola Callasová plnoštíhla, podľa vlastných slov: "niekto by mohol povedať, že som ťažká, áno, ale som aj vysoká (174 cm) a moja hmotnosť nepresiahla 92 kg."[13] Serafin spomína, že Callasová neúmerne jedla aj počas nahrávania Lucii v Benátkach spolu s Tito Gobbim a nechala si problémy s váhou prerásť cez hlavu. Keď oponovala, že "predsa nie som až taká ťažká", Tito ju vyzval aby to dokázala tým, že sa postaví na váhu, ktorá bola pred reštauráciou. Výsledkom bolo, že "ostala zarazená a dosť stíchla."[26] V 1968 Callasová povedala Edwardovi Downesovi, že v začiatkoch jej stvárnenia Cherubiniho Medey v máji 1953 si uvedomila, že do dramatizácie postavy rovnako ako do iných úloh v svojom repertoári potrebuje štíhlejšiu tvár a postavu. Dodala:

„Bola som taká ťažká, že ešte aj môj hlasový prejav sa stal ťažkým. Unavovalo ma to, potila som sa a musela som tvrdšie pracovať. Ani zdravotne som sa necítila ktovieako dobre, nemohla som sa ani voľne hýbať. A potom som už mala plné zuby hry na krásnu mladú ženu, hoci som bola ťažká a nemala pohodlie voľného pohybu. Akokoľvek, bolo to nepríjemné a nepáčilo sa mi to. Tak som cítila, že to musím spraviť a to správne – veď celý život som študovala ako správne spievať, tak prečo by som nemala zvládnuť aj diétu a dostať sa konečne do reprezentatívneho stavu.“[13]

Počas roku 1953 a začiatkom 1954 zhodila takmer 36 kilogramov a pretvorila sa na niečo, čo maestro Nicola Rescigno opísal ako "pravdepodobne najkrajšia dáma na pódiu". Sir Rudolf Bing, ktorý si Callasovú pamätal z r. 1951 ako "príšerne tučnú", po zmene jej výzoru nešetril slovami ako "udivujúco štíhla a okúzľujúca žena" ktorá "nijako neprejavovala typické znaky schudnutých tlstých žien: vyzerala totiž ako keby sa do takejto nádhernej postavy priam narodila, aj jej pohyby boli stále plné elegancie".[27]

Jej rapídny úbytok na váhe dal dôvod rôznym klebetám, napríklad že prehltla pásomnicu. Výrobca cestovín Panatella Mills prehlasoval, že úbytok na hmotnosti je vďaka ich výrobku, kvôli čomu ich Callasová zažalovala.[8] Sama Callasová uviedla, že schudla len vďaka citlivo vyváženej nízkokalorickej diéte, zloženej prevažne zo šalátov a kuracieho mäsa.[13]

Viacerí veria, že stratou hmotnosti sa operná diva pripravila aj o dôležitú silu, ktorou by sa mohla "oprieť" do hlasu a následkom toho sa musela viac siliť. Na druhej strane je evidentné, že strata hmotnosti zjemnila jej hlas, pridala na ženskosti a najmä jej dodala sebaistotu do interpretácie a osobnosti.[14]

Tito Gobbi si neodpustil poklonu:

"Teraz je nielen výnimočne hudobne a dramaticky nadanou persónou, ale navyše aj fyzicky nádhernou. Je si toho vedomá a do postáv vnáša osviežujúce kúzlo osobnosti. Aký to bude mať dopad na jej hlasový fond a nervovú stabilitu, si netrúfam odhadnúť. Tvrdím však, že týmto vykvitla do nádhernej umelkyne, unikátnej pre jej generáciu a vynikajúcej v celom zábere speváckej histórie."[26]

Sama Callasová zostavila vývoj svojej váhy interpretovaný v súvislosti s niektorými predstaveniami: Mona Lisa v La Scale v roku 1952 (92 kg), Aida v Arena di Verona (87), Norma v Terste v roku 1953 (80), Medea v La Scale v decembri 1953 (78), Lucia v januári nasledujúceho roku (75), Alceste (65) a Don Carlo (64) v rovnakom období. Váha potom ešte šla dole a v roku 1957 sa ustálila na približne 54 kg.

Callasovej hlas bol a navždy ostal kontroverzným. Bol rovnako rušivo obťažujúcim ako aj inšpiratívne vzrušujúcim.[14][17] Walter Legge uviedol, že Callasová bola posadnutá najdôležitejším znakom veľkých speváčok: okamžite rozpoznateľným hlasom.[28] Taliansky kritik Rodolfo Celetti počas "diskusii o Callasovej" prehlásil: "Zafarbenie jej hlasu, čisto zo zvukového hľadiska, bolo v zásade protivné. Bol to silný zvuk, ktorý dával dojem vyprahnutosti, sucha. Chýbali mu tie prvky, ktoré sa v žargóne spevákov opisujú ako zamat, glazúra. Ale teraz celkom verím, že práve tento fakt má podiel na jej úspechu. Prečo? Pretože práve prirodzeným nedostatkom zamatovosti, bohatosti a glazúry jej hlas získal svoje zafarbenie a výraz, a stal sa nezabudnuteľným."[29]

Na druhej strane Ira Siff, po preskúmaní Callasovej nahrávky z koncertu naživo z roku 1951, napísal toto: "Overená múdrosť nám jasne hovorí, že Callasová aj v ranom období mala hlas nezaujímavý podľa bežných štandardov a s chybou – príznak blížiacich sa problémov. Pri počúvaní jej vstupu v tomto predstavení sa však stretávame s bohatým, dobre zviazaným zvukom, nadštandardne strhujúcim, schopným aj jemných dynamických odtieňov. Vysoké tóny su bez zakolísania, hrudné tóny bez silenia a zobrazenie stredného rozsahu nevykazuje žiadne známky dutosti, ktorá bola so starnutím jej hlasu viac a viac postrehnuteľná."[30]

Callasovej mentor Tullio Serafin zvykol o nej hovoriť ako "una grande vociaccia", a pokračuje "vociaccia je trochu pejoratívne – znamená to škaredý hlas – ale s grande je to veľký, veľkolepý hlas. Veľkolepo škaredý hlas, asi takto."[31] Sama Callasová nemala rada zvuk svojho hlasu, v jednom z posledných rozhovorov na otázku, či je alebo nie je schopná počúvať samú seba, odpovedala:

Som, ale nemám ho rada. Musím si ho vypočuť, ale vôbec sa mi nepáči, pretože sa mi nepáči tento druh hlasu, aký mám. V podstate nenávidím počúvať samu seba! Prvýkrát som počula svoj hlas v roku 1949 na nahrávke zo San Giovanni Battista od Stradellu v chráme v Perugii. Prinútili ma vypočuť si tú pásku a ja som si skoro oči vyplakala. Chcela som všetko zrušiť, vzdať sa spevu... Ale teraz, i keď stále nemám rada svoj hlas, už ho dokážem zniesť a aj ohodnotiť – "hmm, to bolo dobre zaspievané", alebo "to bolo takmer perfektné".[32]

Maestro Carlo Maria Giulini ho popisuje takto:

Je veľmi ťažké hovoriť o Callasovej hlase. Jej hlas bol veľmi špecifický nástroj. Je to ako s niektorými strunovými hudobnými nástrojmi – husle, viola, čelo – pri prvom započúvaní sa do zvuku týchto nástrojov je prvý dojem niekedy zvláštny. Ale po niekoľkých minútach, keď si na neho zvyknete, sa ten druh zvuku stane priateľskejší, no a napokon v ňom objavíte aj jeho kúzelnú kvalitu. A to bola aj Callasová.

Rozsah a veľkosť hlasu

Callasovej hlasový rozsah (najnižšie a najvyššie tóny sú označené červenou): od f ³ pod stredným c ³ (zelená) po e ⁶ nad vysokým c ⁶ (modrá)

Pokiaľ ide o samotnú veľkosť jej hlasu, Celleti to popisuje takto: "Bol prenikavý. Objem ako taký bol priemerný, ani príliš malý ani priveľký. Ale jeho prenikavosť spojená s touto kvalitou (ktorá až hraničila s ohyzdnosťou, pretože často v nej bolo počuť čosi drsné) zabezpečila, že ju bolo jasne počuť kdekoľvek v hľadisku.[29] A dostatočne paradoxne sa Celletti v Le grandi voci vyjadril, že Callasová nemala prenikavý hlas, ale "objemný, zvučný a tmavý" ("una voce voluminosa, squillante e di timbro scuro"). Po svojom prvom predstavení ako Medea v 1953 o nej kritik v Musical Courier napísal, že "ukázala hlasovú štedrosť, ktorá bola ťažko uveriteľná pre tento rozkmit a pružnosť."[16] Richard Bonynge v rozhovore (spolu s Joan Sutherlandovou) pre Opera News v roku 1982 vyhlásil:

"Pred schudnutím mala kolosálny hlas. Linul sa z nej podobne, ako to robila Flagstadová. Callasová mala obrovský hlas. Keď ona alebo Stignaniová spievala Normu, v spodných polohách by ste ťažko rozoznali, ktorá je ktorá... Oh, bol naozaj nádherný. A vysoké tóny vyspievala až na vrchol."[35]

Michael Scott vo svojej knihe poukázal na rozdiel, že pokiaľ Callasovej hlas pred rokom 1954 bol "dramatickým sopránom s výnimočným vrcholom", po schudnutí "delikátne veľkým sopránom".[8][16] Pri spievaní bol rozsah jej hlasu len tri oktávy, od f ³ pod stredným c, ktoré bolo možné počuť v "Arrigo! Ah parli a un core" z I vespri siciliani, až po e ⁶, zaspievaným v árii "Mercè, dilette amiche" v poslednom dejstve rovnakej opery, podobne ako v Rossiniho Armide a Lakmé Bell Song. Či Callasová zaspievala f ⁶ na predstavení, je stále predmetom diskusií. Po jej koncerte 11. júna 1951 vo Florencii Rock Ferris z Musical Courier povedal: "Vysoké e ⁶ a f ⁶ zaspievala plným hlasom."[16] Aj keď nevyšla žiadna nahrávka, kde Callasová zaspievala f ⁶, predpokladané e ⁶ na konci Rossiniho Armidy bolo na nahrávke veľmi pochybnej kvality talianskymi muzikológmi a kritikmi Eugeniom Garom a Rodolfom Cellettiim označené ako f ⁶.[29] Dr. Robert Seletsky vykonal expertízu a zistil, že keďže záver Armidy je v E-dur, posledná nota nemohla byť f ⁶, pretože by bol disharmonický. Autor Eve Ruggieri označil poslednú notu v "Mercè, dilette amiche" z roku 1951 vo Florencii na predstavení I vespri siciliani ako f ⁶,[36] ale toto tvrdenie bolo vyvrátené Johnom Ardoinom po hodnotení nahrávky predstavenia rovnako ako aj nahrávky z Opera News, pričom obe noty označil ako e ⁶.[17][30]

V roku 1959 maestro Francesco Siciliani v rozhovore spolu s Pierre Desgraupes v programe L'invitée du dimanche (Nedeľný hosť) vo francúzskej televízii hovoril o Callasovej hlase, že "išlo až do vysokého f ⁶" (a tiež spomenul že v spodných polohách kleslo až k malému c), ale v rámci rovnakého programu Callasovej učiteľka Elvira de Hidalgo hovorila o hlase, zasahujúcom až k e ⁶, ale nezmienila žiadne f ⁶. Samotná Callasová sa ohľadom tohto nevyjadrila, nedala najavo ani súhlas ani nesúhlas s ktorýmkoľvek z tvrdení.[10]

Niektorí speváci mali za to, že práve príliš ťažké úlohy v počiatkoch jej kariéry poškodili Callasovej hlas.[44] Mezzosopranistka Giulietta Simionato, Callasovej blízka priateľka a častá kolegyňa uviedla: "povedala som Callasovej, že mám pocit, že prvé ťažké úlohy viedli k oslabeniu hlasiviek a následne k problémom s kontrolou jej horného registra."[48]

Louise Caselotti, ktorý s Callasovou pracoval v rokoch 1946 a 1947, smerom k jej talianskemu debutu uviedol, že jeho pocit bol práve naopak v tom, že za Callasovej hlasovými problémami stáli jej príliš ľahké prvé úlohy.[3] Niekoľko spevákov sa nazdávalo, že Callasovej nadmieru používaný hrudný spev viedol k ostrosti a labilite pri speve v horných polohách.[44] Meneghini vo svojej knihe písal, že Callasová trpela nezvykle predčasným nástupom menopauzy, čo mohlo mať vplyv na jej hlas. Sopranistka Carol Neblettová raz povedala, že: "žena spieva vaječníkmi – a teda je len tak dobrá, ako dobré sú jej hormóny."[39] Kritik Henry Pleasants uviedol, že to bola strata fyzickej sily a nádychu, ktorá viedla k hlasovým problémom:

Spev, a obzvlášť operný, vyžaduje fyzickú silu. Pľúca bez toho nedokážu poskytnúť trvalý prúd vzduchu, potrebný na vytvorenie stabilného a presného tónu. Vzduch uniká, ale už tam nie je mohutnosť v tóne, alebo len sčasti a nakrátko. Výsledkom je dýchavičný tón – tolerovateľný, ale už nie pekný – spevák spieva slabšie a hlas je akoby zastretý a vláčny.[49]

V podobnom duchu sa vyjadrila v rozhovore pre BBC aj Joan Sutherlandová, ktorá počula Callasovú v 50-tych rokoch:

(Počuť Callasovú v Norme v 1952) – bol to šok, nádherný šok. Zimomriavky mi prebehli hore aj dole po chrbte. Pri predstaveniach pred stratou hmotnosti to bol rozhodne väčší zvuk, než potom. Myslím, že sa potom prácne pokúšala vzkriesiť "hmotnosť" v jej hlase, ktorá odišla zároveň s tou z postavy. Ale po schudnutí už nedokázala udržať ten objem zvuku ako predtým, aj telo vyzeralo, že je príliš krehké a nedokáže už poskytnúť tú starú silu. Ale stále to bolo vzrušujúce. A napínavé. Nemyslím si však, že ak niekto počul Callasovú až po roku 1955, skutočne počul Callasovej hlas. [50]

Michael Scott mienil, že strata sily dychu bola priamym dôsledkom úbytku hmotnosti.[8] Robert Detmer na recitál z roku 1958 v Chicagu napísal, "hlas sa hrozivo vymykal spod kontroly, za hranicou schopnosti ho udržať a zachovať plný príliš štíhlou speváčkou."[16]

Fotky a videá z jej korpulentnejšieho obdobia ukazujú postavu vzpriamenú, s uvoľnenými ramenami dozadu. Na všetkých videách z neskoršieho obdobia po strate hmotnosti "sme sledovali neustále prepadnutý a nahrbený hrudník a následné výrazné zhoršenie (zvuku)."[51] Táto súvisiaca zmena v držaní tela bola spomínaná ako vizuálny dôkaz postupujúcej straty sily dychu.[8][38]

Propagačné a náhodné (neoficiálne) nahrávky z neskorších 40-tych rokov až do 1953 – v období, keď spievala ťažké úlohy dramatického sopránu – nevykazovali žiaden náznak poklesu vo vytváraní hlasu, žiadnu stratu objemu či nestabilitu alebo zúženie v hornom registri.[17] Na spev z MacBetha v roku 1952 – po piatich rokoch spievania vrcholného repertoáru dramatického sopránu –  napísal Peter Dragadze pre Operu, "sa od poslednej sezóny Callasovej hlas podstatne zlepšil a vzrástol, druhá pasáž s b ³ a c ³ je teraz úplne čistá, poskytuje vyrovnanú farebnú škálu odvrchu až nadol."[14] John Ardoin na jej výkon v Medee o rok neskôr napísal: "hlas je teraz zabezpečený a uvoľnený ako len môže byť. Veľa horných Béčok má vynikajúci (zvonivý) zvuk, zvláda zradné textúry (tal. tessitura) ako dychtivý plnokrvník."[17]

V nahrávkach z roku 1954 (bezprostredne po strate 36 kg hmotnosti) a neskorších, "nielenže jej hlas stratil svoje teplo a stal sa užším a kyslejším, ale pasáže v horných polohách už nevyspieva tak zľahka."[8] Zároveň v tomto čase sa objavuje prvá nestabilita vrchných tónov.[17] Walter Legge, ktorý produkoval takmer všetky Callasovej nahrávky v EMI uviedol, že "Callasová vykazovala hlasové nedostatky už na začiatku roku 1954." Počas nahrávania La forza del destino, hneď po jej úbytku na hmotnosti "sa kolísanie stalo natoľko výrazné, že som povedal (Callasovej), že s nahrávkou budeme musieť rozdávať aj tabletky na morskú chorobu."[28] Boli tu však aj iní, ktorí zmeny hlasu po schudnutí naopak uvítali.

Na jej výkon v Norme v Chicagu z roku 1954, Claudia Cassidy napísala, že "je tam mierne chvenie v niektorých dlhých horných tónoch, ale pre mňa je farba jej hlasu krajšia a hlas vyrovnanejší v celom rozsahu, než predtým."[16] A na jej výkon z rovnakej opery v Londýne z roku 1957 (jej prvé vystúpenie v Covent Garden po strate hmotnosti), kritici zase pociťovali, že jej hlas sa zmenil k lepšiemu, že sa teraz stal presnejším nástrojom, s novým zameraním.[16] Mnoho z jej kritikou najviac uznávaných vystúpení je z obdobia 1954 – 1958 (menujúc aspoň také ako Norma, La traviata, Sonnambula a Lucia di Lammermoor z 1955, Anna Bolena z 1957 či Medea z roku 1958).

Callasovej blízky priateľ a kolega Tito Gobbi mienil, že všetky jej hlasové problémy pramenily zo stavu mysle:

Nemyslím si, že sa niečo stalo s hlasom. Myslím, že iba stratila sebadôveru. Bola na takom vrchole kariéry, ako si len človek môže priať, takže cítila obrovskú zodpovednosť. Bola povinná poskytnúť to najlepšie každý večer, a možno keď cítila, že toho nebola viac schopná, tak stratila sebadôveru. Myslím, že toto bolo začiatkom konca jej kariéry.

Gobbiho tvrdenie podporovala aj náhodná nahrávka Callasovej pri skúške Beethovenovej árie "Ah! Perfido" a časti Verdiho Sily osudu krátko pred jej smrťou, ktorá ukazuje jej hlas v oveľa lepšom stave, než na viacerých nahrávkach z roku 1960 a oveľa zdravší, než z koncertu s Giuseppem Di Stefanom z roku 1970.[17]

Sopranistka Renée Flemingová uviedla, že videá Callasovej z neskorších 50-tych a raných 60-tych rokov odhaľujú držanie tela, ktoré naznačuje problémy s dychom:

Mám teóriu, čo spôsobilo jej hlasový úpadok, ale skôr z pozorovaní jej spevu, než z počúvania. Naozaj si myslím, že to bol jej rapídny a dramatický úbytok hmotnosti. Ako viete, nie je to len chudnutie samo o sebe, Deborah Voigtová zhodila veľa a stále znie úžasne. Ale keď niekto používa hmotnosť pre dodanie sily, a potom je to zrazu preč, pričom si nevybudoval ďalšie svaly na podporu, môže to byť pre hlas veľmi ťažké. A nedá sa odhadnúť ani daň, ktorú si emocionálny zmätok tiež vyberie. Bolo mi povedané od niekoho, čo ju dobre poznal, že spôsob, akým Callasová držala ruky na svojom solar plexus jej pomáhalo vytvoriť nejaký druh pomoci. Keby bola operetnou speváčkou, nikdy by nemala problém. Ale ona spievala najťažší repertoár, veci, ktoré vyžadujú najväčšiu výdrž a silu.[38]

Lenže ako hudobný kritik Peter G. Davis napísal o dramatickom sopráne Deborah Voigtovej krátko po tom, ako schudla 60 kg po žalúdočnom bypasse, priniesol porovnanie s Callasovou a označil rastúcu kyslosť a riedkosť vo Voigtovej hlase, ktorá pripomínala aj zmeny v hlase Callasovej:

K zmenám došlo aj u Voigtovej, aj keď je ťažké posúdiť, či je to kvôli chudnutiu alebo normálnemu starnutiu. Stále zúria diskusie nad tým, či drastická diéta Marie Callasovej prispela k jej rýchlemu hlasovému úpadku. Voigtová doteraz nevykazuje žiaden z technických problémov Callasovej: jej hlas sa naďalej spoľahlivo nesie a je pod kontrolou. Ale čo je viditeľné, a to už počiatkom sezóny vo Verdiho Sile osudu a teraz v Toske, je výrazné stenčenie kvality v samotnom jadre hlasového rozsahu, spolu s miernou kyslosťou a priškrtením tónu, ktorý už rozhodne nemá ten mladistvý náboj, a to najmä v altových polohách.[52]

Voigtová sama vysvetlila, ako jej dramatický úbytok hmotnosti ovplyvnil dýchanie a jeho podporu:

Veľa z toho, čo som spravila s mojou váhou bolo veľmi prirodzené, hlasovo. Teraz mám iné telo – už ma tu nie je tak veľa. Práca bránice, ako sa cítim v krku, nie sú v žiadnom prípade ohrozené. Ale musím nad tým teraz viac premýšľať. Musím si pripomínať, aby som držala svoje rebrá otvorené. Musím si uvedomovať, kedy mi začne dochádzať dych. Keď som sa nadýchla predtým, hmotnosť to zo mňa vykopla a dala mu ďalšie "whooom"! Teraz to nerobí. Ak si nepripomeniem, že sa musím zbaviť starého vzduchu a znova zapojiť svaly, dych sa začne hromadiť a to je presne to, keď nemôžete dostať zo seba frázu, lámete vysoké tóny.[53]

Callasová sama pripisuje svoje problémy strate istoty spôsobenej stratou podpory dychu, aj keď to nekladie do súvislosti s hmotnosťou. V apríli 1977 v rozhovore s novinárom Philippom Calonom, uviedla:

Moje najlepšie nahrávky boli, keď som bola chudá – a hovorím chudá, nie štíhla – pretože som veľa pracovala, nemohla nabrať váhu späť, a stala sa až príliš chudá... moje najväčšie úspechy – Lucia di Lammermoor, Sonnambula, Medea, Anna Bolena – boli, keď som bola chudá ako metla. Dokonca aj po prvýkrát v Paríži v roku 1958, keď sa to vysielalo v Eurovízii, som bola chudá. Skutočne vychudnutá."[54]

Krátko pred svojou smrťou sa Callasová zverila so svojimi myšlienkami na problémy s hlasom Petrovi Dragadzemu:

Nikdy som nestratila môj hlas, ale stratila som silu v bránici.... Kvôli týmto organickým ťažkostiam som stratila odvahu a smelosť. Moje hlasivky boli a stále sú vo výbornom stave, ale môj "zvukový box" už nefunguje tak dobre, aj keď som bola s tým všetkým u lekárov. Výsledkom bolo, že som presilila svoj hlas, a to spôsobilo, že zakolísal. (Gente, 1. októbra 1977)[3]

Či už hlasový úpadok Callasovej bol kvôli zdravotným problémom, predčasnej menopauze, nadužívaním alebo zneužitím svojho hlasu, straty podpory dychu, stratou dôvery alebo chudnutím, bude aj naďalej predmetom diskusií. Nech už je ale príčina akákoľvek, jej spevácka kariéra sa zavŕšila vo veku 40 rokov, hoci aj v čase svojej smrti, vo veku 53 rokov "by stále spievala nádherne" – ako povedal Walter Legge.[28]

Posledné verejné vystúpenie Callasovej v 1973 v Amsterdame.

Druhá polovica Callasovej kariéry bolo poznamenaná množstvom škandálov. Po predstavení Madama Butterfly v Chicagu bola Callasová konfrontovaná súdnym poslíčkom, ktorý jej odovzdal oznámenie o žalobe podanej Eddym Bagarozyom, ktorý vyhlasoval, že on bol jej agentom. Callasová bola vyfotografovaná s ústami v zúrivej grimase. Fotka obletela svet a dala podnet k fámam o Callasovej ako náladovej primadone a "tigrici". Tesne pred jej debutom v Metropolitnej Opere v roku 1956 týždenník Time vydal nelichotivý článok o Callasovej, napísaný s osobitným dôrazom na jej zložitý vzťah s matkou a niektorých ich vzájomných nepríjemných slovných výmenách.

V roku 1957 Callasová hviezdila ako Amina v La Sonnambula na Edinburgskom medzinárodnom festivale, kam bola vyslaná La Scalou. Zmluva znela na štyri predstavenia, ale vzhľadom na veľký úspech série sa La Scala rozhodla uviesť aj piate predstavenie. Callasová povedala vedeniu, že je fyzicky vyčerpaná a že sa už zaviazala k staršiemu záväzku, ktorý jej sprostredkoval jej priateľ Elsa Maxwell v Benátkach. Napriek tomu La Scala oznámila piate predstavenie s obsadením postavy Aminy Callasovou. Tá však odmietla zostať a odišla do Benátok. Aj napriek tomu, že fakticky splnila záväzky vyplývajúce zo zmluvy, bola obvinená z opustenia festivalu. Vedenie La Scaly ju nebránilo a taktiež neinformovalo tlač, že svoje obsadenie do ďalšieho predstavenia neodsúhlasila. Predstavenie za ňu nakoniec odspievala Renata Scotto, čo znamenalo začiatok jej medzinárodnej kariéry.

V januári 1958 Callasová otvárala sezónu v Rímskom Opernom dome s Normou a talianskym prezidentom v hľadisku. Deň pred premiérou upozornila vedenie, že sa necíti dobre a že by mali mať pripravenú náhradu. Odpoveďou jej bolo, že "nikto nemôže nahradiť Callasovú." Po lekárskom ošetrení sa v deň predstavenia cítila lepšie a rozhodla sa vystúpiť.[8] Zachovalé nahrávky z prvého dejstva ukazujú, že Callasová znela zle.[17] S pocitom, že jej odchádza hlas cítila, že to nezvládne dokončiť a následne po prvom dejstve zrušila svoju účasť. Lekári potvrdili, že mala zápal priedušiek a priedušnice, pričom aj prezidentova manželka jej telefonovala, aby jej povedala, že vnímali, že nie je zdravotne v poriadku. Ale oficiálne nedošlo k žiadnemu vyhláseniu do médií a nekonečný prúd správ v tlači len zhoršoval situáciu.[14] Filmový týždenník obsahoval zábery Callasovej z roku 1955 kde znela dobre, ako naznačovala stopáž zo skúšok pre rímsku Normu, s hovoreným komentárom, "Tu je v skúške, znie úplne zdravo", nasledovaným "Ak chcete počuť Callasovú, nemusíte vyťahovať róbu, stačí ísť na skúšku.. tam totiž zvyčajne zostáva až do jej konca."[56] Aféra sa stala známou ako "Rímsky odchod". Callasová zažalovala Rímsku Operu, ale o trinásť rokov neskôr, keď bol prípad ukončený s tým, že na vine je opera kvôli tomu, že odmietla poskytnúť záskok,[39] bola Callasovej kariéra už minulosťou.

Callasovej vzťah s La Scalou začal byť napätý po incidente v Edinburgu, čo značne postihlo významné väzby na jej umelecký domov. Neskôr v roku 1958 Callasová a Rudolf Bing rokovali o jej sezóne v Met. Bola naplánovaná do predstavení vo Verdiho La traviata a Macbeth, dvoch veľmi rozdielnych opier, ktoré aj v podstate vyžadujú úplne iných spevákov. Nedokázali dosiahnuť dohodu, preto pred začatím Medey v Dallase Bing poslal Callasovej telegram o ukončení jej zmluvy. Titulky "Bing vykopol Callasovú" sa objavili v novinách po celom svete.[5] Maestro Nicola Rescigno si neskôr spomínal, "Tú noc, keď prišla do divadla, vyzerala ako cisárovná: Mala na sebe hranostaja, s ktorým zametala koberec a snáď každý šperk, čo kedy vlastnila. Povedala: "Všetci viete, čo sa stalo. Dnes je pre mňa veľmi ťažký večer, budem potrebovať pomoc každého z vás. No, a potom v Medee predviedla historický výkon."[57]

Bing sa neskôr vyjadril, že Callasová bola najťažším umelcom, s ktorým kedy pracoval, "pretože je tak veľmi inteligentná. S ostatnými umelcami to šlo ľahko, ale nie s Callasovou. Vedela presne čo chce, a prečo to chce." Aj napriek tomu Bingov obdiv ku Callasovej nikdy neustal a v septembri 1959 sa vkradol do La Scaly, aby mohol počúvať Callasovej nahrávku La Gioconda pre EMI.[5] Obaja sa zmierili v polovici roku 1960 a Callasová sa vrátila do Metropolitnej na dve predstavenia Tosky so svojim priateľom Titom Gobbim.

Vo posledných rokoch svojej kariéry spievala v Medee, Norme a Toske; najpozoruhodnejšie boli jej Tosky v Paríži, New Yorku a Londýne z januára až februára 1964 a tiež jej posledné javiskové vystúpenie 5. júla 1965 v Covent Garden. Televízny film druhého dejstva Tosky v Covent Garden v 1964 bol odvysielaný vo Veľkej Británii 9. februára 1964. Je to vzácny pohľad na jej výkon a konkrétne na jej pódiovú spoluprácu s Titom Gobbim.

V roku 1969 taliansky režisér Pier Paolo Pasolini obsadil Callasovú do svojho filmu Medea v jej jedinej neopernej hranej úlohe. Ako je uvedená v Ardoinovom diele "Callasová, Umenie a život", bolo filmovanie tak vyčerpávajúce, že Callasová po celom dni horlivého pobehovania na zablatenej plytčine a slnku omdlela. Film nebol finančne veľmi úspešný, ale je cenený ako Callasovej jediné filmové vystúpenie a dokumentuje jej prítomnosť na scéne.

Od októbra 1971 do marca 1972 Callasová učila na Juilliarde v New Yorku. Tieto hodiny neskôr tvorili základ Terrence McNallyho hry Master Class z roku 1995. Callasová sa predstavila ešte v sérii recitálov v Európe v roku 1973 a v Spojených štátoch, Južnej Kórei a Japonsku v roku 1974 s tenorom Giuseppem Di Stefanom. Podľa kritiky to bola hudobná katastrofa kvôli opotrebovaným hlasom oboch umelcov,[5] ale turné malo u publika obrovský úspech. Diváci sa tlačili, aby mohli počuť oboch umelcov, ktorí sa tak často vo svojich najlepších rokoch objavovali spoločne. Jej posledné verejné vystúpenie bolo 11. novembra 1974 v japonskom Sappore.

Onassis a posledné roky

Doska na urnovom hrobe Marie Callasovej na Père Lachaise

V roku 1957, ešte ako manželka Giovanniho Battistu Meneghiniho, bola po predstavení v Donizettiho opere Anna Boleno Callasová na večierku poriadanom na jej počesť predstavená Elsou Maxwell gréckemu lodiarskemu magnátovi Aristotelovi Onassisovi.[8] Nasledovala aféra, Callasová v novembri 1959 opustila svojho manžela a bulvárna tlač to patrične rozmazala. Michael Scott tvrdí, že Onassis nebol dôvodom, prečo Callasová ukončila kariéru, ale ako spôsob úniku, keď už znepokojujúco narastajúce tempo škandálov a problémov s hlasom robili jej spevácku dráhu viac a viac obťažnejšou.[8] Ale Franco Zeffirelli si spomína na jej odpoveď v roku 1963, keď sa pýtal, prečo už nespieva: "Pretože som sa snažila naplniť svoj ​​život ako žena."

Podľa jedného z jej životopiscov Nicholasa Gagea, Callasová a Onassis mali dieťa, chlapca, ktorý zomrel iba pár hodín po tom, čo sa 30. marca 1960 narodil.[61] Meneghini ale vo svojej knihe o manželke kategoricky tvrdí, že Maria nebola schopná donosiť dieťa.[62] Rovnako tak viacerí zamietli Gageovo tvrdenie s poukazom na to, že rodný list tohto "tajného dieťaťa" bol vydaný až v roku 1998, 21 rokov po Callasovej smrti.[63] Niektoré zdroje ale stále tvrdia, že Callasová mala počas vzťahu s Onassisom aspoň jeden potrat.[64] V roku 1966 sa Callasová na americkom veľvyslanectve v Paríži vzdala svojho amerického občianstva s cieľom uľahčiť si koniec svojho manželstva s Meneghinim.[3] Iba po tomto zrieknutí sa stala gréckym občanom; a podľa gréckeho práva len grécky občan sa môže legálne zosobášiť v gréckej pravoslávnej cirkvi. Keďže sa vydávala v rímskokatolíckom kostole, jej rozvod platil všade s výnimkou Talianska. Zrieknutie sa amerického občianstva taktiež pomohlo jej finančnej situácii, pretože už nemusela platiť dane z príjmov do Spojených Štátov. Vzťah však skrachoval o dva roky neskôr v roku 1968, kedy Onassis opustil Callasovú v kvôli Jacqueline Kennedyovej. Ale podľa zápiskov Kiki, súkromnej sekretárky Onassisovej rodiny, aj keď Aristoteles žil s Jackie, často sa s Mariou stretával v Paríži, kde pokračovali v utajenom pomere.[61]

Callasová strávila posledné roky väčšinou v izolácii v Paríži a zomrela 16. septembra 1977 vo veku 53 rokov na srdcový infarkt. Pohrebná liturgia sa konala v Agios Stephanos (Stephansdom), Gréckej pravoslávnej katedrále na rue Georges-Bizet v Paríži, 20. septembra 1977. Bola spopolnená a jej popol bol umiestnený v kolumbáriu na cintoríne Père Lachaise. Po tom, ako bol jej popol ukradnutý a neskôr vrátený, bol podľa jej poslednej vôle na jar roku 1979 rozsypaný v Egejskom mori pri pobreží Grécka.

V rozhovore v roku 1978 na otázku "Stálo to Marii Callasovej za niečo? Ostala osamelá, nešťastná, problémová žena," hudobný kritik a Callasovej priateľ John Ardoin odpovedal:

Na to je ťažké odpovedať. Sú časy, keď sú niektorí ľudia obdarení – a prekliati – mimoriadnym darom, ktorý je takmer väčší než tie ľudské bytosti. Callasová bola jedným z týchto ľudí. Bolo to, ako jej vlastné želanie, že jej život, jej vlastné šťastie bolo úplne podriadené tomuto neuveriteľnému, neskutočnému daru ktorý jej bol daný, ktorý nás zasiahol a naučil veci o hudbe, ktoré sme veľmi dobre vedeli, ale ukázal nám aj nové veci, ktoré by nás nikdy nenapadli; nové možnosti. Myslím, že to je ten dôvod, prečo ju iné speváčky tak obdivovali. Myslím, že to je ten dôvod, prečo ju dirigenti tak obdivovali. A viem, že to je ten dôvod, prečo ju obdivujem ja. Zaplatila za túto kariéru nesmierne ukrutnú a drahú cenu. Nemyslím si, že vždy vedela, čo robila alebo prečo to robila. Zvyčajne mala obrovský vplyv na divákov a na ľudí. Ale bolo to niečo, s čím nedokázala žiť veľmi dôstojne a šťastne. Raz som jej povedal: "Musí to byť veľmi závideniahodné, byť Mariou Callas." A ona mi povedala: "Nie, je to veľmi hrozná vec, byť Mariou Callas, pretože to je o snahe pochopiť niečo, čo nemôžem nikdy naozaj pochopiť." Naozaj nemohla vždy vysvetliť, čo robila. Všetko to bolo inštinktívne. Bolo to niečo uložené hlboko v nej.[65]

Ruža pomenovaná po Marii Callasovej

V roku 1998 bola fotografia Marie Callasovej časťou série plagátov, ktorú si zakúpil Apple Computer pre svoju reklamnú kampaň "Think Different" (Mysli inak). Predtým bola uvedená v reklame.[66]

V roku 2004 operný a filmový režisér Franco Zeffirelli vyhlásil, že za Callasovú smrť môže jej dôverníčka, grécka pianistka Vasso Devetziová, aby získala kontrolu nad Callasovej 9 mil. dolárovou nehnuteľnosťou. Pravdepodobnejšie vysvetlenie je, že príčinou Callasovej smrti bolo zlyhaniu srdca v dôsledku (možno neúmyselného) nadužívania Mandraxu (metakvalon), liekov na spanie. Príčina smrti však nemohla byť nikdy potvrdená, pretože k pitve nikdy nedošlo a telo Callasovej bolo okamžite spopolnené.[67]

Podľa životopisca Steliosa Galatopoulosa sa Devetziová vtierala do Callasovej priazne a konala doslova ako jej agent. Toto tvrdenie je potvrdené Iakinthou "Jackie" Callasovou v jej knihe Sestry,[68] kde sa uvádza, že Devetziová pripravila Mariu o kontrolu polovice svojho majetku pod prísľubom vybudovať Nadáciu Marie Callasovej na poskytovanie štipendií pre mladých spevákov. Po údajnom zmiznutí stovky tisíc dolárov, Devetziová napokon nadáciu založila.

Franco Zeffirelli v roku 2002 produkoval a režíroval film o Callasovej. Dej "Callas Forever" bol veľmi fiktívny, Callasovú hrala Fanny Ardantová.[69] Zobrazuje posledné mesiace Callasovej života, keď bola zlákaná do natáčania filmu Carmen, v ktorej predabovala samu seba zo záznamu opery z roku 1964.

Terrence McNally hrá v hre Master Class, ktorá mala premiéru v roku 1995. Predstavuje Callasovú ako očarujúcu, direktívnu, väčšiu než život, uštipačnú, a prekvapivo náhle zosnulú zábavnú učiteľku vedúcu hlasovú master class. Striedavo zdesená aj ohromená študentmi čo pred ňu predstúpia, ustúpi do spomienok svojho vlastného slávneho života a kariéry, ktoré vyvrcholia v monológu o obeti, ktorú priniesla pre umenie.

Posmrtne bola v roku 2007 ocenená cenou Grammy za celoživotný prínos. V rovnakom roku bola vyhlásená BBC Music Magazine za najväčší soprán všetkých čias.

30. výročie úmrtia Marie Callas bolo hlavným motív pre vznik 10€ gréckej pamätnej mince Maria Callas, vyrazenej v roku 2007. Jej obraz je zobrazený na prednej strane mince, zatiaľ čo na zadnej strane je štátny znak Grécka a jej podpis.[70]

2. decembra 2008, na 85. výročie narodenia Callasovej, odhalila skupina gréckych a talianskych úradníkov pamätnú dosku na jej počesť v nemocnici Flower (v súčasnosti Terence Cardinal Cooke Health Care Center), kde sa narodila. Vyrobená bola z carrarského mramoru a vyrytá v Taliansku. Na doske je tento text: "V tejto nemocnici sa 2. decembra 1923 narodila Maria Callasová. Tieto steny počuli prvýkrát hudobný tón jej hlasu. Hlasu, ktorý dobyl celý svet. S vďačnosťou venované veľkej interpretke univerzálneho jazyka hudby."[71]

Vo filme Milk Gusa Van Santa z roku 2008 znejú nahrávky Callasovej z Tosky. Podobne aj v roku 1993 vo filme Philadelphia od Jonathana Demmea zaznie zvukový záznam Callasovej. V roku 2011 vo filme Železná lady, o bývalej britskej premiérke Margaret Thatcherovej, zaznie záznam Callasovej slávnej árie Casta Diva z Normy.

V roku 2012 bola Callasová uvedená do siene slávy "Gramophone Magazine's Hall of Fame".[72]

Mnoho hudobných umelcov, vrátane mien ako Anny Calviová, Linda Ronstadtová, Patti Smithová či Emmylou Harrisová spomínali Callasovú ako veľký hudobný vzor, niektorí z nich vzdali hold Callasovej aj vo svojej hudbe. Z najznámejších môžeme menovať R.E.M., Enigma, Celine Dion, Jason Mraz a pod.

Google taktiež vzdal Callasovej pri príležitosti jubilea (90. rokov) poctu prostredníctvom tzv. doodle (animované či zmenené logo) 2. decembra 2013.[73]

• Maria Callasová (2.12.1923-16.9.1977): Sopranistka, která spojila divadlo a operu v jedno [online]. Životopisy online – osobnosti, celebrity. Dostupné online. (čeština)
• Maria Callas [online]. Mafra, a.s.. Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maria Callasová

• http://www.callas.it – oficiálne stránky o Callasovej (v taliančine a angličtine) spravované Medzinárodnou asociáciou Marie Callasovej
• http://zivotopisyonline.cz/maria-callasova.php – životopis Marie Callasovej
• http://www.callas.it/english/bibliografia.html – bibliografia o Marii Callasovej, stránka v angličtine
• http://yan-sibelius.narod.ru/maria_callas.html – kompletná diskografia štúdiových nahrávok z rokov 1949 – 1969 (cca 70 CD)
• http://www.frankhamilton.org/mc/index.html – zbierka informácií, podrobné diskografie, stránka v angličtine
• http://www.callasintclub.com/ – Medzinárodný klub Marie Callasovej, stránky v angličtine a holandštine
• http://www.divinarecords.com/ – stránka Divina Records, najväčšia zbierka neznámych a nevydaných nahrávok Marie Callasovej
• http://www.teatroallascala.org/en/index.html – stránky Milánskej La Scaly
• http://www.roh.org.uk/ – stránky Londýnskej Royal Opera House
• http://www.youtube.com/watch?v=kQwnj9NEZ8I – prvý z 11-dielneho filmového dokumentu o Marii Callasovej na youtube. (angličtina, taliančina)
• http://www.youtube.com/watch?v=dGkqFXhLfL8 – iný 12 – dielny dokument o Marii Callasovej na youtube. (angličtina)
• http://operaslovakia.sk/vissi-darte-maria-callas-ako-ju-nepozname/ – článok Lucie Laudoniu v slovenskom internetovom časopise Opera Slovakia

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maria Callas na anglickej Wikipédii.