Operácia Iskra

Operácia Iskra, alebo aj tretia ofenzíva pri Siňavine bola operácia Červenej armády, ktorej cieľom bolo uvoľniť blokádu Leningradu. Operáciu viedli spoločne Leningradský front pod velením generála L. A. Govorova a Volchovský front pod velením generála K. A. Mereckova. Operácia začala skoro ráno 12. januára 1943 a trvala do konca mesiaca, keď sa situácia na frontoch stabilizovala. Operácia skončila úspešne, podarilo sa získať 8 - 10 kilometrový pozemný koridor pri južnom pobreží Ladožského jazera, ktorým bolo možné sprevádzkovať pravidelnú železničnú dopravu medzi Leningradom a zvyškom Sovietskeho zväzu[1].

Operácia Iskra
Súčasť bojov o prelomenie blokády Leningradu počas druhej svetovej vojny

mapa s vyznačením pohybu vojsk počas operácie Iskra
Dátum 12. január – 30. január 1943
Miesto Leningradská oblasť, RSFSR, ZSSR
Výsledok sovietske víťazstvo, prelomenie blokády
Protivníci
Sovietsky zväz Nemecko
Velitelia
L. A. Govorov
K. A. Mereckov
F. N. Starikov		 Georg Lindemann
Karl Hilpert
Východný front
Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Predošlé bojové operácie

V novembri až decembri 1941 sovietske sily južne od Ladožského jazera udreli na Nemcov východne od Leningradu a definitívne zastavili ich snahy o prienik ďalej smerom na severovýchod (tzv. tichvinská ofenzíva). Nemci v krvavých bojoch sovietsky postup napokon zastavili a obkľúčenie Leningradu udržali.

V januári 1942 sa sovietske sily znovu pokúsili o útok na tzv. hrdlo fľaše, ako nazývali výbežok nemeckého frontu medzi Nevou, Šlisseľburgom a Mgou. O útok sa pokúsila 2. úderná armáda gen. A. A. Vlasova v tzv. ľubanskej ofenzíve. Sovietskym silám sa síce podarilo prelomiť a postúpiť nemeckou líniou a nepriestupným terénom, boli však zastavené vo výbežku a napokon nemeckým protiútokmi samy obkľúčené. V máji a júli 1942 sa Nemcom podarilo tieto vojská zničiť a zajať niekoľko desiatok tisíc sovietskych vojakov, vrátane gen. Vlasova.[2]

Plánovanie operácie

Plánovanie operácie sa začalo koncom novembra 1942. Mali ho na starosť generáli Govorov a Mereckov, dohľadom bol poverený maršal K. J. Vorošilov. Pôvodne boli plánované dve samostatné ofenzívy realizované po sebe. Presný termín sa mal prispôsobiť počasiu, presnejšie hrúbke ľadu na rieke Neva. Nakoniec sa však rozhodlo, na Govorovovo naliehanie, aby sa ofenzívy začali súčasne. Govorov navrhoval využiť silu siedmich až ôsmich divízií pre každú časť operácie útočiacu v dvoch sledoch po 4 a 3 divíziách s jednou v zálohe. Ďalej odporúčal podporu tankovými, ženijnými a a delostreleckými jednotkami. Stavka plán s úpravami schválila 2. decembra a v priebehu decembra poskytla obom frontom posily. Prípravy boli ukončené do 1. januára 1943 ale slabý ľad na Neve spôsobil odklad operácie na 10. - 12. január. Krátko pred začiatkom operácie sa ako vyslaný koordinátor zapojil generál Žukov[1].

Zúčastnené jednotky

Govorovov Leningradský front na operáciu vyčlenil 67. armádu pod velením M. P. Duchanova, ktorá tvorila údernú skupinu Leningradského frontu. Skladala sa z 8 divízií, 8 brigád, 1 opevnenej oblasti, 22 plukov a 15 práporov. Na jeho úseku bolo nasadených 1 873 diel a mínometov. Operáciu tohoto frontu podporovalo aj 414 lietadiel prevažne 13. leteckej armády pod velením Rybalčenka, 222 tankov a 37 obrnených vozidiel zaradených do samostatných brigád alebo práporov. Mereckovov Volchovský front vytvoril údernú skupinu z 2. údernej armády pod velením V. Z. Romanovského. Skladala sa 11 divízií, 9 brigád, 1 opevnenej oblasti a 37 plukov. Podporovalo ju 217 tankov zaradených do samostatných brigád alebo práporov. Na jej ľavom krídle mala operovať 8. armáda pod velením F. N. Starikova s podporou 92 tankov. Na tento front bolo nasadených 2 885 diel a 395 lietadiel prevažne 14. leteckej armády pod velením Žuravľeva[1].

Proti útočiacim jednotkám stáli tri divízie XXVI. armádneho zboru generála Karla Hilperta a ďalšie dve divízie, všetky jednotky boli súčasť 18. armády generála Georga Lindemanna. Nemecká obrana sa v tomto sektore východného frontu medzi Šlisseľburgom a Ľubaňou opierala o výhodné postavenia v neprehľadnom, lesnatom a močaristom teréne. V oblasti priľahlej k Leningradu to bol predovšetkým tok rieky Nevy. Nemci mali v tejto oblasti vybudované pevné postavenia, viaceré železobetónové opevnenia a bunkre. Zvlášť silne bol opevnený Šlisseľburg, Mestečko č. 1 a 2, ale aj dediny Marino, Arbuzovo a Annenskoe. Silná obrana sa nachádzala okolo Siňavina, odkiaľ sa tiahli línie zákopov vhodné pre obranu z východu aj západu k Robotníckej osade č. 1.[3] Nemci v oblasti disponovali pomerne vhodne rozmiestnenou železničnou sieťou, ktorá však hrala úlohu najmä pred začiatkom operácie.

Ciele

Duchanovova úderná skupina mala preniknúť v šírke 13 km medzi Moskovskou Dubrovkou a Šlisseľburgom na západ, poraziť nemecké jednotky a spojiť sa s údernou skupinou Volchovského frontu. Následne mali Duchanovove jednotky obsadiť Šlisseľburg (na sever) a útočiť smerom na Siňavino (juh) a jeho druhý sled ďalej na juh popri rieke Mojka od ústia do Nevy po Kelkolovo. Romanovského úderná skupina mala preniknúť v šírke 12 km medzi Lipkou a Gajtolovom na východ, poraziť nemecké jednotky a spojiť sa s údernou skupinou Leningradského frontu. Následne mali chrániť dobyté územie. Starikovova armáda mala preniknúť nemeckou obranou v úseku Gajtolovo - Mišino a postúpiť na západ až ku Kelkolovu[1].

Priebeh operácie

Operácii predchádzalo intenzívne nočné bombardovanie vybraných cieľov. 12. januára o 9.30 zahájilo paľbu delostrelectvo na oboch frontoch. O 11.50 sa pohla pechota štyroch divízií Duchanovovovej armády na prekročenie rieky Nevy po ľade. O 18.00 už boli cez Nevu postavené mosty, ktoré umožnili prechod ťažkých tankov. Prielom sa podaril len na strednom úseku so ziskom predmostia 5 x 3 km, krídla zaostali. Severné (ľavé) krídlo však po preskupení využilo prielom v strednej časti a k večeru prvého dňa už postupovalo na sever k Šlisseľburgu. Druhý deň operácia pokračovala ďalším postupom o 4 km východne na strednom úseku a 1,5 km severne na severnom úseku. Pravé krídlo nebolo až také úspešné v podvečer muselo dokonca ustúpiť o 2 km po protiútoku Nemcov. Na Volchovskom fronte začal útok Romanovského armády o 11.15 a Starikovovovej o 11.35. Postup bol pomalší, na konci druhého dňa bojov sa podarilo dobyť len jeden 3 kilometre hlboký a druhý menší klin do obranných pozícií Nemcov. 14. januára sa do boja nasadili jednotky druhého sledu Duchanovovej armády, tieto však boli nasadzované postupne a rozptýlene, čo oslabilo ich účinok. Podobne nevhodne sa nasadzovali aj druhosledové jednotky Volchovského frontu. 18. januára o 9.30 sa pri Robotníckej osade č 1. spojili hrotové jednotky oboch frontov. Okolo obeda sa začali spájať aj ďalšie jednoty severnejšie a južnejšie. Tým sa uzavrela kapsa okolo Šlisseľburgu a Lipky s obkľúčenými nemeckými jednotkami. O 14.00 bol obsadený Šlisseľburg a začala likvidácia nemeckých jednotiek v obkľúčení. Zároveň sa hlavné sily oboch armád stočili na juh k Siňavinu, svoj cieľ však nedosiahli. Ofenzíva ochabla koncom mesiaca a front sa stabilizoval severne a východne od Mestečka č.1 a č.2, južne od Robotníckej osady č.6 a stanice Podgornyj až po Gontovoja Lipka[1].

Výsledok

Operácia sa skončila víťazstvom Červenej armády. Za 7 dní prenikla 15 km do hĺbky nemeckej obrany a oslobodila niekoľko miest a obcí. Výsledkom operácie bolo vytvorenie pozemného koridoru na južnom brehu Ladožského jazera širokého 8 – 10 km, ktorý umožnil otvoriť komunikáciu s obliehaným Leningradom. Strategicky výsledok operácie vylúčil možnosť nemecko-fínskeho spojenia. Nepodarilo sa však dobyť Siňavino ani priľahlú Siňavinskú vrchovinu. Červená armáda stratila 115 082 vojakov (33940 zabitých, zajatých alebo nezvestných, 81 142 zranených) z 302 800 nasadených. Nemci uvádzajú 12 000 mŕtvych. Počas tejto operácie (18.1.) bol generál Žukov povýšený na maršala[1].

Referencie
  1. GLANTZ, David M. Bitva o Leningrad 1941-1944. Praha : Naše vojsko s.r.o., 2011. 630 s. ISBN 978-80-206-1201-4. (česky)
  2. Glantz, D. M., 2001, The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay. Clemson University, Clemson, South Carolina, s. 31
  3. Pospelov, P. N. a kol., Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovietskogo sojuza 1941 - 1945. Tom Tretij. Vojennoe izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, s. 128 - 129
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.