Kostol svätého Kríža (Banská Bystrica)

Objekt sa skladá z dvoch častí: Kostol sv. Kríža a Pisárska bašta. Kostol aj s Pisárskou baštou boli súčasťou hradného areálu, teda mestského hradu, ležiaceho nad stredovekým námestím. Obe stavby sú situované v jeho severovýchodnej časti. Pôdorys kostola pripomína nepravidelný kosodĺžnik spoločne s pristavenou sakristiou a predĺženým presbytériom na východnej strane. Napriek svojmu nepravidelnému tvaru disponuje charakteristikami sakrálnej stavby s čiastočne polygonálnym uzáverom. Z výskumu vyplýva, že objekt bol pristavený k severným hradbám mestského opevnenia v prudkom svahu. Výškový rozdiel medzi severovýchodnou a juhozápadnou časťou kostola, ktorý značne ovplyvnil vývoj kostola, zrejme dosahoval takmer 4 m. „Súvislosť severnej strany kostola s hradným múrom severného opevnenia hradu bola daná konštruktívnou jednoduchosťou priameho nadviazania oboch stavieb bez zbytočných nároží.“[2]

Ešte dnes sa objekt zo severnej exteriérovej časti javí ako súčasť opevnenia. V dolnej časti je murivo mierne odskočené vo forme nepravidelného sokla s odlišným murivom. Nachádza sa v ňom pomerne veľké množstvo riečnych okruhliakov o rozmeroch niekde až 1 m v priemere, pravdepodobne pochádzajúce z rieky Hron v povodí ktorej bolo mesto Banská Bystrica vybudované. Takéto kamenné murivo sa nachádza aj na baštách opevnenia a tiež na časti opevnenia medzi Matejovým domom (stavba priliehajúca ku Kostolu sv. Kríža zo severozápadnej časti a Farskou baštou). Výskumu sa však nepodarilo interpretovať soklový odskok priebežný po celej východnej časti exteriérového muriva, ktorý tu je nižší o 180 mm a nad ním sú umiestnené pieskovce, ktoré „tvoria dojem, akoby šlo o pôvodné, opracované články, zámerne vylámané“.[3]. Na vrchole stavby sú tiež viditeľné tri rovnomerne rozmiestnené strieľne. Jednu z nich stavitelia zakomponovali do interiéru kostola, kde je viditeľná na jeho severnej stene v západnej časti.

Strieľňa zakomponovaná do interiéru kostola

Neskorogotický vstupný portál

Vo vrcholovej časti sú sledovateľné štyri zamurované strieľne vo forme cimburia, z ktorého vnútornej strany je zachovaná murovaná ochodz z prvého opevnenia, ktoré však bolo už pri prvej transformačnej etape prestavané a ich obrannú funkciu prebral zvýšený priestor nad nimi. Východná fasáda Matejovho domu (z pohľadu kostola západná) je pristavaná k Matejovmu domu, ktorej súčasťou je aj neskorogotický, pre Banskú Bystricu veľmi významný, hlavný vstupný portál datovaný nápisom na ňom do roku 1457. Toto datovanie považuje za mylné už aj staršia literatúra. Predpokladá sa, že vzniklo pri obnove portálu zlým čítaním predchádzajúceho nápisu. Datovanie je považované za nereálne vďaka archívnym materiálom, ktoré dokladajú vznik opevnenia do rokov 1450 – 1460 a prístavba tejto časti, ktorou súčasťou je aj neskorogotický portál, sa kladie až do druhej vývojovej etapy kostola. Portál je podľa výkladu záclonkovitého typu. Jeho ostenie má bohatú profiláciu s obmenami v diamantovaní v jeho spodnej časti. Výskum ho pokladá za „jeden z najzdobenejších neskorogotických banskobystrických portálov".
Nad portálom sa nachádza jednoduchý, funkčný okenný otvor, ktorý pravdepodobne slúžil ako dverný otvor prepájajúci objekt vtedy len kaplnky s kráľovským (Matejovým) domom. Na okno bol prestavaný počas barokizácie fasády. Ako priechod do kostola vyznačený múrom je kreslený ešte v plánoch z 18. storočia. Vedľa sa nachádza aj trojdielne gotické okno, ktoré tvoria tri mníšky nesúce dvojicu kružieb s esovitou výplňou. Na fasáde možno vidieť niekoľko nepravidelností. Prvou, najvýraznejšou, je zvislé členenie, ktoré dokladá jednotlivé vývojové fázy kostola. Ďalej je to nepravidelnosť kordónovej rímsy pod okenným parapetom, ktorá ďalej prebieha na južnú fasádu kostola, a tiež členenie vodorovné v podobe sokla s goticky profilovanou rímsou. Na fasáde bol počas výskumu umiestnený ranobarokový náhrobný kameň a kríž.

Trojica barokových okien dnes vertikálne člení južnú fasádu kostola, ktorou prebieha spomínaná kordónová rímsa a sokel až po sakristiu. Dnešná podoba fasády je výsledkom úpravy v roku 1935. Pred tým bola zrejme nosná a jej súčasťou bol na prechodnú dobu portál, ktorý bol hlavným vstupom. Tento barokový portál slúžil ešte aj po vyrovnaní terénu medzi oboma kostolmi a odstránení časti hradieb ako prechodná komunikácia. Výškovú nerovnosť medzi upravený terénom a portálom vyrovanali stavitelia dvojramenným schodiskom. Výskumu sa podarilo odhaliť okno vo východnej časti tejto fasády, ktoré zrejme osvetľovalo schodište na emporu ešte pred vybudovaním novej kruchty s točitým schodiskom, vďaka ktorej bolo okno zamurované. Schodisko pred portálom sa do dnešných čias nezachovalo, ale podľa starších obyvateľov mesta bolo viditeľné ešte tesne pred úpravami v roku 1935, čo dokazujú podľa Dr. Kodoňovej aj historické fotografie z archívu mesta.

Sústava niekoľkých stavieb, či prístavkov tvorí východnú fasádu kostola. Z prvej stavby je tu viditeľné trojdielne gotické okno, ktoré sa nachádza v zlome prepájajúcom stenu lode s kolmo postavenou fasádou Pisárskej bašty. Tvoria ho tri mníšky, ktoré však na rozdiel od okna na západnej fasáde kostola nesú len jednu centrálnu mníšku s rotujúcou rozetou. Na fasáde sa tiež zachovalo gotické okrúhle okno, ktoré bolo zamurované dôsledkom barokizácie. K hlavnej stavbe kostola je potom pričlenená sakristia. Na jej fasáde je viditeľné barokové okienko, ktoré kopíruje tvaroslovie dverného vstupu na južnej fasáde kostola, preto ich možno datovať spoločne. Dvere sakristie sú však už neskoršie, čo potvrdzuje ich obdĺžnikový tvar. Ďalej je tu pristavená drobná stavba z 19. storočia so štvorcovým okienkom.

• 
  Okenný otvor niekedy slúžiaci ako súkromný vstup
• 
  Archívne zábery s umiestnením náhrobného kameňa a kríža
• 
  Zamurovaný portál
• 
  Archívne zábery – starší vstup do kostola
• 
  Východná fasáda

Polpilier profilovaný z prvého muriva

Interiér tvorí jednoduchý halový priestor s dvoma vstupmi: hlavný vstup v západnej fasáde a vstup z východnej strany zo sakristie.

Na západnej fasáde je ľahko rozpoznateľná etapizácia výstavby kostola. Odlišné strany fasády ľavú a pravú (z pohľadu V-Z) spája polstĺp v spodnej časti. Obe časti sú spojené emporou po celej fasáde, ktorá je prístupná po dvoch hadovitých schodištiach z ľavého a pravého (súčasťou je zamurovaný epitaf) v rohu fasády). Pravá horná časť fasády je preklenutá troma, rôzne veľkými lunetami, ktoré podľa Dr. Kodoňovej kopírovali otvory stavby Matejovho domu. Jediným tu zachovaným otvorom je otvor barokovo upravený so segmentovým nadpražím. Na ľavej strane je už spomínané trojdielne gotické okno západnej fasády na ktorej sa nachádza dnešný hlavný vstup do kostola. Otvor okna dnes siaha takmer až k podlahe empory. O horizontálne členenie sa stará baroková kruchta, ktorá pozostáva z dvoch štukových rímsových pásov po celej dĺžke. Jej horizontálny charakter dotvárajú stlačené oblúky pod emporou. Kruchta je riešená dvojfarebne s tmavým podkladom a svetlejšími obrazcami.

Na severnej strane fasády je viditeľný polpilier v celej výške, upravený z pôvodného muriva patriacemu k prvej etape výstavby. Vtedy tvoril súčasť západnej fasády a podľa neho tak možno predpokladať pôvodnú dĺžku lode. V hornej časti fasády sú v nikách maľby, prevažne od J. Hanulu z roku 1935, čo dokladá jeho podpis na jednej z nich. Na maľbe nad strieľňou nesie dvojica anjelov pásku s nápisom „Jedine Bohu sláva“. Táto maľba tu počas výskumu v roku 1982 bola, dnes sa tu však už nenachádza zrejme v dôsledku reštaurátorských prác. Druhú výplň niky tvorí maľba s dvanástimi učeníkmi okolo centralizovanej Panny Márie (zobrazený výjav z Biblie / kniha Nového zákona / Skutky apoštolov). Nad nimi je holubica v žiari slnka symbolizujúca prítomného Ducha Svätého. V treťom poli sa nachádza maľba s motívmi zvierat v dolnej časti a kúpeľ v hornej časti, čo symbolizuje dva z troch stavov (peklo a nebo). Štvrté pole zaplňujú tri neznáme postavy. Tretia maľba je maliarskou technikou značne odlišná, preto je možné že J. Hanula niektoré maľby reštauroval a dopĺňal alebo úplne premaľoval.

Na východnej fasáde je taktiež viditeľná etapovitosť výstavby. Ľavú stranu (pohľad Z-V) tvorí presbytérium s hlavným oltárom, ktorý je v novoklasicistickom slohu a je datovaný do roku 1834. V zlome S-V múru sa nachádza gotický otvor s jednoduchou profiláciou vyplnený trojdielnym oknom. Pod ním je umiestnený gotický portál, ktorý je ale pravdepodobne sekundárne osadený. Pôvodne bol súčasťou hlavného vstupu do kostola cez južnú fasádu, ktorý slúžil až do prestavby v roku 1654 – 1656. Nerovnosť muriva okolo dnešného osadenia tu vnucuje myšlienku, že portál bol pôvodne širší. Ľavú a pravú stranu lode delí polstĺp, ktorý je v hornej časti neukončený. Bol vytvorený po prestavbe 1654 – 1656 z múru tvoriaceho pôvodný južný múr staršej kaplnky. Dokladá to aj soklový výstupok v dolnej časti.

Existujúca maľba na západnej časti severnej fasády

Južnú fasádu s trojicou barokových okien členia gotické prípory ukončené gotickou pätkou. Rímsa v hornej časti tu nesie pôvodnú gotickú krížovú klenbu, po ktorej zostalo torzo nábehov. Dverný otvor vo východnej časti južnej fasády je ešte v roku 1935 značený v plánoch ako dvere. Maliarska výzdoba aj na tejto fasáde pochádza od J. Hanulu, ktorý sa sústredil na jednoduché terče. Jedným z nich je aj banícky motív, pretože baníctvo bolo pre Banskú Bystricu významné a výrazne sa podieľalo na jej vývoji najmä na prelome 14 a 15. storočia, kedy vďaka Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti mesto disponovalo vysokými majetkami, čo sa podpísalo vo všetkých odvetviach. Udáva sa, že banskobystrická meď bola použitá na spojovací materiál v lodiach Krištofa Kolumba. Preto sa k tomuto obdobiu vracia umenie aj v neskorších storočiach. Severný a južný priestor delia vstavané nosné stĺpy. Prevzali na seba nosnú funkciu vtedajšej južnej steny staršej kaplnky. Klenba lodí je valená s lunetami. Pôvodné stropy kostola boli zaklenuté valenými klenbami ale na rozdiel od dnešného stavu boli nesené neskorogotickými rebrami. V severnej lodi sa zachovali odtlačky z pôvodnej sieťovej klenby a v južnej lodi po klenbe krížovej.

Interiér sakristie je v pôdorysnom priemete nepravidelný. Je zaklenutý stlačenou valenou klenbou s dvomi poľami hrebienkovej klenby s lunetami. Pôvodný návrh sakristie z roku 1769 navrhovaný Petrom Grossmannom (murársky majster Banskej Bystrice) mal mať obdĺžny tvar na severnej strane skosený do presbytéria. V návrhu bol dvojdielny barokový vstupný portál a baroková klenba s tromi poľami. Dôvod prečo sa tento návrh nezrealizoval nie je známy. Na západnej fasáde je znateľné členenie fasády pôvodného exteriéru a to v podobe kordónovej rímsy a tiež odskočeného sokla. Na severnej strane interiéru sakristie bol pozdejšie vybúraný otvor do prístavku. Pisárska bašta, ktorá je s kostolom prepojená v konštrukcii murív aj v stropnej časti tvorí už od vzniku kaplnky súčasť opevnenia hradu. Múry severnej strany kostola prechádzajú rovnomerne do bašty a opakujú sa v nej. Z exteriéru sú sledovateľné štrbinové strieľne, ktoré boli zamurované. Z dvoch strieľní boli na severnej strane vytvorené okná, s použitím sekundárne opracovaných pieskovcov gotickej profilácie. K murivu bolo na severovýchodnej časti v 16. storočí pristavané mestské opevnenie (za rozširovanie a výstavby murív sa podpísali tatárske výpady, ktoré práve banské mestá zastavili vďaka obrannému systému vartoviek). Po opevnení sa už však pozostatky nezachovali. Súčasťou opevnenia bola ochodza, ktorá vychádzala z malej chodbičky odkrytej sondou počas výskumu, v povalovej časti Pisárskej bašty.

• 
  Interiérová fasáda pravá západná
• 
  Sekundárne osadený portál, primárne slúžiaci ako vstupný portál do kostola
• 
  Zachované torzo nábehov sieťovej klenby a kruhové maľby s baníckou motivikou
• 
  Archívne zábery – starší vstup do kostola

Autori umelecko-historickej literatúry, zameranej na mesto Banská Bystrica, sa vývoju hradného areálu dotýkajú len okrajovo, a to väčšinou farského kostola, teda Kostola Nanebovzatia Panny Márie, preto topografia nie je komplexne spracovaná. Pritom všetky autormi spracovávané pramene pochádzajú z 13. storočia, kedy začína príchod saských Nemcov. Pre dokázanie skoršieho osídlenia nie je dostatok archeologických vykopávok. Historickým míľnikom je rok 1255 kedy uhorský kráľ Belo IV. udelil Banskej Bystrici privilegizačné listiny a nemeckých prisťahovalcov tak zvýhodnil pred pôvodným obyvateľstvom. Tieto listiny boli pre prisťahovalcov veľmi hodnotné a niekoľkokrát si ich v priebehu mnohých storočí nechávali repotvrdzovať. „Prehodnotením starších prameňov s kritickým pohľadom z iného zorného uhla ako sa na ne v minulosti pozeral napríklad Ipolyi, Jurkovich alebo Mencl, sa možno v budúcnosti priblížime k presnejšiemu hodnoteniu dejín Banskej Bystrice.“[4] Jurkovich podľa Dr. Vallašeka a Dr. Kodoňovej spomína vo svojej publikácii citáciu z kroniky Derswana „Alt Haus“, ktorý je údajne starší ako samotné mesto. Z urbanistického hľadiska určujú polohu na mieste dnešného farského kostola. Potom by ale bolo vyvrátené tvrdenie V. Mencla o existencii staršieho románskeho jednolodného kostola pred farským. Murivo lode však nenadväzuje na pôvodnú románsku vežu dodnes zachovanú a preto je toto tvrdenie relatívne.

Veža kostola zaznamenáva prvý záznam z roku 1300 a to v spojení s odpustkami na kostol Panny Márie. Prvá zmienka o hrade je podľa Dr. Kodoňovej a Dr. Vallašeka, ktorí vychádzajú z publikácií Jurkovicha až v roku 1442. Potvrdzuje to aj archívna správa MBB-p/2-S zameraná na dedičné práva vdovy po Bartošovi, prvom hradnom kapitánovi, a to v roku 1459. V týchto rokoch začína významný rozmach mesta prílevom financií z ťažby vzácnych kovov a tiež hrozbou pred osmanským nebezpečenstvom. Pre súbor objektov hradu je táto doba významná a pokladá sa za ich vznik. Do smeru záujmu sa teraz dostáva neskorogotický portál z roku 1452, ktorý však už v starších zdrojoch je považovaný za mylný. Za sporné teda považujeme najstaršie etapy zástavby objektu, ktorý je často považovaný aj za Karner sv. Michala. Táto pohrebná kaplnka je prvýkrát spomínaná v odpustkovej listine v roku 1406 /MBB-914/124/ a potom opäť roku 1496 ako odpustková listina pre capella sv. Michala /MBB-448/7-S/ a neskoršie odpustky. Podľa vizitácií z roku 1829 Belanzsky tvrdí, že v roku 1826 táto kaplnka ešte existovala a stála neďaleko bočného vchodu do Slovenského kostola, kedy ju zbúrali kvôli lepšiemu prístupu do kostola. Odpustky na kaplnku boli pomerne často udeľované spolu s odpustkami na farský kostol, ale chýbajú odpustky na Kostol sv. Kríža. Napriek tomu staršia literatúra dokladá správu o udelení odpustkovej listiny mešťanovi B. Königsbergerovi (1492) pre novopostavený kostol, ktorého steny boli pokryté motívom siedmich radostí Panny Márie. Do tohto obdobia je však kladený aj vznik novopostavenej kaplnky s maľbami siedmich radostí Panny Márie na severnej strane farského kostola, teda na vtedajšom cintoríne, ktorý je dnes posunutý o niekoľko desiatok metrov až za hradné múry. Preto nie je možné vylúčiť, že odpustková listina na farský kostol a jeho kaplnky sa nevzťahovala na túto stavbu a teda vznikol iba omyl v pomenovaní jednotlivých objektov.

Podporou tohto tvrdenia je perokresba Jána Willenberga, ktorú Piffl zaradil do roku 1590 – 1596. Podľa kresby, kde vidno radnicu značenú ako vežu a Mühlsteinovu baštu, sa vedľa Pisárskej bašty nachádzajú dve stavby. Prvá kruhová, s tromi otvormi v dvoch úrovniach a druhá, kostolného charakteru s trojicou gotických okien a loďou. Nad farským kostolom je číslo 14, čo v legende vysvetľuje Willenberg ako hlavný kostol a nad stavbou s tromi gotickými oknami je číslo 13, ktoré popisuje ako nový kostol. Ale v plánoch z roku 1780, v ktorých je viditeľná Banícka bašta podľa autora Veľká bašta alebo Michalova veža, je Pisárska bašta je značená ako Bašta pri Slovenskom kostole a kostol samý je písaný ako scholastický kostol. Farská bašta je značená ako byt Ignaziusa Turnera a Mühlsteinova bašta ako byt Messnerov. Autor tu venoval mimoriadnu snahu zachyteniu krýpt a cintorína v oblasti farského kostola. Cintorín sa tu podľa plánov rozkladal nielen na severnej ale aj na východnej a západnej a z časti aj na južnej strane. Pohrebná kaplnka tu však zachytená nie je, aj keď podľa Belanzského ešte v tejto dobe existovať musela. Tiež v starších mapách nie je zachovaný pôdorys samotnej stavby kaplnky. V pláne z roku 1589, ktorý je takmer úplne zhodný s perokresbou Willenberga, nie je vidieť žiadny neznámy objekt, ktorý by bol identifikovateľný ako karner sv. Michala. Do konfliktu sa tu dostávajú aj nezrealizované plány Petra Grosmanna ktorý v nákresoch prístavby sakristie farebne odlišuje staršie, vtedy stojace murivo. Za toto však považuje aj murivo na juhovýchodnej časti Slovenského kostola. Vzhľadom na sondážny výskum dr. Kodoňovej a dr. Vallašeka je preukázateľné, že južná časť lode bola postavená vcelku, čo dokazuje neprerušenosť kordónovej rímsy a odsadeného sokla po celej dĺžke. Toto zistenie teda vylučuje existenciu staršieho muriva pri bočnom vchode, ktoré by mohlo odpovedať Belanzského záznamom. Je teda potrebné predpokladať, že južná loď kostola vznikla rozšírením kaplnky. Do roku 1654 – 1656 bol priestor severnej a južnej lode kostola oddelený múrom, sporný je však celkový rozsah stavby. Sondážny výskum však toto tvrdenie úplne nepodporuje. Väčšia pravdepodobnosť výskytu kaplnky je v blízkosti Michalovej veže a to za predpokladu konfigurácie terénu, pretože ten sa vtedy zvažoval zo SV k JZ strane a práve pohrebné kaplnky boli štandardne budované v nižších polohách.

Samotný Slovenský kostol, podľa A. Filipa aj český kostol, bol postavený k severnému opevneniu mestského hradu a vznikol zložitým vývojom a to prirastaním v juhozápadnom smere. Pôvodne jednoloďová kaplnka, pristavená k severnému opevneniu, mala pôdorys obdĺžnika a na juhovýchodnej strane mala skosenú hranu, ktorá tvorila polygonálny uzáver stavby. Tvrdenie V. Mencla, že kostolné múry sú previazané s múrmi opevnenia sa výskumu podarilo vyvrátiť pomocou šiestich sond. Taktiež úvahy o súčasnej výstavbe hradného múru a kaplnky nie sú dostatočne opodstatnené. V. Mencla a tiež Ipolyiho podľa dr. Kodoňovej a dr. Vallašeka pomýlil úsek zvislého muriva v povalovej časti západnej fasády vtedajšej kaplnky, ktorý sa javil ako starší múr previazaný s opevnením. Pôvodné rozmery kaplnky, šírka 12 m, dĺžka 19,5 m, sú dodnes dobre čitateľné v povalovej časti kostola. Vidieť tu aj 4 oporné piliere, ktoré poukazujú na zaklenutie tejto kaplnky už od počiatku vývoja. Výška je predpokladom daná do rovnakej výšky ako je dnes, keďže výška dlažby hornej časti kaplnky je zhodná s dnešnou. Horná časť kaplnky bola súčasťou opevnenia, ale priestor nad kaplnkou bol oproti dnešnému stavu omnoho vyšší. Výskum predpokladá, že priestor bol uzavretý a vchádzalo sa do neho zo západnej strany cez portály s kamennými šambránami, z ktorých sa zachovalo torzo na východnej strane. Celková výška objektu, pri úvahách o výške dverného otvoru a celkovej tradičnej konštrukčnej výšky stavieb, bola zhruba 18 m a následne na túto výšku bol osadený krov. Poloha vstupného portálu sa nedá bližšie určiť, pretože západná stena bola vybúraná. Je však pravdepodobné že práve tu bol primárne použitý portál zo sakristie, kde je teraz osadený druhotne. Priestor kaplnky bol zrejme osvetlený tromi gotickými oknami typu gotického okna na juhovýchodnej a juhozápadnej strane.

V druhej etape výstavby bola kaplnka predĺžená až k Matejovmu domu a pravdepodobne s ním bola prepojená emporou, čo dokladajú zamurované otvory viditeľné v povalovej časti. Za hlavný vstup na emporu sa pokladá teraz barokové okno západnej fasády a gotický portál na improvizovanom balkóniku Matejovho domu. Ako dvere bolo toto okno značené ešte v plánoch z roku 1780. Na prvý pohľad je viditeľný aj malý rozdiel výšok medzi oboma portálmi, čo bolo zapríčinené fixnou výškou podláh prvej etapy a ich statickou funkciou. Taktiež v dobe prepojenia boli nemenné výšky podláh aj na Matejovom dome. Po prepojení s kráľovským domom bol novovzniknutý priestor nanovo zaklenutý, čo možno usúdiť z štruktúry klenby, ktorá nenadväzuje na staršiu klenbu. Rebrová sieťová klenba tu už ale nemá nosný charakter ako to bolo typické pre neskorú gotiku.

Tretia etapa výstavby sa zaoberala južnou prístavbou. Podľa múrov viditeľných v povalovej časti je zrejmé, že murivo novej lode už nepočítalo s vyššou stavbou ako je dnes a zrejme v tomto období bola výška stavby zmenená do dnešnej podoby. Južná loď však spočiatku nebola súčasťou kaplnky a fungovala ako samostatná stavba so spoločným múrom na severnej strane južnej lode. Okná z pôvodnej južnej lode kostola boli zamurované a použité v južnej fasáde novej lode. Neskôr však prešli procesom barokizácie a tento predpoklad dokladá len stredné okno. Nie je však jasné ako bol riešený vstup do novej južnej lode. Pôvodný vstup z južnej strany starej kaplnky zrejme fungoval ako komunikácia medzi oboma loďami a vstup do novej lode bol zrejme na južnej fasáde na mieste pozostatku barokového vstupného portálu.

Klenbu novej južnej lode je možné datovať podľa dr. Kodoňovej a dr. Vallašeka do 16. storočia. Je to klenba gotická krížová rebrová s tromi poľami, nesená piatimi pármi prípor so skosenými hranami s gotickou profilovanou pätkou. V ďalšej etape výstavby prebiehalo prepojenie oboch lodí vybúraním stredového múru, ktorý nahradili nosné piliere. Rebrá z klenieb boli vysekané a ponechaná bola valená klenba. Tento stavebný proces dokladá archívny záznam A. Filipa: „Skrze rozsireny tohotže Slovenského kostola jest predesleho roku proty Nemeckemu kostolu jedna strana odlamana a mesto teg novy mur zbudovany a zmurovany, k vrchu že ktoremu sklepu zasklepeny a vedla stareho sklepu na novy dva stlpy postaveny.“

Podľa záznamov postavil ten istý staviteľ Weichselbaumer, prvý barokový staviteľ Banskej Bystrice, aj novú sakristiu v roku 1656. Návrh Petra Grossmanna v roku 1769 bol zrejme len návrhom na jej prestavbu a preto za staršie murivo pokladá aj murivo južnej lode.

Severný múr stavby kaplnky je súčasťou hradného opevnenia, ktoré možno datovať najneskôr do roku 1442.

Pôvodná kaplnka pristavená k hradnému opevneniu tvorí v hornej časti súčasť opevnenia. Kaplnka má vysoké gotické okná a sieťovú klenbu v dvoch poliach. Pravdepodobné sú aj operáky na nárožiach. Za staviteľa možno pokladať majstra Hanuša. Pisárska bašta, ktorá je previazaná s presbytériom kostola vznikla v roku 1479 a do tohto roku teda možno datovať aj vznik vtedy ešte kaplnky. Z historických prameňov sa do povedomia dostávajú mnohé nezrovnalosti najmä v spojení s carnerom sv. Michala. Výskumu sa však podarilo dokázať, že stavba kostola bola jednorazová a teda nesúvisela s rozšírením kaplnky sv. Michala.

Kaplnka sa predlžuje v západnom smere k Matejovmu domu, s ktorým je prepojená emporou. Je tiež vybudované nové zaklenutie sieťovou klenbou. Potreba predĺženia kaplnky je zrejme opodstatnená prítomnosťou kráľovského domu, ktorý vtedy slúžil k svojmu obytnému účelu. Neskôr sa však spomína len ako pokladnica mesta. Datovanie etapy je možné podľa odpustkovej listiny z roku 1492.

Prístavba južnej stavby. Pri datovaní tejto etapy vychádza výskum z V. Mencla a jeho zázname o odpustkovej listine v roku 1496, udelenej na meno Mateja Rehana pre kaplnku sv. Michala. Presné datovanie sa nepodarilo určiť je však jasné, že to bolo pred rokom 1561, kedy bola loď zvýšená do dnešnej výšky a to staviteľmi Šimkom a J. Hedvábným. Obe lode sú ešte v tejto etape prepojené len komunikačným portálom.

Archívnym záznamom doložená do roku 1656 – 1666. Majster E. Weichselbaumer tu prebúrava murivo, ktoré kaplnky zdieľali a nahradzuje ho nosnými piliermi. Osekal rebrá a ponechal valenú klenbu. Klenba nad presbytériom sa mu počas stavby zrejme zrútila, pretože tu po starej sieťovej klenbe nezostali pozostatky ako tomu tak je v ostatných častiach kostola. Teraz sa v záznamoch hovorí už o kostole a nie o kaplnke. V tejto etape sa oltár presúva na severnú stenu a okolo neho sú vystavené drevené empory. Zmeny boli podmienené luteránskym určením kostola. Lutherovo učenie sa do Banskej Bystrice dostalo už v 16. storočí. Roku 1524 je prvá písomná zmienka o vyšetrovaní tohto vyznania, keďže bolo vtedy považované za zločin. Roku 1612 prichádza sťažnosť evanjelických farárov na nedostatok priestoru. Toto podmienilo práce na prebúraní spoločnej steny. Z roku 1621 sú ešte známe úpravy krovu Jacobom di Pauli.

Roku 1767 dostávajú do rúk kostol Jezuiti, patril im aj objekt dnešnej Katedrály sv. Františka Xaverského na námestí SNP, ktorí sa zaslúžili hlavne o zmeny v interiéri kostola. Z architektonického hľadiska sa menila len južná fasáda a to barokizáciou. Taktiež je dostavaný trojdielny barokový chór. Známe požiare, ktoré ničivo postihli väčšinu mesta v roku 1744 a 1764 sa postarali o to, že kostol bol hlavne opravovaný. V roku 1843 bol do kostola inštalovaný nový novoklasicistický oltár od V. Dunajského, pôvodom bystričan, s oltárnou stĺpovou architektúrou.

1854 Ipolyi prevádza reštaurátorské práce. 1935 V. Mencl sa zasluhuje o statické práce.

Vznikla už v prvej fáze stavby opevnenia, z tejto fázy sú poznateľné zamurované strieľne. V II. stavebnej etape v roku 1479 boli ochodze na hradbách priebežné, v hornej časti s cimburím, ktoré možno vidieť v povalovej časti kostola. Zo severozápadnej časti bola bašta prepojená s múrom Slovenského kostola cez úzke schodište čo dokladá sondážny výskum. Premostenie niesla mohutná gotická konzola. Schody na ochodze boli zrejme drevené. V III. etape v 16. storočí bol otvor medzi baštou a kostolom doplnený murivom, čím vznikli nové priestory, presvetlené štvorcovými oknami. Boli zaklenuté valenou hrebienkovou klenbou s nepravidelnými lunetami. Neskoršie úpravy sa architektonicky na tomto objekte výrazne nepodpísali. Išlo hlavne o úpravy v interiéri ako napríklad zamurovanie výklenku po gotickej konzole nesúcej staré premostenie, ktoré niekedy slúžilo aj ako kozub, čo prezradilo odkrytie začiernenej omietky a iné úpravy. „Pramenný materiál vzťahujúci sa k tejto stavbe nie je doteraz známy a jednotlivé stavebné etapy a výzor objektu po etapách možno dnes teoreticky zrekonštruovať iba na základe sondážneho výskumu.“[5]