Kirill Semionovič Moskalenko

Kirill Semionovič Moskalenko (skutočným menom Moskaľov) sa narodil 11. mája (podľa starého kalendára 28. apríla) 1902 v dedine Hryšyne (Grišino) v dnešnej Doneckej oblasti na Ukrajine v rodine ukrajinského roľníka. Absolvoval 4-ročnú obecnú školu a v rokoch 1917-1919 dve triedy ministerského učilišťa na stanici Jma pod Bachmutom (dnes Arťemjevsk). Kvôli prebiehajúcej občianskej vojne musel prerušiť štúdium, vrátil sa domov a stal sa členom revolučného výboru. Po obsadení oblasti vojskami gen. Denikina sa skrýval. Neskôr v roku 1920 vstúpil do Červenej armády. Príslušník prvej jazdeckej armády. Počas občianskej vojny sa účastnil bojov proti vojskám gen. P. N. Vrangeľa a atamana N. I. Machna. Následne bol v roku 1922 vyslaný na dôstojnícky kurz do Charkova a neskôr v roku 1928 absolvoval zdokonaľovací kurz pre dôstojníkov delostrelectva v Leningrade.

V rokoch 1922 až 1932 slúžil v delostreleckých jednotkách 6. čongarskej jazdeckej divízie, od roku 1924 ako veliteľ batérie, od roku 1928 veliteľ učebnej batérie, neskôr ako veliteľ delostreleckého oddielu a napokon ako náčelník štábu delostreleckého pluku. Od roku 1932 slúžil v jazdeckej divízii Ďalekovýchodnej armády pri Čite. Spočiatku v štábnych funkciách, neskôr od roku 1934 ako veliteľ jazdeckého pluku. V roku 1935 bol menovaný do funkcie veliteľa 23. tankovej brigády v Prímorskom kraji. Od roku 1936 slúžil v 45. mechanizovanom zbore v Kyjevskom vojenskom okruhu. V roku 1938 povýšený do hodnosti plukovníka. V roku 1939 absolvoval Vojenskú akadémiu M. V. Frunzeho v Moskve.

V roku 1939 bol náčelníkom štábu delostrelectva 51. streleckej divízie v Odeskom vojenskom okruhu. S touto jednotkou sa zúčastnil sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939-1940. Za zásluhy vyznamenaný Radom červenej zástavy a v apríli 1940 povýšený do hodnosti kombrig. Následne bol prevelený do funkcie veliteľa delostrelectva 35. streleckého zboru do Kišiňova a neskôr do 2. mechanizovaného zboru v Tiraspole. 6. júna 1940 získal hodnosť generálmajor. Od mája 1941 veliteľ 1. delostreleckej protitankovej brigády, ktorá sa formovala v rámci 5. armády v meste Luck.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom velil protitankovej brigáde pri bojoch okolo Lucka, Volodymyru-Volynského, Rovna, Torčina, Novogradu-Volynského, Malyna, obrane prechodov cez rieky Tetrev, Pripiať, Dneper a Desna.[1] Za úspechy svojej jednotky, ktorá zničila veľké množstvo nepriateľských tankov bol 27. júla 1941 vyznamenaný Radom Lenina.

Od septembra 1941 velil 15. streleckému zboru 5. armády juhozápadného frontu. Po ústupe z Ukrajiny velil skupine jazdeckých a mechanizovaných vojsk 13. armády, ktorá bola obkľúčená pri Briansku. Jednotka utrpela v dôsledku ťažkých bojov vysoké straty a po prebojovaní k vlastným jednotkám mala silu jednej divízie. Armáda bola následne posilnená a zúčastnila sa ofenzívy pri Moskve, konkrétne jej jeleckej operácie, pri ktorej jej jednotky oslobodili Jelec. V decembri 1941 bol menovaný za zástupcu veliteľa 6. armády, ktorá sa zúčastnila barvenkovo-lozovskej operácie. Následne bol vo februári 1942 poverený velením 6. jazdeckého zboru, v lete 1942 krátko velil 38. armáde, kým nebol v júli 1942 poverený velením 1. tankovej armády, vedúcej údery proti postupujúcej nemeckej 6. armáde medzi Voronežom a Stalingradom. Neskôr bol v auguste poverený velením 1. gardovej armády, s ktorou sa zúčastnil bojov Stalingradskej bitky.

Uniforma a vyznamenania K. S. Moskalenka.

V októbri 1942 bol poverený velením 40. armády, ktorej velil počas útočnej fázy bojov pri Stalingrade a neskôr pri ostrožsko-rossožanskej operácii, bitke o Charkov, Kursk pri prekračovaní Dnepra. Za úspechy pri bojoch na Dnepri mu 23. októbra 1943 udelili titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Následne bol v októbri 1943 prevelený k 38. armáde, s ktorou viedol boje na Ukrajine pri oslobodzovaní Kyjeva a jeho následnej obrane pred nemeckými protiútokmi. V roku 1944 viedol svoje jednotky v žitomirsko-berdičevskej operácii a ľvovsko-szandomierzskej operácii, kedy sa jeho jednotky prebojovali na územie Poľska. Na jeseň 1944 jeho armáde podliehal československý zbor, ktorý sa spolu s jeho jednotkami pokúsil preniknúť karpatskými priesmykmi na pomoc slovenskému povstaniu (tzv. karpatsko-duklianska operácia). Neskôr sa jeho jednotky podieľali na oslobodzovaní severnej časti Slovenska, Česka a Poľska počas západokarpatskej, moravsko-ostravskej a pražskej operácie. Jeho vojská ukončili boje v Česku.

Po vojne slúžil Moskalenko vo viacerých funkciách v Moskovskom vojenskom okruhu, až kým nebol v roku 1953 poverený jeho vedením. 25. júla 1953 spolu s Žukovom a Chruščovom pomohol organizovať zatknutie Beriju. Neskôr sa podieľal na polročnom vyšetrovaní Berijovych zločinov. Týmto si vyslúžil povýšenie do hodnosti Maršal Sovietskeho zväzu.[2] Neskôr ďalej pôsobil v Moskovskom vojenskom okruhu. V roku 1960 bol poverený velením sovietskych Strategických raketových vojsk. Už v roku 1962 však bol prevelený do menej významnej funkcie inšpekcie Ministerstva obrany. Venoval sa písaniu memoárov a analýz, v ktorých ako jeden z mála sovietskych veliteľov opisoval a kriticky hodnotil neúspešné sovietske operácie[3]. 21. februára 1978 bol vyznamenaný druhou Zlatou hviezdou Hrdinu Sovietskeho zväzu. Zomrel 17. júna 1985 v Moskve. Je pochovaný na Novodevičom cintoríne v Moskve.