Imrich Tököli

• otec Štefan Tököli
• matka Mária rod. Ďulafiová
• manželka Helena Zrínska

V januári 1688[1] začal študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove. Ako inteligentný študent rýchlo pochopil hlavné aspekty luteránskej teológie a naučil sa aj písať dlhé texty v dokonalej latinčine.[1] Ako jediný preživší syn svojich rodičov, už vtedy bol po matke dedičom obrovských území v Sedmohradsku.

Jeho otec Štefan Tököli bol v roku 1670 obvinený z účasti na sprisahaní (Vešeléniho sprisahanie) proti habsburskému panovníkovi Leopoldovi I. Z obavy o bezpečnosť svojho syna mu nariadil aby sa vrátil domov z Prešova do Kežmarku. Odtiaľ sa presťahovali na Oravský hrad, ktorý stál veľmi blízko ku hranici s Poľskom (a ďaleko od centra ríše). Napriek tomu Leopoldove jednotky obliehali hrad a Štefan Thököli zomrel počas obliehania 4. decembra 1670. Podľa jednej verzie príbehu obliehania unikol vtedy 13 ročný Imrich z pevnosti tunelom potom, čo jeho otec zomrel, najprv do Poľska, potom do Sedmohradska. Iné zdroje hovoria, že ho otec poslal na hrad Likava ešte skôr, ako sa začalo obliehanie a keď sa dozvedel o smrti svojho otca, utiekol do Sedmohradska a stal sa aktívnym účastníkom boja proti Habsburgovcom.

Imrich a jemu blízki sedmohradskí dobrovoľníci sa pripojili ku Kurucom v meste Derecske 27. novembra 1677. Jeho príjmy zo sedmohradských (transylvánskych) majetkov mu umožnili vylepšiť vybavenie armády. Podľa francúzsko-transylvánskej dohody bol 16. februára 1678 gróf Mihály Teleki ustanovený ako najvyšší veliteľ kuruckej armády, ale Telekiho menovanie neovplyvnilo skutočné Tököli vodcovské postavenie. Od roku 1678 je práve Tököli (vtedy 21 ročný) uvádzaný ako vodca protihabsburského stavovského povstania uhorskej šľachty.

Bázou jeho povstania sa stali rákociovske majetky, ktoré získal neskoršou svadbou s grófkou Helenou Zrínskou, manželkou vodcu protihabsburského povstania z rokov 1643 – 1645 Františka I. Rákociho.[2] Helena bola aj matkou ďalšieho povstaleckého vodcu Františka II. Rákociho (nar. 1676). Tököliho si zobrala za manžela po smrti Rákociho, v roku 1682.

Povstalci postupne obsadil Muráň, Spišskú Novú Ves, Ružomberok a stredoslovenské banské mestá na Pohroní a Hornej Nitre. Banská Bystrica sa 10. októbra 1679 vzdala bez odporu. Aj keď po porážke 1. novembra 1679 (alebo 1678) pri Žiar nad Hronom (kde bojoval o blízke hrady Revište a Šášovský hrad) sa Tököli musel vzdať nadvlády nad banskými mestami (Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica). Naďalej však ovládal 13 grófstiev v kráľovskom Maďarsku. Nie je divu, že od istého Magerlicha v Banskej Bystrici na Hornej ulici kúpil dom, za ktorý dlho nezaplatil. Z Banskej Bystrice dal vyhnať jezuitov. Svoje vazalstvo Osmanskému sultánovi deklaroval aj svojím prsteňom, na ktorom bolo vraj vyryté: "Som kráľom stredného Maďarska, volám sa Tököli Imre, mojím ministrom je Osman, vždy mojím veliteľom."

Potvrdením privilégií uhorských stavov a zrušením protireformačných nariadení na Šopronskom sneme (1681) cisár Leopold vážne oslabil Tököliho povstalecký tábor. Tököli sa spojil s osmanskými vojskami a útočil s nimi na cisárske pevnosti. 16. septembra 1682 sa stal po dobytí pevnosti vo Fiľakove – ako protivládca Habsburgovcov – kráľom resp. kniežaťom. Osmanská ríša ho titulovala kráľ, sám sa označoval ako knieža Horného Uhorska, vazalského štátu Osmanskej ríše, ktorý pokrýval zhruba východné a stredné Slovensko (po Váh), neskôr aj západné Slovensko.

Tököli materiálne pomáhal Turkom v bitke pri Viedni (1683) a spojil svoj osud s osudom gigantickej tureckej armády. S turecou armádou sa spojil pri Bratislave.[3] Turci bitku prehrali. Osmanský veľkovezír (premiér, najvyšší minister sultána) práve jemu kládol vinu za tureckú porážku pri Viedni a Tököli preto ušiel do Edirne. Keď si však uvedomil, že tureckú podporu tam nezíska, usiloval sa o sprostredkovanie poľského kráľa Jána III. Sobieskieho, aby ho zmieril s cisárom Leopoldom, a ponúkol mu zloženie zbraní, ak by cisár potvrdil náboženské práva protestantov v Maďarsku a udelil mu Horné Uhorsko (13 severovýchodných okresov Uhorska) s titulom princa. Leopold tieto podmienky odmietol a požadoval bezpodmienečnú kapituláciu. Tököli potom vojnu proti Leopoldovi obnovil. Jeho vojenská kampaň v roku 1685 však bola radom katastrof. Bol porazený v Prešove a keď hľadal pomoc Turkov v Oradei (slovensky Veľký Varadín), zmocnili sa ho a uväznili v Edirne (pravdepodobne kvôli jeho predchádzajúcim rokovaniam s Leopoldom). Varadínsky paša Ahmet, dúfajúc, že tým urýchli mierové rokovania s Viedňou, ho pozval na obed, kde ho dal zajať. Roku 1694 rozpustil svoje posledné kurucké oddiely, ktoré museli prisahať, že nepozdvihnú zbraň proti sultánovi.

Svoj život dožil v Malej Ázii v paláci sultána spoločne s manželkou a päťtisíc kurucmi, ktorí sa tam uchýlili. Zomrel v Izmite po dlhotrvajúcej chorobe a bol pochovaný na tamojšom Arménskom cintoríne.[3] Jeho pozostatky v roku 1906 previezli do Kežmarku a uložili v Novom evanjelickom kostole.

1. Kovács, Gergely István (2011). Thököly Imre és II. Rákóczi Ferenc [Emeric Thököly and Francis II Rákóczi] (in Hungarian). Duna International. ISBN 978-615-5013-37-9.
2. Thököly. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 74.
3. ORCAN, Gülin. MACARİSTAN PRENSİ İMRE THÖKÖLY (MAĎARSKÝ PRINC İMRE THÖKÖLY), Yüksek Lisans Tezi (diplomovka) [online]. Ankara – 2005, [cit. 2020-11-10]. Dostupné online. (po turecky)

• Protihabsburské stavovské povstania
• Tököliho povstanie
• Helena Zrínska
• Veľká turecká vojna
• Bitka pri Viedni

• TÖKÖLI, Imrich. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok VI. T – Ž. Martin : Matica slovenská, 1994. 692 s. ISBN 80-7090-111-X. S. 81 – 82.
• Príbehy z minulosti Banskej Bystrice
• Bitky a bojiská v našich dejinách

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.