Ján III. (Poľsko)

Narodil sa v piatok 17. augusta 1629 na zámku v Olesku (dnes na Ukrajine, neďaleko Ľvova), ktorý patril jeho matke. Detstvo strávil na zámku v Żółkwi, ktorý aj v jeho dospelosti patril k jeho obľúbeným sídlam. Jeho otcom bol magnát Jakub Sobieski (1591 – 1646) a matkou Žofia Teofila Danilowiczowna (1607 – 1661).

Zámok v Olesku, rodisko kráľa Jána III. Sobieského

Vychovávaný bol spolu s bratom Markom, dostalo sa mu solídneho vzdelania, najmä vo výuke viacerých jazykov (v priebehu života sa naučil nemecký, francúzsky, taliansky, grécky a latinský jazyk, ovládal aj základy tureckého a tatárskeho jazyka). V roku 1640 začal spolu s bratom študovať na kolégiu (typ strednej školy) v Krakove, štúdium ukončil v roku 1643. V rokoch 1643 - 1646 študoval spolu s bratom na filozofickej fakulte krakovskej univerzity. Obaja sa v štúdiu vyznačovali usilovnosťou a dobrými výsledkami, Jan zvlášť vynikal v rétorike, mal rozsiahle vedomosti z dejepisu. Po takmer šesťročnom štúdiu v Krakove podnikol spolu s bratom Markom v tom čase módnu vzdelávaciu cestu, tzv. grand tour. Počas tejto edukačnej cesty navštívil Prusko, Sasko, územie dnešného Holandska a Belgicka, Francúzsko a Anglicko. V navštívených krajinách navštívil nielen hlavné mestá a panovnícke dvory, ale aj menšie mestá. Na kráľovských dvoroch sa zoznámil s niektorými panovníkmi (v Londýne napríklad s princom Karolom, neskorším kráľom Karolom II.) a s viacerými významnými politikmi či vojvodcami (v Paríži napríklad s princom de Condé, zvaným aj Veľký Condé). Veľký záujem prejavoval najmä o vojenské záležitosti a umenie vedenia vojny, študoval napríklad pevnosti v nizozemských provinciách. V Paríži ho v lete roku 1648 zastihla správa o smrti otca, a tak sa spolu s bratom v septembri 1648 vrátil do Poľska. Na kráľov rozkaz prevzal Jan Sobieski po smrti otca úrad jaworowského starostu.

Na jeseň 1648 sa obaja bratia zúčastnili potláčania povstania Bogdana Chmeľnického, prešli napríklad bitkou pod Zborovom. V roku 1649 sa Jan Sobieski zúčastnil oslobodenia pevnosti Zbaraż, v posádke ktorej bol aj jeho brat Marek. V roku 1651 sa zúčastnil, už v hodnosti plukovníka, trojdňovej bitky pod Beresteczkom, kde bol ťažko ranený do hlavy a upadol do bezvedomia. Jeho vojaci ho ale odniesli z bojového poľa, a zachránili ho tak pred zajatím. Zranenie mu znemožnilo na dlhšiu dobu ďalšiu účasť v bojoch, čo ho pravdepodobne zachránilo od osudu jeho brata Mareka, ktorý sa dostal v lete roku 1652 po bitke pri lokalite Batoh do tureckého zajatia, v ktorom bol spolu s niekoľkými ďalšími stovkami poľských zajatcov zabitý. Jan Sobieski už v roku 1653 opäť bojoval s tatárskymi oddielmi neďaleko pevnosti Žvaniec. Tieto jeho bojové akcie boli do veľkej miery motivované jeho nenávisťou k moslimom, ktorá pramenila najmä z tragického osudu jeho brata Mareka. Od konca marca do 21. mája 1654 bol vďaka znalosti tureckého a tatárskeho jazyka členom poľského vyslanectva na dvore sultána Mehmeda IV. v Istanbule.

V roku 1655 bojoval proti rusko-kozáckej armáde cára Alexeja I. a v tom istom roku sa zapojil aj do vojny poľsko-švédskej, ktorá sa v krásnej literatúre zvykne označovať aj termínom „potopa“. Napodiv však nebojoval v radoch poľskej armády kráľa Jána Kazimíra, ale ako jeden z prvých poľských aristokratov 16. októbra 1655 zložil prísahu švédskemu kráľovi Karolovi X. Gustávovi. Jeho akt nebol v radoch poľskej šľachty ojedinelým – pod švédske zástavy vstúpilo mnoho príslušníkov vysokej poľskej šľachty. Vo švédskej armáde sa Jan Sobieski zoznámil s najmodernejšími taktickými postupmi a bojovými technikami, pretože švédska armáda patrila v tom čase k najlepším v Európe. Koncom marca 1656 opustil rady švédskej armády a pri Łańcute sa pripojil k poľským oddielom Stefana Czarnieckého. Švédsky kráľ ho obvinil zo zrady v neprítomnosti odsúdil k trestu smrti. Symbolicky dal jeho portrét, spolu s portrétmi iných poľských šľachticov, ktorí opustili švédske rady, rituálne obesiť na šibenici. Po prechode na poľskú kráľovskú stranu bojoval Jan Sobieski proti Švédom vo Veľkopoľsku a na území Kráľovského Pruska. Zúčastnil sa bitiek pri Warke (7. apríla), pri Varšave, v roku 1657 bojoval proti vojskám sedmohradského vojvodu Juraja II. Rákociho a bojoval vo viacerých kampaniach ako proti Rusom (až do roku 1663), tak aj proti Švédom (až do roku 1660).

V roku 1655 spoznal vo Varšave dvornú dámu kráľovnej Ľudovíty Márie Gonzaga, manželky kráľa Jána II. Kazimíra, Máriu Kazimíru d'Arquien de La Grange, do ktorej sa zaľúbil. Jeho city boli opätované, ale na nátlak kráľovnej sa Mária Kazimíra v roku 1658 zosobášila s magnátom Janom Zamoyskim. Proti zväzku s Janom Sobieskim hovoril jeho menší majetok, ale asi aj jeho chvíľkové paktovanie so Švédmi na začiatku poľsko-švédskej vojny, na ktoré sa panovník a jeho dvor pozeral veľmi kriticky. Jan Sobieski ale udržiaval s Máriou Kazimírou pomer, ktorý bol verejným tajomstvom a proti ktorému otvorene nevystúpil ani Jan Zamoyski. Navyše sa vďaka tomuto vzťahu stal verným stúpencom panovníka a profrancúzskej strany na dvore, na čele ktorej stála kráľovná Ľudovíta Mária z rodu Gonzaga.

S milovanou Máriou Kazimírou, ním často nazývanou „Marysieńka“, sa zosobášil až po smrti Jana Zamoyského začiatkom mája roku 1665 (iba týždeň po smrti Zamoyského). 5. júla 1655 sa uskutočnil aj oficiálny svadobný obrad, ktorý celebroval pápežský nuncius Antonio Pignatelli (neskorší pápež Inocent XII.). Manželstvo bolo šťastné a Ján Sobieski mal niekoľko detí, z ktorých sa štyri dožili dospelosti (traja synovia a jedna dcéra).

V roku 1659 sa Jan Sobieski prvýkrát stal poslancom na poľskom šľachtickom sneme (sejme), v ktorom od roku 1661 podporoval kandidatúru francúzskeho princa na poľský trón, za čo dostával od kráľa Ľudovíta XIV. štedré finančné príspevky. Od roku 1662 pripravoval na kráľovskom dvore vojenskú reformu a v roku 1665 získal hodnosť veľkokorunného maršala (marszałek wielki koronny). V roku 1668 získal hodnosť veľkokorunného hajtmana (hetman wielki koronny), čo bola najvyššia vojenská hodnosť v súdobej poľskej kráľovskej armáde. Sobieski hral stále väčšiu úlohu ako vo velení armády, tak aj vo vnútornej politike. Získaval postupne meno neporaziteľného vojvodcu, najmä po tom, keď v roku 1667 porazil v bitke pri Podhajcoch päťnásobne početnejšie vojsko kozákov a Tatárov pod velením hetmana Petra Dorošenka. Jan Sobieski sa stal pre mnohých príslušníkov šľachty prototypom politika a vojvodcu, ktorý by v postavení panovníka dokázal posilniť Poľsko-litovské kráľovstvo. To sa v 60-tych rokoch nachádzalo v hlbokej vnútropolitickej kríze, a bolo tiež ohrozované početnými nepriateľmi (Švédsko, Osmanská ríša, Ruská ríša).

Po abdikácii kráľa Jána II. Kazimíra v septembri 1668 sa Jan Sobieski postavil na čelo skupiny, ktorá podporovala francúzskeho kandidáta na poľský trón. Spočiatku sa uvažovalo o kandidatúre princa de Condé (Veľký Condé), ale v hre bol aj Filip Viliam, palatín neuburský. Keď šľachtický snem vo Varšave zvolil 19. júna 1669 za kráľa Michała Korybuta Wiśniowieckého, prešiel Sobieski na stranu tzv. nespokojencov (tzv. malkontentov) a stal sa nepriateľom dvora. Keď šľachta verná novému kráľovi utvorila proti nemu konfederáciu (teda povstalecký zväz) v mestečku Gołąb, Sobieski zvolal svojich prívržencov do mestečka Szczebrzeszyń a utvoril tam vlastnú konfederáciu.

Situáciu vo vnútornej politike skomplikovali od začiatku 70-tch rokov nové útoky tatárskych oddielov na územie Poľsko-litovského kráľovstva, najmä na Ukrajine. V roku 1671 ešte Ján Sobieski odrazil mohutný vpád Tatárov, ale nezabránil koncom augusta 1672 v páde dôležitej pevnosti Kamenec Podolský do tureckých rúk. Sobieski bol dokonca svojimi nepriateľmi obvinený z jeho vydania Turkom, čo sa však nepreukázalo. Podolie prešlo na 27 rokov pod nadvládu Turkov. Sobieski v postavení najvyššieho veliteľa vojsk viedol na Podolie na jeseň roku 1672 veľkú výpravu proti tatárskym rabujúcim oddielom. Hoci mal k dispozícii len 3000 mužov jazdy, dokázal s nimi porážať niekoľkonásobne početnejšie oddiely Tatárov. Tieto víťazstvá mu priniesli veľkú popularitu. Najväčším úspechom bolo víťazstvo nad tureckou armádou v bitke pri pevnosti Chotyň (poľsky Chocim) 11. novembra 1673, v ktorej údajne pobil 26000 mužov z tridsaťtisícového tureckého vojska. Tento triumf mu priniesol povesť neohrozeného bojovník a geniálneho stratéga a vojvodcu ako v Poľsku, tak aj v zahraničí. Navyše mu práve toto víťazstvo pomohlo v podpore jeho kandidatúry na poľský trón, pretože deň pred bitkou, 10. novembra 1673, zomrel kráľ Michał Korybut Wiśniowiecki. Na volebnom sneme šľachta zvolila 24. mája 1674 za kráľa s veľkou prevahou hlasov Jana Sobieskeho (získal 3450 hlasov). Korunovať sa dal až v roku 1676.

Ako kráľ Ján III. Sobieski na jeseň 1674 opäť obnovil boje s Osmanskou ríšou a získal na nej Podolie. V roku 1675 s vojskom porazil tatárske oddiely pod mestom Ľvov. Panovník sa pokúšal pevnejšie k Poľsko-litovskému kráľovstvu pripútať Kniežacie Prusko, ale bránili mu v tom boje s Osmanskou ríšou, ako aj nepriaznivá zahraničnopolitická situácia. Keď vyšlo najavo, že aj francúzsky kráľ Ľudovít XIV. paktuje s krajinami nepriateľsky naladenými voči Poľsku, kráľ zažal hľadať spojenectvo s Leopoldom I., cisárom Svätej ríše rímskej. Na prelome 70-tych a 80-tych rokov došlo k postupnému zbližovaniu medzi Jánom III. Sobieskim a panovníkom Svätej ríše rímskej národa nemeckého Leopoldom I. V marci 1683 napokon došlo k uzatvoreniu dohody o vzájomnej pomoci v prípade napadnutia treťou stranou. Na základe týchto dohôd šiel kráľ Ján III. Sobieski s vojskom na pomoc Viedni, obliehanej na jeseň roku 1683 osmanskou armádou. Najmä vďaka jeho pomoci bolo osmanské obliehanie Viedne neúspešné a turecká armáda bola porazená v bitke 12. septembra. Poľské vojská porazili Osmanov aj 9. októbra 1683 v bitke pri Štúrove (dobovo Parkan) a v decembri 1683 sa vrátili späť do Krakova.

V roku 1684 panovník potvrdil vstup Poľsko-litovského kráľovstva do Svätej ligy, ktorú tvorila Svätá ríša rímska národa nemeckého, Benátska republika a Pápežský štát, a ktorá bola namierená proti Osmanskej ríši. V druhej polovici 80-tych rokov kráľ uskutočnil niekoľko nájazdov na poľsko-osmanské pohraničie, ale výpravy nepriniesli výraznejšie úspechy ani územné zisky.

Palác vo Wilanówe, ktorý dal postaviť Ján III. Sobieski

Na konci života sa kráľ snažil zabezpečiť úspešné zvolenie svojho syna Jakuba Ľudovíta (1667 – 1737) za poľského kráľa, ale v tomto snažení nebol úspešný. Kráľ zomrel po dlhotrvajúcej chorobe na srdcový záchvat dňa 17. júna 1696 v kráľovskom paláci vo Wilanówe, neďaleko od Varšavy (dnes už súčasť mesta), ktorý dal vybudovať. Jeho manželka Maria Kazimiera zomrela v roku 1716 v Blois vo Francúzsku. Obaja sú pochovaní v katedrále na Waweli v Krakove. Po Jánovi III. Sobieskom na trón nastúpil August II. Silný zo saského rodu Wettinovcov.

• Oficiálne tituly (latinsky): Joannes III, Dei Gratia rex Poloniae, magnus dux Lithuaniae, Russie, Prussiae, Masoviae, Samogitiae, Livoniae, Smolenscie, Kijoviae, Volhyniae, Podlachiae, Severiae, Czernichoviaeque, etc.

• GAWRON, Przemysław: Statoční vojaci a talentovaní politici : Predkovia a mladosť Jána III. Sobieskeho. In: Historický revue, roč. XXX, 2019, č. 2, s. 34 - 39.
• HUNDERT, Zbigniew: Z vojnového poľa na trón : Voľba Jána Sobieskeho za poľsko-litovského panovníka v roku 1674. In: Historická revue, roč. XXX, 2019, č. 2, s. 48 - 53.
• MAJEWSKI, Andrzej Adam: Na ceste k vojenskej sláve : Ján Sobieski ako maršalek a korunný hajtman (1665 - 1674). In: Historická revue, roč. XXX, 2019, č. 2, s. 42 - 47.
• PŁOCHA, Józef: Król Jan III Sobieski i jego epoka. Warszawa : Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1986.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján III. (Poľsko)