Caesarova občianska vojna
Caesarova občianska vojna alebo Občianska vojna medzi Caesarom a Pompeiovcami bola občianska vojna v starovekom Ríme v rokoch 49 pred Kr. – 45 pred Kr. medzi (populárom) Caesarom a (optimátom) Pompeiom, resp. po jeho smrti jeho synmi. Bola jedným z posledných konfliktov Rímskej ríše počas rímskej republiky.
Išlo o súhrn politických a vojenských konfrontácií medzi Iuliom Caesarom, jeho politickými stúpencami a jeho légiami na jednej strane, a tradičnou konzervatívnou frakciou rímskeho senátu, taktiež známou pod názvom optimáti podporovanou légiami lojálnymi Pompeiovi.
Priebeh
Od r. 51 pred Kr. Caesar v Galii, stojac na čele najväčšieho a najlepšieho vojska aké dovtedy Rím zažil, požadoval úrad konzula, senát ovládaný Pompeiom zas v januári 49 pred Kr. požadoval, aby rozpustil svoje vojsko a vrátil sa do Ríma. Keď potom vysvitlo, že senát navyše vyhlásil Caesara za nepriateľa štátu, prekročil Caesar začiatkom roku 49 dnes povestnú rieku Rubikon (s výrokom: Alea iacta est -„Kocky sú hodené“), tvoriacu hranicu medzi Itáliou a Galiou.
Prekročením Rubikonu začala občianska vojna. Roku 49 konzuli, Pompeius a senátori-optimáti utiekli do Dyrrhachionu v Macedónii (v dnešnom Albánsku) a úspešný Caesar sa po krátkom pobyte v Ríme pobral do Hispánie (v snahe zabezpečiť si tylo pred útokom na Dyrrhachion), kde roku 49 porazil Pompeiových legátov.
Na spiatočnej ceste primäl ku kapitulácii Massiliu (dnes: Marseille) a usporiadal pomery v južnej Gallii. Potom sa zastavil v Ríme ešte roku 49, kde ho o. i. prétor M. Aemilius Lepidus vymenoval za diktátora, usporiadal voľby a bol zvolený za konzula. Potom sa pustil na východ za Pompeiom, ktorého vojsko 9. augusta 48 pred Kr. porazil pri Pharsalose (dnes Farsala).
Pompeius utiekol do Egypta, lebo tam kedysi pomohol na trón Ptolemaiovi XII. Auletovi, otcovi súčasných dvoch vládcov Egypta. Netušil však, že v Egypte práve bojovali proti sebe strany podporujúce týchto dvoch vládcov - Ptolemaia XIII. Philopatora a jeho sestru Kleopatru. Navyše z túžby zavďačiť sa víťazovi dvorania Ptolemaia XIII. Caesarovi, ktorý dorazil krátko po Pompeiovi, predložili na privítanie Pompeiovu hlavu. Pompeiovci utiekli do provincie Africa.
Caesara, na ktorého strane medzitým stál celý Rím, ktorý ho preto zvolil za diktátora na jeden rok a zavalili rôznymi poctami, sa potom v Egypte zapojil do bojov o trón na strane Kleopatry (tzv. Alexandrijská vojna 48-47). Po príchode posíl z Malej Ázie a Sýrie Caesar Ptolemaia XIII. porazil. Egypt potom (rok 47) ostal nezávislý pod vládou Kleopatry a jej druhého brata Ptolemaia XIV. (ktorý sa formálne stal Kleopatriným manželom).
Potom sa Caesar vybral späť do Ríma, kde sa za jeho neprítomnosti vyskytli rôzne formy poburovania. Cestou v Sýrii preukázal služby Židom a v dnešnom Turecku roku 47 pred Kr. pri Zele (dnes Zile) porazil Farnaka (tu vznikol Caesarov výrok: Veni, vidi, vici, že len „prišiel, uvidel a zvíťazil“), ktorý sa od predošlého roku snažil zo svojej Bosporskej ríše dobyť späť územia svojho otca Mithradata.
Doma v Ríme potom Caesar rýchlo usporiadal pomery, dosadil všade svojich ľudí a ponáhľal sa (r. 47) do provincie Africa, kde roku 46 pri Thapse (dnes: Henchir ed-Dimas) porazil Pompeiovcov (t. j. republikánov). Pompeiovi synovia utiekli do Hispánie, republikán Cato spáchal samovraždu a Numídia v Afrike bola rozdelená: časť pripadla Mauritánii, časť bola pripojená k provincii Africa.
Po návrate do Ríma roku 46 Caesara triumfálne privítali, predĺžili mu diktatúru o desať rokov, senát bol zväčšený do roku 44 z 300 na 900 poslancov (pričom tí noví boli samozrejme odvtedy Caesarovi priaznivci), zaviedol Juliánsky kalendár a uskutočnil mnohé iné reformy. Cicerovi, ktorý bol v občianskej vojne na strane Pompeia, a mnoho jeho priaznivcom udelil Caesar milosť. Roku 45 potom ešte Caesar porazil Pompeiových synov v Hispánii pri Munde (dnes Montilla). Tým sa občianska vojna skončila.