Fiodor Ivanovič Tolbuchin

Pochádzal z ruskej roľníckej rodiny. V roku 1912 ukončil štúdium na obchodnej akadémii v Petrohrade a začal pracovať ako účtovník. Po vypuknutí prvej svetovej vojny slúžil krátko v motocyklovej jednotke, neskôr bol vyslaný na poddôstojnícky kurz. V roku 1915 poverený velením roty na juhozápadnom fronte. Vyznamenaný Radom svätej Anny a svätého Stanislava. Na sklonku vojny slúžil ako štábny dôstojník. V roku 1918 bol demobilizovaný. Už v auguste toho istého roku vstúpil do Červenej armády. Absolvoval štábny dôstojnícky kurz a následne pôsobil v štábnych funkciách v streleckých divíziách na severnom a severozápadnom fronte. Podieľal sa na potlačení kronštadtskej vzbury. V roku 1931 dokončil štúdium na Vojenskej akadémii M. V. Frunzeho. V nasledujúcom období pôsobil ako štábny dôstojník a náčelník štábov radu jednotiek o veľkosti divízie a zboru. V októbri 1937 sa stal veliteľom 72. streleckej divízie.

Od júla 1938 velil štábu Zakaukazského vojenského okruhu. V tejto funkcii zotrval aj po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom do decembra 1941. Od decembra 1941 do januára 1942 pôsobil ako náčelník štábu Kaukazského frontu. Od januára 1942 do marca 1942 ako náčelník štábu Krymského frontu. V tejto funkcii pripravil plán kerčsko-feodosijskej operácie, no v priebehu jej realizácie bol na podnet L. Mechlisa odvolaný z funkcie. Od mája do júla 1942 potom pôsobil ako poradca veliteľa Stalingradského vojenského okruhu. Následne bol poverený velením 57. armády nasadenej na v bojoch o Stalingrad. Jeho nadriadený veliteľ stalingradského frontu generál-plukovník Andrej Jeriomenko vysoko hodnotil Tolbuchinove vojenské a organizačné schopnosti. Po skončení bojov bol povýšený do hodnosti generálporučíka a krátko velil 68. armáde juhozápadného frontu. Onedlho bol znovu povýšený - v apríli mu bola udelená hodnosť generálplukovník. V tej istej dobe bol poverený velením južného frontu. 20. septembra 1943 bol front premenovaný a dostal označenie 4. ukrajinský front. Nasledujúceho dňa bol Tolbuchin povýšený do hodnosti armádneho generála. Jeho jednotky sa podieľali na bojoch pri prechode Dnepra na Ukrajine. V máji 1944 prebral po Rodionovi Malinovskom velenie 3. ukrajinského frontu. 12. septembra 1944 získal hodnosť Maršal Sovietskeho zväzu[1]. Následne sa podieľal na oslobodzovaní Rumunska, Bulharska, Maďarska, Juhoslávie a Rakúska.

Tolbuchin bol považovaný za jedného z najlepších sovietskych veliteľov druhej svetovej vojny. Je označovaný ako starostlivý, pozorný, a nie príliš ambiciózny na rozdiel od iných sovietskych veliteľov. Bol rešpektovaný medzi svojimi kolegami, sympatie svojich podriadených si získal aj preto, že dbal na nízku mieru strát svojich jednotiek.

Po vojne velil Tolbuchin Južnej skupine vojsk, ktorá kontrolovala oblasť Balkánu. V januári 1947 bol poverený velením Zakaukazského vojenského okruhu, v ktorom vytrval až do svojej smrti 17. októbra 1949. Smrť spôsobili komplikácie spojené s diabetizmom. Bol spopolnený a urna s jeho popolom bola uložená do Kremeľskej steny v Moskve. 7. mája 1965 mu bol posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.