Jaroslav Hašek

Ako dvanásťročnému mu zomrel otec (Josef Hašek,[2] učiteľ matematiky a náboženský fanatik[3], predčasne zosnulý na intoxikáciu alkoholom.[4] Zaháňal ním bolesti spôsobené rakovinou.), a keďže pochádzal z chudobnej rodiny, zamestnal sa najprv ako predavač, potom písal články do časopisov a novín. Vyučil sa za drogistu, absolvoval gymnázium a potom nastúpil na obchodnú akadémiu, ktorú nedokončil. Stal sa zamestnancom banky Slavia. V tom čase sa zoznámil s českými anarchistami a postupne sa dostal do ich čela. Začal viesť bohémsky a tulácky život, s kamarátom a bratom prešiel peši okrem iného Slovensko, Halič, Uhorsko, Bavorsko a Švajčiarsko. V tom čase sa začal živiť len literatúrou a ako novinár. Začal mať problémy s alkoholom, ktoré sa časom zväčšovali. Zoznámil sa s Jarmilou Mayerovou, s ktorou sa neskôr oženil. V roku 1907 bol krátky čas väznený za svoju anarchistickú činnosť.

Roku 1908 redigoval Ženský obzor, od 1910 Svět zvířat (satiristický časopis), od 1911 prispieval do Českého slova, prispieval aj do: Čechoslovanu, Pochodně, Humoristických listů. V roku 1911 založil Stranu mírného pokroku v mezích zákona, politickú mystifikáciu karikujúcu volebné pomery, v ktorej vystupoval ako jej kandidát. V tomto období bol spolu s F. Langrom, E. A. Longenom, E. G. Kischom a ďalšími spoluautorom kabaretných vystúpení, kde bol aj hlavným účinkujúcim.

V roku 1915 dobrovoľne narukoval v Českých Budejoviciach k 91. pluku a s ním odišiel na haličský front. O úmysle narukovať takmer nikomu nepovedal, preto bol chvíľu hľadaný. V septembri 1915 sa nechal zajať a roku 1916 vstúpil do československých légií, publikoval v časopise Čechoslovan. V marci roku 1918 v Moskve vstúpil do československej sekcie Ruskej komunistickej strany (boľševikov)[5].

V roku 1918 vstúpil aj do Červenej armády, bol riaditeľom armádnej tlačiarne v Ufe, náčelníkom oddelenia pre prácu s cudzincami a iné. Čo viedlo Haška k zanechaniu myšlienky anarchizmu a prijatiu socialistických myšlienok, nikde neobjasnil. Na základe jeho diela však možno povedať, že k anarchii mal rozhodne bližšie. V Rusku sa 15. mája 1920 oženil s typografkou Alexandrou Gavriľovnou Ľvovou, s ktorou sa zoznámil v Ufe.[6] Po návrate do Čiech nebol súdený za mnohoženstvo len vďaka tomu, že v Rusku nebol práve poriadok a neuznávali sa vzájomne rôzne zmluvy.

19. decembra 1920 prišiel do Prahy, kde sa vrátil k svojmu bohémskemu spôsobu života.

Pomník Jaroslava Haška od Karla Nepraša na pražskom Žižkove

Zo začiatku písal predovšetkým cestopisné poviedky, črty a humoresky (mnohé boli sfilmované), ktoré publikoval v časopisoch.

Základom jeho próz boli jeho skutočné zážitky, to vnáša do znalostí o jeho živote zmätok, pretože nie je vždy jasné čo je pravda a čo je iba básnický výmysel. Hašek nenávidel pretvárku, sentimentalitu, usadlosť, ironicky reagoval na sociálne verše. Ďalším typickým znakom jeho tvorby je odpor k mravným a literárnym konvenciám.

• Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války – román bol preložený do 54 jazykov, niekoľkokrát sfilmovaný a zdramatizovaný, pre mnohých ľudí je spojený s ilustráciami J. Ladu. Postava vojaka Švejka sa v Haškových poviedkach objavila v roku 1920, nápad napísať knihu o dobrovoľníkovi, ktorý je ľahko slabomyseľný si priniesol z Ruska, kde napísal prvé kapitoly. Švejk je vyslúžený vojak a dobrovoľne sa prihlási do vojny, na odvod prichádza na vozíku, pretože ho bolia kolená... Švejk sa vyznačuje veľkou snahou, doslovným plnením rozkazov, ktoré dostane, a prekladaním vojnových dialógov nielen s nadriadenými, zážitkami z Prahy, ktoré potom aplikuje na danú situáciu. Švejk sa plnením príkazov svojím spôsobom vysmieva všetkým autoritám a tomu čo predstavujú. Toto dielo nebolo dopísané a aj keď sa niektorí autori po Haškovej smrti pokúsili dokončiť ho, nedosiahli Haškovu kvalitu, ich pokusy často vyznievajú nepravdivo. Ťažko povedať, ako by sa dej vo Švejkovi vyvíjal ďalej, najpravdepodobnejšie by Švejk vstúpil do légií, kde by bojoval proti červeným. Toto dielo je Haškovo najvýznamnejšie.
• Dobrý voják Švejk v zajetí
• Politické a sociální dějiny strany mírného pokroku v mezích zákona – túto stranu Hašek ozaj, spolu so svojimi kumpánmi založil v krčme, zaregistrovali ju a dokonca Hašek niekde v Prahe kandidoval na starostu. Celé založenie strany a jej neskoršie opísanie bola paródia na vtedajší politický život.
• Povídky a humoresky z cest
• Utrpení pana Tenkráta
• Galerie karikatur
• Moje zpověď

Kabaretné scény a hry:

• Větrný mlynář a jeho dcera

Posmrtne – väčšina týchto diel je vybraná z jeho ranej časopiseckej tvorby, podstatná časť bola sfilmovaná:

• Smějeme se s J. Haškem I a II
• Škola humoru
• Malá zoologická zahrada
• Dekameron humoru a satiry
• Lidožroutská historie
• Dědictví po panu Šafránkovi
• Dobrodružství pana Tenkráta

V českej a slovenskej verejnosti je Jaroslav Hašek zafixovaný ako bohém^{[chýba zdroj]}. Možno dokonca ako prototyp bohéma začiatku dvadsiateho storočia. V skutočnosti ide do veľkej miery o legendu a možno dokonca o vlastnú Haškovu sebaštylizáciu. Ako autor bol veľmi produktívny, čo predsa len vyžaduje primeranú vnútornú disciplínu. V jeho dielach zase cítiť, že mal rozsiahle hoci možno trocha nesystematické humanitné vzdelanie. Údajne okrem češtiny, a nemčiny a ruštiny ovládal aspoň do istej miery angličtinu, francúzštinu, srbčinu, maďarčinu, baškirčinu, buriatčinu a japončinu a na každom z týchto jazykov dokonca vydával propagandistické noviny![6]

Najzaujímavejšie je sledovať jeho pôsobenie v Rusku v rokoch 1916 – 1920, pričom v tejto krajine rozhodne nebol a dodnes nie je vnímaný ako bohém a obyčajný humoristický spisovateľ. Naopak, ako veľmi zodpovedný boľševický armádny funkcionár a vážený intelektuál[7]. V rokoch 1916 – 18 v Kyjeve pracoval v legionárskych časopisoch, neskôr prebehol k boľševikom.[8]

V roku 1918 patril medzi vedúce osobnosti československej sekcie Ruskej komunistickej strany (boľševikov). Podieľal sa na organizácii 2. červeného československého pluku. Od 7. apríla do júna 1918 pôsobil v Samare.[9] V tomto meste sa vyznamenal ako odvážny veliteľ oddielu československých červenoarmejcov pri jeho obrane pred československými legionármi.[10] Po páde Samary sa niekoľko mesiacov skrýval na území kontrolovanom bielymi silami.[11] (Vydával sa pri tom za mentálne postihnutého nemeckého kolonistu z Povolžia.)

Na konci roku 1918 pôsobí ako veliteľ oddielu Čuvašov v Červenej armáde a zástupca vojenského veliteľa bugulmského okresu. Podľa všetkého konal dosť brutálne a nariadil značný počet popráv.[11] Ako komisár v priebehu roku 1919 slúžil v politickom oddelení Tuchačevského 5. armády Východného frontu a a to najprv v Ufe (ako riaditeľ armádnej tlačiarne) a potom na Sibíri. Od septembra 1919 bol vedúcim internacionálneho odboru politického oddelenia 5.armády.[12]

Postupne vydával viacero časopisov. Napr. prvý časopis v buriatčine "Jur" (úsvit).[11] V roku 2006 bolo obnovené vydávanie týchto novín pre Irkutskú oblasť a Usť- Ordynský autonómny okruh, pričom tieto sa plne odvolávajú na tradíciu založenú Hašekom.[13] Pre sibírskych Buriatov je jedným z „otcov národa“, pretože pre nich vymyslel abecedu (upravenú azbuku) a tak vlastne založil ich modernú literatúru. Na základe jeho iniciatívy bol dokonca vydaný prvý rusko- buriatsky slovník.[14]

V Buriatskej republike miestna pobočka ruského Zväzu novinárov Ruska udeľuje každoročne Cenu Jaroslava Hašeka.[15]

V júni 1920 sa usadil s ruskou manželkou v Irkutsku a viedol v rámci možností usporiadaný život.[6] Je potvrdené, že v septembri 1920 sa Hašek dokonca stal poslucháčom Irkutskej univerzity na oddelení východných jazykov s odborom japončina.[16] Bol to zrejme jeho jediný pokus o získanie univerzitného vzdelania, ktorý však netrval dlho.

V Irkutsku, kde bol od augusta do októbra 1920 členom mestského sovietu,[11] bol ranený do chrbta pri pokuse ho zavraždiť.[17] V tom istom roku v sovietskych službách pravdepodobne podnikol záhadnú misiu do Mongolska.[11] V oblasti Irkutsku sa Hašek pravdepodobne zúčastňoval aj menších ozbrojených zrážok oddielmi marodérov ale aj nepriateľov boľševickej revolúcie.[6]

Dňa 17. novembra 1920 prišiel do Moskvy, kde bol daný k dispozícii Hlavnej politickej správe Červenej armády a 26. novembra bol vyslaný (nevrátil sa ako súkromná osoba!) na politickú prácu do českého Kladna.[12] Podľa všetkého v súvislosti so vtedajšími štrajkmi v Československu, v ktorých vedenie Komunistickej internacionály videlo predzvesť komunistickej revolúcie v Československu. Tento odhad sa ukázal byť nesprávnym a Hašek v Československu prakticky nemá čo robiť. Pravdepodobne aj to prispelo k jeho návratu k bohémskemu štýlu života a alkoholizmu. Keďže sa ani príliš neangažoval v rodiacom sa komunistickom hnutí v Československu, je možné ale aj to, že Hašek sa pod vplyvom skúseností z Ruska a československej reality odvrátil od boľševických ideálov a fakticky dezertoval zo služieb Kominterny a sovietskeho Ruska.

Zdá sa, že v špecifických revolučných ruských podmienkach dostal Jaroslav Hašek možnosť uplatniť tie stránky svojho charakteru, ktoré nedostali šancu v stabilizovaných v podstate malomestských českých pomeroch. Dôležitým určite bolo aj to, že Hašek dostal ako stranícku úlohu zákaz pitia alkoholu.[18] Do Československa bol v podstate vyslaný s cieľom organizovať komunistické hnutie, čo taktiež podporuje tézu, že v sovietskom Rusku musel byť vnímaný ako zodpovedný človek a schopný organizátor. V Rusku má dodnes veľmi veľa priaznivcov, ktorí dokonca majú vlastnú organizáciu. V meste Bugulma má vlastné múzeum.[19] Zdá sa dokonca, že veľká časť jeho diela (fejtóny a články publikované v armádnych novinách a v ruštine a iných jazykoch národov Ruska) je v českom a slovenskom prostredí neznáma.[20]

• Zoznam českých spisovateľov
• Česká literatúra v rokoch 1900 – 1945
• Anarchizmus
• Socializmus

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Jaroslav Hašek
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jaroslav Hašek

• Hašek, Jaroslav: Osudy dobrého vojáka Švejka