Požiar Ríšskeho snemu

Požiar bol nahlásený o desiatej večer. Zlikvidovaný bol po 1,5 hodine a napáchal značné škody. Na miesto po krátkej dobe dorazili Hermann Göring a zo spoločnej večere Adolf Hitler, Joseph Goebbels, vicekancelár Franz von Papen a knieža Heinrich Günther von Hohenzollern. Göring požiar považoval za signál k spusteniu komunistického puču. Na druhý deň oficiálna agentúra Preussische Pressedienst (Pruská tlačová služba) napísala, že tento „čin podpaľačstva je najnestvornejším teroristickým činom vykonaným boľševizmom v Nemecku“.

Na mieste činu zadržala polícia Holanďana Marinusa van der Lubbeho, ktorý pobehoval po chodbách budovy s horiacou fakľou v ruke. Skôr ako sa začalo vyšetrovanie vyhlásil Hitler, že požiar mal byť výzvou ku komunistickému puču a primäl svojich koaličných partnerov (nacisti mali vtedy ešte len troch ministrov) k súhlasu a prezidenta von Hindenburga k podpisu dvoch mimoriadnych nariadení Na ochranu národa a štátu a Proti zrade a velezradným činom. Na ich základe boli zrušené všetky občianske práva a slobody, zakotvené v ešte stále platnej ústave, dokonca aj právo známe ako habeas corpus - maj si telo (slobodné)- čo znamenalo, že nikoho nebolo možné bezprávne uväzniť a zároveň sa rozšíril okruh trestných činov spadajúcich pod trest smrti.

Požiar prišiel nacistom vhod, lebo necelý týždeň po ňom sa konali voľby a tieto mimoriadne nariadenia mohli na jednej strane zastrašiť voličov, na druhej prilákať rabiátov, ktorí sa vždy radi stotožňujú s najbrutálnejšou politickou silou. Hitlerovi sa napriek tomu nepodarilo získať vytúženú nadpolovičnú väčšinu hlasov. Po voľbách sa teda rozhodol v zastrašovaní obyvateľstva pokračovať, predbežne tým, že zinscenoval politický proces proti Lubbemu a spoločníkom, ktorými podľa obžaloby mali byť traja bulharskí komunisti Vasiľ Tanev, Blagoi Popov a Georgi Dimitrov, ako aj predseda parlamentnej sekcie komunistickej strany Nemecka Ernst Torgler. Ešte pred začiatkom procesu s nimi v Lipsku bola v Londýne ustanovená medzinárodná komisia na vyšetrenie tohto požiaru. Londýnska komisia viedla vlastný proces a jej rozsudok bol v prospech komunistov, s tým že za Lubbeho činom boli fašisti. Štyroch napokon zbavili obžaloby aj v Lipsku vďaka tomu, že proces bol verejný a Dimitrovova presvedčivá obhajoba vyvolala pozornosť v celej Európe. Odsúdili len van der Lubbeho, ktorý počas celého vyšetrovania trval na tom, že čin spáchal sám a nemá s ostatnými obžalovanými nič spoločné. 10. januára 1934 bol van der Lubbe popravený gilotínou. Dimitrovova verzia bola logickou konštrukciou postavenou na jedinom reálnom základe, a síce na existencii podzemnej chodby medzi budovou ríšskeho snemu a sídlom jeho prezidenta, ktorým bol v tom čase Göring. Táto verzia bola do nedokázateľných podrobností rozvedená v dvoch tzv. Hnedých knihách, ktoré vyšli v roku 1933 a 1934 v Londýne.

Dimitrovova verzia, že nacisti založili požiar sami, aby sa Nemci vystrašení možnosťou komunistického puču ľahšie zmierili s prvými nacistickými zásahmi, sa držala takmer ako jediná až do 60. rokov. V sérii článkov v časopise Spiegel 1959/1960 Fritz Tobias s podporou ďalších publicistov a historikov dokazoval, že Lubbe konal samostatne a bol jediným páchateľom (Einzeltätert). Na základe množstva nového materiálu dospeli k záveru, že požiar spôsobil naozaj van der Lube a nacisti ho len využili. V roku 2008 vydal Sven Felix Kellerhoff  knihu, v ktorej argumentoval, že požiar v hlavnej rokovacej sále spôsobil výbuch horúcich nahromadených plynov (tzvn. Backdraft), čo podporuje teóriu, že celý snem mohol zapáliť jeden jediný človek. Ani táto teória však nie je potvrdená.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Požiar Ríšskeho snemu