Diaľkové pozorovanie

Diaľkové pozorovania sú osobitným typom krajinárskej fotografie, zahrňujúcim fotografovanie veľmi vzdialených pevných objektov bezprostredne zo zemského povrchu, alebo zo stavieb (napr. z budov, rozhľadní, atď.) a iných miest, trvalo a pevne spojených so zemským povrchom (napr. z násypov, háld, atď.).[1]^{[chýba zdroj]} Ide teda o pozorovania terestrického typu (zem-zem). Zjednodušene môžeme diaľkové pozorovania popísať ako fotografické zaznamenávanie ďalekých výhľadov.

Pozorovanie Vysokých Tatier zo Sninského kameňa počas inverzie (vzdialenosť 145 km~160 km)

Typickými v rámci diaľkových pozorovaní sú pozorovania z hôr na vzdialené vrchy, resp. pohoria, pri ktorých sú prevažne dosahované najväčšie vzdialenosti[2]. Vzdialenými dobre pozorovateľnými objektami však môžu byť napr. aj vysoké stavby (budovy, komíny, vysielače, stožiare).

Kľúčovú úlohu pri prakticky dosiahnuteľnej vzdialenosti diaľkových pozorovaní zohrávajú poveternostné podmienky[3]. V meteorológii je tzv. (horizontálna) dohľadnosť jednou zo základných pozorovaných veličín v monitorovacej sieti pozemných staníc [4].

Medzi diaľkové pozorovania nepatria pozorovania vykonané z lietajúcich objektov (lietadiel, závesných klzákov, balónov, dronov a pod.). Vzhľadom k pozorovanému objektu medzi diaľkové pozorovania nepatria pozorovania, zachytávajúce akékoľvek objekty či javy v atmosfére (oblačnosť akéhokoľvek pôvodu, lietadlá, balóny, atď.), ani akékoľvek kozmické objekty (hviezdy, planéty, mesiace, kométy, meteory, kozmické stanice, umelé družice, atď.).[1]

Za diaľkové pozorovania v pravom slova zmysle považujeme fotografovanie bez použitia spektrálnych korekčných filtrov (napr. infračerveného), vplývajúcich na dosahovanú vzdialenosť pozorovania.^{[chýba zdroj]}