Dejiny Japonska

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy okolo 30 000 pred Kr. Prišli cez pevninské mosty, ktoré počas ľadových dôb spájali Hokkaidó s ázijským kontinentom a najmä z Kórejského polostrova. Existujú však aj dôkazy, ktoré potvrdzujú, že niektorí obyvatelia prišli po mori z juhovýchodnej Ázie počas migrácie smerom k Tichému oceánu.

Keramika z obdobia Džomón (10 000-8 000 pred Kr.) Tokijské národné múzeum, Japonsko.

Z migrantov, ktorí prišli južnou cestou sa vyvinula džómonská kultúra. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky. To z japonskej keramiky robí najstaršiu keramiku sveta.

Začiatkom prvého tisícročia pred Kr. začala džómonskú kultúru nahrázať nová kultúra zvaná Jajoi (jajoská kultúra), podľa lokality Jajoi v dnešnom tokijskom obvode Bunkjó, kde boli vykopané prvé keramické nádoby pre ňu charakteristické. Jajoiská kultúra vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórei, ktorí so sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. S jej príchodom Japonsko vstúpilo do železnej doby. V tomto období sa postupne zvyšoval počet obyvateľov a spoločnosť sa stala komplexnejšou, tkali plátno, žili v trvalých roľníckych dedinách, stavali budovy z dreva a kameňa, získavali majetok prostredníctvom vlastníctva pôdy a uskladňovania obilia a vytvorili zreteľné spoločenské triedy. Jajoiské obdobie trvalo približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu.

Železná prilba a brnenie s bronzovou dekoráciou z 5. storočia. Tokijské národné múzeum.

Veda ešte stále nedospela k definitívnemu názoru a k jednoznačnej odpovedi na otázku, kedy Japonci vytvorili jednotný štát a sformovali národ. Predpokladá sa, že sa tak stalo medzi 4. a 6. storočím po Kristovi. V tom prípade sa toto obdobie kryje s obdobím kofunskej kultúry, ktorá vystriedala jajoskú kultúru a trvala od konca 3. storočia do konca 7. storočia. Kofunská kultúra sa vyznačovala stavbou veľkých sypaných mohýl (kofunov) slúžiacich ako pohrebiská vládnucej elity. Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu rodu Jamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Podľa čínskeho modelu vytvorili centrálnu správu a ríšsku sústavu súdov (štátne zriadenie Ritsurijo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní – farmári, rybári, tkáči, hrnčiari, remeselníci, zbrojári a rituálni špecialisti. Hoci v tomto období už v Japonsku bolo známe čínske písmo, jeho používanie bolo obmedzené na obchodné styky s Kóreou a Čínou. Jedinými písomnými informáciami o živote v Japonsku v tomto období sú čínske pramene.

Japonci začali písať svoje dejiny až v poslednom storočí kofunského obdobia, nazývanom aj obdobie Asuka, podľa vtedajšieho hlavného mesta, kedy prevzali čínske znakové písmo a prispôsobili ho svojmu jazyku. V písanej histórii je prvá zmienka o Japonsku známa z roku 57, kedy bolo prvýkrát spomenuté v čínskych záznamoch ako národ „Wa“ (po čínsky „Wo“) alebo „trpaslík“. Japonská kronika opisuje legendárnejšie dejiny Japonska, podľa ktorých ľudia Japonska majú pôvod v samotných bohoch. Koncom 6. storočia dynastia Jamata definitívne stratila moc (čo na dlhý čas znamenalo aj koniec jednotného Japonska) a vlády sa zmocnili progresívnejšie rodiny orientované na budhizmus. V celku možno toto obdobie považovať za začiatok súčasnej japonskej kultúry.

Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara) znamená začiatok obdobia Nara, ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi a aktívnym prijímaním ostatných výdobytkov čínskej kultúry a technológií. Obdobie Nara sa stalo aj svedkom rozkvetu všetkých druhov umení. Osobitá kultúra a kultúrne prejavy tohto obdobia vošli do dejín pod spoločným názvom kultúra Tempijo. Boli zostavené prvé diela japonskej literatúry - Japonské historické kroníky, Kodžiki a Nihon Šoki a taktiež prvá z veľkých zbierok japonskej poézie – Manjóšú. Budhizmus dosiahol oficiálne uznanie ako nové štátne náboženstvo a budhistické chrámy sa stavali po celom Japonsku v snahe podoprieť autoritu centralizovaného štátu a cisára. V neskoršom období v snahe, aby sa zabránilo čoraz väčšiemu narastaniu politického vplyvu budhistických kláštorov, ktorým veľkorysými darmi zo strany cisára a šľachty vzrástla hospodárska a politická moc natoľko, že si vydržiavali vlastné vojská a začali súperiť s cisárskym dvorom, cisár preložil hlavné mesto roku 794 do Nagaoky a o 10 rokov neskôr 11. novembra 794 do Heian-Kyo (dnešné Kjóto).

Obdobie Heian sa začína preložením hlavného mesta cisárstva do Heian-Kjó (794). Boli to časy ohromnej tvorivosti v literatúre (Gendži monogatari – Príbeh o Gendžim, Kokinšú), náboženstve (prekvital budhizmus sekta Tendai, Šingon) a umení (štýl v architektúre a úprave záhrad, vo zvitkových maľbách a budhistickom sochárstve). Čínske literárne umenie a konfucionizmus nestrácali svoj vplyv, ale japonský jazyk nachádzal omnoho jednoduchšie vyjadrovanie v próze a verši rozvojom slabičného písma kana. V Japonsku taktiež vzniká zenové umenie čajového obradu a aranžovania kvetín (Ikebana). V tomto období síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Jednotlivé provincie mali značný stupeň autonómie a tento stav sa nezlepšil ani nahrádzaním regionálnych vodcov menovanými guvernérmi. Skutočná moc sa preniesla z cisára na náčelníkov klanov, ktorí mali vlastných sluhov a vojenskú družinu, ktorí im boli bezpodmienečne oddaní. V priebehu obdobia Heian stratili cisári aj posledný zvyšok kontroly nad krajinou a vládu prevzal klan Fudžiwara. Jednotliví vodcovia klanov sídliaci v provinciách si však aj naďalej nárokovali právo na ovládnutie celej krajiny. Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži, po ktorej definitívne získali rozhodujúci vplyv na dianie v krajine rodiny Taira a Minamoto, medzi ktorými vypukli najprudšie vzájomné boje o moc a vplyv v krajine. Na konci obdobia Heian, po ďalšej občianskej vojne, bola väčšina rodu Minamoto zavraždená a rod Taira získal vedúce postavenie. Prebrali najdôležitejšie dvorné hodnosti, provinčné funkcie udeľovali svojim spojencom a rozširovali držbu pôdy v snahe ovládnuť úplne cisársky úrad. V roku 1185 v bitke pri Dannoury bol rod Taira porazený rodom Minamoto. Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian.

Japonskí samuraji nastupujúci na mongolskú loď v 1281.

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šogunát, alebo bakufu. Stal sa diktátorom, ktorý vládol zo svojho tábora za pomoci rodiny a feudálnych zväzkov. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga. S podporou rodu Ašikaga bol Godaigo schopný zvrhnúť šógunát a v roku 1333 znovu založiť to, čo nazýval priamou cisárskou vládou.

Medzi najvýraznejšie rysy tohto obdobia patrí kult bojovníka alebo samuraja, ktorý bol cenený za svoju schopnosť výnimočne zaobchádzať s mečom, pre svoju vernosť, schopnosť znášať bolesť a pripravenosť zabiť v prípade nutnosti aj sám seba. Japonský meč, ktorý bol vyrábaný cechom majstrov, bol tak vynikajúcej kvality, že sa stal predmetom mystického kultu. V tomto období môžeme sledovať aj nástup Zen Budhizmu a vznikanie nových obľúbených budhistických sekt.

Skupina cudzincov z Portugalska, 17. storočie, Japonsko.

Začiatkom obdobia Muromači je zničenie šogunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Cisár utiekol na juh a postavil sa na odpor. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šogunát nebol schopný držať na uzde ambície mocných guvernérov provincií (Daimjóv), postupne sa rozpadol na množstvo malých, proti sebe bojujúcich štátov, a úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 – 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania – portugalskí moreplavci, ktorí prišli na čínskych lodiach, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského a obchodníkov, ktorí premenili Nagasaki z rybárskej dediny na prekvitajúci prístav. V priebehu niekoľkých desaťročí sa tu podarilo rozšíriť kresťanstvo.

Obdobie Azuči-Momojama je definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen. Veľký bojovník Oda Nobunaga obsadil v roku 1568 Kjóto, ale bol nútený bojovať zvyšok života s nepriateľskými armádami samurajov a vojenským odporom budhistických siekt. Keď bol zabitý, jeho zástupca Tojotomi Hidejoši si postupne podmaňoval jeden klan za druhým. Pretože chcel odvrátiť záujem šľachty a samurajov od domácich problémov a upevniť svoje postavenie vykonaním úspešnej vojenskej výpravy, viedol v roku 1592 inváziu do Kórei, ktorá bola v tej dobe čínskym protektorátom. Japonci stratili prevahu na mori a ich vojská boli porazené. Po tejto katastrofe nepodnikli najbližších 300 rokov žiadnu výpravu do cudziny.

Kamenné základy hlavnej veže zámku Edo.

Po smrti Hidejošiho prevzal moc jeho najvýznamnejší vazal Tokugawa Iejasu a v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa stalo novým japonským hlavným mestom a pomaly sa rozrastalo do obrovských rozmerov. Tokugawský šogunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. Iejasu a jeho nasledovníci sa snažili udržať sociálne triedy od seba oddelené hranicami svojho spoločenského poslania a zakazovali prijímanie nových členov do elitných a privilegovaných skupín, ako napríklad medzi samurajov. Samotný Iejasu v zásade podporoval zahraničný obchod (hoci prenasledoval kresťanov), jeho nástupcovia však presadzovali politiku národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu dovozu cudzích kníh. Jedinou výnimkou z tohto izolacionizmu boli určité obmedzené styky s Čínou a Japonskom prostredníctvom prístavu v Nagasaki.

V roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu. V tejto situácii hrozilo, že k moci sa dostanú ultrakonzervatívni samuraji, väčšina spoločnosti však dala prednosť otvoreniu sa západným „vymoženostiam“ a posledný šogunát v Japonsku sa zrútil.

Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny. Fotografia Felice Beata

Meidži išin (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1868 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému. Presadenie cisárovej vlády bol nutným a významným krokom smerom k centralizácii. Šogunát bo zvrhnutý a bolo obnovené cisárstvo. Mladý cisár Meidži sa presťahoval do Eda, ktoré premenoval na Tokio (“hlavné východné mesto”) a začal okamžite rad reforiem. Medzi nimi ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

V roku 1902 uzavrelo Japonsko významné spojenectvo so Spojeným kráľovstvom, ktoré bolo ešte stále najväčšou imperiálnou veľmocou. V roku 1904 sa hádky s Ruskom o Kóreu a Mandžusko vyostrili a Japonsko začalo útok na ruskú flotilu v prístave Port Arthur. Následne vďaka Portsmouthskému mieru z roku 1905 získalo Japonsko časť ostrova Sachalin a rozhodujúcu pozíciu v Kórei, ktorá sa v roku 1910 stala japonskou kolóniou.

Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázií a Tichomorí.

Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľkokrát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázii, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.

Japonská vojnová loď Jamato, najväčšia vojnová loď v histórii, 1941.

Keď v roku 1939 vypukla vojna v Európe, japonská vláda nevedela ku komu sa má pridať, aby sa dostala z problémov, ktoré si vytvorila v Číne. V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom, od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje, na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny. Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.

V roku 1945 obsadili USA ostrov Iwo a Okinava. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným „božský vietor“ – kamikadze – s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinava nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 15. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.

Po porážke Japonska v II. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Do 60. rokov sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodársky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.

Smrťou cisára Šóvu (Hirohita) v r. 1989 a nástupom cisára Akihita na trón sa začalo nové obdobie japonskej histórie – Heisei. Cisár Akihito 30. apríla 2019 abdikoval a začalo sa Obdobie Reiwa.