Iejasu Tokugawa

Iejasu Tokugawa sa narodil 31. januára 1543 v provincii Mikawa. Pôvodne sa volal Takečijo Macudaira (松平竹千代, Takečijo Macudaira ^?), bol synom Hirotadu Macudairu (松平広忠, 1526–1549), pána provincie Mikawa a O-Dai-no-kata (於大の方), dcéry susedného samuraja pána Tadamasa Mizuno (水野忠政). Zaujímavosťou je, že jeho matka a otec boli nevlastní súrodenci. Mali iba 17 a 15 rokov keď sa narodil Iejasu. O dva roky neskôr, O-Dai-no-kata bola poslaná späť jej rodine a pár už nikdy nežil spolu. Obaja manželia mali ďalšie manželstvá, obaja mali deti a tak Iejasu mal nakoniec 11 nevlastných bratov a sestier.

Rodina Macudaira bola rozdelené: jedna časť sa chcela stať vazalmi klanu Imagawa, kým druhá preferovala rodinu Oda. Výsledkom bolo, že väčšinu detstva Iejasu strávil v nebezpečenstve počas bojov medzi klanmi Oda a Imagawa. Rodinný spor bol dôvodom vraždy Hirotadovho otca (Takečijiho starého otca), Kijojasu Macudaira (松平清康,1511–1536). Na rozdiel od svojho otca a väčšiny jeho rodinnej vetvy, Iejasov otec, Hirotada, preferoval klan Imagawa.

V roku 1548, keď klan Oda napadol provinciu Mikawa, Hirotada sa obrátil na Imagawa Jošimoto, vodcu klanu Imagawa, o pomoc zahnať votrelcov. Jošimoto súhlasil s pomocou pod podmienkou, že Hirotada pošle svojho syna Iejasu (Takečijo) do Sumpu ako rukojemníka. Hirotada súhlasil. Nobuhide Oda, vodca klanu Oda, sa dozvedel o dohode a Iejasu bol unesený na jeho ceste do Sumpu. Iejasu bol v tom čase iba 6-ročný.

Nobuhide hrozil popravou Iejasuho, ak jeho otec nepreruší všetky zväzky s klanom Imagawa. Hirotada odpovedal, že obetovaním vlastného syna ukáže závažnosť spojenectva s klanom Imagawa. Napriek Hirotadovmu rozhodnutiu, sa Nobuhide rozhodol nezabiť Iejasu a namiesto toho ho držal tri nasledujúce roky v chráme Manšodži v Nagoji.

V roku 1549, vo veku 24 rokov, zomrel Iejasov otec Hirotada prirodzenou smrťou. V tom istom čase zomrel Oda Nobuhide počas epidémie. Úmrtia zasadili ťažkú ranu klanu Oda. Armáda pod vedením Imagawa Sessai obkľúčila hrad, kde žil Oda Nobuhiro, Nobuhideho najstarší syn a nový vodca klanu Oda. Imagawa Sessai ponúkol Nobunagovi Oda (druhému synovi Nobuhideho Oda), že ukončí obliehanie, ak bude Iejasu odovzdaný klanu Imagawa. Nobunaga súhlasil a tak Iejasu (teraz už deväťročný) sa stal rukojemníkom v Sumpu. Tu žil celkom príjemný život ako rukojemník a potenciálny budúci spojenec klanu Imagawa do svojich 15 rokov.

V roku 1556 Iejasu si podľa tradície mení meno na Džirōsaburō Motonobu Macudaira (松平次郎三郎元信). O rok neskôr sa ako 16-ročný oženil so svojou prvou ženou a opäť si zmenil meno na Kurandonosuke Motojasu Macudaira (松平蔵人佐元康). Môže sa vrátiť do svojej rodnej provincie Mikawa a z rozkazu Imagawa bojuje proti klanu Oda v sérii bitiek. Iejasu vyhral svoju prvú bitku pri obliehaní Terabe a neskoršie úspešne ubránil hraničnú pevnosť počas masívneho nočného útoku.

V roku 1560 sa na čelo klanu Oda dostal brilantný vodca Nobunaga Oda. Jošimoto s veľkou armádou klanu Imagawa (okolo 20 000 mužov) zaútočil na územie klanu Oda. Iejasu so svojimi oddielmi z provincie Mikawa obsadil hraničnú pevnosť a ostal ju obráni. V dôsledku toho Iejasu and jeho muži sa nezúčastnili bitky pri Okehazame, kde bol Jošimoto zabitý bojovníkom Nobunagu Odu.

Po Jošimotovej smrti sa Iejasu rozhodol uzavrieť spojenectvo s klanom Oda. Tajná dohoda bola nutná pretože manželka Iejasuho a malý syn Hidejasu boli rukojemníkmi klanu Imagawa v Sunpu. V roku 1561 Iejasu otvorene ukončil spojenectvo s Imagawa a obsadil pevnosť Kaminodžo. Iejasu mohol vymeniť svoju manželku a syna, za manželku a dcéru vládcu hradu Kaminodžo.

Nasledujúcich pár rokov Iejasu reformoval klan Macudaira a umierňoval provinciu Mikawa. Tiež si k sebe silnejšie pripútaval svojich kľúčových vazalov darovaním zemí a hradov v provincii Mikawa. Boli to: Tadakacu Honda, Kazumasa Išikawa, Kijonaga Koriki, Tadacugu Sakai a Jasumasa Sakakibara.

V roku 1564 Iejasu porazil ozbrojené sily Monto Mikawa z provincie Mikawa. Monto boli skupina bojových mníchov, ktorí boli riadení z provincie Kaga a mali množstvo chrámov po celom Japonsku. Odmietli sa podrobiť príkazom Iejasu a tak viedol proti nim vojnu. Porazil ich oddiely a zrúcal ich chrámy. V jednej bitke bol Iejasu takmer zabitý, keď bol zasiahnutý guľkou, ktorá však neprerazila jeho brnenie. Obe vojská, Iejasove oddiely z Mikawa aj sily Monto, použili nové strelné zbrane, ktoré doviezli do Japonska Portugalci iba 20 rokov predtým.

V roku 1567 si Iejasu opäť zmenil meno a jeho nové priezvisko bolo Tokugawa a nové meno Iejasu. Týmto sa vyčlenil z klanu Minamoto. V skutočnosti však nebol nájdený žiaden dôkaz o jeho vyčlenení z klanu.

Iejasu pokračoval podľa dohody s Nobunaganom Odom a jeho vojaci z Mikawa boli súčasťou Nobunagovej armády, ktorá obsadila Kjóto v roku 1568. V tom istom čase rozširoval Iejasu svoje vlastné teritórium. Spolu s Šingenom Takedom, hlavou klanu Takeda z provincie Kai vytvorili alianciu na dobytie všetkých území Imagawa. V roku 1570 Iejasuové oddiely obsadili provinciu Tótómi, kým Šingenove oddiely obsadili provinciu Suruga (vrátane Sunpu – hlavného mesta klanu Imagawa).

Iejasu ukončil alianciu s Takedom a začal ochraňovať ich bývalých nepriateľov, Udžizaneho Imagawu; a tiež sa spojil s Kenšinom Uesugi z klanu Uesugi (nepriateľom klanu Takeda). Neskoršie v tomto roku, Iejasu nechal 5000 vlastných mužov na podporu Nobunagu v Bitke pri Anegawa proti klanom Asai a Asakura.

V októbri 1571, Šingen Takeda, teraz spojenec klanu Hódžó, napadol Tokugawove územia v Totomi. Iejasu požiadal o pomoc Nobunagu, ktorý mu poslal 3000 vojakov. Začiatkom roku 1572 sa stretli dve armády v Bitke pri Mikata ga Hare. Nobunagove oddiely ušli veľmi rýchlo a Takedova armáda, pod velením Šingena, drvila ostávajúce Iejasuove oddiely kým neboli porazené. Iejasu unikol iba s piatimi mužmi do blízkeho hradu. Toto bola najväčšia porážka Iejasu, ale Šingen nebol schopný využiť svoje víťazstvo, pretože Iejasu rýchlo zozbieral novú armádu a odmietol bojovať proti Šingenovi na bojovom poli.

Šťastena sa usmiala na Iejasu o rok neskôr, keď Šingen Takeda zomrel pri obliehaní začiatkom roku 1573. Šingena nahradil jeho syn Kacujori Takeda. V roku 1575 Takedova armáda napadla hrad Nagašino v provincii Mikawa. Iejasu požiadal Nobunaga Odu o pomoc a výsledkom bolo, že Nobunaga prišiel osobne na čele svojej obrovskej armády (okolo 30000 vojakov). Spojené vojská Odu a Tokugawu o sile 38000 vojakov dosiahli veľké víťazstvo 28. júna 1575 v Bitke pri Nagašino. Napriek tomu Kacujori Takeda prežil bitku a ustúpil späť do provincie Kai.

Nasledujúcich sedem rokov vybojovali Iejasu a Kacujori sérium malých bitiek. Iejasuho oddiely zabezpečili vojenské obsadenie provincie Suruga, ktorú kontroloval klan Takeda.

V roku 1579, Iejasuho manželka a jej najstarší syn Nobujasu Macudaira boli obvinení zo sprisahania s Kacujorim Takedom s cieľom zavraždiť Nobunagu. Iejasuho manželka bola popravená a Hidejasu bol nútený spáchať seppuku. Iejasu potom menoval svojho tretieho a obľúbeného syna Hidetada Tokugawa za dediča, zatiaľ čo jeho druhý syn bol adoptovaný inou rastúcou mocou: Hidejošim Tojotomim budúcim vládcom celého Japonska.

Koniec vojny s klanom Takeda prišiel v roku 1582, keď spojené sily Oda a Tokugawa zaútočili a obsadili provinciu Kai. Kacujori Takeda, rovnako ako jeho najstarší syn Nobukacu Takeda, boli porazení v Bitke pri Temmokuzan a spáchali seppuku.

Koncom roku 1582, Iejasu bol neďaleko Ósaky, ďaleko od vlastného územia keď sa dozvedel, že Nobunaga Oda bol zavraždený Micuhidom Akečim. Iejasu zorganizoval nebezpečnú cestu späť do provincie Mikawa, vyhýbajúc sa cestou Micuhideho oddielom, ktoré sa ho pokúšali nájsť a zabiť. Týždeň na to, ako prišiel do provincie Mikawa, Iejasuova armáda vypochodovala pomstiť sa Micuhidemu. Bolo to ale príliš neskoro, Hidejoši porazil a zabil Micuhideho Akečiho v Bitke pri Jamazaki.

Smrť Nobunaga Odu znamenala, že niektoré provincie, ktorým vládli Nobunagovi vazali, boli zrelé na dobytie. Vodca provincie Kai urobili chybu, že zabil jedného z Iejasuových poradcov. Iejasu okamžite napadol provinciu Kai a získal nad ňou kontrolu. Udžimasa Hódžó, vodca klanu Hódžó odpovedal vyslaním svojej oveľa väčšej armády do provincie Šinano a potom do provincie Kai. Žiadna bitka však nebola vybojovaná medzi silami Iejasu a veľkými Hódžó armádami a po niekoľkých rokovaniach Iejasu a Hódžó uzavreli dohodu, ktorá ponechala Iejasuovi riadenie oboch provincií Kai a Šinano, kým Hódžó si ponechal provinciu Kazusa (ako aj niečo málo z oboch provincií Kai a Šinano).

V rovnakom čase v roku (1583) prebiehal boj o nadvládu nad Japonskom medzi Hidejošim Tojotomim a Kacuiem Šibatom. Iejasu sa nezapojil do tohto konfliktu na žiadnej strane, budoval si svoju vlastnú povesť opatrnosťou a múdrosťou. Hidejoši porazil Kacuieho v Bitke pri Šizugatake. Týmto víťazstvom sa stal Hidejoši najmocnejším daimjóm v Japonsku.

V roku 1584 sa Iejasu rozhodol podporovať Nobuo Oda, najstaršieho syna a dediča Nobunaga Oda, proti Hidejošimu. Bol to nebezpečný čin a mohol skončiť úplným zničením Tokugawu.

Hidejoši a Iejasu hrali go na tejto hracej doske.

Tokugawove oddiely obsadili Owari – tradičnú pevnosť klanu Oda. Hidejoši odpovedal vyslaním armády do Owari. Vojenské ťaženie Komaki bolo iba obdobie veľkých zjednotiteľov Japonska bojujúcich proti sebe: Hidejoši proti Iejasu. V skutočnosti Iejasu vyhral iba nepodstatnú bitku tohto vojnového ťaženia Bitku pri Nagakute. Po mesiacoch bezcieľnych pochodov a úhybných manévroch Hidejoši ukončil vojnu dohodou. Najprv uzavrel mier s Nobuo Odom a potom ponúkol prímerie Iejasuovi. Vyjednávania boli ukončené koncom roka; súčasťou podmienok bolo, že Iejasuho druhý syn, O Gi Maru, bude adoptívnym synom Hidejošiho.

Iejasuho poradca, Kazumasa Išikawa, sa rozhodol pripojisť k prominentným daimjóm a tak sa presťahoval do Ósaky k Hidejošimu. Ale iba niekoľko ďalších Tokugawových služobníkov nasledovalo jeho príklad.

Hidejoši bol pochopiteľne nedôverčivý k Iejasuovi, keď päť predchádzajúcich rokov bojovali ako spojenci. Tokugawa sa nepodieľal na Hidejošiho úspešnej invázii na Šikoku a Kjúšu.

V roku 1590 Hidejoši napadol posledného nezávislého daimjó v Japonsku, Udžimasa Hódžó. Klan Hódžó vládol ôsmim provinciám oblasti Kantó na severovýchode Japonska. Hidejoši ho vyzval podriadiť sa mu, no on odmietol. Iejasu, hoci priateľ a príležitostný spojenec Udžimasu, pripojil svoje sily 30000 samurajov k Hidejošiho enormnej 160000 armáde. Hidejoši útočiaci na niekoľko hradov na hraniciach klanu Hódžó obkľúčil s väčšinou svojej armády hrad Odawara. Hidejošiho armáda obsadila Odawaru po šiestich mesiacoch (napriek pomerne dlhému obdobiu, boli straty na oboch stranách malé). Počas obliehania, Hidejoši ponúkol Iejasuovi radikálnu dohodu, osem provincií Kantó, ktoré patrili klanu Hódžó, namiesto piatich provincií, ktoré práve patrili Iejasuovi (včítane Iejasuovej domovskej provincie Mikawa). Iejasu jeho ponuku prijal. Hódžó uznal porážku pokorený ohromujúcou silou Tojotomiho armády a hlavní vodcovia klanu spáchali samovraždu. Iejasu vpochodoval a prevzal kontrolu nad novými provinciami a tak ukončil 450 rokov vlády klanu Hódžó.

Iejasu sa teraz vzdal piatich provincií (Mikawa, Totomi, Suruga, Šinano a Kai) a presunul všetkých svojich vojakov a vazalov do oblasti Kantó. On sám obsadil opevnené mesto Edo v provincii Kantó. Bol to pravdepodobne riskantný krok, ktorý Iejasu urobil – nechať svoju vlastnú provinciu a spoľahol sa na nespoľahlivú vernosť bývalých Hódžóvých samurajov v Kantó. V skutočnosti všetko pracovalo brilantne pre Iejasua. Zreformoval provincie Kantó, ovládol a spacifikoval samurajov Hódžó a pozdvihol nedostatočnú ekonomickú infraštruktúru zeme. A tiež, pretože Kantó bolo tak trochu izolované od zvyšku Japonska, Iejasu bol schopný si udržať určitú úroveň autonómie od Hidejošiho. Za pár rokov sa Iejasu stal druhým najmocnejším daimjóm v Japonsku. Existuje japonské príslovie, ktoré hovorí "Iejasu vyhral Ríšu ustupovaním." (A. L. Sadler, str. 164).

V roku 1592 Hidejoši napadol Kóreu. Bola to predpríprava na napadnutie Číny. Samuraji Tokugawu sa nezúčastnili tohto ťaženia. Začiatkom roku 1593, Iejasu bol predvolaný na Hidejošiho dvor v Nagoji, ako vojenský poradca. Ostal tu počas nasledujúcich päť rokov. Napriek jeho častým absenciám, Iejasuoví synovia, verní poddaní a vazali boli schopní vládnuť a zlepšiť Edo a ostatné nové Tokugawove zeme.

V roku 1593 sa Hidejošimu narodil syn a dedič Hidejori Tojotomi. V roku 1598 Hidejoši, so zlyhávajúcim zdravím, zvolal poradu, ktorá mala určiť Radu piatich starších, ktorí budú zodpovední za vládu, miesto jeho syna po Hidoješiho smrti. Piati, ktorí boli vybraní za regentov (tairo) pre Hidejoriho boli Tošiie Maeda, Terumoto Móri, Hideie Ukita, Kagekacu Uesugi, and Iejasu Tokugawa. Iejasu bol najmocnejší z týchto piatich.

Hidejoši zomrel 18. augusta 1598 po viac ako troch mesiacoch zhoršujúceho sa ochorenia. Na jeho miesto nastúpil jeho mladý syn Hidejori, ktorý mal ale iba päť rokov. Skutočná moc bola v rukách regentov. Počas nasledujúcich dvoch rokov Iejasu (Tokugawa) vytvoril alianciu s rôznymi daimjómi, zvlášť s tými, ktorí nemali radi Hidejošiho. Našťastie pre Iejasuho, najstarší a najrešpektovanejší z regentov zomrel len po roku od smrti Hidejošiho. Po smrti regenta Tošiie v roku 1599, Iejasu viedol armádu do Fušimi a obsadil hrad Osaka, rezidenciu Hidejoriho. Toto nahnevalo troch ostávajúcich regentov a začali vznikať vojnové plány na oboch stranách.

Opozícia proti Iejasuovi sa koncentrovala okolo Micunariho Išidu silného daimjó, ktorý však nebol regentom. Išida kul sprisahanie proti Iejasuvi a správy o sprisahaní sa dostali k niekoľkým Iejasuovým generálom. Títo sa pokúsili zabiť Išida, ale ten utiekol a získal ochranu samotného Iejasuho. Nie je jasné prečo Iejasu ochraňoval silného nepriateľa pred svojimi vlastnými mužmi, ale Iejasu bol majster stratégie a dospel k záveru, že bude pre neho lepšie s Išidom vedúcim nepriateľské armády, ako Išidom jedným z regentov, ktorý by mal viac legitimity (A. L. Sadler, str. 187).

Čoskoro sa všetci japonský daimjóvia a samuraji rozdelili do dvoch frakcií – "východný tábor" podporujúci Iejasuho a "západný tábor", ktorý podporoval Micunari Išida. Iejasuho spojenci boli klan Date, klan Mogami, klan Sataki a klan Maeda. Micunari sa spojil s ostatnými tromi regentmi: Hideie Ukita, Terumoto Móri a Kagekacu Uesugi, ako aj množstvom daimjóv z východného konca Honšú.

V júni 1600 Iejasu a jeho spojenci zničili klan Uesugi. Iejasu potom viedol väčšinu svojej armády na západ ku Kjótó. Koncom leta Išidove sily obsadili Fušimi.

V provincii Šinano, Iejasu vyslal 36 000 Tokugawských mužov pod vedením Hidetada Tokugawa. Iejasu vedel, že klan Kobajakawa vedený Hideakim Kobajakawom, plánuje opustiť Išidovu stranu, a že klan Móri tiež zamýšľa pripojiť sa k jeho strane. Hidetadova armáda si bola istá, že tieto klany sa pridajú s Tokugawovi.

Táto bitka bola najväčšia a najdôležitejšia v japonskej histórii. Začala 21. októbra 1600 a zúčastnilo sa jej 200 000 mužov. Bitka pri Sekigahara skončila úplným víťazstvom Tokugawu. Západný blok bol rozdrvený a počas nasledujúcich pár dní Micunari Išido a veľa ďalších západných šľachticov bolo zajatých a popravených. Iejasu Tokugawa bol teraz de facto vládca Japonska.

Ihneď po víťazstve pri Sekigahare, Iejasu rozdelil krajinu medzi vazalov, ktorí slúžili jemu. Iejasu nechal niekoľko západných daimjóv nepoškodených, ako napríklad klan Šimazu, ale ostatné klany boli úplne zničené. Hidejori Tojotomi (syn Hidejošiho) sa mohol stať bežným občanom a nasledujúcich 10 rokov žil tichý život na Ósackom hrade, kým Iejasu vládol Japonsku. V neskorších rokoch vazali, ktorí uzavreli spojenectvo s Iejasom pred Sekigahara sa stali známi ako fudai daimjóvia (dediční vazali Tokugawov). Tí, ktorí uzavreli spojenectvo s po bitke (inými slovami, keď jeho moc bola nesporná) boli známi ako tozama daimjóvia (vonkajšie kniežatá). Tozama daimjóvia boli považovaní za podriadených fudai daimjóv. Z radov fudai daimjóv boli vyberaní úradníci v šógunátnej vláde (boli považovaní za lojálnych) ale mali väčšinou iba malé léna. Daijmóvia tozama nemali plnú dôveru a nemali prístup k funkciám, ale patrili k nim bohaté klany z okrajových oblastí, čo ostro kontrastovalo s ich podriadeným postavením.

Tokugawa Iejasu ako šógun.

V roku 1603 Iejasu Tokugawa dostal od cisára Go-Yozeia titul 'šógun'. Iejasu mal 60 rokov. Prekonal všetkých ostatných veľkých mužov tých časov: Nobunaga Oda, Hidejošiho, Šingena. Stal sa šógunom a využil ostávajúce roky na vytvorenia a upevnenie Tokugawského šógunátu, tretieho šógunátu (po Minamoto a Ašikaga). Tokugawský šógunát vládol Japonsku počas nasledujúcich 250 rokov.

Nasledujúc zaužívané japonské vzory, Iejasu abdikoval z oficiálnej pozície šóguna v roku 1605. Jeho nasledovníkom bol jeho syn a dedič Hidetada Tokugawa čím vyjadril, že titul šógun bude dedičný. Abdikácia Iejasu nemala dopad na jeho vládu; Japonsko riadil počas celého zvyšku svojho života.

Iejasu, ako rezignovaný šógun (Ogošo, 大御所) bol skutočný vládca Japonska a ostalo to tak až do jeho smrti. Iejasu odišiel na dôchodok do Sunpu, ale stále dohliadal na stavbu hradu v Edo, masívny stavebný projekt, ktorý mu vyplnil zvyšok života. Výsledkom bol najrozsiahlejší hrad v celom Japonsku. Náklady na stavbu hradu znášali všetci ostatní daimjóvia, kým Iejasu mal všetky výnosy z tejto stavby. Centrálna veža donjon alebo tenšu zhorela v roku 1657. Veľa z vonkajších častí hradu bolo zničených v roku 1868 počas Bošinskej vojny. Na mieste hradu stojí cisársky palác.

Iejasu tiež dohliadal na diplomatické záležitosti s Holandskom a Španielskom. Začiatkom roku 1609 sa rozhodol pre udržanie odstupu Japonska od cudziny, prostredníctvom udelenia exkluzívnych práv na obchodovanie s Japonskom pre Holanďanov. Od roku 1605 až do jeho smrti sa Iejasu radil s anglickým lodivodom v holandských službách Williamom Adamsom, ktorý zohral významnú úlohu pri formovaní šógunovej politiky voči Španielsku a rímskokatolíckej cirkvi.

V roku 1611, Iejasu na čele 50000 mužov navštívil Kjótó ako účastník korunovácie cisára Go-Mizunooa. V Kjóte Iejasu nariadil preusporiadať cisársky dvor a prinútil ostávajúcich západných daimjóv podpísať prísahu vernosti k nemu. V roku 1613 skoncipoval Kuge Šohatto – dokument, ktorý postavil dvor pod striktný dozor a prenechal im v podstate iba ceremoniálne postavenie. V roku 1614 podpísal Christian Expulsion Edict, ktorý zakázal kresťanstvo, vyhnal všetkých kresťanov a cudzincov a zakázal kresťanom praktizoval ich náboženstvo. Výsledkom bolo, že veľa japonských kresťanov utieklo do španielskych Filipín.

V roku 1615, pripravil Zákonník vojenskej šľachty (Buke Šohatto) – dokument, ktorý ustanovil budúcnosť Tokugawského režimu. Zaoberal sa nielen pokynmi pre správu území ale aj otázkami súkromného života a chovania šľachty. Pôvodný dokument mal trinásť článkov, neskoršie bol rozšírený tretím šógunom na dvadsaťjeden.

Hrob Iejasu v Tošogu šrine

Vyvrcholením Iejasuovho života bolo obliehanie Ósackého hradu (1614–1615). Posledná ostávajúca hrozba pre vládu Iejasu bol Hidejori, syn a právoplatný dedič Hidejošiho. Teraz to bol mladý muž žijúci v Ósackom hrade. Veľa samurajov, ktorí sa postavili proti Iejasuovi sa zhromaždili okolo Hidejoriho, trvajúc na ustanovení právoplatného vládcu Japonska. Iejasu využil menší bojový konflikt medzi Hidejoriho zástancami a svojimi samurajmi ako zámienku na zlikvidovanie zvyšku Hidejošiho rodiny. Na začiatku boli Tokugawove sily odrazené Hidejoriho prívržencami, ale Iejasu mal k dispozícii rozsiahle vojská čakajúce len na zavolanie. Klan Tokugawa s obrovskou armádou vedenou šógunom Hidetada obliehal Osacký hrad. Obliehanie trvalo viac ako rok. Nakoniec Tokugawa urobil ponuku na zastavenie bojov prostredníctvom Hidejoriho matky. Na základe dohody bola strhnutá časť hradieb a zasypané vodné priekopy. V nasledujúcom roku opäť zaútočili Iejasuové vojská na hrad. Koncom roku 1615 Osacký hrad padol a takmer všetci jeho obrancovia včítane Hidejoriho boli zabití, jeho matka (Hidejošiho vdova, Jodogimi) a jeho syn a dcéra. Jeho manželke, Senhime (vnučka Iejasu), bolo dovolené žiť. So zničení rodu Tojotomi boli odstránené všetky hrozby pre dominanciu rodu Tokugawa v Japonsku.

V roku 1616 Iejasu ochorel a zomrel vo svojej posteli vo veku 73 rokov. Bol pochovaný v Nikko Tošo-gu.