Le Corbusier

Narodil sa v La Chaux-de-Fonds známom okrem výroby hodiniek aj ako vyhľadávaná destinácia revolucionárov z celého sveta. Načas sa sem uchýlili francúzsky filozof Jean-Jacques Rousseau, anarchista Piotr Alexejevič Kropotkin či dokonca Lenin. Jeho otec bol maliarom hodinových číselníkov pre miestny hodinársky priemysel a matka pochádzala z obchodníckej rodiny a bola hudobníčkou a učiteľkou hry na klavíra. Počas základnej školskej dochádzky sa zaujímal hlavne o chémiu, fyziku, kozmografiu a prírodopis. V štrnástich rokoch ho prijali na École d´art, v La Chaux, kde sa učil ryteckému umeniu. Dosiahol úspech a nim zdobené hodinky boli roku 1902 na Medzinárodnej výstave dekoratívnych umení v Turíne odmenené diplomom.

Jeho učiteľ Charles L´Eplattenier skoro rozpoznal jeho talent a cez umelecké remeslo ho doviedol k architektúre a maliarstvu, po prvý raz prišiel do styku s cieľmi a teóriami rôznych avantgardných reformných snáh, ktoré v 2. polovici 19. storočia vznikali v niektorých častiach Európy. L´Eplattenierovým vzorom bola príroda a John Ruskin, ktorá jediná bola pravdivá, len ona inšpirovala a len ona mala byť základom pre činnosť človka: „Pátrajte po jej príčinách, po jej princípe utvárania, po jej živom vývoji a vytvorte z toho všetkého syntézu…”[2] L´Eplattenier si vyberal študentov pri hľadaní nového druhu ornamentu vyjadrujúceho Jurskú krajinu. Ako sedemnásťročnému Jeanneretovi zaistil zákazku na dom, Villu Fallet, ktorú sám neskôr označil ako odpornú a nikde ju sám nepublikoval. To mladého architekta naučilo, že stavby nie sú tvorené z ornamentov, ale z materiálov, pôdorysov a rezov. Priviedlo ho to ku „…skutočnému strachu z vyučovania, z receptov, z apriórneho božského práva a presvedčil som sa o nutnosti návratu k osobnému úsudku.”[3]

Univerzitné architektonické vzdelanie Jeanneret nezískal, ako však sám skonštatoval – aspoň sa nemusel prácne odúčať, čo by sa v škole naučil: „ Som samouk a som zvedavý. (…) Jedinou mojou školou je neprestajne pozorovanie prírody a vecí okolo nás.”

V roku 1906 pochopil, že sa chce naplno venovať architektúre a odchádza za svoj prvý honorár do Talianska študovať tamojšiu architektúru. Kľúčovým zážitkom sa pre neho stala väznica vo Florencii: „Prechádza mnou výnimočný pocit. Dochádzam k poznaniu, že sa tu naplnila autentická túžba ľudstva, mlčanie, osamelosť, ale tiež spoločenstvo a každodenné stretnutia.”

Ďalší rok strávil v Rakúsku, kde podľahol čaru Loosovho antikonformizmu. V marci 1908 zostáva proti vôli rodičov a L´Eplatteniera v Paríži a získava zamestnanie ako kreslič u bratov Perretovcov (Auguste Perret…), kde spoznal možnosti železobetónu, čím položil základy pre svoju budúcu prácu. Celé popoludnie Jeanneret študoval katedrálu Notre-Dame, zatiaľ čo ranné hodiny sedával pri matematike a geometrii. Však k tomu, aby sa z rytca stal architekt, ako sám hovorí: „…ktorý zodpovedá koncepcii, akú som si o tomto povolaní vytvoril, je treba ešte veľa tvrdej práce: Môj boj proti priateľom bude bojom proti ich ignorácii. Nie preto, že by som niečo vedel, ale preto, že viem, že nič neviem.”

Le Corbusier sa vracia do La Chaux v decembri 1909 a podieľa sa na spoločnosti zaoberajúcou sa rozvojom všetkých oblastí umení. Táto spoločnosť ho vyslala do Nemecka. Vstúpil do ateliéru Petra Behrensa, kde pracoval ako vedúci kreslič a kde stretol ďalšie mená modernizmu – Waletera Gropia a Miesa van der Roha. Jeho postoj k dianiu v Nemecku sa stával stále kritickejší: „U Behrensa v Berlíne som spoznal fungovanie veľkého úradu…, ale bohužiaľ tiež kapituláciu čistého a ušľachtilého umenia.” V máji 1911 opustil Jeanneret Nemecko a so svojim priateľom sa vydal na niekoľkomesačnú cestu, ktorá ich zaviedla do Grécka, kde ho očaril Partenón na aténskej Akropole a do Konštantínopolu. Svoje doterajšie skúsenosti z cesty spojil s aktuálnymi problémami novej architektúry spôsobom, ktorý bol pre jeho kombinačnú inteligenciu príznačná: „Tým, že som pri porovnávaní rôznych národov narazil na jednotu základných predpokladov, som získal istotu, že vypukla nová dobra.”[4]

Minulosť a prítomnosť pre neho neboli protiklady. Pred vypuknutím prvej svetovej vojne sa vrátil domov. V období okolo roku 1912 po rokoch študovania železobetónu a cestovania definuje komponenty svojho formovania, navrhol prostú skeletovú konštrukciu zo železobetónu, ktorú by si podľa vlastnej vôle mohli dotvoriť priečkami a obvodovými stenami jasne sa prejavujúce už v projekte Dom-Ino. Tie sa však ako mnohé iné návrhy napokon nerealizovali.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vracia do La Chaux-de-Fonds a na výzvu L´Eplatteniera tu pôsobí ako učiteľ na novo založenom architektonickom oddelení domácej umeleckej školy. V roku 1913 prevzal kurz, ktorého program je dodnes tradíciou: „Geometrické prvky, ich charakter, ich dekoratívny a monumentálny význam, ich rôzne použitie v architektúre, nábytok a iné objekty (výzor, pôdorysy, rezy, perspektívy atd.); praktická úprava architektonických diel, vnútorné dekorácie u rôznych predmetov.”[5]

Roku 1917 sa Jeanneret natrvalo usadil v Paríži, čím roky cestovania boli ukončené, učenie ďalej pokračovalo. V roku 1918 sa intenzívne venuje maliarstvu a zároveň preberá vedenie technického úradu. Kritici nezdieľajú vysokú mienku o jeho obrazoch, ale pomohla mu získať estetické skúsenosti, ktoré zúročil v architektúre. Zároveň práca v technickom úrade ho núti vyrovnávať sa s problémami hospodárstva, racionalizácie a organizácie. Posledným krokom v jeho architektonickom vzdelaní znamenala v roku 1918 známosť s maliarom Amédéom Ozenfantom, s ktorým rozvíjal svoje umelecko-teoretické myšlienky a vydáva spolu s ním manifest Aprés la cubisme – protikubistický manifest purizmu. S Ozefantom a básnikom Paulom Derméem v roku 1920 časopis L'Esprit Nouveau (publikovaný do roku 1925), ktorý mal poukazovať na nového ducha doby strojov a propagovať ich. Články boli neskôr zhrnuté do knihy Vers une architecture, po prvýkrát sa v súvislostiach rozvíjal Jeanneretov svetový názor a na ňom založenú estetiku, ktorá sa stala základom jeho architektúry. Kniha sa všeobecne považuje za najdôležitejšie dielo architektonickej teórie 20. storočia. Vyzdvihuje krásu racionálne riešených inžinierskych konštrukcií, poukazuje na čistotu povrchu stavby (priečelia), na určujúci význam pôdorysu a kladie dôraz na primárne formy (kocka, kužeľ, guľa, valec…), v ktorých „slnko odhaľuje krásu“. Architektúra podľa neho presahuje hranice úžitkovosti a je teda umením. Zároveň hlása, že dom je „stroj na bývanie“, čo zdanlivo odporuje predchádzajúcemu tvrdeniu. No požaduje oboje: dokonalú funkciu aj estetiku.

Aby sa práca Ozenfanta a Jeannereta ako maliarov a kritikov – teoretikov rozoznala, vybrali si pseudonym. Ozenfant prijal meno jeho matky za slobodna, Saugnier. Jeanneret si zobral meno bratranca, Lecorbeziera. Oddelením Le, meno znelo primerane ako evokovalo architektonickú profesiu, čo vyústilo v Le Corbusier.

Portrét na švajčiarskej 10 frankovej bankovke

V roku 1921 spolu s bratrancom Pierrom Jeanneretom otvárajú ateliér na parížskej Rue de Sévre 35, v ktorom pracuje až do konca svojho života. V období rokov 1923 až do roku 1939 stavia mnohé významné budovy po celom svete (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemecko, Rusko, Južná Amerika, Alžírsko a iné). V roku 1927 pre Deutsches Werkbund v Stuttgarte, Le Corbusier postavil Citrohan, prototyp čistej formy. V booklete výstavy kodifikoval jeho princípy ako Päť bodov modernej architektúry, odvodzujúc z potenciálu betónu. Následne kategorizoval priestorovú organizáciu delenú podľa týchto bodov ako Štyri kompozície. Hoci Hanno-Walter Kruft, autor Dejín teórie architektúry (od antiky po súčasnosť) tvrdí, že Le Corbusierove „ostro formulované teoretické požiadavky mali väčší vplyv ako jeho stavby“, jeho päť bodov sa zhmotnilo a tak vznikli La Roche-Jeanneret (1922 – 1925) či Savoye v Poissy (1928 – 1931).

Na Rue de Sévre sa vystriedalo mnoho mladých architektov, istý čas i mladý slovenský architekt Vladimír Karfík, ktorý o svojských pracovných postupoch vtedajšieho guru píše v knihe Architekt si spomína:„Corbu šiestim mladým švajčiarskym architektom, ktorých pozval, aby mu pomohli dokončiť projekt na Paláci Spoločnosti národov v Ženeve, sľúbil veľkolepú odmenu, ak prácu stihnú v stanovenom termíne. Keď to hotové odoslali do Ženevy, povedal, že nemá ani sous, aby im mohol zaplatiť. Keď vznikla malá vzbura, na druhý deň dal každému toľko, koľko stál lístok naspäť do Švajčiarska…[1]

Podľa Karfíka tento génius napriek teórii je architekt skôr impulzívny, citový a geometrické zákonitosti nachádza často až dodatočne. Napokon, čo sa geometrickej harmónie týka, podľa Karfíka sa Le Corbusier najviac nadchýnal výstavbou ženských tiel…[1]

Vlastné názory na urbanizmus vyzdvihuje prezentuje v roku 1925 v knihe Urbanisme.

Koncom desaťročia Le Corbusier a Pierre Jeanneret dosiahli status a schopnosti, zastávajú v roku 1927 ich prvý úrad: Ligu národov. V roku 1928 zakladá spolu so Siegfriedom Giedionom, Waltererom Gropiom a s najvýznamnejšími architektmi moderného hnutia (CIAM) (Congrès International d’Architecture Moderne). ktorých hlavným okruhom bol architektonický vzťah k ekonomickej a politickej sfére. Vo svojej deklarácii hovorí: „ Urbanizmus je organizácia funkcií kolektívneho života… a úlohou je funkčný poriadok. Ten obsakuje tri funkcie: bývanie, výrobu, kultiváciu tela i ducha.“

Stretnutie v roku 1933 na lodi smerujúcej k Akropole viedol k Aténskej charte s úvodom Jeana Giraudouxa. Dokument o urbanizme bol podávaný ako biblia na plánovanie mnohých miest nasledujúcich dvoch desaťročí. Le Corbusier a Jeanneret sa dostali do dvoch veľkých svetových komisií: sovietska Centrosoyus (založenej v roku 1929) a Cité de Refuge pre Armádu spásy (1930), neskoršie v roku 1944 Tri ľudské zriadenia.

V Le Corbusierovom živote bola v tomto období dôležitá udalosť, svadba s Yvonne Galiis v roku 1930, modelkou a krajčírkou z Monaka, kedy získal Francúzske občianstvo. Rána Le Corbusier maľoval v jeho ateliéri v Porte Molitor, jeho manželka mu pripravovala obed. Poobedia trávil v jeho práci na Sévreskej ulici. Na koci týždňa si spolu s Jeanneretom dali zápas basketbalu. Pravidelne prázdninoval a plával v Stredomorí, blízko Cap Martin.

V roku 1935 cestuje po prvýkrát do USA na pozvanie Múzea moderného umenia. Tu už existovali mrakodrapy, podľa Le Corbusiera bez plánovania, bez „základnej potreby ľudského srdca”.

Po útoku druhej svetovej vojny, Le Corbusier odišiel s Jeanneretom do Pyrenej. Ich partnerstvo skončilo v roku 1940, kedy Jeanneret odišiel do Švajčiarska. Le Corbusier odišiel do Vichy v nádeji, že nájde niekoho, kto by uskutočnil jeho idey. Vichy opustil po osemnástich mesiacoch, keď ho obvinili z boľševizmu. Po oslobodení bol Le Corbusier schopný začať rekonštruovať Paríž. Pod ochranou Ministerstva výstavby, začal plány na prístav v Marseille, čo viedlo v rokoch 1946 – 1952 k vzniku obytného bloku Unité d'habitation. Budova poskytla 1600 obyvateľom dvojpodlažné byty a služby. Niektorí to prirovnávajú k malému mestu, kde chodby predstavujú ulice, vedúce na strechy – námestie. Tento blok sa zopakoval aj v Berlíne a Lyone a dodnes je však táto architektúra stretáva s ostrou kritikou najmä pre jej neosobnosť, chlad a zložitú orientáciu. Rokom 1950 už žiadne mesto nechcelo akceptovať jeho plány. Spojené národy ho sklamali, keď ho odmietli a za vedúce riaditeľa vybrali Walace Harrisona a delegácia Spojených národov pre UNESCO ho odmietla v dizajnérskom tíme. Napriek tomuto oficiálneho odmietnutiu Le Corbusier začal najproduktívnejšiu časť svojho životu. Venoval sa dobre tvarovateľnému, estetickému pohľadovému betónu v projektoch kaplnky Ronchamp (1954), ženského kláštoru v La Tourette (1957) a v mestskom pláne pre Čandígarh v Indii. Jeho architektúru postavil na tzv. modulore, pravidle proporcií, ktoré aplikovali geometrické proporcie a zlatý rez na základe miery ľudského tela. Domnieval sa, že našiel univerzálny kľúč k norme a kráse zároveň. V jeho Speve pre pravý uhol (1947 – 1953) vyjadril iné vysvetlenie vzťahu človka k vesmíru. Bol už menej racionálny, s osobným duchom a vzťahom k prírode. Básnické zobrazenia, ako „otvorená ruka”, alebo „býk” sa neskôr objavujú na jeho budovách, taktiež dramatické použitie prírodných živloch ako svetlo, tieň a voda.

Koncom päťdesiatych rokov, Le Corbusier odchádza zo spoločenského života a trávi obrovskú časť jeho času v chate v Cap Martin. Jeho žena Yvonne umiera v roku 1957… z rany, ktorej ako niekto povedal sa nikdy úplne nedostal. Napriek čiastočnému zarmúteniu Le Corbusier dostáva najviac zákazok ako kedykoľvek predtým. Hoci tieto neskoré práce ťažko zapadajú do nejakej kategórie, mnohé pochádzali z primitívnych kultúr ako Indiánska architektúra, znovuobjavenie zaobchádzania s materiálmi ako oceľ. Pracoval na projekte o ktorom sľuboval, že bude hlavným výjadrením v celom jeho vývoji, v nemocnici vo Venice v roku 1965, kedy vo veku 78 rokov 27. augusta zomrel po srdcovom infarkte – utopil sa neďaleko francúzskej Riviéri.

Uvedené zásady Le Corbusier uplatnil dôsledne pri riešenie dvojdomu na výstave bývaní v Stuttgartu (1927) a vo vile Savoye v Poissy (1929 – 1932). Vila Savoye aplikuje všetky päť princípov modernej architektúry. Okrem toho, že stojí na stĺpoch má na plochej streche terasovú záhradu. Pôdorysy sú veľmi voľne formované. Okrem schodiska je v strede dispozície rampa. Oba tieto funkčné prvky architekt umiestnil viditeľné z vnútorných priestorov, ako skulpturálne artefakty. Na streche architekt opäť použil zaoblené tvary. Horizontálne okno je taktiež samozrejmosťou a predné priečelie je voľné – vysunuté na krakorcoch pred prvým radom stĺpov. Obe tieto vily sa stali priam pomníkmi novej architektúry a podľa nich sa premeriavala modernosť architektonickej produkcie hocikde inde na svete.

Prvým Le Corbusierovým projektom obsahujúcim nesporné črty premysleného uplatňovania určitého princípu a metódy je konštrukcia domu Dom-Ino z roku 1914. Inšpirovaný Garnierovým Priemyselným mestom, boli navrhnuté zoskupenia domov Dom-Ina, v ktorých ešte badať kompozičnú rozpačitosť. Usporiadanie opakovaného domu modulu je pomerne symetrické, predsa však nespája jednotlivé časti mestského organizmu do skutočného celku.

Tento projekt z roku 1916 jasne poukazuje na nevyriešené protirečenie dvoch kompozičných osnov: Tradičnej stredomorskej, ktorá sa prejavuje oblúkmi a loggiami, a druhej dynamickej, vyjadrenej izolovanými plastickými prvkami (špirálové schody) a voľnejšou volumetriou (dvojnásobný objem), čo môžeme pokladať za príznak blížiaceho sa prelomu v jeho tvorbe.

Le Corbusier projektom domu Citrohan z rokov 1920 až 1922 rieši problém sériovej výstavby obytnej jednotky. Voľným usporiadaním plochy a vnútorných priestorov jednotlivých izieb, poskytuje prostredie, ktoré umožňuje človeku viesť v podstate organizovanejší a lepší život. V tomto dome sa definuje Le Corbusierova hlavná koncepcia „dom je stroj na bývanie “.

V tomto pláne konštatujeme rozhodné oslobodenie sa od obmedzení, ktoré boli výsledkom decentralizácie a rozrastanie mesta, stojíme tu pred teoretickým pokusom vytvoriť novú štruktúru mesta organizovanú na parametroch odkrvenia centrálneho jadra, rýchlej cirkulácie dopravných prostriedkov pozdĺž celého jeho lineárneho pôdorysu, vzrastanie hustoty obyvateľstva súmerne s rozširovaním zelených a stromami vysadených plôch. Tento plán bol prvýkrát predstavený v roku 1922. Tento plán vyjadruje základnú ideálnu urbanistickú štruktúru.

Vybudované v rokoch 1947 – 1952. V súlade s predstavou, akú mal Le Corbusier o obytnom dome, ktorý definoval ako stroj na bývanie, sa byt rozširuje otvorenými priestormi terás. Architekt tu uplatnil svoj modulor, systém proporcií vychádzajúcich z ľudského tela, ktorý mu vždy umožňuje zachovať v jeho koncepciách ľudskú mierku.

V pláne Marseillského Žiariaceho mesta Le Corbusier použil zásady zhrnuté v jeho teórii „Päť bodov architektúry“. Ide o: Stĺpy (dom na stĺpoch, ktorý je vo vzduchu, ďaleko od zeme, záhrada sa rozrastá pod dom), záhrady na streche (ide hlavne o praktické riešenie, nie je viac potrebná šikmá strecha, dažďová voda cez piesok a korienky rastlín presakuje a tým sa predchádza vzniku trhlín pri prudkom sťahovaní železobetónu, na streche rastlinstvo bujnie, kvety, kríky, stromy a niekedy celé trávnaté lúky), voľný pôdorys (ide o veľkú úsporu priestoru a peňazí, vďaka železobetónu už nemusí byť každé poschodie rovnaké, dá sa prispôsobiť želaniam majiteľa), horizontálny oblok (železobetón znamená revolúciu v dejinách obloka, obloky môžu siahať od jedného okraja priečelia po druhý), voľné priečelie (priečelia nie sú ničím iným než ľahkou membránou izolujúcich múrov alebo oblokov).

Základná osnova horizontálnych prvkov, ktoré jasne určujú kompozíciu fasád, predstavujúcich priehľadný obal, vystriedali vo vnútorných priestoroch, na prvom poschodí a na streche-terase voľné pôdorysné plány, z ktorých vystupujú vertikálne plastické pohyby prenikajúce aj navonok, a dal by sa im poľahky pripísať charakter iracionálnych zásahov narúšajúcich prísnu a strohú osnovu usmerňujúcich čiar. Tieto koncepcie sú predzvesťou potenciálnej plastickej energie, ktorá sa nakoniec úplne presadí pri priestorovom riešení kaplnky Ronchamp.

Le Corbusier navrhuje Maison de travail, stavbu praktickú, zodpovedajúcu duchu súčasnej doby, architektúru poučenú „novou estetikou“, primeranú všeobecnému rozvoju spoločnosti. Jeho návrh však nevyhral, ako on sám tvrdí: „Vládcovia sa nevyvíjajú unisono s masami, ktorým vládnu a diplomacia má neprimerané sympatie k pozláteným sieňam nebohých kráľov.“

Realizovaná v rokoch 1929 – 1932. Obsahuje niekoľko nových prvkov: dom na pilotoch, pás okien, obývateľná strecha – záhrada, solárium. Je to stavba, ktorá sa vznáša na stĺpoch ako bielučký vesmírny koráb. Akoby ani nebola pre pozemských ľudí ale pre mimozemsťanov

Kaplnka Notre-Dame-du-Haut v Ronchamp patrí medzi symboly moderného architektonického slohu. Primitívna inšpirácia a expresívnosť vonkajšieho vzhľadu, ktorá kontrastuje so spirituálnym pokojom vnútrajška. Malé farebné okná v hrubých stenách pripomínajú úzke priestory gotických hradov ale vizuálne je opakom gotickej katedrály. Má drsný a ťažký exteriér s kontrastnými hranatými a oblými tvarmi, ukrývajúcimi prostú jaskyňu je pravým opakom ľahkej a vysoko štylizovanej gotiky.

Realizovaný v roku 1959. Využíva formálny jazyk, možno obmedzenejší vo svojom vonkajšom prejave, objasňujúci tvrdenie o dynamickosti priestoru. Je tu napätie vzťahov medzi vonkajškom a vnútrajškom. Nachádzame tu prácu so svetlom, ktoré v priestore kostola vytvára nové reakcie a oživuje funkčnú monotónnosť prechodných priestorov a vyvoláva ilúziu a atmosféru na konanie sprievodov. Na stavbe sú použité príbuzné materiály, aké sa nachádzajú v okolí. Stavbu rovnako môžeme zaradiť do obdobia brutalizmu.