Adolf Loos

Po troch rokoch odišiel za prácou do Spojených štátov, kde pracoval ako umývač podláh a riadov. Navštívil Filadelfiu, New York a Chicago. V Chicagu sa živo diskutovalo o otázkach architektúry, dôvodom bola svetová výstava (1893). Práve diskusia o ornamente podnietila Loosa k úvahám na túto tému, ktorú podrobnejšie rozobral v diele „Ornament a zločin“. Jeho odmietavý postoj však zdôvodňoval inak ako Louis H. Sullivan vo svojej stati Ornament in architecture (1892). V roku 1897 dostal prácu spolu s architektom Carlom Mayrederom a ustálil si svoje pracovné zameranie. Niekoľko rokov pracoval po celej Európe, kým sa v roku 1928 nevráti do Viedne.

V roku 1896 sa vrátil naspäť do Rakúska. Vo Viedni sa dostal do spoločnosti osobností ako napríklad Arnold Schönberg, Oskar Kokoschka, Ludwig Wittgenstein, Alban Berg, Karl Kraus. Najprv sa venoval zariaďovaniu bytov a módnych obchodov. Dekoratívne a umelecko-remeselné tendencie typické v Rakúsku a Nemecku odmietal odvolávajúc sa na vlastné americké skúsenosti. Päťdesiat realizovaných zákaziek svedčí o obývateľnosti interiérov, ktorú dosahoval používaním ušľachtilých materiálov.

V roku 1908 dostal zákazku na vytvorenie baru v centre Viedne. Loosov American Bar v Korutánskej pasáži je od roku 1959 pod pamiatkovou ochranou. O rok neskôr (1909), bol poverený postaviť obytný a obchodný dom firmy Goldman&Salatsch. Umiestnenie bolo na lukratívnom mieste vo Viedni, na Michaelerplatzi. Parter obložil zeleným mramorom, v hornej obytnej časti použil prostú vápennú omietku. Okná boli bez orámovania, akoby vystrihnuté. Pre Loosove snahy o jednoduchosť sa vzniesla vlna diskusie a kritiky. Tá viedla k pozastaveniu stavby do roku 1912. Výstavba mohla pokračovať až po prehlásení Adolfa Loosa, že na okná budú pripevnené bronzové kvetináče. Tým sa snažil o spopularizovanie neobľúbeného štýlu jednoduchosti. V roku 1921 sa stal hlavným architektom viedenskej mestskej stavebnej správy. V 1923 postúpil na pozíciu vedúceho. Miesta sa však vzdal a Viedeň opustil.

Vo Francúzsku bol Loos už známy. Francúzska avantgarda ho prijala s nadšením, vystavoval v d`Automne (Jesenný salón). Ako prvý cudzinec sa stal jeho členom, v Paríži sa však ako aktívny architekt nepresadil, jedinou zákazkou ostal dom pre Tristana Tzaru. V roku 1928 sa v zlom zdravotnom stave vrátil do Viedne.

Adolf Loos sa ako teoretik architektúry prejavil už v mladom veku. Vyvrcholenie jeho teoretických práci sa prejavilo eseji Ornament a zločin z roku 1908.

K dielu ho inšpiroval Louis H. Sullivan so svojou staťou Ornament in Architecture. V tomto teoreticko-praktickom diele Adolf Loos rozpracoval poňatie puristicko-funkcionalistickej architektúry v opozícii voči secesii. Táto architektúra má byť zbavená dekorácie. Dekoráciu považoval za povrchnú a subjektívnu. Malé množstvo ornamentov považoval za pravdivú architektúru. Nielen kvôli abstraktným morálnym dôvodom, ale aj po ekonomickej stránke práce a premrhaným materiálom priemyselnej civilizácie. Podľa neho ornament už nebol viac dôležitým prejavom kultúry. Loos kritizoval aj maskovanie pravej podstaty a krásy materiálov prehnanou ozdobnosťou.

Dielo demonštroval domom pre firmu Goldman & Salatsch. Napriek tomu ostal nepochopený kvôli nesprávnemu vyloženiu obsahu. Mnohí esej pochopili ako zásadné odmietnutie ornamentu z formálnych dôvodov. Loos sa snažil svoj zámer demonštrovať v článku Ornament a výchova.