Sviečková manifestácia

Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola najvýznamnejšou aktivitou tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.

Plameň sviečky
Pamätník Sviečkovej demonštrácii na Hviezdoslavovom námestí.
Patrik Kovačovský, 2008

Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, ktorí žiadali dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983.

Postoj komunistického režimu k cirkvi

Totalitný komunistický režim hneď po svojom nástupe k moci v roku 1948 postupne vytláčal zo spoločnosti všetko, čo neslúžilo jeho ideológii. Cirkevná politika štátu bola v 50. rokoch koncipovaná v duchu stalinistických metód, ideovej intolerancie a násilia. Tvrdé zákroky režimu boli namierené hlavne proti katolíckej cirkvi, najpočetnejšej cirkvi v štáte. Boli zrušené všetky rehole, všetky semináre okrem jedného, všetky náboženské spolky a inštitúcie, zastavené boli desiatky časopisov okrem dvoch prísne kontrolovaných. Biskupi boli uväznení, kňazi boli pod kontrolou komunistických cirkevných tajomníkov. Do väzenia sa dostalo aj množstvo kňazov a radových veriacich. Vykonávanie kňazského povolania bolo podmienené tzv. „štátnym súhlasom“, ktorý bol kňazom svojvoľne odoberaný a tým bolo kňazom znemožňované vykonávať ich povolanie. Dokonca aj obyčajné slúženie omše v súkromí bez štátneho súhlasu bolo trestným činom. Na veriacich sa robil ustavičný nátlak, boli trvalé ťažkosti s vyučovaním náboženstva, evidované boli krsty, sobáše, pohreby, ba aj účasť na bohoslužbách. Veriaci občania mali problémy kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu v zamestnaní a nemohli zastávať dôležitejšie miesta. Komunistický režim si dal obzvlášť záležať na školstve s cieľom vychovať novú generáciu presvedčených ateistov. Marxisticko-leninský ateistický svetonázor sa vyučoval na všetkých typoch škôl ako jediná správna ideológia, náboženské presvedčenie bolo označované za „nevedecké“ a „tmárske“, vhodné tak akurát pre staré babky a nie pre moderného človeka. „Vysporiadanie s náboženskou otázkou“, ako označoval režim fakt, že občan nebol veriaci, sa stalo aj dôležitým kritériom pri prijímaní študentov na vysoké školy. Veľa mladých ľudí nemohlo študovať kvôli tomu, že „neboli vysporiadaní“. Štátna moc iniciovala aj zriadenie združenia katolíckych kňazov Pacem in terris, ktoré bolo kontrolované štátom a malo slúžiť ako „klin“ medzi kňazmi a ich predstavenými biskupmi a Svätou Stolicou. Združenie fungovalo napriek tomu, že bolo Svätou Stolicou oficiálne zakázané.

Tajná cirkev

Napriek veľkým reštrikciám zo strany štátnej moci, alebo práve vďaka tomu, vznikala postupne v Česko-Slovensku hlavne v katolíckej cirkvi tzv. tajná, alebo podzemná cirkev, označovaná režimom termínom nelegálne cirkevné štruktúry. Tvorili ju kňazi, ktorým štát nedal súhlas na vykonávanie kňazského povolania, tajne vysvätení kňazi a veriaci laici. Najznámejším z nich bol Ján Chryzostom Korec, ktorý bol tajne vysvätený za biskupa v roku 1951. Veriaci laici si vytvárali náboženské krúžky, ktoré sa pravidelne stretávali v bytoch, spoločne sa modlili a čítali Sväté písmo. Keďže vydávanie náboženskej literatúry bolo až na malé výnimky zakázané, náboženská literatúra bola vydávaná formou tzv. samizdatov, ilegálne vydávaných textov rozmnožovaných na kopírovacích strojoch.

Viditeľné prejavy obrodenia kresťanstva
Ján Chryzostom kardinál Korec v roku 2003

Púť na moravský Velehrad

Púť na Velehrad sa konala 6.–7. júla 1985 na 1100. výročie smrti sv. Metoda. Zúčastnilo sa na nej do 200 tisíc ľudí. Napriek tomu, že štátne orgány v spolupráci s Pacem in terris sa snažili aby táto púť vyznela ako manifestácia mierového vlastenectva a dobrého stavu náboženského života v ČSSR, pútnici spontánne kriticky reagovali na potláčanie náboženskej slobody a cirkevného života. Na púti bol prítomný aj pražský kardinál František Tomášek, ktorý zožal veľký aplauz.

List Jána Chryzostoma Korca Rudému právu

Tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec napísal 30. októbra 1987 rozsiahly list novinám Rudé právo, v ktorom zosumarizoval prenasledovanie cirkvi v Česko-Slovensku za predošlých 40 rokov. Tento list samozrejme v Rudom práve nikdy nebol uverejnený, ale stovky jeho kópií kolovali po Slovensku a v spoločenskom vedomí bolo cítiť súhlas s jeho textom.

Pohreb biskupa Júliusa Gábriša

V novembri 1987 zomrel apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Mons. Július Gábriš, ktorý dokázal v medziach možného odolávať tlaku komunistického režimu a snažil sa o maximálne možný rozvoj náboženského života. Jeho pohreb 18. novembra 1987 sa stal tichou demonštráciou veriacich za náboženskú slobodu. Na pohrebe sa zúčastnilo približne 15 tisíc ľudí, arcibiskup Silvestrini z Vatikánu, emeritný viedenský arcibiskup, kardinál Franz König a tiež pražský kardinál František Tomášek. Pápež Ján Pavol II. zosnulému udelil titul arcibiskup. Ešte pred pohrebom konzultori Trnavskej diecézy zvolili za administrátora diecézy dekana farnosti Sereď Jána Sokola. Kým štátne orgány s voľbou nesúhlasili, Vatikán ju uznal.

Aktivity laického apoštolátu

Ďalšími aktivitami, vedenými najmä laickým apoštolátom, v ktorom sa angažovali napr. František Mikloško, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, bolo tajné náboženské vzdelávanie, tajné duchovné cvičenia, mládežnícke akcie na záchranu kultúrnych sakrálnych pamiatok, tlač, pašovanie a distribúcia náboženskej literatúry a tiež niekoľkotisícové púte na Mariánsku horu v Levoči, do Turzovky, Marianky a 15. septembra na sviatok Sedembolestnej Panny Márie – Patrónky Slovenska do Šaštína. Na veľkú neľúbosť štátnej moci, účasť na púťach napriek ich monitorovaniu Štátnou bezpečnosťou neustále vzrastala a čo bolo zvlášť pre režim znepokojujúce, vzrastala účasť mladých ľudí, ktorí trávili na púťach často celú noc modlením a spevom náboženských piesní.

Podpisová akcia za náboženské slobody

29. novembra 1987 vznikla a veľmi rýchlo sa rozšírila podpisová akcia, iniciovaná niektorými moravskými laikmi, za náboženské slobody s 31 požiadavkami s názvom: Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR. Akciu odsúhlasil kardinál František Tomášek. Podpísať sa pod tieto požiadavky vyžadovalo riadnu dávku občianskej odvahy, pretože okrem podpisu bolo potrebné uviesť aj plné meno a adresu. Napriek tomu mala podpisová akcia nečakaný úspech, keď sa pod ňu podpísalo viac ako pol milióna ľudí, z toho až 291 tisíc podpisov bolo zo Slovenska. Táto podpisová akcia sa stala jedným zo silných inšpiračných zdrojov myšlienky verejného pokojného vystúpenia veriacich práve za práva, požadované touto podpisovou akciou.

Príprava sviečkovej manifestácie

Prvotná myšlienka na konanie protestov vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi ČSSR vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Správu o tom poslal tajne (zabalenú v čokoláde Milka) po svojej svokre aj Jánovi Čarnogurskému, jednému zo slovenských katolíckych disidentov.[1] Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou krátkeho (30-minútového) pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách. Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani potom, keď akcia zahraničných Slovákov zlyhala.

Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť. Po dohode s ostatnými F. Mikloško 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I oficiálne ohlásil uskutočnenie polhodinového verejného zhromaždenia občanov na Hviezdoslavovom námestí s nasledovným programom: "tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu“. [2] Organizátori v snahe nakloniť si úrady už v oznámení naznačili, že pôjde o tichú demonštráciu bez prejavov a politických hesiel[3] a "účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s jeho programom držaním horiacich sviečok“.[2]

Správa o chystanej manifestácii sa po Slovensku šírila ústne, prostredníctvom Rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi.

Zákaz manifestácie a protiopatrenia režimu

O týždeň po podaní oznámenia prichádza Mikloškovi rozhodnutie (ObNV) Bratislava I o tom, že manifestácia sa zakazuje. Ako dôvod bolo uvedené, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. Mikloško sa proti rozhodnutiu odvolal 21. marca na celomestský národný výbor (Národný výbor hl. mesta SSR Bratislavy - vtedajšiu bratislavskú radnicu), ale o tri dni (24.3), v predvečer manifestácie, bolo jeho odvolanie oficiálne zamietnuté. [3]

Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený ÚV KSS a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj ÚV KSČ. Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Členmi tejto komisie boli:

  • Gejza Šlapka, vedúci tajomník MV KSS Bratislava, tajomník ÚV KSS a člen Predsedníctva ÚV KSS
  • Miroslav Válek, minister kultúry SSR a člen Predsedníctva ÚV KSS
  • Štefan Lazar, minister vnútra SSR
  • Ladislav Sádovský, vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS
  • Vincent Máčovský, námestník ministra kultúry SSR a riaditeľ odboru pre veci cirkevné
  • Štefan Mikula, náčelník Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja
  • Ladislav Horák, zástupca náčelníka Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja
  • Pavol Kováč, námestník primátora NV hl. mesta SSR Bratislavy
  • Alojz Lorenc, námestník ministra vnútra ČSSR a šéf Štátnej bezpečnosti
  • Ján Šveda, vedúci oddelenia ÚV KSS
  • Igor Škorica, vedúci oddelenia ÚV KSS

Priebeh udalostí pred manifestáciou
  • 15. marec – minister vnútra ČSSR Vratislav Vajnar vydal súhlas s vyhlásením mimoriadnej bezpečnostnej akcie na potlačenie zhromaždenia.
  • 16. marec – Štefan Mikula schválil plán mimoriadnych bezpečnostných opatrení na území Bratislavy, napriek tomu, že ObNV Bratislava I o možnosti konať zhromaždenie ešte nerozhodol. Plán obsahoval tri alternatívy, všetky mali charakter násilného potlačenia.
  • 16. marec – konalo sa zasadnutie Zboru ordinárov Slovenska (najvyšší organ katolíckej cirkvi na Slovensku), ktoré podľa režimových zdrojov manifestáciu odsúdilo. Naopak niektorí ordinári tvrdili, že sa síce ohlásením manifestácie zaoberali, ale vyjadrili sa, že ide o záležitosť občanov voči štátnej správe a do toho cirkevné autority nemajú dôvod zasahovať.
  • 17. marec – ObNV Bratislava I listom zakázal konanie manifestácie s odôvodnením, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok
  • 21. marec – František Mikloško zaslal list národnému výboru, v ktorom sa odvolal proti zákazu manifestácie a dôvodil, že organizátori verejný poriadok zabezpečiť dokážu. O deň neskôr dostal prokurátorskú výstrahu, aby nepokračoval v príprave manifestácie.
  • 23. marec – štátna televízia poskytla priestor vo svojom vysielaní ThDr. Štefanovi Záreczkému, ktorý sa za združenie katolíckych duchovných Pacem in terris od manifestácie dištancoval a vyzval ľudí, aby sa na nej nezúčastnili.
  • 24. marec – odvolanie Františka Mikloška bolo oficiálne zamietnuté Národným výborom hl. mesta SSR Bratislavy. [4] Doručené mu bolo 25. marca, keď už bol zaistený na stanici Verejnej bezpečnosti.
  • 24. marec – rozbehla sa príprava mimoriadnych bezpečnostných opatrení na tvrdé potlačenie zhromaždenia. Rátalo sa aj s krviprelievaním a zranenými, preto Ústav národného zdravia Bratislavy mal zabezpečiť mimoriadne smeny, dostatok krvných konzerv a lôžok. Do úplnej pohotovosti boli uvedené jednotky VB nielen z Bratislavy, ale i Pohotovostný útvar VB pre SSR v Pezinku a podobne aj príslušníci ŠtB.
  • 24. marec – v Bratislave boli na 25. marca vyhlásené školské prázdniny. Študenti boli informovaní o príprave protištátnej akcie a boli dôrazne varovaní pred účasťou na nej. Mimobratislavským študentom bolo odporučené odísť na víkend z Bratislavy. Podobne aj v bratislavských podnikoch boli zamestnanci varovaní pred účasťou na protištátnej akcii.
  • 25. marec – hneď ráno boli postupne zatknutí organizátori akcie František Mikloško, Ján Čarnogurský i Vladimír Jukl. Boli odvezení na VB, formálne vypočúvaní a zadržaní. Prepustení boli až po skončení a brutálnom zásahu proti manifestácii. Biskup Ján Chryzostom Korec bol zaistený ešte v predchádzajúci večer a prepustený po manifestácii, Silvester Krčméry bol strážený príslušníkmi Štátnej bezpečnosti doma.
  • 25. marec – v dopoludňajších hodinách prechádzali ulicami Bratislavy obrnené transportéry s cieľom zastrašiť obyvateľov a odradiť ich od účasti na manifestácii
  • 25. marec – dopravná polícia vykonávala mimoriadne technické kontroly motorových vozidiel a obzvlášť autobusov na prístupových cestách do Bratislavy s cieľom zabrániť prístup alebo aspoň zdržať potenciálnych účastníkov manifestácie
  • 25. marec – v popoludňajších hodinách bola mestská hromadná doprava v Bratislave odklonená tak, aby sa čo najväčšiemu počtu ľudí z okrajových častí zabránilo dostať sa do centra
  • 25. marec – v priestore Hviezdoslavovho námestia začali v popoludňajších hodinách vozidlá technických služieb kropiť ulice vodou, pričom striekali vodu priamo na skupinky ľudí, ktorí sa začali zhromažďovať na námestí
  • 25. marec 1988 – slovenská televízia zaradila mimoriadne do vysielania v čase konania manifestácie premietanie filmu Angelika, ktorý bol v tom čase veľkým hitom.

Priebeh manifestácie
Hviezdoslavovo námestie dnes
  • 16:00 Na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách sa začali zhromažďovať ľudia.
  • 17:16 Bol vydaný pokyn na uzavretie Hviezdoslavovho námestia a zabránenie prístupu občanov na námestie, napriek tomu sa na Hviezdoslavovom námestí sústredilo asi 3 500 osôb, v okolitých uličkách zostalo zablokovaných asi 6 tisíc osôb
  • 18:00
    • Asi 500 až tisíc osôb sa zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu hymnu a pápežskú hymnu a začali sa modliť modlitbu ruženca. Zaistených organizátorov zastúpili ďalší aktivisti laického apoštolátu Július Brocka a František Vikartovský.
    • Zhromaždení občania boli vyzvaní aby sa rozišli, pretože manifestácia nie je povolená. Keď občania na výzvu nereagovali, politická komisia, sledujúca dianie na námestí z okien 4. poschodia hotela Carlton, vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich. Podľa niektorých zdrojov tam bol aj minister kultúry Válek,[5][6] ktorý sa neskôr vyjadril aj kriticky,[7] avšak zákrok polície nezastavil.
    • Autá VB so zapnutými sirénami a majákmi, začali prudko jazdiť po námestí a takto rozháňať ľudí.[8] Príslušníci VB a niektorí civili s odznakmi kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali na policajné stanice. Zhromaždených veriacich pritom neprestajne kropili prúdmi vody vozidlá technických služieb
  • 18:27 Napriek tomu, že zhromaždení veriaci sa nedali strhnúť k násilným akciám a naďalej sa pokojne modlili, polícia nasadila proti nim dve vodné delá
  • 18:30 Zhromaždenie sa v plánovanom čase ukončilo. Napriek tomu, že sa už rozchádzalo, zasiahli proti manifestujúcim špeciálne jednotky, ktoré ich mlátili obuškami a použili proti nim aj slzotvorný plyn a psov. Viacerí ľudia utrpeli poranenia, krvácania, VB a ŠtB nešetrila ani starcov a mladé dievčatá. Autá VB vytláčali ľudí aj z bočných uličiek, niektorí príslušníci tak robili aj za pomoci služobných psov a slzotvorného plynu v sprejoch.

Záver

Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených celkovo 953 príslušníkov bezpečnosti. Celkovo bolo zadržaných 126 občanov ČSSR a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi boli i akreditovaní novinári.

Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl proti nim predložili predsedníctvu ÚV KSČ v apríli 1988 Ignác Janák a Peter Colotka. Správu prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ súhlasne a bez námietok. Súčasťou správy bola Informácia o prijatí predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi v SSR u predsedu vlády SSR dňa 12. apríla 1988. Jedným z jej cieľov bolo „ubezpečiť o serióznych zámeroch čs. štátnych orgánov k riešeniu problémov rímskokatolíckej cirkvi a veriacich... napriek snahe niektorých jednotlivcov a skupín z radov nelegálnych cirkevných štruktúr zneužiť ...proces prestavby...“. Podľa tejto Informácie „všetci prítomní veľmi rozhodne a otvorene odsúdili demonštratívne vystúpenie 25. 3. 1988“ a biskup Jozef Feranec „sa dištancoval od akcií nátlakového charakteru“.[9] Súčasťou tejto správy je aj informácia, ktorú 20. apríla 1988 pripravili ministri M. Válek a Š. Lazar. Manifestáciu zhodnotili ako výsledok aktivít Vatikánu na oslabovanie režimu v ČSSR a priebeh zásahu proti podľa nich cca 2 000 manifestujúcim ako adekvátny. Sekretariát vlády SSR pre veci cirkevné dostal za úlohu „zamedziť vplyv nelegálnych cirkevných štruktúr na cirkevných zhromaždeniach“. Necelý mesiac po zásahu proti Sviečkovej manifestácii sa 20. apríla 1988 Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris usporiadalo jubilejné zasadanie. Jedným z hlavných rečníkov bol M. Válek. Zásah označil za potrebný, ktorý ak by nebol, nepriatelia režimu by slávili úspech a „veriaci by zvíťazili nad štátom“.[9]

Po nežnej revolúcii začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom na to, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia SNR prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti. Okrem Alexandra Kysuckého nebolo proti nikomu z politických a štátnych činiteľov začaté trestné stíhanie.

Literatúra
  • KOREC, Ján Chryzostom. Bratislavský Veľký piatok : zbierka autentických dokumentov o zhromaždení veriacich 25. marca 1988. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 1994. 262 s. ISBN 80-7114-110-0.
  • ŠIMULČÍK, Ján. Čas svitania : sviečková manifestácia – 25. marec 1988. 1. vyd. Prešov : Michal Vaško, 1998. 275 s. ISBN 80-7165-167-2.

Referencie
  1. Marián Šťastný: Bratom som odpustil, ale nikdy nezabudnem. sme.sk, 22.3.2013. Dostupné online.
  2. 10.3.1988 - List F. Mikloška - oznámenie úradom o konaní verejného zhromaždenia dňa 25.3.1988 (dokument PDF, 304kB), ÚPN, Online
  3. VLADIMÍR, Jancura. Vodnými delami proti sviečkam. Pravda.sk, 2018-03-25. Dostupné online [cit. 2018-03-25].
  4. 24.3.1988 - Definitívny zákaz - rozhodnutie Národného výboru hl. mesta SSR Bratislavy (dokument PDF, 356kB), ÚPN, Online
  5. KOPCSAYOVÁ, Iris. Cynik alebo trpiteľ? Miroslav Válek bol hlavne nešťastný muž. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2016-01-29. Dostupné online [cit. 2019-11-27]. ISSN 1335-4418.
  6. Na 30. výročie Sviečkovej manifestácie zaostrí aj RTVS [online]. Pravda.sk, 2018-03-21, [cit. 2019-11-27]. Dostupné online.
  7. REHÁK, Oliver. Ako chcel Miroslav Válek riešiť divadlo a ako divadlo vyriešilo jeho [online]. Denník N, 2015-03-31, [cit. 2019-11-27]. Dostupné online.
  8. PRUŠOVÁ, Veronika. Sviečková manifestácia bola predzvesťou Novembra 89. Aj jej predchádzali vraždy. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-03-24].
  9. DUBOVSKÝ, Patrik. Sviečková manifestácia 25. marca 1988 [online]. Sekcia vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa, [cit. 2019-11-27]. Dostupné online.

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.