Alexandr Iľjič Jegorov

Narodil sa v ruskej meštiackej rodine, absolvoval gymnázium v Samare a pechotné učilište v Kazani. V apríli 1905 sa stal dôstojníkom na Kaukaze ako veliteľ čaty. Od roku 1913 veliteľ roty na Ukrajine. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na Juhozápadnom fronte v Haliči. Bol niekoľkokrát ranený. V júni 1916 bol menovaný za veliteľa výcvykového práporu, a v októbry 1916 bol vo funkcii zástupcu veliteľa kurzu záložných dôstojníkov v Rige. Začiatkom roku 1917 bol menovaný zástupcom veliteľa 131. pešieho pluku v Pobaltí, kde vystúpil ako zástupca eserov (socialistov revolucionárov) a bol zvolený za predsedu vojenskej rady divízie. Od novembra 1917 už ako plukovník zastával funkciu člena vojenskej rady 1. armády. Potom bol členom všearmádneho zjazdu pre otázky demobilizácie. V januári 1918 sa stal členom bolševickej strany a od apríla zastával funkciu komisára Moskovského vojenského okruhu. V septembri 1918 bol menovaný veliteľom 9. armády, pričom zabránil rozpadu armády, a v decembri už velil 10. armáde, s ktorou sa mu podarilo zabrániť strate Caricinu (neskôr Stalingrad, teraz Volgograd). V apríli roku 1919 bol ťažko ranený, čo ho prinútilo podstúpiť rekonvalescenciu. Po doliečení sa v lete 1919 stal veliteľom 14. armády, a od novembra 1919 bol veliteľom Južného frontu, pričom jeho politickým komisárom sa stal Josif Vissarionovič Džugašvili (Stalin). Koncom roku 1919 zastavil postup vojsk bieleho generála Antona Denikina na Moskvu. V nasledujúcich mesiacoch sa mu podarilo obsadiť značnú časť Ukrajiny.

Počas Rusko-poľskej vojny s Juhozápadným frontom porazil poľské vojská pri Kyjeve a v postupe na Ľvov mu zabránila len porážka Tuchačevského a Buďonného, v dôsledku čoho bol donútený ustúpiť. Čiara jeho ústupu sa stala novou hranicou medzi Sovietskym zväzom a Poľskom.

Od novembra 1920 sa podieľal na potlačení národného odporu na Ukrajine (ako veliteľ Kyjevského okruhu). Od apríla bol veliteľom Petrohradského okruhu a vo februári sa stal veliteľom Kavkazskej armády, ktorá potláčala horalské povstanie. Od marca 1924 bol na čele Ukrajinského a Kaukazského veliteľstva vojsk. Od novembra pôsobil ako poradca v Číne. O rok a pol v máji 1926 bol náčelníkom správy vojenského priemyslu. V roku 1927 veliteľ Bieloruského okruhu. V apríli 1931 sa stal náčelníkom štábu Červenej armády, pričom v roku 1935 reorganizoval Generálny štáb.

V novembri 1935 obdržal hodnosť maršal Sovietskeho zväzu.

V čase keď začali čistky v armáde, bol chránencom samotného Stalina, dokonca nastúpil na miesto prvého zástupcu ľudového komisára obrany po Vorošilovovi, vo februári bol však odvolaný a menovaný veliteľom Zakaukazského okruhu, pričom počas cesty tam bol zatknutý, dlho držaný vo väzbe (asi rok), a ako jeden z posledných počas stalinských čistiek popravený. 14. marca 1956 bol rehabilitovaný.

Vyznamenania získané ešte za cárskeho Ruska nie su známe.

• Rad červenej zástavy 4x
• Rad Svätého Stanislava 3. stupňa
• Azerbajdžanský Rad červenej zástavy [1]

1. DUROV, V. A.. Ruská a sovětská vojenská vyznamenání. Praha : Naše vojsko, 2006. 103 s. ISBN 80-206-0839-7. S. 54. (po česky)

• Jiří Fidler, Za víru, vládce a vlast, Jota s.r.o., 2005 ISBN 80-7217-354-5