The Sweet

Gillanovým náhradníkom sa koncom roka 1966 stal Brian Connolly. Tucker a Connolly spolu vystupovali v kapele Wainwright's Gentlemen až do januára roku 1968, kedy spolu založili skupinu, ktorú nazvali „The Sweetshop“. Basgitaristom a spevákom sa stal Steve Priest z miestnej kapely The Army, na gitaru prišiel hrať Tuckerov kamarát Frank Torpey. V tom čase vydala iná britská skupina s názvom „Sweetshop“ svoj singel a tak si kapela skrátila názov na „The Sweet“. V začiatkoch kapely bol ic manažérom Paul Nicholas, ktorý sa neskôr preslávil v muzikáli Hair. S Nicholasom vtedy spolupracoval producent Phil Wainman. Skupina The Sweet podpísala kontrakt s vydavateľstvom Fontana, no ich debutový singel s názvom „Slow Motion“ v rebríčkoch hitparád prepadol. Kapele Sweet vydavateľ kontrakt zrušil a zo skupiny odišiel Frank Torpey.

V rokoch 1969 – 1970, už s novým gitaristom Mickom Stewartom, nahrala skupina pre značku Parlophone tri single: „Lollipop Man“ (september 1969), „All You'll Ever Get From Me“ (január 1970), a coververziu skladby „Get On The Line“ od Archies. Ani jeden z nich však nedosiahol významnejší úspech. Koncom leta 1970 sa ku skupine pripojil pôvodom Walesan, Andy Scott. Zo všetkých jej členov mal najviac profesionálnych skúseností. Hrával predtým s rôznymi hudobníkmi, napríklad aj v kapele The Scaffold, v ktorej účinkoval aj brat Paula McCartneya, Mike. Ako niekdajší člen skupiny Elastic Band nahral dva single pre Decca Records a nahrával aj ich jediný album Expansions On Life.

V tomto období sa The Sweet spojili s bývalým bubeníkom, zároveň aj producentom Philom Wainmanom. Ten sa poznal s vtedy nádejnou skladateľskou dvojicou Nickym Chinnom a Mike Chapmanom. Chinn a Chapman mali k dispozícii nejaké svoje demá, ktoré plánovali ponúknuť prípadným záujemcom z radov hudobníkov. Nahrali spolu skladbu „Funny Funny“, do ktorej naspievali vokály Connolly, Priest a Tucker, na gitare ich sprevádzal Pip Williams, basovú gitaru nahral John Roberts a na bicie hral Wainman. Hotovú nahrávku ponúkli viacerým vydavateľom.

Skupina The Sweet v začiatkoch preberala rôzne hudobné vplyvy, vrátane The Monkees, či bublegumové popové kapely ako boli The Archies, ale ovplyvnila ich aj tvrdšia hudba skupiny The Who. The Sweet sa vyznačovali bohatými vokálnymi harmóniami inšpirovanými The Hollies, sprevádzanými deformovaným zvukom gitár a výraznou rytmickou sekciou. Ich fúzia popu a hardrocku bola ich hudobnou značkou a bola zároveň akýmsi predchodcom hudobného žánru, ktorý sa stal známy pod názvom glam metal.

Za prvý album skupiny The Sweet by sa mohol považovať Gimme Dat Ding. Tento kompilačný pol-album/ vydalo v decembri 1970 hudobné vydavateľstvo Music for Pleasure. Nahrávky The Sweet boli na jednej jeho strane. Druhá strana albumu bola z produkcie skupiny The Pipkins. Ich skladba „Gimme Dat Ding“ dala albumu názov. Strana skupiny Sweet obsahovala všetky A a B-strany troch singlov, ktoré vydali u Parlophone. Napriek tomu, že je na obale aj Andy Scott, tento gitarista a spevák nenahral na tomto nosiči žiadnu pieseň.

V decembri 1970 sa skupina Sweet prvýkrát objavila v televízii. Bolo to v britskej show s názvom Lift Off so svojou novou skladbou „Funny Funny“. Po začatí spolupráce s dvojicou Chinn/ Chapman skupina získala manažérsku zmluvu. Ich výkonným producentom sa stal Phil Wainman. Manažérska zmluva im umožnila získať kontrakt s vydavateľstvom RCA Records (v spojených štátoch a v Kanade ich hudobné nosiče vydávali Bell Records, od konca roku 1973 ich zastupovalo hudobné vydavateľstvo Capitol Records).

V marci 1971 sa stala skladba „Funny Funny“ prvým medzinárodným hitom skupiny, keď sa vo viacerých svetových hitparádach dostala do Top 20. Nasledujúci singel „All You'll Ever Get From Me“ (máj 1971) v hitparádach neuspel ale ďalšia skladba „Co-Co“ (jún 1971) sa stala znova veľmi úspešnou, v Spojenom kráľovstve sa dostala na druhú pozíciu. Pieseň „Alexander Graham Bell“, ktorá vyšla v októbri 1971 až taký úspech nemala, v britských rebríčkoch bola na 33. mieste.[1] Tieto nahrávky Hudobné nástroje v týchto singloch nahrali štúdioví hudobníci, skupina The Sweet pri ich výrobe naspievala len vokály.

Prvým oficiálnym kompletným albumom skupiny The Sweet bol Funny How Sweet Coco Can Be z konca roka 1971. Na rozdiel od singlov tento album nezaznamenal tak výrazný úspech. Bol zbierkou sladučkých pesničiek („Chop Chop“, „Tom Tom Turnaround“) z dielni Chinn/Chapman a coververzií hitov od iných skupín („Daydream“ od Lovin' Spoonful, či „Reflections“ od The Supremes). Šlo teda skôr komerčný ťah ako o autorskú a hudobnú prezentáciu členov kapely. Hudobníkom sa nepáčilo, že sú prezentovaní ako módna 'bubblegum' kapelka, ich autorské diela vychádzali ako tzv. "B" strany singlov (napr. singel: „Done Me Wrong All Right“/ B strana bola: „Co-Co“), vznikal kontrast v tom že na jednom singli bola preferovaná popová pesnička, s druhou stranou s niekedy až hardrockovým songom, a tak tačalo narastať napätie medzi hudobníkmi a menežmentom.

Vo ferbuári 1972 vyšiel skupine The Sweet ďalší úspešný hit „Poppa Joe“, ktorý sa v Spojenom kráľovstve dostal v Top 10 na 11. pozíciu,[1] nasledujúce dva single „Little Willy“ a „Wig-Wam Bam“ to dotiahli v Británii na štvrté miesta.[1] Singel „Little Willy“, sa stal najväčším hitom kapely v USA, potom ako bol po svojej reedícii v roku 1973 v rebríčku Billboard Hot 100 Spojených štátov tretí. Napriek určitým vplyvom predošlých nahrávok, spev a gitary v skladbe „Wig-Wam Bam“ mali tvrdší rockovejší štýl. Táto pieseň bola prvou, ktorú na singel nahrali The Sweet sami bez štúdiových hudobníkov. Bola prechodom k zmene hudobného prejavu, ktorý v januári 1973 pokračoval nahrávkou „Block Buster!“, ktorá v britských rebríčkoch vyskočila na prvé miesto, kde sa udržala päť týždňov.[1] Nasledujúci singel „Hell Raiser“, z mája 1973, dosiahol druhé miesto. V júli 1973 vydavateľ Bell v Spojených štátoch vydal debutový hudobný album skupiny, The Sweet.[1]

Skupina podporovala vydávanie svojich singlov vystúpeniami v televíznych programoch Spojeného kráľovstva a v Európe, Top of the Pops a Supersonic. Pri jednom vystúpení so skladbou „Block Buster!“ v programe televízie BBC Top of the Pops vzbudil Steve Priest pohoršenie za to, že bol oblečený v nacistickej uniforme a rukáv mal „vyzdobený svastikou“.[2] O skupine sa hovorilo na všetkých líniach, negatívna aj pozitívna reklama jej pridávala na atraktívnosti, stúpala jej popularita, nablýskaný imidž sa blyšťal ešte viacej a skupina The Sweet sa stala spolu s hudobníkmi ako boli Gary Glitter, T. Rex, Queen, Suzi Quatro, Wizzard a Slade významnými predstaviteľmi britského glam rocku.

Napriek úspechom, medzi skupinou a manažmentom narastalo napätie. Ich fanúšikovská základňa síce rástla, no The Sweet neboli stotožnení s imidžom bubblegumumovej kapelky. Ich vlastné tvrdšie rockové nahrávky vydávali na B-stranách svojich singlov. Boli v kontraste so sladko ladenými hlavnými, A-stranami, singlových nosičov, ktoré skomponovali Chinn a Chapman. V tomto čase koncertné vystúpenia skupiny The Sweet pozostávali z B-strán singlov a rokenrolových klasík. Vyhýbali sa starším „novinkám“, ako „Funny Funny“ a „Poppa Joe“. Na konci vystúpenia v škótskom meste Kilmarnock v roku 1973 sa udial incident, ktorý sa stal nesmrteľný potom ako inšpiroval skupinu k napísaniu „The Ballroom Blitz“ (vyšiel v septembri 1973). Medzitým mala skupina úspech v hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva, Dánska, Nemecka, Švédska, ale aj Austrálie. Koncom roku 1973 si skrátili názov z „The Sweet“ na „Sweet“.

V roku 1974 v skupine Sweet voči spôsobu ovládania ich hudobnej kariéry dvojicou Chinn a Chapman narastal odpor a preto sa rozhodli pokračovať bez nich spolu s Philom Wainmanom. Wainman a technik Peter Coleman potom vyrobili so skupinou hudobný album Sweet Fanny Adams, ktorý vyšiel v apríli 1974. Úroveň technickej spôsobilosti členov skupiny bola na tomto albume predvedená v hard rockovo ladených skladbách „Sweet FA“ a „Set Me Free“. Kapela sa rozhodla vo svojej tvorbe prikloniť k hardrockovej vlne 70. rokov. Pre nahrávky albumu Sweet Fanny Adams sú charakteristické aj vysoké harmonické vokály, ktoré sa stali trendom pokračujúcim aj na nasledujúcich albumoch skupiny. Vydanie tohto albumu nesprevádzali hudobné single. Len v Japonsku, na Novom Zélande a v Austrálii vyšiel bez vedomia jej členov singel „Peppermint Twist/Rebel Rouser“, ktorý sa vyšplhal na vrcholy rebríčkov. Sweet Fanny Adams bol najúspešnejší z nekompilačných hudobných albumov kapely, keď sa v rebríčku UK Albums Chart v dostal do Top 40.[1]

Začiatkom roku 1974 sa o skupine Sweet pochvalne vyjadril aj gitarista skupiny The Who, Pete Townshend. Skupina Sweet označovala tvorbu kapely The Who za svoj vzor a po viacero rokov hrávala na svojich koncertných vystúpeniach zmes ich tvorby. Na Townshendove pozvanie navštívila skupina Sweet v júni 1974 koncert skupiny The Who na štadióne The Valley v Londýne.

Druhým albumom, ktorý skupina Sweet v roku 1974 vydala bol nazvaný Desolation Boulevard. Nachádza sa na ňom aj coververzia piesne „My Generation“ od skupiny The Who. Producentom tohto albumu, ktorý bol nahratý iba za šesť dní bol Mike Chapman, ktorý nahradil práve zosnulého Phila Wainmana. Album mal nespracovaný živo znejúci zvuk. Prvý singel tohto albumu „The Six Teens“ z júla 1974 sa stal Top 10 hitom Holandska, Nemecka a Spojeného kráľovstva. Nasledujúci singel „Turn It Down“ z novembra toho istého roku sa vďaka svojmu textu stal neatraktívnym pre hranie v rádiách a v britských rebríčkoch dosiahol iba 41. pozíciu.

Skupina Sweet si získala svoje postavenie na hudobnej scéne a tak sa vydavateľstvo RCA Records rozhodlo dať v roku 1975 na trh edíciu jej singlov z rokov 1972 – 1973 na kompilácii s názvom The Sweet Singles Album. Album so skladbami ako „Ballroom Blitz“, „Teenage Rampage“, „Block Buster“ a „Hell Raiser“ sprevádzaný austrálskym koncertným turné mal dobrú predajnosť. Ďalší dvojalbum s názvom Strung Up bol tiež kompiláciou A a B skladieb zo singlových nosičov a druhá platňa bola ich prvým koncertným albumom, ktorý skupina Sweet nahrala ešte v roku 1973. Koncom toho istého roku vydal Andy Scott svoj prvý sólový singel „Lady Starlight“. V tomto istom roku skupina nahrala popovejšiu verziu skladby „Fox on the Run“ (pôvodne vyšla v roku 1974 na albume Desolation Boulevard) a vydala ju v marci 1975 na singli, ktorý sa stal číslom 1 v Nemecku a Austrálii, druhé miesto dosiahol v Spojenom kráľovstve a v Holandsku a v roku 1976 sa dostal na piatu pozíciu rebríčkov v USA. Nasledujúci singel s názvom „Action“, ktorý v Británii dosiahol 15. pozíciu. Vydaním tohto singlu sa na hudobných nosičoch skupiny začal používať jej skrátený názov Sweet (bez „The“).

V druhej polovici roku 1975 skupina Sweet nahrávala v nemeckom Mníchove v štúdiách Musicland Studios svoj ďalší album s názvom Give Us a Wink (vyšiel v marci 1976). Technikom nahrávacieho štúdia bol Reinhold Mack, ktorý neskôr spolupracoval s kapelami ako Electric Light Orchestra a Queen. K albumu bol vydaný singel „The Lies In Your Eyes“, ktorý vo svete, s výnimkou niektorých Európskych krajín a Austrálie, nezaznamenal výraznejší úspech. V Austrálii bol ešte vydaný ďalší singel „4th Of July“, ktorý sa dostal v Nemecku, Holandsku a Austrálii na 10. pozíciu a v Spojenom kráľovstve až na 35. miesto rebríčkov.

V roku 1976 sa skupina Sweet rozhodla dobyť Ameriku. Absolvovala v štátoch viac ako 50 koncertov. Počas vystúpenia v Civic Center v Santa Monice 24. marca 1976 si v skladbe „All Right Now“ s nimi zahral aj gitarista skupiny Deep Purple Ritchie Blackmore. Toto vystúpenie bolo súčasťou pocty zosnulému gitaristovi skupiny Free, Paulovi Kossoffovi.

Medzi októbrom 1976 až januárom 1977 Sweet nahrávali v štúdiách Kingsway Recorders a Audio International v Londýne nový materiál pre ich posledný album pre vydavateľstvo RCA, ktorý vyšiel v apríli 1977 pod názvom Off The Record. Prvým singlom albumu bol „Lost Angels“, po ňom nasledoval „Fever of Love“, ktorý bol skôr zmesou Europopu s hard rockom. Nasledujúci singel „Stairway To The Stars“ bol posledným, ktorý pre skupinu Sweet vydalo vydavateľstvo RCA. Technikom nahrávania tohto albumu bol Louis Austin, ktorý neskôr spolupracoval na debute skupiny Def Leppard s názvom On Through The Night z roku 1980. Albumy Give Us a Wink a Off the Record boli po hudobnej stránke najtvrdšie, aké skupina Sweet vydala a sú označované aj ako prvé glam metalové albumy hudobnej histórie.

Po Connolyho odchode Sweet vystupovali v trojici, ako speváci sa striedal Scott s Priestom, na klávesy skupinu sprevádzal Gary Moberley. V rokoch 1979 a 1980 skupina nahrala ešte dva ďalšie albumy Water's Edge a Identity Crisis. Posledné vystúpenie skupiny Sweet bolo 20. marca 1981 na univerzite v Glasgowe. Po tomto koncerte sa skupina rozišla.

Po odchode od skupiny Sweet Connolly nahral pre vydavateľstvo Polydor v Nemecku dva single: „Take Away The Music“ a „Don't You Know A Lady“. V roku 1980 boli tieto skladby menej významnými hitmi. V roku 1982 nahral Connolly ešte jeden singel s názvom „Hypnotised“.

V roku 1983 vyšiel Scottovi singel s názvom „Krugerrands“. Táto skladba bola v rebríčkoch prepadákom okrem Južnej Afriky, kde sa dostala do Top 10.[3] V roku 1984 vydal Andy Scott ešte dve sólové skladby „Let Her Dance“ a „Invisible“, ktorými hudobný trh tiež príliš neoslnil. Jedinou skutočne úspešnou sólovou skladbou bola „Lady Starlight“ z roku 1975.

• Peter Lincoln – basová gitara, spev
• Andy Scott – sólová gitara
• Steve Grant – klávesy, gitara
• Bruce Bisland – bicie

• Brian Connolly – spev
• Mick Tucker – bicie
• Steve Priest – basová gitara
• Frank Torpey – sólová gitara

• Brian Connolly – spev
• Mick Tucker – bicie
• Steve Priest – basová gitara
• Andy Scott – sólová gitara

• Gimme Dat Ding – (1970)
• Funny How Sweet Co-Co Can Be (1970)
• The Sweet (v USA: "The Sweet featuring Little Willy & Block Buster") – (1973)
• Sweet Fanny Adams – (1974)
• Desolation Boulevard – (1974)
• Strung Up (live + studio) – (1975)
• Give Us A Wink – (1976).
• Off the Record – (1977)
• Level Headed – (1978)
• Cut Above The Rest – (1979)
• Water's Edge (v USA: "Sweet VI") – (1980)
• Identity Crisis – (1982)

• The Sweet's Biggest Hits – (1972)
• The Sweet Singles Album – (1975)
• The Golden Greats – (1977)