Žilinská pahorkatina

Rozkladá sa v centrálnej časti Žilinskej kotliny a zaberá oblasť mesta Žilina a mierne zvlnenú krajinu západným, južným a východným smerom. Na severe hraničí s podcelkom Kysucké bradlá, patriacim do Kysuckej vrchoviny, západnejšie na krátkom úseku s Nízkymi Javorníkmi, ktoré sú súčasťou Javorníkov. Západ ohraničujú Súľovské vrchy s podcelkami Manínska vrchovina, Súľovské skaly a Skalky, južným smerom pokračuje Žilinská kotlina podcelkom Rajecká kotlina. Juhovýchodný okraj vymedzuje výrazný okraj Malej Fatry, konkrétne podcelku Lúčanská Fatra a na východe nadväzuje Varínske podolie.[1]

Východo-západným smerom preteká rieka Váh, do ktorej v Žiline ústí rieka Kysuca a Rajčanka. Vo východnej časti pahorkatiny je vybudované Vodné dielo Žilina s rastúcim rekreačným využitím.

Územie pahorkatiny je osídlené už od doby kamennej, čo dokladá množstvo nálezov na území Žiliny i v okolitých obciach. Nachádza sa tu Žilinská aglomerácia, v ktorej žije okolo 110 tisíc obyvateľov.

Husto urbanizované územie ponúka množstvo atraktívnych lokalít, medzi nimi Lietavský, Budatínsky a Strečniansky hrad, kostol svätého Štefana Kráľa v Závodí, drevený kostol svätého Juraja, či katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline.

Žilina na križovatke ciest z východu, severu, západu i juhu bola oddávna významným dopravným uzlom. Po vybudovaní ciest údoliami riek v stredoveku a neskôr i železnice sa tieto komunikácie križovali práve v Žiline. Súčasné koridory nadnárodného významu obchádzajú centrum mesta. Južným okrajom pahorkatiny sa buduje diaľnica D1 (Bratislava – Trenčín – Žilina – Ružomberok – Košice), na severozápade vedie diaľnica D3 na Kysuce a do Poľska. Mestom vedú medzinárodné cesty E 50, E 75 a E 442 a križujú sa tu cesty I/11, I/18, I/60, I/61 a I/64. V železničnej stanici Žilina sa križujú trate z Bratislavy, Rajca, Ostravy a Košíc.[2]

• Žilinská kotlina