Bitka pri Grunwalde

Bitka sa uskutočnila na rovine medzi dedinami:

• Grunwald (lit. Žalgiris)
• Stębark (nem. Tannenberg)
• Lodwigowo (nem. Ludwigsdorf)

Dnes sú tieto dediny všetky súčasťou Poľska. Najbližšie mesto pri bojisku je Dąbrówno (nem. Gilgenburg). Mená Žalgiris (z litovského Žalia giria) a Grunwald (z nemeckého Grüner Wald) znamenajú vo voľnom preklade „Zelený les“. V rôznych jazykoch sú pre túto bitku zaužívané rôzne názvy:

• Schlacht bei Tannenberg (Bitka pri Tannenbergu) v nemčine
• Žalgirio mūšis (Bitka pri Žalgirise) v litovčine
• Bitwa pod Grunwaldem (Bitka pri Grunwalde) v poľštine
• Гру́нвальдзкая бі́тва (Bitka u Grunwalde) v bieloruštine
• Ґрю́нвальдська би́тва (Bitka u Grunwalde) v ukrajinčine
• Grünwald suğışı v tatárčine

V slovenčine je obvyklý názov Bitka pri Grunwalde.

Rád nemeckých rytierov prišiel do Pruska v 13. storočí na základe pozvania mazovského kniežaťa Konráda Mazovského. Pozvánka nasledovala po zničujúcom nájazde (pohanských) Prusov v roku 1218. Hlavnou úlohou Rádu nemeckých rytierov bol odboj proti Prusom, ktorí ohrozovali Konrádove kniežatstvo. Rád nemeckých rytierov sa po predošlých skúsenostiach v Sedmohradsku, odkiaľ bol vyvlastnený a vyhnaný, prostredníctvom Riminskej bule cisára Fridricha II. a listiny potvrdenej pápežom Gregorom IX. právne poistil. Prostredníctvom týchto listín mu bola zaručená absolútna zvrchovanosť nad krajinami získaními od pohanov. Niektorí historici dodnes tvrdia^{[chýba zdroj]}, že získanie zvrchovanosti sa uskutočnilo na základe podvodu zo strany Rádu nemeckých rytierov. Tieto rozhodnutia boli v rozpore s pôvodným Konrádovým zámerom, ktorý sa usiloval o to, aby dobyté pruské územia boli pripojené k Poľskému kráľovstvu. Rádu nemeckých rytierov sa v priebehu piatich desaťročí podarilo Prusko za cenu ťažkých bojov ovládnuť a miestne obyvateľstvo prinútiť k prijatiu kresťanstva. Na dobytí Pruska sa podieľali i križiacke výpravy smerujúce do tejto oblasti. Rád nemeckých rytierov sa po zlúčení s Rádom mečových bratov v roku 1237, začal snažiť o christianizáciu Pobaltia.

Po príchode do Pruska sa Rád nemeckých rytierov teda nechcene stal súperom poľských kniežatstiev, najmä Mazovska. Iniciatíva Rádu nemeckých rytierov sa čoskoro zamerala nielen na východ, ale i na juh a západ. K najväčšiemu napätiu medzi zjednocujúcim sa Poľským kráľovstvom a Rádom nemeckých rytierov došlo na začiatku 14. storočia, v spore o Pomoransko, na ktoré si nárokovalo Poľské kráľovstvo, ktorému do roku 1226 patrilo, Brandenbursko a Rád nemeckých rytierov. Keď sa brandenburskí markgrófi pokúsili ovládnuť Pomoransko s Gdanskom, požiadalo Poľské kráľovstvo o pomoc pre ohrozený Gdansk Rád nemeckých rytierov. Rád nemeckých rytierov situáciu využil a Pomoransko (1309) celkom obsadil, čím Poľské kráľovstvo stratilo na viac ako 100 rokov prístup k Baltskému moru. Pomoransko sa stalo predmetom ďalších sporov medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom v 14. a 15. storočí.

Po dohode s Poľským kráľovstvom v Kališi v roku 1343 a uzatvorení mieru na dobu 66 rokov sa Rád nemeckých rytierov snažil ovládnuť na východe územie Žemaitska, na ktoré si nárokovalo (pohanské) Veľké litovské kniežatstvo. V roku 1385 prijalo veľké litovské knieža Jogaila a s ním formálne celé Veľké litovské kniežatstvo krst. Tým pominuli pre Rád nemeckých rytierov dôvody bojovať za christianizáciu Veľkého litovské kniežatstva. Aj napriek tomuto faktu, sa Rád nemeckých rytierov snažil Žemaitsko definitívne pripojiť k svojmu územiu. Vďaka krstu Jogaila prichádzal do úvahy ako jeden z dvoch nápadníkov dedičky poľského trónu Hedvigy. Dňa 13. apríla 1385 sa prostredníctvom Krewskej zmluvy a vďaka voľbe poľskými stavmi, stáva poľským kráľom. Jogailovou korunováciou za poľského kráľa Vladislava II. Jagela o rok neskôr, vzniklo poľsko-litovské suštátie, jedna z najväčších krajín vo vtedajšej Európe.

Vladislav II. Jagelo musel najprv vyriešiť vnútorné rozpory so svojim bratancom Vytautasom, ktorý sa predtým práve kvôli Vladislavovi II. Jagelovi nemohol stať zemským správcom vo Veľkom litovskom kniežatstve. Vytautas v súboji o tento úrad síce dvakrát prešiel na stranu Rádu nemeckých rytierov, lenže ich vždy zradil. Definitívny zmier medzi Vytautasom a Vladislavom II. Jagelom nastal keď Vytautasovu moc podlomili porážky vo vojne s Tatármi. Vďaka tomu sa otvorila cesta ku kompromisu, ktorý bol spečatený dohodami vo Vilne a Radomi (Vilniusko-radomská zmluva). Veľké litovské kniežatstvo získalo uznanie svojej suverénnosti v rámci únie a Vytautas sa po získaní vytúženého titulu doživotného zemského správcu angažoval vo vyvolávaní nepokojov v križiackom Žemaitsku. Dva roky predtým zvolený veľmajster Rádu nemeckých rytierov Ulrich von Jungingen, ako reakciu na tieto nepokoje vyhlásil 14. augusta 1409 Poľskému kráľovstvu a Veľkému litovskému kniežatstvu vojnu. Stalo sa tak po uistení poľského vyslanca, že Poľské kráľovstvo splní svoje záväzky voči Veľkému litovskému kniežatstvu ak Rád nemeckých rytierov zasiahne, v odvete za podporu vzbúreného Žemaitska, proti Vytautasovi.

Cieľom Rádu nemeckých rytierov vo vojne bolo upevnenie svojich dŕžav, ovládnutie celého Žemaitska a prípadné ďalšie územné zisky na úkor Poľského kráľovstva. Veľké litovské kniežatstvo naopak považovalo Žemaitsko za súčasť svojho územia a chcelo ho získať späť. Poľské kráľovstvo malo záujem nadobudnúť naspäť územie Pomoranska a Rádom nemeckých rytierov údajne neoprávnene obsadené mesto Drezdenko a v konečnej fáze potom definitívne rozbiť nebezpečný susedný štát Rádu nemeckých rytierov. Drezdenko držal Ulrich van der Ost, ktorý sa uznal za vazala poľského kráľa a aj ho v roku 1402 poľskému kráľovi odkázal, ale o tri roky neskôr ho v rozpore s predošlou dohodou postúpil Rádu nemeckých rytierov.[1]

Bezprostredne po vypovedaní vojny obsadil Rád nemeckých rytierov Dobrzyńsko, pričom dobyli a zničili sídla Dobrzyń, Rypin a Lipno. Vladislav II. Jagelo s vojskom iba manévroval, pretože litovská armáda nebola na vojnu dostatočne pripravená a nemohla prísť na pomoc. Poľský kráľ sa dvakrát vyhol ponúknutej bitke. Nakoniec po dobytí Borownikov a Złotorie Rádom nemeckých rytierov, bolo na konci septembra prostredníctvom českého posolstva dojednané deväťmesačné prímerie (do 24. júna 1410).

Prímerie neznamenalo koniec tejto tzv. Veľkej vojny. Obe strany ho využili na prípravu budúcich stretnutí. V zime 1409 – 1410 bol na porade v Brest-Litovsku prijatý úniový plán ohľadne ďalšieho pokračovania vojny. Poľské vojsko sa malo zísť vo Wolborzi, litovské vojsko pri rieke Narva a po následnom spojení spoločne tiahnuť na sídelné rádové mesto Malbork. Medzitým český kráľ Václav IV. rozhodol v spore medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom. Rozhodcovský výrok z februára 1410 priznával nárok na Dobrzyňsko Poľskému kráľovstvu a nárok na Žemaitsko Rádu nemeckých rytierov. Pre oboch rivalov, ale najmä pre poľsko-litavskú úniu, bolo takéto rozhodnutie neakceptovateľné a bolo jasné, že po vypršaní prímeria príde k rozhodujúcemu stretnutiu.

Vladislav II. Jagelo a Vytautas zostavili obrovskú armádu, tvorenú najmä Poliakmi, Tatármi, Rusmi, Valachmi a Litovčanmi. Poľsko-litavská únia najímala vojakov v Čechách a na Morave, Rakúsku, švajčiarskych oblastiach i vo Francúzsku. Vladislav II. Jagelo vyslal na územie Rádu nemeckých rytierov špiónov, ktorí mali informovať o pohybe a počte rádového vojska. Rád nemeckých rytierov sa pri doplňovaní armády sústredil na najímanie žoldnierov a tzv. rádových hostí (rytiery bez povinosti zložiť reholný sľub) prevažne z radov ríšskeho rytierstva. Ďalšiu vojenskú pomoc hľadal v krajinách Koruny českej (Brandebursko, Lužice, Sliezsko) a podobne sa obrátil so žiadosťou na všetky západoeurópske dvory. Vojny sa tak na strane Rádu nemeckých rytierov zúčastnili anglickí lukostrelci, dánski, španielski, francúzski a talianski žoldnieri a množstvo Nemcov. Rád nemeckých rytierov na sklonku roku 1409 v Košiciach dodatočne uzavrel spojeneckú zmluvu s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským, ktorý si ju nechal poriadne zaplatiť.^{[chýba zdroj]} Žigmund sa mal pokúsiť vojenskou silou odlákať Vytautasa od poľského vojska, čo sa nepodarilo. Rád nemeckých rytierov mal problémy i vo vlastných radoch. Svoj nesúhlas s vojnou vyjadrovali niektorí vysoko postavení nemeckí rytieri, ako napr. livónsky zemský majster sídliaci na hrade Wenden. Rád nemeckých rytierov očakávali možnosť útoku na svoj štát z dvoch smerov: útok poľských síl na Pomoransko a Gdansk, na ktorého obranu bola vyčlenená podstatná časť armády Rádu nemeckých rytierov pod vedením Heinricha von Plauena a útok litovských síl na Žemaitsko, ktorému mala čeliť časť armády, ktorá zostala v hradoch na východe štátu ako boli Ragaine, Ryn, Giżycko a Klapejda. V júni 1410 bolo prímerie medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľsko-litavskou úniou ešte raz predĺžené o 10 dní vďaka diplomatickej iniciatíve uhorských vyslancov. Dňa 26. júna vytiahlo poľské vojsko z mesta Wolbórz cez Sajmice na Biskupec. Vladislav II. Jagelo tu dostal správu, že litovské vojsko je zhromaždené pri Narve. Dňa 30. júna začal vojsko prepravovať pomocou vopred tajne pripraveného mostu, položeného na lodiach a trámoch, cez Vislu pri Kozieniciach neďaleko kláštora Czerwieňska. Počas trojdennej prepravy sa zároveň dostavila druhá časť vojska, vedená Vytautasom, ktorá za sprievodu 12 poľských koruhví dorazila z priestoru nad riekou Narvou. Potom úniové vojsko tiahlo cez dediny Žochow, Ježow a Bedzinu, až 9. júla prekročilo hranice a vstúpilo na územie Rádu nemeckých rytierov. Vrchným veliteľom poľskej časti vojska bol pri tom zvolený korunný maršalek Zbigniew z Brzezie, litovskej časti velil veľkoknieža Vytautas. Zaskočená armáda Rádu nemeckých rytierov sa rozhodla zabrániť protivníkovi prekročiť rieku Drwęca. Úniové vojsko zatiaľ ďalej pokračovalo cez Ludborze k mestečku Kurzetnik, ležiacom na brehu rieky Drwęca. Na jej druhej strane sa usadila armáda Rádu nemeckých rytierov, ktorá vybudovala na brehu rieky palisádové opevnenie s pripravenými delami a húfnicami^{[chýba zdroj]}, a tak sa Vladislav II. Jagelo rozhodol vrátiť a tiahnuť so svojim vojskom k prameňu rieky, aby sa vyhol jej prechodu. Cez Ludborze a Działdowo sa úniové vojsko prepravilo až k Dąbrównu, ktoré za pochodu 13. júla dobylo. Väčšina obyvateľov bola pobitá, upálená v kostole alebo zajatá, malá časť sa zachránila pomocou člnov na Dabrowskom jazere. Veliteľovi vojska Rádu nemeckých rytierov Ulrichovi von Jungingenovi teda bolo jasné, že cieľom úniového vojska je centrum Rádu nemeckých rytierov hrad Malbork. Veľmajster vydelil jednotku v sile 3 000 mužov na podporu posádky Malborku, a na 12 miestach prekonal rieku Drwęcu.

Približne mesiac predtým, 13. júna sa v Pomoransku odohrala bitka medzi úniovým pohraničným vojskom pod velením Mateja z Wąsosze, ktoré vtrhlo na územie Rádu nemeckých rytierov, a vojskom Rádu nemeckých rytierov, ktorému velil narýchlo povolaný Michal Kuchmeister. Bitka vyznela v prospech vojakov Rádu nemeckých rytierov, Matej z Wąsosze údajne bojisko uprostred bitky opustil a demoralizované úniové vojsko utrpelo porážku. Medzi zajatými poľskými rytiermi bol Jaroslav Iwiňski, poznaňský práporčík, ktorý predtým bojoval v Španielsku. O tejto porážke sa mlčalo a Vladislav II. Jagelo sa o nej dozvedel až po bitke pri Grunwalde.^{[chýba zdroj]}

Vojsko Rádu nemeckých rytierov sa rozhodlo prehradiť nepriateľovi cestu a prinútiť úniové vojsko k rozhodujúcej bitke a tak tiahlo cez Lubawu smerom ku Grunwaldu. V noci z 14. na 15. júla postihla obe znepriatelené vojenské tábory prudká víchrica. Nad poľským táborom lietali stany a vytvárali obrazce, ktoré boli vysvetľované ako znamenia osudu. Niektorým z úniového vojska sa zdalo, že na bielej ploche mesiaca vidia boj kráľa a mnícha, ktorý kráľ vyhral a zhodil mnícha z mesiaca, čo bolo považované za dobré znamenie.^{[chýba zdroj]} Ešte horšie dopadol tej noci križiacky tábor, ktorý bol celý zdevastovaný a vojaci sa pred rozhodujúcou bitkou vôbec nevyspali. 15. júla sa obe vojská stretli pri dedine Grunwald v dnešnom severovýchodnom Poľsku na Mazurskej jazernej plošine, juhozápadne od dnešného mesta Olsztyn. Úniové vojsko sa rozostavilo po rannom dvojmíľovom pochode nad jazerom v lesnom poraste, kde kázal Vladislav II. Jagelo postaviť poľnú kaplnku chránenú pred prudkým vetrom. Veliteľ Zbigniew zatiaľ vyslal niekoľko hliadok severným smerom k dedine Grunwald. Postupne, ako sa hliadky vracali, sa dozvedal o stúpajúcom počte koruhví vojska Rádu nemeckých rytierov, ktoré pribudli do priestoru dedín Grunwald a Tannenberg.

Skoro ráno, 15. júla 1410 sa armády rozmiestnené v líniových formáciách stretli blízko dedín Grunwald, Tannenberg a Łodowigowo (Ludwigsdorf). Poľsko-litovská armáda sa rozložila pred dedinami Łodowigoweo a Tannenberg a jej ľavé krídlo bolo zložené prevažne z poľskej ťažkej jazdy. Na pravom krídle boli rozmiestnené vojská litovského veľkokniežaťa Vytautasa, zložené hlavne z ľahkého jazdectva, práporov z celého Litovského veľkovojvodstva vrátane tatárskych húfov a pravdepodobne i moldavských žoldnierov. Vojsko protivníka tvorilo prevažne ťažké jazdectvo a pechota. Vo vojsku Rádu nemeckých rytierov sa na bitke zúčastnilo mnoho žoldnierov z celej Západnej Európy, ktorí boli nazývaní „hostia Rádu“. Presné množstvo vojakov na oboch stranách je ťažké odhadnúť. Sú známe dva spoľahlivé zdroje popisujúce bitku.^{[chýba zdroj]} Najlepšie dochovaný a najkompletnejší bol napísaný Janom Długoszom, ktorý sa nezmieňuje o presných počtoch účastníkov bitky. Ostatné zdroje z 16. storočia poskytujú krátke a neúplné údaje. Päť mesiacov po bitke, v decembri 1410, nový veľmajster rádu Heinrich von Plauen zaslal západoeurópskym vládcom listy, v ktorých bitku popisuje ako boj proti zlým pohanským silám. Tento uhol pohľadu bol neskôr prevzatý mnohými kronikármi. Od tej doby bolo toto stretnutie predmetom propagandistických kampaní na oboch stranách, mnoho autorov napríklad zveličuje veľkosť síl poľsko-litovskej únie, aby tak jednoducho vysvetlili nečakaný dramatický výsledok bitky.^{[chýba zdroj]}Sily na oboch stranách boli zložené z vojakov mnohých národností a pochádzajúcich z rôznych krajín. Bez ohľadu na jednotky postavené Poľskom, Litovským veľkovojvodstvom a Rádom nemeckých rytierov, sa na bitke zúčastnilo mnoho žoldnierov z celej Európy (najviac z Alsaska, Lotrinska, nemeckých krajín, Sliezska, Moravy, Čiech a pravdepodobne i Moldavska).

Vrchným veliteľom úniových spojeneckých vojsk nebol Zyndram z Maszkowic (z čoho sa nesprávne donedávna vychádzalo), ale kráľ Vladislav II. Jagelo, veliteľom poľských síl spojeného vojska Zbigniew z Brzezie a litovských síl veľkoknieža Vytautas. Silám Rádu nemeckých rytierov velil ich veľmajster, Ulrich von Jungingen.

V jednej z pruských kroník sa uvádza: „Sily poľského kráľa boli tak početné, že ich nedokáže vyjadriť žiadna dosť vysoká číslica v ľudskom jazyku“. Jeden z anonymných kronikárov nemeckého hanzového mesta Lübeck sa zmieňuje, že „sily Jagella“ dosahovali počet 1 700 000 vojakov, sily Vytautasa okrem 2 700 000 vojakov (rovnako i Rusov) aj 1 500 000 Tatárov. Medzi silami, ktoré pomáhali poľsko-litovskej armáde boli Saracéni teda Turci, pohania z Damasku, Perzie a ďalších moslimských krajín. Podľa Enguerranda de Monstrelet, Rád postavil okolo 300 000 ľudí a jeho nepriatelia 600 000. Ondrej Regensburský odhaduje poľsko-litovské sily na 1 200 000 ozbrojených mužov. Súčasní historici odhadujú veľkosti nepriateľských síl na menšej úrovni. Ludwik Kolankowski odhaduje veľkosť spojených poľsko-litovských síl na 16 000 – 18 000 poľských jazdcov a 6 000 – 8 000 jazdcov ľahkej litovskej jazdy. Sily rádu odhaduje na 13 000 – 15 000 ťažkých jazdcov. Jerzy Dabrowski sa domnieva, že celkovú silu Vladislavovho vojska tvorilo 18 000 poľských jazdcov a 11 000 Litovcov a Rusov, sily protivníka 16 000 vojakov. Bez ohľadu na tieto odhady, väčšina historikov do počtu síl započítava iba jazdu. Okrem 16 000 jazdcov disponovalo vojsko rádu ešte zhruba 9 000 pešiakov, lukostrelcov a strelcov z kuše. Podľa diela Jana Długosza Banderia Prutenorum armády mali veľké vojenské tábory a iné jednotky, ktoré tvorili zhruba 10 % ich celkovej sily a boli organizované do práporov. Každý prápor ťažkej jazdy mal svoje označenie a bojoval nezávisle zložený približne z 240 rytierov na koňoch, zbrojnošov a štítonošov. Litovské prápory boli menšie a zložené približne zo 180 ľahkých jazdcov. Zloženia peších jednotiek lukostrelcov, strelcov z kuší, bojovníkov s kopijou a delostrelectva nie sú známe.

Bitky sa zúčastnili rytieri z celej Európy. Veľmajster rádu požiadal poľského kráľa o odloženie bitky z polovice júna o dva týždne neskôr, aby mohol dopriať „česť európskemu rytierstvu zúčastniť sa vyhubenia pohanov“. Kráľ Vladislav II. Jagelo súhlasil, pretože ten čas mu poskytol možnosť ďalšej konsolidácie armády. Výzbrojne teda bola prevaha na strane Rádu nemeckých rytierov – napríklad diel malo úniové spojenecké vojsko šestnásť, Rád nemeckých rytierov viac ako sto. Zdroje sa v tomto údaji rozchádzajú. Nevýhodou pre Poľsko-litavskú úniu bolo, že bojovníci Rádu nemeckých rytierov (križiaci) boli v poli považovaní za najlepších rytierov na svete. Napríklad vrchný komtúr Kuno von Lichtenstein bol majstrom meča, o ktorom sa šírili neuveriteľné povesti. Výzbroj a výstroj bola na strane Rádu nemeckých rytierov lepšia.

Tesne pred bitkou

Východiskové rozostavenie vojsk

Po zistení, že vojsko Rádu nemeckých rytierov sa blíži na dohľad k táboriacim úniovým vojakom začal Vytautas presviedčať Vladislava II. Jagela, aby ukončil účasť na omšiach v poľných kaplnkách a sám začal radiť svoje vojsko. Vladislav II. Jagelo vraj ďalej pokračoval v omši.^{[chýba zdroj]} Zatiaľ Vytautas a Zbigniew začali urýchlene šikovať odpočívajúce vojsko, ktoré bolo rozložené v hájoch a krovinách pri jazere Lubna. Oblasť okolo jazera bola kombináciou otvorenej planiny, močiarov a lesíkov. Najmä bezprostredné okolie jazera bolo silne zalesnené a obsahovalo veľké mokrade, tvorené potokmi, napájajúcimi jazero.

Vojsko Rádu nemeckých rytierov zatiaľ zaujalo pozície na vyvýšenine západne od Poliakov, medzi dedinami Tannenberg a Lodwigowo, sformované do 52 práporov. Blízko Tannenbergu bolo rozmiestnené ľavé krídlo armády Rádu nemeckých rytierov a pri Lodwigove, ležiaceho blízko mokradí, pravé. V tejto chvíli nastala pre Rád nemeckých rytierov tá najvýhodnejšia chvíľa na úder proti nepripravenému poľsko-litovskému vojsku a v tomto zmysle začali aj niektorí z veliteľov naliehať na veľmajstra von Jungingena. Ten sa ale rozhodol pre defenzívnu stratégiu – pred svojimi rytiermi dal rozostaviť množstvo prekážok, ktoré mali zadržať alebo spomaliť postup nepriateľa. Za týmito prekážkami boli rozmiestnení strelci z kuší, anglickí lukostrelci, pešiaci a delostrelectvo. Za nimi v dvoch radoch rytierstvo. Pravému krídlu velil Konrad von Lichtenstein, ľavému rádový maršal Friedrich Wallenrod. Veľmajster von Jungingen riadil celú bitku zo stredu križiackej formácie. Záloha zhruba 16 oddielov bola umiestnená za stredom formácie v blízkosti osady Grunwald.

Kým veľmajster vyčkával a Vladislav II. Jagelo trávil čas na omši, Vytautas obchádzal spolu s ďalšími veliteľmi úniové vojsko a šikoval ho k boju. Rozmiestnenie vojakov poľsko-litavkej únie je zo starých kroník menej zrejmé. Jasné je to, že litovské sily tvorili pravé krídlo, pričom na jeho úplnom okraji boli rozmiestnené tatárske jednotky. Ruské (smolenské) prápory boli rozmiestnené medzi litovskými a poľskými silami. Litovskí vojaci boli pripravení k boju v mnohých radoch. Väčšina poľskej jazdy bola umiestnená na ľavom krídle a strede a rovnako ako ich protivníci stála v dvoch či troch radoch. Boli vyčlenené a pripravené prinajmenšom dve zálohy za hlavnou líniou vojska. Jedna z nich bola pripravená zasiahnuť na ľavom krídle a druhá priamo v strede bojovej línie. Okrem toho mala únia ešte niekoľko práporov blízko jazera spolu s pešími oddielmi. Pri nich mal so svojou osobnou strážou stanovište Vladislav II. Jagelo.

Keď poľský kráľ skončil s modlitbami, pripojil sa k Vytautasovi pozorujúcemu šíky Rádu nemeckých rytierov. Obaja velitelia sa nemohli odhodlať k vydaniu rozkazu na útok. Ulrichovi von Jungingen bolo zrejmé, že ak chce so svojou stratégiou uspieť, musí vyprovokovať úniové vojská k útoku. Preto podľa legendy poslal k poľskému kráľovi dvoch rytierov s obnaženými mečmi. Tí ponúkli Vladislavovi svoje meče a služby, pretože zjavne nemá nikoho, kto by po jeho boku bojoval. Zatiaľ čo poľskí rytieri boli touto urážkou rozzúrení, kráľ Vladislav II. Jagelo pokojne oba meče prijal, ako prísľub budúceho víťazstva. Bolo jasné, že bitku nemožno ďalej odkladať. Kráľ, obklopený svojou šesťdesiatčlennou gardou, zloženou z popredných rytierov, dal rozkaz k začatiu bitky. Vytautas ochranou pohrdol, prechádzal medzi svojimi vojakmi a povzbuzoval ich.

Úvodná fáza

Krátko po deviatej hodine boli fanfárami vydané úniovému vojsku povely k útoku. Všetci poľsko-litavský rytieri boli pre odlíšenie od nepriateľa označení zväzkom slamy na ramene a po vyhlásení hesla zaspievali svätovojtešský chorál Bogurodzica. Boj začal obojstrannými potýčkami ľahkej jazdy na oboch krídlach a následnou streľbou rádového delostrelectva na úniové jednotky. Streľba výnimočne nemala skoro žiadny účinok. Snáď to bolo spôsobené zvlhnutým strelným prachom, čo mohla spôsobiť veľká búrka z predošlej noci.^{[chýba zdroj]}

Ako prvé začali výpad proti ľavému krídlu protivníka, umiestnenému v blízkosti Tannenbergu, litovské jednotky, s cieľom zničiť protivníkove delá a pechotu. Útok litovskej jazdy bol podporovaný niekoľkými poľskými prápormi. Ich nápor nezastavili ani vytvorené prekážky a Litovci zmietli divokou jazdou pešiakov Rádu a rozmetali ich delá. Postupne sa do boja vydali aj poľské prápory. Proti litovskej ľahkej jazde sa do protiútoku vydala ťažká jazda ľavého krídla križiakov pod vedením rádového maršala Friedricha Wallenroda. Niektoré zdroje uvádzajú, že práve tá spôsobila útekajúcej pechote Rádu väčšie straty, ako prenasledujúci Litovci. Tatárská jazda bola náporom Wallenrodových rytierov buď rozbitá alebo predstierala porážku a ustúpila.

Ústup litovskej ľahkej jazdy

Litovská a tatárska jazda sa dala cestou smerom k mokradiam a lesíkom, ktoré jej poskytovali väčšiu terénnu výhodu. Tento manéver bol údajne často používaný na východných hraniciach Litvy Mongolmi. Vytautas, ktorý mal skúsenosti z bitiek s nimi, ho využil v bitke pri Grunwalde. Každopádne sa jeden alebo viac práporov rádového vojska pustil za ustupujúcimi tatárskymi jednotkami. Wallenrod s väčšinou svojich rytierov zatiaľ začal získavať na bojisku prevahu a litovské i ruské prápory začali ustupovať podobne ako Tatári. V tejto fáze boja bol Vytautas nútený povolať záložné jednotky, ktorými sa snažil stabilizovať pozíciu.

V rovnakom čase, kedy Wallenrod zamestnával Litovcov, veľmajster Ulrich von Jungingen nariadil všeobecný útok proti poľskej línii. Zrážka medzi oboma armádami bola tak silná, že bola údajne počuť na kilometre ďaleko. Bojová línia sa presúvala v celej dĺžke frontu v rozsahu cca 3 – 5 km a žiadne z vojsk nedokázalo postupovať vpred. V tejto fáze boja boli obe strany plne zaneprázdnené ťažkým bojom, ale na oboch stranách ešte neboli nasadené zálohy.

Záverečná fáza

Útok poľsko-litovského pravého krídla

Štandardy Rádu nemeckých rytierov, prenasledujúce litovskú jazdu, sa dostali k zalesneným okrajom, kde boli napadnuté z boku skrytými poľskými rytiermi a znovu sa formujúcou litovskou kavalériou. Časť bojovníkov Rádu nemeckých rytierov skončila v močiaroch, kde boli pobití.

Veľmajster Ulrich von Jungingen, ktorý pozoroval problémy úniových vojsk na pravom krídle, nariadil nasadenie svojich 16 záložných práporov. Jeden z týchto práporov obchádzal poľskú líniu. Tento prápor sa dostal do blízkosti kráľa Vladislava II. a jeho sprievodu, ktorý ho ihneď obklopil, aby zabránil jeho poznaniu. Zároveň bola skrytá kráľovská štandarda, aby kráľ nebol odhalený. Jeden z rytierov Rádu nemeckých rytierov sa oddelil od štandardy a zaútočil na samotného kráľa. Bol však zrazený z koňa Zbigniewem z Olešnice a na zemi potom členmi kráľovskej družiny zabitý. Táto príhoda spadá údajne do pokojnejšieho obdobia bitky, ktorú podľa jedného zdroja spôsobila prietrž mračien. Obe strany počas nej preskupili svoje rady pred vlastným vyvrcholením stretu. Vytautas využil toto obdobie na nové sformovanie rozptýlených litovských vojsk a k ich presunu do tyla vojska Rádu nemeckých rytierov. Po opätovnom začiatku bojov nechal Vladislav II. Jagelo vniknúť medzi zaklinené rytierske vojská poľský peší pluk. Pechota bola veľmi efektívna a spôsobila protivníkovi značné straty. V danej situácii si veľmajster uvedomil neisté postavenie svojich vojsk a rozkázal zahájiť ústupové boje. Vytautas však medzitým zaútočil s litovskou jazdou do zadných šíkov armády Rádu nemeckých rytierov. Zároveň sa podarilo poľskému stredu preraziť líniou protivníkových vojsk a jeho armáda bola rozdelená do dvoch obkľúčených skupín.

Prienik poľskej ťažkej jazdy

Bitka sa zmenila na zabíjanie obkľúčených vojakov Rádu nemeckých rytierov, zabitý bol po stiahnutí zo svojho koňa pešiakmi aj veľmajster Ulrich von Jungingen, po ktorého smrti bol odpor väčšiny vojakov Rádu nemeckých rytierov zlomený. Potom, čo padli alebo boli zajatí velitelia, dali sa radoví bojovníci na útek, prenasledovaní litovskou jazdou. Časti vojakov Rádu nemeckých rytierov sa podarilo uniknúť, mnohí, najmä pešiaci, sa rozhodli brániť v tábore so zásobami za hradbou zásobovacích vozov zviazaných reťazami. Tu sa údajne odohral asi najväčší masaker a zahynulo tu viac vojakov ako na samotnom grunwaldskom poli. Úniová jazda prenasledovala utekajúceho nepriateľa mnoho míľ a podarilo sa jej tak pobiť alebo zajať mnoho vojakov. Stíhanie prerušilo až nastupujúce šero. Po dobytí tábora prikázal poľský kráľ rozbiť všetky nájdené sudy s vínom, pretože sa obával možného útoku vojakov Rádu nemeckých rytierov na opité úniové vojsko. Rozliate víno po bojisku potom vraj dalo vzniknúť neskoršej povesti o potokoch krvi.

Počty padlých v bitke sa značne líšia podľa jednotlivých autorov a navyše sú uvádzané väčšinou iba pre porazenú stranu. Poľská strana tvrdila, že Rád nemeckých rytierov stratil 18 000 vojakov a ďalších 14 000 bolo zajatých, pričom úniové vojsko prišlo o 5 000 mŕtvych a 8 000 zranených. Z bitky sa vraj zachránila ledva desatina rádových bojovníkov. Poľsko-litovské vojská dobyli v tomto boji 52 nepriateľských štandárd.

Podľa Andrzeja Nadolského bolo zabitých 8 000 rádových vojakov v boji a ďalších 14 000 padlo do zajatia. Väčšina z 250 členov rádu bola tiež zabitá, vrátane veľkej časti vedenia rytierov Rádu nemeckých rytierov. Okrem veľmajstra Ulricha von Jungingena, poľsko-litovské sily zabili veľkého maršala Friedricha von Wallenroda, vrchných komtúrov Kuno von Lichtensteina a Albrechta von Schwartzburga, veľkého pokladníka Thomase von Merheima.

Markward von Salzbach, brandeburský komtúr a major Schomberg zo Sambie boli na Vytautasov rozkaz popravení po bitke. Stalo sa tak podľa poľského historika z 19. storočia Karola Szajnocha preto, že nariadili vraždu dvoch Vytautasových synov, držaných Rádom ako rukojemníci, keď v roku 1392, po Ostorožskom mieri, uzatvorenom s Vladislavom II. Jagelom, Vytautas vystúpil proti Rádu. Jediným vysokým hodnostárom Rádu, ktorému sa podarilo uniknúť bol vrchný špitálnik a komtúr z Elbingu Werner von Tettinger. Také veľké zabíjanie urodzených rytierov bolo v stredovekej Európe dosť neobvyklé. Bolo to možno spôsobené veľkou účasťou roľníkov na strane úniového vojska, ktorí sa zapojili v neskoršej fáze boja a zúčastnili sa likvidácie obkľúčených skupiniek vojska Rádu nemeckých rytierov. Sedliaci, na rozdiel od šľachticov, nemohli prijímať výkupné za zajatých bojovníkov a nemali preto taký stimul brať zajatcov. Medzi tými, ktorým sa pošťastilo, že neboli zabití, ale iba padli do zajatia, boli Kazimír V., vojvoda Štetínsky, alebo Konrád Biely, vojvoda Olešnický.

Porážka rádového vojska bola senzácia. Celú noc sa do tábora na grundwaldskom poli vracali skupiny prenasledovateľov so zajatcami a korisťou. Kráľ Vladislav II. Jagelo po bitke z neustáleho udeľovania príkazov úplne zachrípol a ani na druhý deň mu nebolo dobre rozumieť. V noci sa spustil dážď, ktorý mal na svedomí smrť mnohých ďalších ranených na bojisku.

Nasledujúce tri dni zostalo úniové vojsko na bojisku. Niektorí poradcovia na kráľa naliehali, aby využil víťazstvo a čo najrýchlejšie tiahol k Malborku, ale kráľ sa rozhodol inak. Deň po bitke bola slúžená veľká poľná omša na oslavu víťazstva a na uctenie si mŕtvych na oboch stranách. Väčšina zajatcov bola po ich prehliadke prepustená, s výnimkou tých najbohatších a najurodzenejších, ktorí zostali ako rukojemníci. Boli prepustení väčšinou s podmienkou, že sa 29. septembra 1410 vrátia späť do Krakova. Nájdené telá najvyšších predstaviteľov rádu boli uložené do voza na prevoz do Malborku, telá ostatných komtúrov a rytierov boli pochované vo farnom kostole v Timbargu.

18. júla sa kráľ dal so svojim vojskom na pochod smerom k rádovému sídelnému mestu. Tiahol cestou cez Morąg a Hohenstein (18. a 19. júla), Preussmarkt (20. júla), Dzierzgow (21. – 23. júla), Starytarg (24. júla) až 25. júla dorazil po 120 kilometrovom pochode k Malborku. V tom čase však už bol Malbork na obliehanie úniovými silami pripravený. Heinrichovi de Plauen sa do neho podarilo rýchlo stiahnuť so svojimi 5000 jazdcami a pešiakmi, hneď ako sa dozvedel o katastrofickom výsledku bitky pri Grunwalde. Zatiaľ čo sa Vladislavovi II. cestou k Malborku poddávali postupne jeden hrad a jedno mesto za druhým, Henryk de Plauen sa rezolútne chopil obrany križiackej pevnosti. 25. júla dorazil Vladislav k Malborgu a na druhý deň dobyl od Nemcov vypálené mesto. Samotný zámok bol obliehaný až do polovice septembra 1410. 11. septembra opustil Vytautas pole a rozhodol sa s litovským vojskom obliehanie ukončiť. Po ďalších 8 dňoch odtiahol od Malborku s poľským vojskom aj Vladislav II.

Pri spiatočnom pochode potom ešte kráľ obsadzoval niektoré mestá a hrady. Na konci septembra rozpustil väčšinu svojho vojska, ale nechal hliadkovať na hraniciach, aby bol pripravený na odvetu zo strany rádu. Rád sa skutočne rozhodol dobyť späť stratené pozície a tak došlo k ďalším menším a väčším bitkám, ako napr. bitke pri Koronowe či pri pri Tucholi. 25. a 26. decembra došlo k jednaniu medzi veľmajstrom rádu a poľským kráľom v Raciąži ohľadne uzatvorenia dočasného prímeria, ale k dohode sa nedospelo. Až neskôr bolo prostredníctvom pána Petra Safraňca dojednané mesačné prímerie. Trvalý mier však bol nastolený až 1. februára 1411 v Toruni.

Bitka pri Grunwalde zmenila politickú mapu Európy, najmä strednej a východnej. Poľsko sa definitívne etablovalo ako samostatný a suverénny štát a nejaký čas dokonce ašpirovalo na veľmocenskú politiku. Spolu s Litvou sa vymanilo z vplyvu Rádu nemeckých rytierov, ktorému bitka zlomila väz. Z šesťdesiatich predstavených rádu ich v bitke zahynulo 50, padol aj veľmajster rádu Ulrich von Jungingen. Na neďaleký rádový hrad Malbork sa stiahli členovia rádu, ktorí prežili. Bol to Jan Sokol z Lamberka, ktorý sa ponúkol, že dohodne vydanie hradu zradou českých žoldnierov bojujúcich na strane rádu. Vladislav II. Jagelo túto možnosť odmietol, nezdala sa mu príliš čestná a tak sa o jeho vydaní s rádom dohadoval ďalšie dve desaťročia, pretože dobyť ho útokom nebolo predstaviteľné. Rád nemeckých rytierov dostal ranu, z ktorej sa už nikdy nespamätal a na mape európskych dejín od tej doby prakticky nikdy nehral významnú úlohu ako jednotiaca sila.

Bitka pri Grunwalde bola rozhodujúcou bitkou „Veľkej vojny“ a znamenala, že iniciatíva v stretoch medzi rádom a poľským kráľovstvom prešla definitívne na poľskú stranu. Toruňský mier totiž nesplnil hlavne poľské očakávania a tak bolo jasné, že v budúcnosti musí dôjsť nutne k ďalším bojom. Vďaka tejto dohode získala Litva Žemaitsko, ale iba dočasne po dobu Vytautasovho a Vladislavovho života. Poľsko potom dostalo územie Dobrzynska, ale muselo vyprázdniť všetky obsadené rádové hrady.

Rád stratil nielen časť svojho územia a svojich najvýznamnejších predstaviteľov, ale utrpel tiež obrovskú finančnú ujmu. Ulrich von Jungingen napríklad uzatvoril na sklonku roka 1409 v Košiciach spojenectvo s uhorským kráľom Žigmundom. Ten si zaň samozrejme nechal dobre zaplatiť. Rozhodne však nepodporil rád tak, ako si rádoví rytieri na základe zmlúv o spojenectve predstavovali. Poslal síce Stibora do južného Poľska, kde následne obsadil Starou Sandoměř, ale Stiborova armáda bola postupne z Poľska vytlačená. Za 40 000 zlatých tak križiaci nezískali podporu, ktorú im Žigmund sľuboval.[2]

Rád bol ustanovením prvého Toruňského mieru prinútený zaplatiť víťazom vysoké reparácie. Išlo o čiastku 100 000 hrivien pražských grošov.

Z dôvodu zadĺženia u českého kráľa Václava IV. došlo z jeho strany roku 1411 k sekularizácii popredných rádových dŕžav v Českom kráľovstve. Zemský komtúr, Oldřich z Ústí síce proti tomuto kroku oficiálne protestoval, ale nakoniec sa rád musel podvoliť. Nič iné mu ani nezostávalo, pretože v tom čase mal na území Českého kráľovstva zhruba 115 bratov a na pomoc z Pruska samozrejme nebola žiadna nádej.[3] Navyše po porážke neboli na splatenie dlhu prostriedky a tak si ho kráľ Václav IV. vybral spôsobom, že zabavil rádové komendy na českom území vrátane opevneného sídla zemského komtúra v Chomutove (komenda v Prahe však zostala ušetrená).[4]

1. ADAM, P.: Řád německých rytířů a jeho působení v Čechách, na Moravě a ve Slezsku, Libri, Praha 2005, ISBN 80-7277-283-X, str. 42 – 58
2. Wilhelm Baum: Císař Zikmund, nakl. Mladá fronta z německého originálu, Praha 1996, str. 80, 81
3. Petr Adam: Řád německých rytířů a jeho působení v Čechách, na Moravě a ve Slezsku, nakl. Libri, Praha 2005, ISBN 80-7277-283-X, str. 84 – 85
4. František Šmahel: Husitská revoluce – 1. díl, nakl. Karolinum, Praha 1995, ISBN 80-7184-073-4, str. 239

• TURNBULL, Stephen. Grunwald/Tannenberg 1410 : Osudná porážka Řádu německých rytířů. 1. vyd. Praha : Grada, 2008. 96 s. ISBN 978-80-247-2376-1

• Bitva u Grünwaldu

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva u Grunwaldu na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).