Gedeon Majunke

Po predkoch pochádzal z Talianska, celý jeho život je spojený s Vysokými Tatrami Jeho otec Áron bol obchodníkom. Bol jediným synom. Po absolvovaní základnej školy v Spišskej Sobote sa v rokoch 1866–1873 ďalej vzdelával na Štátnej hlavnej reálnej škole v Košiciach. V rokoch 1873–1881 absolvoval štúdium vo Viedni nielen na Vysokej škole technickej, ale aj na Hansenovej majstrovskej umeleckej škole, kde sa dostalo uznania už jeho študentskému projektu ,,ideálneho múzea“. Napriek tomu, že mu vo Viedni ponúkali miesto pedagóga, vrátil sa domov.

Usadil sa v Spišskej Sobote a založil si rodinu. Za manželku si Majunke vzal Alicu zo zámožnej nemeckej protestantskej rodiny Hergesselovej (ženích bol katolík), ktorá sa okrem starostlivostí o ich troch synov a dcéru duševne venovala humanitárnej činnosti. Pracovala v Červenom kríži, ktorému na zriadenie nemocnice poskytla dom s dvorom. Ministerstvo zdravotníctva ocenilo jej nezištnosť udelením Zlatého kríža za zásluhy. Majunkeovský dom na námestí v Spišskej Sobote aj po mnohé desaťročiach zostal sídlom Červeného kríža.

Pre Dolný Smokovec projektoval hrazdené a zrubové stavby. V štýle neoklasicizmu kombinovaného s neorenesanciou a secesiou projektoval administratívne a školské budovy, vily a rodinné domy pre spišské mestá. Reštauroval niektoré tamojšie kaštiele, je autorom niekoľkých náhrobkov na spišských cintorínoch, podľa jeho návrhov vznikli záhrady a parky. V rodnom meste zastával síce aj tradičnú funkciu veliteľa dobrovoľného hasičského zboru, viac sa však usiloval o jeho modernizáciu. Veľmi mu záležalo na tom, aby v Spišskej Sobote zaviedli elektrický prúd, vďaka nemu tu pracovala jedna z prvých parných píl u nás. Najväčšiu časť svojej životnej energie však venoval Vysokým Tatrám, kde sa po otvorení Košicko–bohumínskej železnice začínalo s rozsiahlou výstavbou. Poznatky z alpských turistických centier uplatnil pri riešení letovísk, chát, kúpeľných, spoločensko – pohostinských zariadení aj romanticky pôsobiacich kostolíkov. Vždy vychádzal z konkrétneho prostredia, stavby doň komponoval ohľaduplne, nerušivo. Preferoval prírodné materiály odolné voči možným klimatickým vplyvom. Jedine tak sa mohol pustiť aj do stavania Téryho chaty.

Začiatkom 20. storočia mali už o Tatry záujem aj zahraniční investori s predstavami veľkokapacitných hotelov. Aspoň niektorí z nových projektantov pochopili prostredie zhodne s Majunkem a snažili sa pokračovať v jeho duchu. V lete roku 1900 horolezec Július Dóry podnikol z Téryho chaty prvovýstup na blízku Priečnu vežu. Navrhol Uhorskému karpatskému spolku, aby ju pomenoval Majunkeho vežou. Tento názov sa však ujal len v nemeckom a maďarskom názvosloví.][1] Gedeon Majunke je pochovaný na spišskosobotskom cintoríne spolu s manželkou a jej rodičmi.