Bitka o Guadalcanal

Bitka o Guadalcanal, známa pod krycím názvom operácia Watchtower, zahŕňa sériu ozbrojených stretnutí počas druhej svetovej vojny, ktoré prebiehali od 7. augusta 1942 až do 7. februára 1943 medzi vojskami Spojených štátov a Cisárskeho Japonska. Guadalcanalská kampaň sa stala jedným z najdôležitejších momentov vojny v Pacifiku.

Bitka o Guadalcanal
Súčasť vojny v Pacifiku počas druhej svetovej vojny

Vojaci americkej námornej pechoty odpočívajú na poli počas bitky o Guadalcanal
Dátum 7. august 1942 – 9. február 1943
Miesto Guadalcanal, Britské Šalamúnove ostrovy
Výsledok víťazstvo Spojencov
  • začiatok spojeneckých útočných operácií v Pacifiku
Protivníci
Spojené štáty
Spojené kráľovstvo
• Šalamúnove ostrovy
• Fidži
• Tonga
Austrália
Nový Zéland		 Japonsko
Velitelia
Robert Ghormley
William Halsey Jr.
Richmond Turner
Frank Fletcher
Alexander Vandegrift
Merritt Edson
Alexander Patch
Russell Waesche		 Isoroku Jamamoto
Hiroaki Abe
Nobutake Kondó
Nišizó Cukahara
Takeo Kurita
Džiniči Kusaka
Šódži Nišimura
Guniči Mikawa
Raizó Tanaka
Hitoši Imamura
Harukiči Hjakutake
Sila
60 000 vojakov (pozemné jednotky) 36 000 vojakov (pozemné jednotky)
Straty
7 100 mŕtvych
4 zajatí
29 lodí
615 lietadiel		 31 000 mŕtvych
1 000 zajatých
38 lodí
683 – 880 leitadiel
Vojna v Pacifiku
Pearl Harbor – Guam (1941) – Malajzia – Filipíny (1941 – 1942) – Singapur – Holandská východná India (1941 – 1942) – Koralové more – Midway – Guadalcanal – Savo – východné Šalamúnove ostrovy – mys Esperance – ostrovy Santa Cruz – pri Guadalcanale – Tassafaronga – Rennellov ostrov – Bismarckovo more – Komandorské ostrovy – Tarawa – Filipínske more – Mariány a Palau – Saipan – Guam (1944) – Tinian – Peleliu – Filipíny (1944 – 1945) – Leyte – Manila (1945) – Iwó-džima – Okinava

Guadalcanal nebol pôvodne na zozname spojeneckých cieľov, ale japonsky pokus vybudovať na neskoršom Hendersenovom poli viedol k narýchlo zlepšenému plánu, podľa ktorého sa 7. augusta 1942 vylodila 1. námorná divízia a narazila len na slabý odpor. Japonci veľmi rýchlo odpovedali tým, že porazili americké vojenské námorníctvo pri ostrove Savo. Námorná pechota na ňom však zostala aj napriek zvýšenému japonskému úsiliu. Najpozoruhodnejšie japonské pozemné útoky sa uskutočnili 18. augusta a 13. septembra. Prvý sa nevykonal v plnej sile, ale druhý sa väčšmi priblížil k úspechu. Ďalší veľký japonský útok na Hendersenovo letisko 24. a 25. októbra Američania odrazili a spôsobili nepriateľovi veľké straty. Bitka však zostávala nerozhodná, a preto stále nebolo isté či Američania letisko udržia alebo nie.[1]

Spočiatku zaskočené japonské jednotky však podnikli v auguste a novembri 1942 niekoľko pokusov získať letisko Henderson Field späť. Došlo k trom väčším pozemným bitkám a piatim veľkým námorným stretom. Letecké boje nad oblasťou neutíchali prakticky po celú dobu. Začiatkom novembra 1942 došlo k veľkej námornej bitke o Guadalcanal. Američanom sa podarilo odraziť japonský pokus o vylodenie dostatočne veľkého kontingentu vojsk, ktorý by získal letisko späť. V decembri 1942 sa Japonci vzdali svojich pokusov o znovuobsadenie letiska a začali sťahovať svoje sily. Posledné japonské sily boli z ostrova stiahnuté 7. februára 1943 počas vrcholiacej ofenzívy amerického XIV. zboru.

Ťaženie na Guadalcanale bolo spojené s viacerými námornými stretmi medzi spojeneckými silami a japonským námorníctvom. Bitka o Guadalcanal bola spolu s víťazstvom v bitke o Midway začiatočným krokom k zdolaniu japonskej nadvlády v Ázii a v Tichom oceáne. Táto bitka bola súčasne prvou veľkou ofenzívou Spojencov proti Japonsku a prechodom od defenzívnych operácií k ofenzívam, ktoré neskôr viedli k definitívnej porážke Japonska v druhej svetovej vojne.

Celá operácia bola súčasťou amerického plánu na zaistenie trás konvojov smerujúcich medzi USA, Austráliou a Novým Zélandom. Uskutočnená len niekoľko mesiacov po začiatku bojov o cestu Kokoda, bola druhou veľkou ofenzívou Spojencov namierenou proti japonským silám.

Predohra

V priebehu roka 1942 sa kľúčovými strategickými v južnej časti Tichého oceánu stali Šalamúnove ostrovy, najmä ostrov Guadalcanal. Ak by si ich Japonci udržali, poslúžili by im ako základne, z ktorých by mohli útočiť na Spojenecké zásobovacie trasy medzi Spojenými štátmi a Austráliou. Ak by sa však ostrovy dostali do rúk Spojencom, poslúžili by ako výhodná základňa, z ktorej by sa dali podnikať ofenzívne akcie a zároveň by chránili Austráliu pred japonskými útokmi.V máji 1942 Japonci úspešne pokročili pri budovaní potrebných zariadení na ostrove Florida v Šalamúnových ostrovoch a 5. júla 1942 k Američanom začali prenikať správy, že nepriateľských vojakov prepravujú na Guadalcanal, aby tu vybudovali letisko. Keďže všetko nasvedčovalo tomu, že Japonci sa chystajú podnikať nálety na americké obchodné lode a možno aj na Austráliu, velenie sa rozhodlo pre obsadenie ostrova.[1]

Bitka

7. augusta 1942 o 9:00 miestneho času sa spojenecké, hlavne americké sily v počte okolo 19 000 vojakov vylodili na ostrovoch Guadalcanal, Tulagi a Florida na juhu Šalamúnových ostrovov s cieľom zlikvidovať ich novo budovanú základňu, ktorá by ohrozovala zásobovacie cesty medzi USA a Austráliou. Japonci však mali v oblasti početné námorné sily a tie dostali rozkaz zaútočiť. 8. augusta krížniky pod vedením admirála Gunčiho Mikawu prekĺzli úžinami medzi Šalamúnovými ostrovmi a prekvapili lode Spojencov. O hodinu neskôr sa Mikawa stiahol a nechal za sebou štyri potápajúce sa spojenecké krížniky a jeden vážne poškodený. Tento námorný masaker vošiel do dejín pod názvom bitka pri ostrove Savo. Americká námorná pechota bola náhle na Guadalcanale sama, bez námornej alebo leteckej podpory. Ďalšie dva týždne dostávali vojaci len dve jedlá denne. Američania vedeli, že teraz Japonci ovládajú more a že nebude dlho trvať, než sa ich vojská dostanú na ostrov. Rádio Tokio opísalo príslušníkov americkej námornej pechoty ako „mole, ktoré sami vlietli do plameňa“.

Japonci však stále podceňovali silu ktorá proti nim stála. 18. augusta sa vylodila prvá skupina japonskej námornej pechoty o počte len asi 1500 vojakov ktorá bola ihneď zlikvidovaná. Nasledujúca invázna jednotka bola doprevádzaná silným námorným zväzom, vrátane dvoch bojových a troch lietadlových lodí. Americký generál Robert Ghormley bol však včas varovaný a 24. augusta americké lietadlá potopili japonskú loď Rjúdžo. Ďalší japonskí vojaci boli na ostrov prepravovaní kyvadlovou dopravou torpédoborcov a inváznych lodí, ktorú Američania pomenovali tokijský expres. V noci 13. septembra americká námorná pechota zúfalo bojovala na mieste, ktoré sa stalo známe ako „krvavý hrebeň“. Ešte predtým ako boli Japonci zatlačení späť, tam prenikli až na veliteľské stanovisko veliteľa americkej námornej pechoty.

Tokijský expres bol tvrdo a profesionálne bránený japonským námorníctvom pod velením admirála Raiza Tanaku. Veľa amerických vojnových lodí bolo poškodených alebo potopených, keď sa na neho pokúšali zaútočiť. Koncom augusta bola americká lietadlová loď Saratoga zasiahnutá torpédom a vážne poškodená. O dva týždne neskôr bola potopená lietadlová loď Wasp. Vyčerpaného generála Ghrmleyho nahradil vo velení admirál Bill Halsey.[2]

Po obsadení Guadalcanalu a Tulagi plánovali Spojenci pokračovať v útokoch na japonské základne v Rabaule na Novej Británii. Spojenci spočiatku rýchlo premohli početne podstatne slabšiu japonskú posádku, ktorá držala ostrovy od mája 1942. Postupne obsadili Tulagi aj Floridu, takisto ako letisko pri meste Honiara (vtedy známe ako Henderson Field), ktoré Japonci stavali na Guadalcanale.

Referencie
  1. Jordan 2006, s. 199
  2. BOYLE, David. II. světová válka v dokumentární fotografii. 6. vyd. Dobřejovice : Rebo Productions CZ, 2012. ISBN 978-80-255-0614-1. Kapitola Válka v džungli, s. 449 – 461.

Literatúra
  • Jordan, David; Wiest, Andrew (2006), „Vojna v Pacifiku“, Atlas druhej svetovej vojny (1. vyd.), Praha: OTTOVO NAKLADATELSTVÍ, ISBN 80-7360-274-1

Pozri aj

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.