Bitka o Okinavu

Po skončení bojov o Šalamúnove ostrovy, obsadení Bougainville, Gilbertových a Marshallovych ostrovov, Marián a krvavej bitke o Iwo Džima si Američania uvedomili, že dobytie Japonska bude veľmi náročné. Dobytie ostrova Iwo Džima, ktorý má rozlohu približne 21 km², ich stálo 6 825 padlých a nezvestných, ranených bolo navyše skoro 20 000 ich vojakov. Bolo evidentné, že odpor Japoncov silnie ako sa čoraz viac približujú k ich vlasti. Japonské velenie po strate väčšiny skúsených letcov chápalo, že nemôže vzdorovať americkým vojskám v rovnom boji a pre to rozhodlo v maximálnej miere využívať taktiku samovražedných útokov kamikadze. Tie mali spôsobiť nepriateľovi čo najväčšie straty a otriasť jeho ochotou pokračovať v konflikte. Američania tieto snahy pozorovali, ale keďže videli, že víťazstvo už majú na dosah, sami sa snažili prinútiť Japoncov k rokovaniam o mieri, ťažkými náletmi na japonské mestá. Medzi 9. a 10. marcom 1945 ich bombardéry naložené zápalnými bombami v Tokiu pripravili o život asi 100 000 ľudí. Podobné silné útoky postihli viaceré japonské mestá.

Plán útoku na Japonsko počítal od začiatku so získaním ostrova Okinava. Tento ostrov asi 550 km južne od Japonských ostrovov bol zo severu na juh asi 100 km dlhý a široký sotva 30 km. Vďaka svojej výhodnej polohe predstavoval dôležitý odrazový mostík v samotnom útoku na Japonsko. Američania očakávali, že ho bude brániť okolo 60 000 mužov. Japonci však mali na ostrove 32. armádu, ktorá pozostávala z asi 100 000 mužov 24. a 62. divízie a 44. samostatnej brigády, ktorým velil generálporučík Micuru Ušidžima, jeho zástupca generál Isamu Čo a veliteľ štábu Hiromoči Jahara. Toto väčšie zoskupenie sa nachádzalo prevažne v južnej časti ostrova, na severe velil menším vojskám generál Udo.

Ušidžima dobre vedel, že jeho vojsko nemá šancu udržať celý ostrov a tak sústredil svoju obranu okolo hradu Šuri, stredovekej pevnosti, ako aj príkrych hrebeňov v jej okolí. Vedel tiež to, že presile Spojencov síce môže vzdorovať ale nebude mať žiadnu šancu odvrátiť svoju porážku, bol však pevne rozhodnutý vytrvať do posledného muža a bojovať tak, aby Američania draho zaplatili za dobytie každého kúsku jeho postavení. Silná a dobre bránená japonská línia mala jediné slabé miesto v smere z mora. Japonci mali pred útokom na svoje pozície dlhý čas na prípravu kvalitnej obrany, bunkrov a záložných línií a postavení. Mali aj (v porovnaní s predošlými bitkami v Tichomorí) podstatne viac tankov a delostrelectva, pre ktoré mali aj dostatok munície.

Americké pozemné vojsko, ktoré sa malo na ostrove vylodiť sa skladalo z 10. armády pod velením generálporučíka Simona B. Bucknera, pod ktorú spadali dva zbory. III. obojživelný zbor sa skladal z 1. a 6. divízie námornej pechoty a 2. divízie námornej pechoty v zálohe. XXIV. zbor sa skladal zo 7., 27., 77. a 99. pešej divízie.

Námorné sily, ktoré podporovali vylodenie sčítali asi 1300 plavidiel amerického námorníctva, vrátane 4 lietadlových lodí. Súčasťou spojeneckých síl bola aj takzvaná Task Force 57, tvorená Britskými, Austrálskymi, Kanadskými a Novozélandskými loďami.

Bitke samotnej predchádzali menšie rušivé útoky na letiská a obranné zariadenia na Okinave. Američania rovnako zaistili neďaleké súostrovie Kerama aby si na ňom mohli vytvoriť podpornú základňu.

Pozemné boje

Námorná pechota postupujúca hustým porastom

Predpokladalo sa, že Japonci budú tak ako v ostatných prípadoch brániť pobrežie. Tak týždeň pred inváziou sa mohutne bombardovalo najmä pobrežie v okolí pláže, na ktorej sa malo uskutočniť vylodenie. Keď sa o 8:30 1. apríla 1945 vylodili na plážach prvé americké jednotky nezaznamenali významnejšej známky nepriateľského odporu. Do konca dňa bolo na Okinave 60 000 Američanov a ich predmostie bolo asi 13 km široké a 5 km hlboké. V nasledujúcich dňoch bola dobytá stredná časť ostrova. Severnú časť ostrova získali do 20. apríla. Hlavné boje sa rozhoreli na juhu. Tam sa Američania už od 5. apríla pokúšali zlomiť vytrvalý odpor Ušidžimových vojsk. Ušidžima spočiatku dal na Čoovu radu a viedol proti inváznym vojskám silné protiútoky. Tie sa však ukázali ako málo efektívne a spôsobili iba ťažké straty japonských jednotiek. Následne sa začal viac spoliehať na taktiku, ktorú aplikoval Jahara. Opierali sa pri tom o dobre opevnené postavenia pretkané tunelmi a zákopmi.

Celý mesiac americké jednotky úporne útočili na obrannú líniu s pevnosťou v meste Šuri vo svojom strede. Z týchto vyvýšených postavení boli Japonci schopní obratne riadiť delostreleckú paľbu, ktorou neustále sťažovali americké útoky rovnako ako pokrývať oblasť guľometnou paľbou z jednotlivých hrebeňov. Americké straty boli v dôsledku toho značné. Neustála paľba delostrelectva, zlé počasie a zásobovanie spôsobovali veľké straty. Rovnako nebezpečné boli menšie japonské protiútoky, ktorými sa snažili získať spať stratené pozície. V priestore bojov bolo v dôsledku častých dažďov veľké blato a mnoho nepochovaných mŕtvych, čo spolu s charakterom zákopových bojov pripomínalo západný front prvej svetovej vojny.[1]

Po tom, čo začalo hroziť odrezanie mesta Šuri americkými obchvatnými útokmi sa 21. mája rozhodol Ušidžima stiahnuť do ďalšieho pásma obrany. Šuri sa však podarilo dobyť vojakom generála del Valleho až 31. mája. Jeho obsadenie však bolo významným psychologickým zvratom v bojoch.

4. júna podnikli Američania vylodenie v oblasti polostrova Oroku, kde sa nachádzalo stále nedobyté japonské opevnenie. Ostatné vojská v tej dobe bojovali v oblasti Jaedžu-Dake, Juza-Dake a Kunaši, ktoré boli poslednou líniou japonskej obrany na juhu ostrova. Oblasť bola hornatá a obrancovia účinne využívali príhodný terén a početné jaskyne vo svoj prospech. Japonský odpor bol doslova samovražedný a neotriaslo ním ani rozšírené nasadenie plameňometov, ktoré američania hojne používali. Japonský odpor navyše podporoval dážď, ktorý sťažoval pohyb tankov. Hrebeň Jaedžu-Dake, ktorý americkí vojaci prezývali „Big Apple“, sa podarilo dobyť 14. júna. Japonské pozície američania s konečnou platnosťou premohli 21. júna 1945. Krátko predtým spáchal Ušidžima aj Čo harakiri (Seppuku) pred svojim veliteľstvom.

Námorné boje

USS Bunker Hill po dvoch zásohoch kamikadze

Rovnako ťažké boje prebiehali aj na mori. Američania museli čeliť veľkým náletom kamikadze. Japonci do boja nasadili obrovský počet svojich lietadiel, potopili pri tom 2 lietadlové lode a mnoho menších plavidiel. Sústavným útokom kamikadze sa Američania pokúšali čeliť tzv. radarovou clonou. Pred lietadlové lode nasadili torpédoborce s radarmi. To však nezabránilo útokom a namiesto námorníkov lietadlových lodí zomierali námorníci torpédoborcov. V rámci akcií kamikadze bola 7. apríla 1945 potopená aj najväčšia loď na svete, bojová loď Jamato.

Piloti kamikadze uskutočnili i 10 masových útokov s 50 – 300 lietadlami, ktoré poškodili mnohé bojové a lietadlové lode. Za ich obeť padla i ostrieľaná loď Enterprise, ktorú museli Američania následne odtiahnuť do opravy podobne ako novšie lietadlové lode Hancock a Bunker Hill, ktoré tiež utrpeli poškodenia rôzneho stupňa. Spruancova vlajková loď Bunker Hill stratila 396 mužov svojej posádky. Americké lietadlové lode, ktoré mali nad strojovňou vodorovné pancierovanie, ležiace pod letovou palubou, zhoreli pri náraze kamikadze na palubu až veľmi ľahko.

Američania zajali na Okinawe až 7 000 zajatcov, neobvykle vysoký počet v porovnaní s predošlými ťaženiami

82 dní trvajúce pozemné boje o Okinavu znamenali ohromné straty na oboch stranách. Počas bitky zomrelo 70 000 - 140 000 civilistov. Veľký podiel na tom mala japonská propaganda, ktorá systematicky presvedčovala japonské obyvateľstvo o tom, že americkí vojaci sú krvilační barbari, ktorí s nimi budú zaobchádzať maximálne kruto. Veľa civilistov preto spáchalo samovraždy, alebo zabilo svojich rodinných príslušníkov len pre to aby sa nedostali do rúk Američanom. V posledný deň bitky sa vzdalo 4 000 japonských vojakov, väčšina z nich boli obyčajný vojaci vystrašení a vyčerpaní po bitke. Z celkových 120 000 nasadených japonských vojakov asi 110 000 padlo v boji, alebo nasledovalo svojich veliteľov a namiesto toho aby sa vzdali spáchali samovraždu.[2] Američania prišli o 72 000 vojakov, 12 513 z nich padlo alebo bolo nezvestných. Mnohí ďalší zahynuli na následky zranení neskôr. Veľmi veľa amerických vojakov sa v dôsledku ťažkých bojov duševne zrútilo či podľahlo vyčerpaniu a ťažkému stresu. Miera v akej sa tak stalo bola v porovnaní s inými ťaženiami veľmi vysoká. I to jasne poukazuje na tvrdosť bojov. 18. júna padol pri inšpekcii svojich vojsk v prvej línii i Simon Buckner, keď jeho pozorovacie stanovište zasiahol japonský delostrelecký granát. Bol najvyššie postaveným Americkým dôstojníkom, ktorý počas vojny zahynul.

Po skončení bojov malo nasledovať vylodenie v Japonsku. Prípravy na jeho uskutočnenie už boli v plnom prúde, plánovaný dátum bol 1. november 1945. Vojenskí analytici však poukazovali na to, že ak bránili Japonci Okinavu iba obmedzenými silami a napriek tomu spôsobili Američanom straty ako v bitke o Guadalcanal a Iwo Jimu dohromady, potom odpor na japonskej pevnine si vyžiada životy nielen desiatok tisíc amerických vojakov, ale aj státisícov Japoncov. Americký prezident preto rozhodol inak a prinútil Japonsko ku kapitulácii pomocou novej zbrane, atómovej bomby.

1. Ambrose, H., Pacifik. Peklo za oceánem. Jota, Brno, 2010, s. 542-544
2. Macdonald, J.: Veľké bitky druhej svetovej vojny. ISBN 80-7145-185-1 Slovart, Bratislava, 1995, s. 186

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka o Okinavu