Dejiny písma

Najčastejšie hypotézy o vývoji písiem hovoria o niekoľkých „prapísmach“, z ktorých sa potom vyvinuli všetky ostatné. Hovorí sa tomu polygenetická hypotéza. Nasledujúci zoznam obsahuje takéto „prapísma“:

• Európa a západná Ázia:
  • sumerské písmo
  • protoelamské písmo
  • krétske hieroglyfické písmo
  • protosemitské písmo (ranosemitské písmo) – resp. najmä protosinajské písmo, protopalestínske písmo a protobybloské písmo
• Ostatná Ázia:
  • bráhmí
  • tibetské písmo
  • čínske písmo
• Afrika:
  • egyptské písmo
• Severná Amerika:
  • aljašské piktografické písmo
• Stredná Amerika:
  • zapotécke písmo (raná fáza sa volá aj písmo Monte Albán)
  • olmécke písmo
  • epiolmécke písmo (písmo La Mojarra, istmické písmo, postolmécke písmo)
  • mayské písmo
  • izapské písmo

K tomuto zoznamu treba ešte pre úplnosť pridať písma, z ktorých sa (asi) nič viac nevyvinulo, a ktoré sa (asi) z ničoho nevyvinuli:

• Európa a západná Ázia:
  • elamské lineárne písmo
  • staroperzské klinové písmo
  • luvijské písmo (chetitské hieroglyfické písmo)
  • kaukazské písma (t.j. arménske písmo, gruzínske písmo a agvanské písmo)
  • jezidské písmo – čiastočne inšpirované arabským písmom aj latinkou
  • baltské písmo (baltí) – čiastočne asi inšpirované latinkou
  • oghamové písmo (ogam)
  • slovanské runy (vendské runy) – sporné
  • protobulharské runy
  • vinčianske písmo – 6. tisícročie pred Kr.
  • písmo tabličky z Distilia – 6. tisícročie pred Kr.
• Ostatná Ázia:
  • protoindické písmo
  • kharóšthí
  • er-su ša-pa
  • šuejské písmo
  • ol chiki (santálske písmo) – vytvorené zač. 20. stor.
  • loloské písmo
  • písmo Mosov
  • miaoské písmo
  • písmo národnosti Jao
  • kitanské písmo – vytvorené v 10. stor. (povrchne podobné čínskemu písmu)
  • tangutské písmo – vytvorené v 11. stor. (povrchne podobné čínskemu písmu)
  • “dongba“ („tomba“)
  • čukotské písmo – vytvorené zač. 20. stor.
  • piktografické listy Jukagirov
  • neolitické znaky z Číny (najmä z Ťia-chu, Pan-pcho a Ťiang-čaj)
  • kórejské písmo – vytvorené v 15. stor.
• Oceánia:
  • rongorongo (písmo Veľkonočného ostrova)
  • karolínske písmo (woleai) – časť znakov je z latinského písma
• Afrika:
  • vajské písmo – vytvorené buď zač. 20. stor. alebo istým 200 rokov starým národom
  • mendské písmo – vytvorené zač. 20. stor.
  • bamumské písmo – vytvorené koncom 19. stor.
  • nsibidi
  • loma (toma) – vytvorené zač. 20. stor.
  • kpelle (gerze) – vytvorené zač. 20. stor.
  • borama (gadabuursi) – vytvorené zač. 20. stor.
  • zaghawa – vytvorené v roku 2000
  • ďalšie africké písma vytvorené spravidla v 20. stor.
• Severná Amerika:
  • vampum
  • piktografické písmo severoamerických Indiánov (rôzne formy sa volajú: kekinowin, kekwin, muzzinabiks ) [1]
  • mikmacké (hieroglyfické) písmo – pôvodne spoločné písmo Indiánov Kanady
  • čerokézske písmo – vytvorené v 19. stor. (niekoľko tvarov z latinského a gréckeho písma)
  • západoapačské písmo – vytvorené zač. 20. stor.
  • deseretská abeceda (mormónska abeceda) – vytvorené v 19. stor.
• Stredná Amerika:
  • písmo J. de Testara – vytvorené v 16. stor.
• Južná Amerika:
  • kipu
  • andské písmo (quillca, quellqa, kilca, quellcca, kellca, qillka)
  • afaka – vytvorené zač. 20. stor.
• Austrália:
  • austrálske piktografické písma

Predchádzajúce zoznamy možno však pomocou rôznych dodatočných hypotéz, ktoré sa vyskytujú v literatúre, zredukovať, a to nasledovne:

• sumerské písmo mohlo (podľa novších zistení) vzniknúť z egyptského písma ale mohlo to byť aj naopak
• protoelamské písmo mohlo vzniknúť zo starého sumerského písma alebo z nejakého spoločného základu s týmto písmom
• elamské lineárne písmo mohlo vzniknúť z protoelamského písma
• staroperzské klinové písmo mohlo vzniknúť z babylonského písma (a teda sumerského písma) alebo médskeho písma (ktoré pochádza zo sumerského písma)
• luvijské písmo mohlo vzniknúť z protoindického písma, z egyptského písma alebo z krétskeho písma
• krétske písmo mohlo vzniknúť z egyptského písma (ale skôr to bude domáci výtvor)
• protosemitské písmo mohlo vzniknúť zo sumerského písma, z krétskeho písma, z egyptského písma alebo z lúvijských hieroglyfov
• arménske písmo mohlo vzniknúť najmä z aramejského či avestského písma (ktoré pochádza z aramejského) a/alebo z gréckeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
• gruzínske písmo mohlo vzniknúť najmä z aramejského písma či pahlaví (ktoré pochádza z aramejského) alebo z indických písiem a/alebo z gréckeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
• agvanské písmo mohlo vzniknúť (aspoň čiastočne) z gruzínskeho a arménskeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
• protobulharské runy sa mohli vyvinúť z agvanského písma
• protoindické písmo mohlo vzniknúť z protoelamského písma
• bráhmí mohlo vzniknúť z protoindického písma alebo zo západosemitských jazykov (fenické písmo, aramejské písmo a pod.) alebo z gréckeho písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
• kharóšthí pravdepodobne vzniklo z aramejského písma (ktoré pochádza z protosemitského písma)
• tibetské písmo mohlo vzniknúť z indických písem (ktoré pochádzajú z bráhmí), najmä z guptského písma.
• čínske písmo mohlo vzniknúť z protoindického písma alebo babylonského (sumerského) písma (ale skôr to bude domáci výtvor)
• kórejské písmo mohlo vzniknúť z dévanágarí (ktoré pochádza z bráhmí) alebo z písma pagva (ktoré pochádza z tibetského písma) alebo z iných zdrojov (celkovo o pôvode kórejského písma okrem najpravdepodobnejšej verzie že je to domáci výtvor existuje asi 20 hypotéz)
• rongorongo sa mohlo vyvinúť z protoindického písma alebo z juhoamerických petroglyfov (alebo to vôbec nie je písmo)
• karolínske písmo sa mohlo vyvinúť z niektorého písma juhovýchodnej Ázie (ktoré pochádzajú z bráhmí)
• egyptské písmo mohlo vzniknúť zo sumerského alebo (ako sa zistilo novými nálezmi koncom 20. storočia) aj naopak
• nsibidi mohlo vzniknúť z egyptského písma
• zapotécke písmo mohlo vzniknúť z mayského písma
• olmécke písmo mohlo vzniknúť z mayského písma
• epiolmécke písmo mohlo vzniknúť z olméckeho alebo mayského písma
• mayské písmo mohlo vzniknúť z epiolméckeho alebo olméckeho písma alebo (čiastočne) izapského písma
• izapské písmo mohlo vzniknúť z epiolméckeho alebo mayského písma

V extrémnom prípade sa takouto redukciou pôvodného zoznamu dostaneme k tzv. monogenetickej hypotéze (teórii), podľa ktorej sa všetky písma sveta (prinajmenšom Starého sveta) vyvinuli z jedného pôvodného písma, a to sumerského písma (podľa novšieho stavu vedomostí treba dodať: alebo egyptského písma). Zástancom tejto hypotézy bol napr. I. J. Gelb. Jeho teória nezohľadňuje domorodé piktografické písma, postkontaktové písma a americké písma. Pozri rodina písiem#Monogenetická hypotéza I. J. Gelba.

Podrobnosti vývoja jednotlivých písiem z „prapísiem“ uvedených v prvom zozname sú nasledujúce:

• Zu sumerského písma sa vyvinulo akkadské klinové písmo, babylonské klinové písmo, asýrske klinové písmo, elamské klinové písmo (a z neho médske písmo), maloázijské klinové písma (chetitské, churritské atď.) a (čiastočne aj) ugaritské klinové písmo.
• Z protoelamského písma sa možno vyvinulo elamské lineárne písmo, inak asi žiadne iné známe písmo.
• Z krétskeho hieroglyfického písma sa vyvinuli krétske lineárne písma a cyperské písmo.
• Z protosemitského písma (resp. viacerých ranosemitských písem) sa vyvinulo:
  • fenické písmo; z neho sa zas vyvinulo:
    • iberské písmo
    • líbyjské písmo; z neho sa vyvinul tifinag
    • turdetské písmo
    • grécke písmo; z neho sa vyvinulo:
      • koptské písmo
      • gótske písmo
      • hlaholika (čiastočne sporné)
      • cyrilika (dnes je rozšírená vo východnej Európe, územiach bývalého ZSSR a v Mongolsku)
      • maloázijské abecedy, t.j. frýgické písmo, lýkijské písmo, lýdske písmo a kárske písmo
      • germánske runy (germánske runy vznikli buď z gréckeho alebo z latinského alebo z etruského písma)
      • italické písma, t.j. etruské písmo (z neho sa vyvinulo latinské písmo), jadranské písmo, umbrijsko-oskické písma, alpské písma a faliské písmo
  • starohebrejské písmo
  • aramejské písmo; z neho sa zas vyvinulo hebrejské kvadrátne písmo (a z neho novohebrejské písmo), palmýrske písmo, sýrske písmo (vrátane nestoriánskeho písma, estrangela, sýrsko-malabárského písma atď.), mandejské písmo a nabatejské písmo (a z neho arabské písmo)
  • sabejské písmo a z neho etiópske písmo (vrátane amharského písma)
  • thamudské písmo a z neho safatenské písmo
  • dedansko-lihjanské písmo
  • manichejské písmo
  • pahlaví
  • avestské písmo
  • sogdské písmo; z neho sa zas vyvinulo jednak ujgurské písmo a z neho (staré) mongolské písmo (a z neho ojratské písmo, buriatske písmo a mandžuské písmo), a jednak staroturecké písmo (a z neho staromaďarské písmo)
• Z písma bráhmí sa vyvinulo:
  • guptovské písmo
  • siddhamátriká
  • nágarí; a z neho sa vyvinulo:
    • dévanágarí; z neho sa vyvinulo:
      • mahádžaní
      • ojibwa (odžibve, písmo Chippewayov); z neho vyvinulo kríjske písmo (z neho zas Carrierovo písmo a ostatné atabaské písma, písmo Inuitov (titirausiq nutaaq, inuktikut), písmo Blackfoot a Pollardovo písmo
    • protobengálske písmo; z neho sa vyvinulo bengálske písmo a z neho uríjske písmo, maithilí, manípurské písmo a ásamske písmo
    • nepálske písmo
  • šáradá; z neho sa vyvinulo písmo landá (z neho zas gurmukhí) a písmo tákrí
  • kaithí; z neho sa vyvinulo gudžarátske písmo
  • starokannadské písmo; z neho sa vyvinulo kannadské písmo a telugské písmo
  • neskorokalingské písmo
  • grantha; z neho sa vyvinulo:
    • malajálamské písmo
    • tamilské písmo
    • sauráštrí
    • sinhalské písmo
    • maledivské písmo
    • čamské písmo
    • khmérske písmo; z neho sa vyvinulo protothajské písmo, laoské písmo a thajské písmo
    • monské písmo; z neho sa vyvinulo barmské písmo, šanské písmo a ahomské písmo
    • kawi; z neho sa vyvinulo jávske písmo, balijské písmo, rejangské písmo, batacké písmo (z neho zas bugiské písmo, písmo Makasarčanov a filipínske písma) a lampongské písmo
  • vatteluttu
  • kadambské písmo
• Z tibetského písma sa vyvinuli pagva, lepčianske písmo a bruža
• Z čínskeho písma sa vyvinula vietnamská adaptácia čínskeho písma a japonské písma.
• Z egyptského písma vzniklo meroejské písmo a z neho núbijské písmo.
• Z aljašského piktografického písma vzniklo kuskokwimské písmo (aljašské písmo vytvorené Uyakoqom) a z neho písmo vytvorené Qiatuaqom a obrázkovo-slovné písmo Eskimákov na severe Aljašky.
• Zo zapotéckeho písma sa vyvinulo písmo ñuiñe, teotihuacánske písmo (z neho zas písmo miest Xochicalco, Cacaxtla, Teotenango, Maltrata a Tula), mixtécke písmo, písmo Mixteca-Puebla (vrátane písma kódexov skupiny Borgia [2]) a aztécke písmo.
• Z mayského písma sa vyvinulo písmo mesta Cotzumalhuapa.

Latinské písmo je dnes vďaka vplyvu najprv Rímskej ríše a neskôr európskych koloniálnych mocností (Španielsko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko atď.) a USA v tej či onej forme rozšírené takmer po celom svete, vrátane Slovenska. Z latinského písma sa ako špecifická obmena vyvinulo algonkinské slabičné písmo Veľkých jazier (teda písmo Saukov, písmo kmeňa Fox (Meskwaki), písmo kmeňa Kikapu, písmo kmeňa Potawatomi, písmo Winnebagov (Ho-chunk) a písmo kmeňa Ottawa).

Arabské písmo je dnes druhé najrozšírenejšie písmo. Možno ho rozdeliť jednak geograficky (vlastné arabské písmo, perzské písmo, afganské písmo, malajské písmo atď.) a jednak historicko-typograficky – pozri článok arabské písmo.

Pozri aj článok: Typ písma (jazykoveda)

Z hľadiska typov písma sa písmo (podľa prevažujúceho názoru bádateľov) zhruba vyvíjalo v tomto poradí: predchodcovia písma - piktografické písmo – logografické písmo - slabičné písmo – hláskové písmo (abecedné písmo). Takýto vývoj prebiehal paralelne na viacerých miestach na Zemi a vo viacerých prípadoch písma nedospeli až na koniec tohto „reťazca“, ale ustrnuli na niektorom z jeho predchádzajúcich článkov.

Opis začiatku vzniku písma sťažuje okrem iného aj skutočnosť, že neexistuje konsenzus v otázke definície pojmu písmo, a tým pádom najstaršie formy písma niektorí autori zaraďujú pod písmo, iní ich za písmo ešte nepovažujú. V tomto texte budeme vychádzať z pomerne širokej definície písma.

Formy optického dorozumievania ako dymové signály, určitý spôsob zdvihnutia rúk, odkazy zostavené z kameňov či konárov a podobne sa za písmo považujú málokedy. Viac písmu podobné sú rozličné jaskynné maľby (napr. Altamira) a petroglyfy (rytiny a kresby skladajúce sa zo schematizovaných prvkov), ktoré sú známe už od paleolitu. Ani tieto sa ešte obyčajne nepovažujú za písmo, pretože neznázorňovali zložitejšie výjavy, jednotlivé zložky malieb neboli konvencionalizované, ich počet nebol ustálený a nemali ani ustálené poradie.

Málokedy sa za písmo považuje aj tzv. predmetné písmo. Prvým príkladom sú rováše. rozšírené po celom svete. Sú to paličky alebo doštičky, na ktoré sa v podobe zárezov robili primitívne záznamy rozličného druhu (napr. sa počítali kravy či ovce, či vypité poháre). Ďalším príkladom je juhoamerické uzlové písmo kipu, ktoré skôr slúžilo len ako mnemonická pomôcka. V Severnej Amerike sa zas používali vampumy, šnúrky, na ktorých boli mušličky, pričom komunikačnú hodnotu malo sfarbenie mušličiek. Príslušníci afrického kmeňa Ewe zas priväzovali na špagát rozličné predmety a každý predmet vyvolával asociácie s nejakým príslovím. Jorubovia komunikovali pomocou mušlí; jedna mušľa znamenala nesympatiu a nezhody, dve mušle spolu znamenali priateľstvo a schôdzku. Známym príkladom je aj príbeh opisovaný historikom Herodotom: Skýtski náčelníci poslali perzskému kráľovi poslom vtáka, myš, žabu a päť šípov a dodali, že adresát musí sám prísť na význam tejto správy. Hádanku rozlúštil istý mudrc: Ak Peržania ako vtáky nevyletia k nebu, ak sa nezaryjú do zeme ako myši, alebo ak neodskáču do močiara ako žaby, pobijú ich šípy Skýtov a nevrátia sa domov.

Za pravé písmo už viacerí autori považujú piktografické písmo (obrázkové písmo), ktoré je doložené od neolitu. Tu sa už obrázky neusilujú vyvolať umelecký zážitok, ale predovšetkým komunikovať, podať správu. Bývajú to záznamy o výmene tovarov, o vojnových výpravách, o love, ale vyskytujú sa aj ako náhrobné nápisy, genealógie, modlitby, vlastnícke znaky, značky výrobcov, zákazy atď. Znaky môžu byť konkrétne (ako pri jaskynných maľbách) alebo už môžu byť štylizovanejšie, schematizované. Presná definícia piktografického písma sa v literatúre rozchádza – pozri článok piktografické písmo. Viaceré kmene piktografické písmo používali ešte v 20. storočí.

Termínom logografické písmo (slovné písmo) sa označuje v užšom zmysle písmo, v ktorom znak (buď ešte obrázok alebo už len nejaký „náhodný“ znak) vyjadruje význam slova alebo morfémy, v širšom zmysle sa tak označuje aj tzv. logofonetické písmo (konkrétnejšie spravidla logosylabické písmo, teda slovno-slabičné písmo), čiže písmo, v ktorom znaky vyjadrujú významy slov a morfém a iné znaky vyjadrujú (rovnako ako napríklad v modernej latinke) priamo zvuky jazyka (ak ide o logosylabické písmo, tak tieto zvuky sú slabiky). Doložené logografické písma boli spravidla logofonetické. Logofonetické písmo sa už považuje za (pravé) písmo prakticky u všetkých autorov. Medzi logofonetické patria najmä najstaršie fázy písem známych veľkých civilizácií – egyptské, sumerské, čínske, protoelamské, protoindické, krétske, luvijské a ďalšie, a v podstate do logografického písma patria aj moderné číslovky, matematické a chemické značky. Termín hieroglyfické písmo je nejasne definovaný, ale používa sa najmä na označenie písma prevažne logografického (alebo logofonetického), ktorého znaky si aspoň sčasti zachovávajú obrázkovú podobu.

Prechod medzi piktografickým a logofonetickým písmom tvorilo vo viacerých oblastiach sveta najmä používanie tzv. rébusu či rébusového princípu. Rébusu je zámena jednej jazykovej jednotky ako celku alebo len jej časti inou jazykovou jednotkou, a to takou, že dve zamieňané jednotky sú totožné len čo do znenia, nie čo do významu. Keby sme v slovenčine používali obrázkové písmo, tak by dobrým príkladom bol zápis slova myšlienka znakmi pre myš a lienku, v latinke je zas dobrým príkladom zápis slova polka ako ½ K. Tento princíp sa pochopiteľne využíval najmä tam, kde je normálne obrázky ťažko použiť, teda na zápis osobných mien a abstraktných pojmov.

Zo známych písem ustrnulo dodnes vo fáze logografického písma iba čínske písmo, väčšina písem sa vyvíjala ďalej tak, že percentuálny podiel znakov vyjadrujúcich slabiky v logofonetickom písme narastal. Logofonetické (logografické) písmo sa tak postupne menilo na slabičné písmo. Väzba jednotlivých znakov s významovými jednotkami jazyka sa uvoľnila a tieto znaky začali označovať slabiky (t.j. zvuky), prípadne sekvencie hlások blízke slabikám. Znaky pritom často zatiaľ spočiatku formálne naďalej ostali pôvodnými obrázkami, hoci teraz už mali iný význam. Spočiatku sylabizácia nebola dôsledná – pre jednu slabiku sa používalo niekoľko znakov, a naopak, jeden znak sa mohol čítať viacerými spôsobmi. Bežné bolo aj to, že niektoré slabiky sa zapisovali len približne, bez koncových spoluhlások alebo bez spoluhláskových skupín, ktoré sa zjednodušovali. Premena logografického písma na slabičné sa udiala napríklad v Mezopotámii, Egypte, Malej Ázii aj v egejskej oblasti. Napríklad zo sumerského písma vznikli viaceré klinopisné slabičné písma, rozšírené po celom Blízkom východe, napríklad písmo akkadské, asýrske, elamské, churritské a i.

Postupným vývojom sa písmo orientovalo na stále menšie jednotky zvuku jazyka. Najprv zo slabičného písma vzniklo tzv. spoluhláskové písmo, teda písmo, v ktorom znaky vyjadrujú len spoluhlásky jazyka. Pochádza asi od Feničanov asi z 2. tisícročia pred Kr. (fenické písmo). Vo feničtine bol nositeľom všeobecného lexikálneho významu spoluhláskový koreň; samohlásky tento význam len spresňovali, a preto pre Feničanov nebol zápis samohlások nevyhnutný a zapisovali len spoluhlásky.

Posledný krok na ceste k úplnému zápisu takmer každého zvuku (každej hlásky) jazyka urobili Gréci. Zápis ich jazyka na rozdiel od zápisu feničtiny nemohol ignorovať samohlásky, pretože samohlásky v gréčtiny rozlišujú význam slov. Preto Gréci prevzali fenické písmo tak, že na zápis samohlások použili fenické znaky, pre ktoré gréčtina nemala zodpovedajúce spoluhlásky. Tak vzniklo takzvané pravé hláskové písmo. Z gréckeho písma vzniklo neskôr latinské písmo, ktoré je takisto pravým hláskovým písmom. Ďalšie pravé hláskové písma sú napr. cyrilika, arménske písmo a gruzínske písmo.

Špecifický typ písma je tzv. abugida. Je to písmo, ktorého jednotlivý znak vyjadruje spojenie spoluhlásky so istou nemennou samohláskou (spravidla „a“), a ak sa chce zapísať spojenie tejto spoluhlásky s inou samohláskou, musí sa použiť mierne modifikovaná verzia tohto znaku. Veľká väčšina týchto písiem sú tzv. indické písma, ktoré všetky vznikli z písma bráhmí, ktoré vzniklo asi v 3. storočí pred Kr. Typickým súčasným príkladom je písmo dévanágarí.

Keď písmo dosiahlo stupeň zápisu každej hlásky nastal v niektorých písmach zaujímavý jav – kým zvuková stránka jazyka sa vyvíjala, písmo ostala viac-menej nezmenené v stave platnom pred stáročiami, čiže prestalo verne odrážať zvukovú stránku súčasného jazyka. Typickým príkladom sú angličtina a v menšej miere francúzština. Opačným príkladom, teda písmom, ktoré aj dnes viac-menej verne odráža zvukovú stránku jazyka, je fínčina a v menšej miere španielčina a slovenčina. Je to problém aj praktického charakteru, pretože v prvej skupine písem majú ľudia v priemere merateľne väčší problém naučiť sa čítať a častejšie sa vyskytuje alexia, t. j. neschopnosť naučiť sa čítať (a tým aj písať), než v druhej skupine.

Formálne pravidlá (pravopis) určené pre jednotlivé jazyky používajúce hláskové (t.j. spoluhláskové alebo pravé hláskové) písma sa ďalej dajú rozčleniť na niekoľko typov podľa korelácie znakov s hláskami: rozlišuje sa fonetický pravopis, fenologický pravopis a historicko-tradičný pravopis pravopis.

Ako bolo uvedené vyššie, väčšina národov prebrala písmo od vyspelejších susedov, samozrejme často s rôznymi úpravami, najmä ak sa jazyky susedov typologicky líšili. Napríklad Gréci prevzali s úpravami fenické písmo. Aj aramejské písmo vzniklo z fenického písma a aramejské písmo sa stalo zdrojom celého radu ďalších písem vrátane arabského. Japonci prevzali čínske znaky, ktoré však nevyhovovali štruktúre ich jazykov, a tak si vytvorili vlastné abecedy, odvodené z čínskych znakov.

Mechanizmy šírenia písem boli rôzne. Niektoré písma sa šírili spolu s náboženstvom, napríklad latinské písmo súviselo so západnou kresťanskou cirkvou, grécka abeceda s ortodoxnou, indické písma s budhizmom a hinduizmom a arabské písmo s islamom. Iné sa šírili vďaka obchodu, to je prípad fenického písma. Naproti tomu klinopis sa šíril skôr prostredníctvom šírenia štátnych útvarov.

V čase vzniku moderných národov badať tendenciu očisťovať písma od cudzích prvkov. Viaceré národy sa vzdali nevyhovujúcich písem (najmä v Ázii a Afrike) a prebrali latinské písmo (Turci, Indonézania, Malajci, Vietnamci) alebo azbuku (väčšina ázijských národov bývalého ZSSR a Mongoli).

• zdroje sú zhodné so zdrojmi uvedenými v článkoch typ písma (jazykoveda), sumerské písmo a čínske písmo