Transdanubikum
Transdanubikum alebo bakonyikum je tektonická superjednotka Západných Karpát, ktorá tvorí severozápadnú časť podložia Panónskej panvy, resp. západnú časť bloku Pelso, čo je maďarský ekvivalent Interných Západných Karpát. Na povrch vystupuje vo výstupoch predterciérneho podložia v Zadunajskom stredohorí severne od Balatonu na maďarskom území. V podloží Panónskej panvy by malo v menšej miere zasahovať aj na slovenské územie. Tvoria ho spodnopaleozoické a metamorfované mladopaleozoické a mezozoické sedimentárne komplexy, ktoré prekrývajú mladšie popríkrovové terciérne sedimenty.
| Geológia Západných Karpát |
|---|
 |
| Morfotektonické členenie |
| Čelná karpatská priehlbina |
| Flyšové pásmo |
| Bradlové pásmo |
| Pásmo jadrových pohorí |
| Veporské pásmo |
| Gemerské pásmo |
| Meliatske pásmo |
| Bükkské pásmo |
| Bakonské pásmo |
| Zemplínske pásmo |
| Geologické superjednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Oravikum • Váhikum • Peripieninský lineament • Tatrikum • Subtatranské príkrovy • Čertovická línia • Fatrikum • Veporikum • Lubenícko-margecianska línia • Gemerikum • Hronikum • Rožňavská línia • Silicikum • Meliatikum • Turnaikum • Bükkikum • Transdanubikum • Zemplinikum |
| Paleogeografické termíny |
| Valaiský oceán |
| Čorštynská elevácia |
| Váhický oceán |
| Alcapa |
| Meliatsko-halstattský oceán |
| Pozri aj Geovedný portál |
Geologická stavba
V podloží mladších terciérnych panvových komplexov je na severe obmedzené líniou Hurbanovo-Diósjenő, na severozápade ju ohraničuje rábska línia a na juhu stredomaďarská línia (alebo balatonská línia). Styk transdanubika s bükkikom tvorí zlomová línia Darnó. Horniny transdanubika vystupujú v pohoriach Gerecse, Vértes, Budínske kopce, Balatonské vrchy, Bakonský les a Csövárskych vrchoch východne od Dunaja.[1]
Transdanubikum by malo nadväzovať na južné zóny Centrálnych Álp. Niekedy býva považovaná za ekvivalent vrchného austroalpínskeho príkrovu, javí značnú podobnosť s juhoalpskými jednotkami.[2]
Stratigrafia
Predpokladá sa jeho zošupinovatelá stavba, ktorá však nie je z povrchových výstupov zrejmá. Najstaršie celky tvorené horninami spodného paleozoika, vystupujú pri jazere Balaton. Sú budované hlavne staršími vulkanicko-sedimentárnymi formáciami, tvorenými ílovitými bridlicami, fylitmi, nad ktorými ležia mladšie ordovicko-silúrske bridlice, lydity, kremenné fylity a vulkanity – ryolity až andezity. Z obdobia devónu sa zochovali premenené mramory a z karbónu bridlice a vápence. Väčšina týchto paleozoických sukcesií bola v priebehu hercýnskej orogenézy postihnutá premenou. V pohorí Velence vystupujú aj mladovaríske granitoidy A-typu.
Mladší sedimentárny vrchnopermsko-spodnokriedový sled, transgresívne nasadajúci na staršie horniny tvoria prevažne plytkovodné karbonáty: vápence a dolomity. V ladine sa s plytkovodná sedimentácia ukončila a usadzovali sa sliene, hľuznaté a rohovcové vápence. Tento jav bol zrejme dôsledkom riftingu meliatika. V niektorých horizontoch sa objavujú aj vložky tufov. Po karne došlo k vyrovnaniu depresií a usadzovaniu hauptdolomitu a dachsteinských vápencov. V jure bol priestor rozrôznený s vyvýšeninami, na ktorých sedimentovali krinoidové vápence a hlbokovodné priestory. Z hornín toarského veku je známy kondenzovaný horizont s Mn-rudami. V álene až keloveji sa usadzovali rádiolarity, neskôr opäť vápence. V pohorí Gerecse sa v tomto období usadili na vrch hrubnúce sekvencie turbiditov s ofiolitovým materiálom.
Po albe v spodnej kriede došlo k deformácii hornín transdanubika. Neskôr poračovala potektonická sedimentácia napr. koňackými bauxitmi, významnejšie polohy bauxitov sa však uložili v priebehu eocénu.
Referencie
- Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
- McCann, T. (Editor) 2008: The Geology of Central Europe: Mesozoic and Cenozoic v. 2. Geological Society Publications, London, 736 s.
 |
Portál vedy o Zemi |