Oravikum
Oravikum niekedy tiež pieninikum je označenie klasických stavebných jednotiek bradlového pásma, tvorené najmä plytkovodnou čorštynskou, hlbokovodnou kysuckou a prechodnými jednotkami medzi nimi (niedzická, pruská, čertežická, pieninská, oravská, nižňanská, streženická, jednotka fodorky/jednotka grajcarka), prípadne ich pôvodného sedimentačného priestoru nachádzajúcom sa na predpokladanej Čorštynskej elevácii, intraoceanickom chrbáte[1], ktorý oddeľoval predpokladaný Váhický oceán na juhu od Valaiského oceánu na severe. Oravikum je niektorými pokladané za geometrické pokračovanie penninickej Briançonnaiskej zóny[2].
| Geológia Západných Karpát |
|---|
 |
| Morfotektonické členenie |
| Čelná karpatská priehlbina |
| Flyšové pásmo |
| Bradlové pásmo |
| Pásmo jadrových pohorí |
| Veporské pásmo |
| Gemerské pásmo |
| Meliatske pásmo |
| Bükkské pásmo |
| Bakonské pásmo |
| Zemplínske pásmo |
| Geologické superjednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Oravikum • Váhikum • Peripieninský lineament • Tatrikum • Subtatranské príkrovy • Čertovická línia • Fatrikum • Veporikum • Lubenícko-margecianska línia • Gemerikum • Hronikum • Rožňavská línia • Silicikum • Meliatikum • Turnaikum • Bükkikum • Transdanubikum • Zemplinikum |
| Paleogeografické termíny |
| Valaiský oceán |
| Čorštynská elevácia |
| Váhický oceán |
| Alcapa |
| Meliatsko-halstattský oceán |
| Pozri aj Geovedný portál |
Oravické jednotky tvoria hlavne jurské a kriedové, najmä karbonátové usadené horniny. Tieto súvrstvia boli neskôr na rozhraní kriedy a paleogénu odlúčené od svojho podložia a následne počas treťohôr prekonali viacnásobnú krehkú deformáciu, vrásnenie a transpresiu. Dnes preto budujú zónu s komplikovanou bradlovou stavbou.
Názov oravikum, bol odvodený od oblasti Oravy, definoval ho Michal Maheľ vo svojich prácach v priebehu rokov 1983 až 1986. Používané synonymum pieninikum[3] alebo staršie pieninské pásmo Maheľ navrhol nepoužívať, pre veľkú podobnosť a možnosť zámeny s alpským termínom penninikum.[4]
Stavba
Oravikum tvoria jednotky, ktoré sa usadzovali na južnom svahu Čorštynskej elevácie. Na základe ich faciálnej analýzy možno konštatovať, že od čorštynskej jednotky postupne prechádzali do hlbokovodnej kysuckej jednotky. Tento prechod tvorí rad prechodných jednotiek, ktoré však nie sú na rozdiel od dvoch predošlých rozšírené po celej dĺžke bradlového pásma. Medzi jednotky oravika patrí:
- čorštynská jednotka
- niedzická jednotka
- pruská jednotka
- čertežická jednotka
- pieninská jednotka
- oravská jednotka
- streženická jednotka
- jednotka fodorky označovaná tiež ako jednotka grajcarka
- kysucká jednotka
Vznik a vývoj
Oravikum počas triasu pôvodne tvorilo južnú časť šelfu Európskej platformy, na západe laterálne nadväzujúcu na centrálnokarpatské jednotky. Po tom čo v spodnej jure (lias) došlo v celej tethýde v dôsledku rozpínania kôry k rozčleneniu[5] a vzniku poklesávajúcich paniev a vyvýšenín (kordilier). Stenčená kôra v prehlbujúcej sa kysuckej panve sa koncom bajoku rozpadla a došlo k vzniku Váhického oceánu[6]. Následne bola vyzdvihnutá Čorštynská elevácia, čo malo za následok zmenu sedimentácie v oravických jednotkách. V čorštynskej jednotke došlo k zmene z hlbokovodnej hemipelagickej na plytkovodnú (krinoidové vápence), s neptunickými dajkami[7] a hojným sklzovým materiálom. Na niektorých miestach dokonca s dôkazmi krasovatenia, čo môže byť známkou výzdvihu nad hladinu[8]. Usadzovanie plytkovodných fácií pokračovalo až do začiatku kriedy. Čorštynská elevácia od beriasu až valanžinu (walentowská fáza), rozdeľovala penninický priestor Západných Karpát na novo sa tvoriacu magurskú panvu na severe a južnú kysuckú panvu.[6] Od hoterivu po apt nastalo v najplytších oravických jednotkách prerušenie sedimentácie, ktoré ja vysvetlované ako opätovné vynoreniu chrbta nad hladinu.[9] Vo vrchnej kriede (senón) začala subdukcia Váhického oceánu (selecká fáza), ktorá trvala až do paleocénu. Na jej konci došlo k zrážke čelných častí tatrika s oravikom (jarmutská alebo laramská fáza). Oravikum začalo tiež subdukovať, pri čom však došlo k odtrhnutiu súvrství usadených hornín väčšinou na báze strednej a mladšej jury. Vznikla tak prvotná príkrovová stavba, ktorú neskôr zničili ďalšie horotvorné pohyby. V miocéne pri uzatváraní Valaiského oceánu blok Centrálnych Západných Karpát rotoval, čo malo za následok vzájomný pozdĺžny pohyb tatrika, oravika a flyšového pásma (beskydika). Došlo k k viacerým spätným násunom a v miocéne k oddeleniu pevnejších vápencových blokov, ktoré tak vytvorili charakteristický bradlový štýl, niektorými prirovnávaný k hrozienkam v koláči.[10]
Referencie
- GOLONKA, J.. Glossary of plate tectonic and paleogeographic terms [online]. dinodata.org, [cit. 2008-07-28]. Dostupné online. (anglicky)
- Tomek, Č., 1993: Deep crustal structure beneath the central and inner West Carpathians. Tectonophysics, 226, s. 417-431
- Mišík, M., in Moores, E.M., Fairbridge, R.W. (Editors), 1998: Encyclopedia of European and Asian Regional Geology. Encyclopedia of Earth Sciences Series, London, 825 s.
- Maheľ, M., 1986. Geologická stavba československých Karpát / Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
- Plašienka, D.; 2002 Origin and growth of the Western Carpathian orogenetic wedge during the mesozoic. in Geologica Carpathica Special Issues 53 Proceedings of XVII. Congress of Carpathian-Balkan Geological Association Bratislava, September 1st - 4th 2002.
- Plašienka, D., 2002; Early Stages of Tectonic Evolution of the Pieniny Klippen Belt. Geolines 14, s. 75 - 78
- Mišík, M., 1997; The The Slovak Part of the Pieniny Klippen Belt After the Pioneering Works of D. Andrusov. Geologica Carpathica, 48, 4/1997, s. 209-220
- Aubrecht, R., 1997; Indications of the Middle Jurassic emergence in the Czorsztyn Unit (Pieniny Klippen Belt, Western Carpathians). Geologica Carpathica, 48, 2, s. 71-84.
- Aubrecht, R., Krobicki, M., Sýkora, M., Mišík, M., Boorová, D., Schlögl, J., Šamajová, E., Golonka, J.; 2006, Eearly Cretaceous hiatus in the Czorsztyn succesion (Pieniny klippen belt, Western Carpathians): Submarine erosion or emersion? Annales Societatis Geologorum Poloniae, 76, s. 161–196
- Mišík, M., 1976. Gologické exkurzie po Slovensku. SPN, Bratislava, 276 s.
 |
Portál vedy o Zemi |