Stránská skála

Stránská skála je skalný útvar ležiaci v najsevernejšej časti katastra brnianskej mestskej časti Brno-Slatina. Nachádza sa medzi Slatinou (zastávka Hviezdoslavova, linka MHD 31 alebo 33, alebo konečná električky č. 10) a Líšňou, na rozhraní Černovickej a Tuřanskej terasy. V minulosti bola súčasťou katastrálneho územia Židenice. V roku 1978 bola vyhlásená národnou prírodnou pamiatkou, nové vyhlásenie bolo vykonané vyhláškou č. 205/2013 Zb. zo 4. júla 2013.

Stránská skála
národná prírodná pamiatka
Skalné vyvýšeniny
Štát Česko
Región Juhomoravský kraj
Okres Okres Brno-mesto
Lokalita Židenice
Pohorie Dyjsko-svratecký úval
Nadmorská výška 250 – 310 m n. m.
Súradnice 49°11′26″S 16°40′33″V
Najvyšší bod Stránská skála
 - poloha Brno-Slatina
 - výška 310 m n. m.
Rozloha 15,5394 ha
Vznik 23. marec 1978[1]
 - Vyhlásil Národný výbor mesta Brna
Správa AOPK ČR Brno
Kód AOPK ČR 700
Stránská skála
Poloha na mape Česka
Wikimedia Commons: Stránská skála
Webová stránka: Biolib.cz
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál

Geologický vývoj

V geologickom vývoji Stránskej skaly sa prelína história dvoch veľkých stredoeurópskych geologických jednotiek – Českého masívu a Západných Karpát. Staršia jednotka, Český masív, bola zvrásnená kadomským vrásnením (prelom prekambria a prvohôr); k tejto etape patrí žula, na ktorú väčšinou nasadajú devónske zlepence, vápence a bridlice. Na Stránskej skale vystupuje cez 50 m mocný sled vápencov starých cca 156 miliónov rokov. Dôležitú horninotvornú funkciu zohrali vedľa mikroskopických schránok rozsievok, dierkavcov a ihlíc i články ľalioviek (Crinoidea).

Skameneliny

Vápenaté íly obsahujú bohatú mikrofaunu – dierkavce, ihlice živočíšnych húb, lastúrničky (Ostracoda), ostne ježoviek. Stránská skala je jedným z najkrajších skalných odkryvov v meste. Jurský útvar, ku ktorému patrí, bol pomenovaný podľa pohoria Jura vo Švajčiarsku. Pre záujemcov o živú a neživú prírodu poskytuje Stránská skala početné príležitosti študovať a poznávať na veľmi malom priestore rad geologických i biologických zaujímavostí. Mnohé z nich sú jedinečné. Paleontologické nálezy (skameneliny) sú hojné ako v jurských vápencoch, tak vo štvrtohorných sedimentoch. Dlhoročné výskumy odborníkov i návštevy obyčajných výletníkov objavili mnoho fosílií, predovšetkým morských bezstavovcov a vzácne objavy zubov žralokov a rýb.

Výčet fosílií: dierkavce, ihlice živočíšnych húb, lastúrniky, ježovky, hlavonožce (Amonity, Belemniti), Článkonožce (zriedkavo panciere morských ráčikov), stavovce (ryby, rybojašteri, žraloky), koraly.

V Absolonovej jaskyni bolo objavených 645 kostí pleistocénnych vtákov, ktoré patria k 19 rodom a najmenej 24 druhom.[2]

Množstvo skamenelín, ktoré tu boli objavené, sú uložené v zbierkach geologicko-paleontologického oddelenia Moravského zemského múzea. Medzi dôležité nálezy z tohto obdobia patrí kamenný kváder s odtlačkami zubov dýkozubca moravského, umiestnený v Anthropose v Brne-Pisárkach, ktorý tu bol po prvýkrát popísaný, a preto je latinský názov tejto pravekej šelmy Homotherium Moravicum. Vedľa umelo hĺbených štôlní sa tu nachádzajú tri pásma vápencových jaskýň, ktoré poslúžili domovom pravekému človeku. Celkovo bolo nájdených asi 29 jaskýň.

Stránská skala vyfotografovaná z Líšne

Sídlisko pravekých kultúr

Výskyt rohovcov, vhodných pre výrobu kamenných nástrojov, ovplyvnil osídlenie lokality už od starého paleolitu, kedy sú tu doložené prvé doklady ťažby suroviny a výroby štiepaných nástrojov, surovina však tu bola ťažená aj v priebehu mladšej doby kamennej – neolitu a neskorej doby kamennej – eneolitu.

Od stredoveku slúžili tunajšie vápence ako stavebný kameň, použitý napríklad pre fontánu Parnas na Zelném trhu alebo Zderadův stĺp v Křenovej ulici. Severný a severozápadný svah Stránskej skaly je v dôsledku toho zničený veľkými kameňolomami.

Dejiny výskumov

Paleontologické výskumy začal v 80. rokoch Ústav Anthropos Moravského zemského múzea. V rokoch 1960 až 1972 tu prebiehal výskum riadený Rudolfom Musilom, ktorý bol zameraný na objasnenie stratigrafických a chronologických otázok. Prekvapujúci objav kamenných nástrojov a zlomkov prepálených zvieracích kostí bol veľmi závažný, a preto prebehol v rokoch 1996 – 1998 ďalší výskum pod vedením Karla Valocha. Nájdené artefakty a spálené kosti potvrdili staropaleolitický vek tejto významnej európskej lokality, ktorú dnes kladieme do obdobia staršieho viac ako 600 000 rokov.

Druhou významnou bádateľskou aktivitou ústavu Anthropos bol výskum polohy Stránská skala III, ktorý v roku 1982 viedol opäť Karel Valoch. Odkryl tu paleolitickú vrstvu, v ktorej objavil dielenské objekty na spracovanie miestneho rohovca. Ďalší odkryv tu realizoval výskum Archeologického ústavu ČSAV Brno pod vedením Jiřího Svobodu, ktorý bol pokračovaním výskumu eneolitickej fázy osídlenia Stránskej skaly, ktorý realizovalo v rokoch 1981 – 1982 Múzeum mesta Brna v spolupráci s Archeologickým ústavom ČSAV Brno pod vedením Jany Čižmářovej a Iva Rakovského. Artefakty z výskumov K. Valocha a J. Slobodu sú dnes spájané s kultúrou bohunicienu, ktorá je charakteristická produkciou čepelí a hrotov z levalloiských jadier.

Praveká história Stránskej skaly

Starý paleolit ​​

Na konci staršieho pleistocénu (pred 600 000 rokmi) mala Stránská skala už dnešnú podobu, jej severný a severozápadný svah, dnes narušený niekoľkými veľkými kameňolomami, bol strmý a skalnatý a nachádzali sa v ňom malé i väčšie jaskyne. Okolie však vyzeralo úplne inak. V zníženine medzi Stránskou skalou a Bielou horou mala svoje koryto rieka, dnešná Svitava, pritekajúca z údolia od Obřan a rozlievajúca sa potom južným smerom k Tuřanom. Rieka vytvárala početné ramená a zanechávala za sebou opustené korytá. Povrch Stránskej skaly a Bielej hory bol pokrytý stepným porastom s roztrúsenými kríkmi, v okolí sa potom rozprestierali listnaté lesy parkového rázu. Klíma bola teplá s priemernou ročnou teplotou vyššou ako dnes. Priaznivé klimatické podmienky umožňovali život rozmanitej zverine a početnému vtáctvu vodnému aj brodivému. Z veľkých bylinožravcov tu žili lesné slony, stepné nosorožce, bizóny, veľké kone a jelene, šelmy boli zastúpené tigrom šabľozubým, najväčšou mačkovitou šelmou, aká kedy v našich krajinách žila, levom, hyenou, vlkom a radom ďalších menších psovitých a kunovitých šeliem. Významným obyvateľom prevažne jaskýň bol medveď, tzv. Deningerov, predchodca neskorších jaskynných medveďov.

Do tohto prostredia prišli na Stránskú skalu prví ľudia. Svojím vzhľadom boli ešte odlišní od dnešných moderných populácií, patrili druhu človeka vzpriameného (Homo erectus). Títo ľudia sa potulovali v tlupách pozdĺž riek, kde pri napájadlách ľahšie ulovili nejakú zver. Riečne štrky im tiež poskytovali vhodné okruhliaky kremeňa a kremenca na výrobu nástrojov potrebných ku každodenným činnostiam. V blízkosti riek na vyvýšených miestach si tiež zakladali svoje táboriská. Na Stránskej skale našli veľmi vhodné podmienky pre prežitie: v jaskynkách niekoľko metrov nad riekou našli úkryt, zveri i vtáctva bolo vôkol nadbytok, z miestnych rohovcov, ktoré bolo možné nazbierať v sutinách pod skalkami, si mohli naštiepať ľubovoľné nástroje. Hoci nebolo zistené žiadne neporušené ohnisko, množstvo spálených kúskov kostí dokladá, že nepochybne používali oheň. Ako dlho sa tu zdržali, nevieme, pretože to boli potulní lovci a zberači. Stránská skala sa radí medzi najstaršie sídlisko človeka typu Homo erectus v Európe a priniesla aj azda najstarší doklad užívania ohňa.

Mladý paleolit ​​

Ďalšie doklady prítomnosti človeka pochádzajú až z obdobia začiatku mladého paleolitu, t. j. medzi 40 – 30 000 rokmi. Niekedy na konci prvého chladného obdobia posledného glaciálu, keď bola v okolí ešte rozšírená stepné vegetácia, sa po dlhej dobe na Stránskej skale objavili ľudia, ktorí boli nositeľmi kultúry bohunicienu, pomenovanej podľa nálezov z brnianských Bohuníc. Rohovce zo Stránskej skaly sa stali základnou surovinou pre výrobu nástrojov, ktoré dnes nachádzame aj na 50 km vzdialených lokalitách. Nositeľa bohunicienu nepoznáme. Je však celkom možné, že ním bol ešte neandertálec.

O niečo neskôr, v teplejšom období posledného glaciálu, sa na Stránskej skale usadil ľud inej, skorej mladopaleolitické kultúry – aurignacienu. Nálezy z iných lokalít dokladajú, že jeho nositeľom bol už človek moderného typu – človek kromaňonský (Homo sapiens sapiens).

Podľa nájdených predmetov je zrejmé, že obe kultúry využívali Stránsku skalu ako zdroj kvalitnej suroviny, ktorú spracovávali priamo na mieste. Rámcovo pred 20 000 – 11 000 rokmi dochádza k ústupu studeného podnebia poslednej doby ľadovej, sprevádzaného postupnou zmenou flóry a fauny. Z tejto doby pochádzajú aj posledné stopy osídlenia Stránskej skaly v staršej dobe kamennej, a to z dvoch miest jej severného úpätia. Miestne rohovce už nezohrávali takú úlohu ako v predchádzajúcom období, pretože asi polovica nájdených výrobkov je vyrobená z prinesenej suroviny – krištáľu z priestoru Českomoravskej vrchoviny, porcelanitu z oblasti Uherského Hradiště a obsidiánu, ktorého najbližšie zdroje ležia na východnom Slovensku, vzdialenom viac ako 300 km. Aj v kontexte mladého paleolitu ide o veľmi vzdialený a výnimočný import.

Skladba zvieracích kostí je na oboch skúmaných miestach rôzna. Kým vo východnej časti sa nachádzali kosti mamuta, nosorožca a soba, v západnej dominujú kostrové pozostatky koní, medzi ktorými však chýbajú lebky, femury a humery, čo sú časti s najväčším množstvom mäsa. Tieto anatomické časti lovci zrejme odnášali na iné miesto na konzumáciu. Skladba artefaktov aj množstvo nájdenej fauny ukazuje skôr na špecializované loviská, vlastné sídlisko bolo zrejme situované niekde v okolí Stránskej skaly. Ako pravdepodobnou sa javí hypotéza, že množstvo nájdených kostí je dokladom lovu, a síce kolektívne, dobre organizovanej akcie, pri ktorej zver bola z plání východne od Stránskej skaly hnaná na útesy, z ktorých sa potom zrútila a pod skalou bola dobitá.

Zaujímavosť

Podobná situácia je popísaná na francúzskom archeologickom nálezisku La Roche de Solutré; tu však podľa všetkého ide o románovú fikciu Adriena Arcelina, francúzskeho geológa a archeológa, ktorý túto lokalitu skúmal a okrem vedeckých zhodnotení na základe výskumov napísal aj román.

Motív lovu koní týmto spôsobom si zrejme "vypožičal" Eduard Štorch v jeho najobľúbenejšej a najslávnejšej knihe pre mládež, "Lovci mamutov"; v čase, keď knihu písal (1918), nemohol poznať nálezovú situáciu na Stránskej skale, tá bola odkrytá až v 80. rokoch 20. storočia.

Eneolit ​​

V neskorej dobe kamennej – eneolite začal okolo polovice 4. tisícročia pred Kr. ľud kultúry nálevkovitých pohárov opäť využívať miestne rohovce. Povrchové zdroje už boli v tej dobe pravdepodobne vyčerpané, ale spoločenská organizácia tohto obdobia umožnila vznik špecializovaných dielní na štiepané výrobky. Surovina bola z vápencových skál zrejme vylamovaná v celých blokoch alebo vykopávala zo zvetranej skaly a následne prepravovala do priestoru dielne. Tu boli pazúrikové hľuzy žiarom a následným ochladzovaním vodou uvoľnené z vápencových blokov pomocou parohových kopáčov. Takto získané jadrá sa ďalej metódou štiepania spracovávali na žiadané polotovary, z ktorých ešte len retušovaním vznikali jednotlivé nástroje.

Zaujímavý je nález depotu kamenných štiepaných nástrojov: v malej keramickej nádobke boli uložené 43 kamenné úštepy zo suroviny rôznej proveniencie.

Medvedia jaskyňa
Jeden z dvoch vchodov do štôlní na Stránskej skale

Paleontologicky najdôležitejšou jaskyňou je tzv. Veľká medvedia jaskyňa, objavená robotníkmi pri razení štôlní; z geologického hľadiska bola pre účely robotníkov nevhodná a tak sa zachovala ako významné paleontologické nálezisko. Stala sa pred 60 000 rokmi úkrytom medveďov, ktorí sa do jaskyne dostávali komínom a žili tam po viac generácií, nálezy o tom vypovedajúce sú fosfátové hliny z pozostatkov týchto hnedých medveďov a ich kosti. V prehistorických dobách lokalitu rozdeľovala rieka Svitava, ktorá tu mala niekoľko slepých ramien a vytvorila tak rôzne biotopy. Ďalšie nálezy sú škrupiny vajec rozličných druhov vtákov, veľkých koní pod. Jaskyňa je významná preto, že komín bol neskôr zavalený a jaskyňa zostala zapečatená po tisícročia až do príchodu robotníkov. Dnes je táto jaskyňa prístupná z najspodnejšieho poschodia štôlní; má dĺžku asi 150 metrov a nachádza sa v nej hĺbkový denník (návštevná kniha).

Woldřichova jeskyně

Docent KU dr. Josef Woldřich je zberateľom jurských skamenelín v lokalite. Ocitol sa tam v čase, keď tam bolo otvorených niekoľko vápencových lomov na štrk, k páleniu vápna a na výrobu cementu.

Stránský vápenec bol použitý ako dekoračný a stavebný kameň. Rekonštrukcie a deštrukcie starých brnianskych stavieb ukázali, že z neho bola časť mestských hradieb (Josefská); bol nájdený v románskych základoch katedrály sv. Petra a Pavla a minoritského kláštora, fontána Parnas, Zderadův sloup na ul. Křenovej. Bol ťažený pre stavebné účely už od prelomu 12. a 13. storočia až do roku 1925.

Pri lámaní kameňa robotníci občas narazili na väčšie pukliny a veľké jaskyne. V roku 1910 pri odstrele lomovej steny objavili jaskyňu plnú ílovitej hliny a kostí. Do jaskyne viedla 1,5 m široká a 9 m dlhá chodba, ktorá ústila do väčšej siene. Jaskyňa slúžila ako brloh šeliem, ale nie celú dobu, pretože okrem kostí a zubov hyen, slonov, koní a turov tam boli objavené pozostatky ohniska a jednoduchých kamenných nástrojov. Išlo o unikátne nálezy, ktoré dodnes nemajú v Európe analógiu, pretože pochádzali z doby medziľadovej, ku koncu etapy ju obýval Homo erectus. Dnes už jaskyňa neexistuje, v priebehu predvojnových rokov bola zničená ťažbou.

Jaskyňa č. 4

Ide o oficiálny názov v dokumentoch. Jaskyňa sa nachádza na západnom okraji Stránskej skaly neďaleko ulice Stránská. Jej prístup je zakrytý ťažkým uzamknutým poklopom a je bežne neprístupná. Samotná jaskyňa je skôr vertikálna, a jej prieskum môže byť pre neznalého aj veľmi nebezpečný. V najnižšom bode jaskyne sa nachádza podzemné jazierko.

Vstupný komín je bez použitia lana úplne neschodný. Pri dažďoch sa stáva z komína nebezpečná pasca. Pri dolnom jazierku cesta "suchou nohou" končí, však jazierko pokračuje podzemím ďalej. Voda v ňom je, podobne ako v krasových jaskyniach, veľmi studená a úplne priezračná. Za prívalových dažďov voda v jaskyni veľmi rýchlo stúpa.

Vojnový a povojnový vývoj oblasti

Lokalita bola dlhú dobu pred svojím začlenením na zoznam chránených lokalít ČR značne využívaná. Nesie stopy radu menších vápencových kameňolomov a bola ďalej narušená umelým hĺbením štôlní na účely blízkej nemeckej továrne Flugmotorenwerke Ostmark, ktorá však prestavby nestihla dokončiť, keď bola zničená 25. augusta 1944 náletom amerických lietadiel.

Továrne vybudovali v lokalite systém prepojených jaskýň, bunkrov a šácht o troch horizontálnych poschodiach, do ktorých počas druhej svetovej vojny plánovali presunúť stroje na výrobu leteckých motorov a ukryť ich pred možným bombardovaním. Z týchto dôvodov je oblasť z časti elektrifikovaná, čo neskôr ocenili záhradkárske kolónie, ktoré v blízkosti svahov vyrástli.

Samotní Nemci aj po nálete v skalnom masíve naďalej budovali kryty, padla domnienka, že v podzemnej továrni sa vyrábajú rakety V-2. Po vojne sa v razení štôlní nepokračovalo, v päťdesiatych rokoch obsadila časť podzemných priestorov Česko-slovenská armáda, ktorá tu začala budovať protiatómový kryt. Ten pred dokončením prevzal závod ZKL, ktorý stavbu dokončil a vybavil ju ako veliteľské stanovisko civilnej obrany, ktoré dnes leží pripravené za zakovanými železnými dverami. Chodby najvrchnejšieho poschodia, slúžiace ako kryty, majú dĺžku 136 m, dĺžka štôlní stredného poschodia je okolo 1 km, z toho asi 250 metrov sa nachádza za krytom civilnej obrany, cez ktorého strop sa dá preplaziť. Najspodnejšie poschodie má dĺžku zhruba 200 metrov. Na toto poschodie bezprostredne nadväzuje jaskyňa o súhrnnej dĺžke chodieb asi 150 metrov. Všetky prístupné jaskyne a štôlne sa stávajú úkrytom bezdomovcov, narkomanov a vyznávačov rôznych vier.

Flora
  • Kavyľ
  • Poniklec veľkokvetý
  • Jagavka konáristá
  • Zanovätník černejúci
  • Zanoväť regensburská
  • Veronika rozprestretá
  • Jarmilka včasná
  • Nátržník piesočný
  • Dúška tymianová
  • Ostrica nízka
  • Kostrava valeská
  • Ostrevka vápnomilná
  • Šalvia lúčna
  • Šalvia hájna
  • Šalvia praslenatá
  • Kurička zväzkovitá
  • Ľan tenkolistý
  • Astra spišská
  • Starček Jakubov
  • Pečeňovník trojlaločný
  • Lomikameň trojprstý
  • Vičenec vikolistý
  • Pyštek obyčajný
  • Plamienok priamy
  • Klinček Pontederov
  • Bocianik rozpukovitý
  • Horčičník voňavý
  • Mliečnik chvojkový
  • Mliečnik mnohofarebný
  • Burinka okolíkatá
  • Čistec rovný
  • Peniažtek prerastenolistý
  • Skorocel prostredný
  • Devätorník veľkokvetý
  • Cesnak sivkastý horský
  • Cesnak žltý
  • Jarmilka včasná
  • Hrachor lesný
  • Zvonček klbkatý
  • Zlatovlások obyčajný
  • Veterník žltuškovitý
  • Čistec rovný
  • Lieska obyčajná
  • Drieň obyčajný

Fauna

Literatúra
  • Karel Sklenář, Zuzana Sklenářová, Miloslav Slabina, Encyklopedie pravěku v Čechách, na Moravě a ve Slezsku, Praha 2002
  • Hromas J. (ed.) et al. (2009): Jeskyně.- In Mackovčin P., Sedláček M. (eds.): Chráněná území ČR, sv. XIV, AOPK ČR a EkoCentrum Brno, Praha, 608 s.

Referencie
  1. Stránky AOPK ČR [online]. [Cit. 2014-10-14]. Dostupné online. (po česky)
  2. MLÍKOVSKÝ, Jiří, 2002: Early Pleistocene birds of Stránská skála, Czech Republic: 2. Absolon's cave. Sylvia 38: s. 19 – 27.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stránská skála na českej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.