STS-26

• Frederick H. Hauck (3), Veliteľ
• Richard O. Covey (2), Pilot
• John M. Lounge (2), Prvý letový špecialista
• George D. Nelson (3), Druhý letový špecialista
• David C. Hilmers (2), Tretí letový špecialista

V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.

Príčinou katastrofy raketoplánu Challenger boli štartovacie motory SRB, preto sa tieto motory dočkali veľkého množstva vylepšení. 155 konštrukčných zmien zahŕňalo vylepšenie konštrukcie zápalníkov pohonných hmôt, zlepšená konštrukcia trysiek, a tesniace prúžky medzi jednotlivými segmentami motora, ktoré boli priamou príčinou havárie, získali robustnejšiu konštrukciu. Počet prúžkov bol tiež zvýšený na tri, v predchádzajúcich letoch boli nainštalované len dva. Zmeny neobišli ani vonkajšiu palivovú nádrž ET, na ktorej technici vykonali 8 vylepšení a vlastný raketoplán, na ktorom prebehlo až 220 konštrukčných úprav. Pribudol nový núdzový východ a nová možnosť úniku posádky z lode pomocou teleskopickej tyče. Upravené boli tiež štartovacie komplexy, boli sprísnené opatrenia na prípravu a prevádzku raketoplánov. Počet podmienok, ktoré museli pred štartom vyhovovať, presiahol 2500. Následkom týchto úprav klesla nosnosť raketoplánu na 22 700 kg z predchádzajúcich 29 500 kg.

Orbiter Discovery bol 21. júna premiestnený do raketovej montážnej haly VAB, kde ho pripojili k vonkajšej palivovej nádrži ET, ktorá bola zase spojená s pomocnými motormi SRB. Už kompletne zmontovaná štartovacia zostava sa 4. júla premiestnila na štartovaciu rampu 39-B, čo je rovnaká rampa, z ktorej pred viac než dvoma rokmi odštartoval Challenger na svoju poslednú misiu. 26. augusta bolo zahájené odpočítavanie, v ktorom sa vyskytlo neplánované predĺženie v čase T-3h. Okrem toho ale odpočítavanie prebiehalo hladko a tak v čase T-9 min mohol dať Robert B. Sieck, riaditeľ štartovných príprav povel na štart.

V rámci zvýšenej bezpečnosti boli na myse Canaveral v čase štartu v pohotovosti tri helikoptéry typu Sikorsky HH-3, aby poskytli pomoc posádke raketoplánu v prípade, že by musela opustiť jeho palubu a pristáť na padákoch v Atlantiku blízko pobrežia. O 180 km ďalej hliadkovala loď Tahoma, patriaca pobrežnej stráži (US Coast Guard), na šírom mori bola ďalej pripravená vrtuľníková fregata USS Flatley a 360 km od miesta štartu krúžilo hliadkové lietadlo národnej leteckej gardy (Air National Guard) Lockheed HC-130.

11. júla sa začalo tankovanie paliva pre orbitálne motory OMS a manévrovacie motory RCS. 15. júla si jeden technik všimol zápach okysličovadla v blízkosti ľavého zadného modulu RCS. Po šesťhodinovom pátraní bolo nájdené miesto, odkiaľ chemikália unikala a v auguste bola netesnosť zaliata tmelom zo silikónového kaučuku, grafitu a sklených vlákien. Vyskytol sa tiež problém s netesnosťou na pozemnom potrubí privádzajúcom kvapalný vodík do nádrže ET.

Objavili sa tiež problémy so skúškami hlavných motorov raketoplánu SSME. Prepúšťací ventil na motore č. 2 sa zatváral príliš pomaly, preto palubný počítač zastavil skúšku prebiehajúcu 4. augusta len necelú sekundu pred zážihom. Chybný ventil bol vymenený a ďalšia skúška už prebehla bez problémov.

Raketoplán Discovery štartuje na misiu STS-26, prvú misiu po 2,5 ročnej prestávke spôsobenej tragédiou raketoplánu Challenger

Štart sa uskutočnil 29. septembra v čase 15.37.00 UT. V čase T+2 min 2 sekúnd pri rýchlosti približne Mach 4 vyhorelo palivo v SRB, ktoré boli po dvoch sekundách odhodené. Discovery pokračoval v lete po oveľa strmšej dráhe ako pri predchádzajúcich misiách, aby sa v prípade poruchy jedného zo motorov SSME zvyšovala jeho šanca na navedenie na núdzovú obežnú dráhu. V čase T+513 boli vypnuté hlavné motory SSME, predtým bol ich ťah postupne znižovaný. Discovery sa ocitol na dráhe 65-290 km so sklonom 28,5° k rovníku. O 20 sekúnd neskôr bola odhodená nádrž ET, ktorá zanikla v atmosfére. Na obežnú dráhu sa raketoplán dostal v čase približne T+40 minút zážihom orbitálnych motorov OMS, ktoré jeho rýchlosť zvýšili o 68 m/s. Operačná dráha bola takmer kruhová s priemernou výškou 296 km.

Po otvorení dverí do nákladového priestoru posádka najprv otestovala systémy družice TDRS-C. V čase T+6 h 30 minút ju vypustila pod 60° uhlom. Družica aj s urýchľovacím stupňom IUS sa pohybovala najprv vďaka impulzu, ktorý jej udelil pružinový mechanizmus. Neskôr, keď bol raketoplán v dostatočnej vzdialenosti, čiže asi o pol obehu neskôr, sa zažihol motor prvého stupňa rakety IUS, ktorý dostal družicu na prechodovú dráhu. Na druhý deň sa prostredníctvom druhého stupňa dostala na geostacionárnu dráhu nad tichomorskou republikou Kiribati. U družice sa vyskytli problémy s nosníkmi parabolických antén, Discovery mal tiež problém so zablokovaním parabolickej antény pre pásmo Ku. Ďalším problémom bola záložná povelová linka k hydraulike jedného z motorov OMS, avšak hlavný systém pracoval bez závad. Tretím závažným problémom bolo zablokovanie výparníku vody ľadom. Aby sa zabránilo ďalšiemu zamŕzaniu, musela byť na palube raketoplánu udržiavaná teplota v rozsahu 27-28 °C. Ľad sa podarilo posádke odstrániť prepláchnutím výparníku troma dávkami vody niekoľko hodín pred návratom.

Zvyšok času zostávajúci do pristátia posádka venovala hlavne fotografovaniu zemského povrchu. Nelson sa pre zmenu venoval 60 vzorkám proteínov kryštalizovaných v automatickom zariadení v stave beztiaže. Medzi vzorkami bola aj bielkovina izolovaná z vírusu HIV, pričom skúmanie jej kryštálov je dôležité pre skúmanie možností boja s chorobou AIDS.

3. októbra sa Discovery vrátil do zemskej atmosféry. Po natočení do polohy motormi napred prebehol 170-sekundový zážih motorov OMS, ktorý znížil rýchlosť stroja. Raketoplán vstúpil do atmosféry nad Tichým oceánom vo výške 121 km, čo bolo 7600 km od miesta pristátia. Discovery dosadol na dráhu 17 na základni Edwards AFB rýchlosťou 370 km/h v čase 11.37 EDT (16.37.18 UT).

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému STS-26

• STS-26 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)