Edwards Air Force Base

Nákres leteckej základne Edwards

V roku 1910 postavili Ralph, Clifford a Effie Corum usadlosť na kraji Rogersovho jazera (Rogers Lake). Bratia Corumovci dokázali prilákať iných osadníkov a postavili v oblasti infraštruktúru, a keď bol pre oblasť poverený poštový úrad, pomenovali ju Muroc, obrátené meno Corum.

Pod vedením podplukovníka Henry H. Arnolda zvolilo United States Army Air Corps (predchodca Letectva Spojených štátov) v roku 1933 miesto pri Rogerskej priehlbine ako nové pásmo pre bombardovanie . Letecká základňa zaistila miestu meno Murocká oblasť. V tom čase ďalšia farebná črta v histórii základne Edwards, Pancho Barnes, postavila svoju preslávenú hosťovskú reštauráciu s hotelom - Rancho Oro Verde Fly-Inn Dude Ranch, ktorá bola dejiskom mnohých večierkov a osláv. Keď sa Arnold v roku 1938 stal veliteľom Air Corps, obnovil sa záujem na výskum a vývoj. Murocká oblasť priťahovala na seba pozornosť, pretože neďaleká priehlbina bola tak plochá, že by mohla slúžiť ako obrovská dráha ideálna pre letecké testy. A tak základňa debutovala svojím prvým hlavným skúšobným lietadlom keď 1. októbra 1942 odštartovalo prvé americké prúdové lietadlo P-59 Airacomet. V rokoch 1940 bolo minutých na rozvoj základne viac ako 120 miliónov dolárov, a bola rozšírená na 301 000 akerov (1218 km²). V rozvoji bola zahrnutá aj hlavná 4600 metrov (15000 stôp) dlhá pristávacia dráha, ktorá bola zhotovená z jednoliateho betónu.

Po druhej svetovej vojne našla Amerika samu seba v zrýchľujúcich sa pretekoch o vesmírne technológie. Preto letectvo začalo v roku 1946 program X-plane, ktorého vývoj bol z veľkej časti sústredený v základni Muroc. Program rástol vďaka docieleným úžasným úspechom keď sa lietadlo Bell X-1 stalo prvým lietadlom, ktoré prekonalo zvukovú bariéru 14. októbra 1947. Pozornosť verejnosti sa teraz pevne sústredila na Muroc Field a aktivity spojené s testovaním enormne narástli.

Miesto havárie lietadla Bell X-2

V rokoch po druhej svetovej vojne bolo testovaných toľko lietadiel, že testovací piloti zapísali stovky hodín každý mesiac, často v mnoho odlišných prototypoch lietadiel. Toto nevyhnutne viedlo k nehodám a úmrtnosť na základni Muroc stúpala. Základňa bola 27. januára 1950 premenovaná po Glenovi Edwardsovi, ktorý zahynul počas testovania prototypu Northrop YB-49. Testovací piloti však boli neochvejní a základňa Edwards bola 25. júna 1951 určená ako letecké testovacie centrum vzdušných síl. Program X-plane docielil ďalšie úspechy keď lietadlo Bell X-2 dosiahlo v roku 1956 výšku letu cez 61 km (100 000 stôp) a rýchlosť väčšiu ako Mach 3.

V priebehu rokov 1950, Americké lietadlá prekonali absolútne rýchlostné a výškové rekordy na Edwardsovej základni, ale nič v porovnaní s príchodom North American X-15 v roku 1961. Za niekoľko málo rokov X-15 prekonala Mach 4, 5, 6, vytvorila rýchlostný rekord pre pilotovaný atmosférický let rýchlosťou 6.7 Machu 3. októbra 1967, ktorý nebol prekonaný dodnes. Ďalej ešte sa X-15 stala 19. júla 1963 prvým lietadlom, ktoré letelo do vesmíru, keď dosiahla výšku 106 010 metrov (347 800 stôp). Iné lietadlo, ktoré získalo svetovú slávu na konci 60 tých rokov na Edwardsovej základni bolo: Lockheed YF-12A, predchodca SR-71 Blackbird, získalo 9 rekordov v jeden deň testovania. Plné schopnosti lietadla SR-71 sú utajované dodnes, s výnimkou rekordov vytvorených 1. mája 1965, ktoré zahŕňajú neprerušenú rýchlosť 3 331 km/h (2 070 mph) a výšku 24 462 metrov (80 257 stôp).

Raketové sane na Edwardsovej základni riadené podplukovníkom Johnom Stappom

Počas tejto vzrušujúcej doby bol rozsiahly letecký výskum tiež vedený na zemi na Edwardsovej základni. Hoci základňa fungovala len krátko, raz hostila dve raketové dráhy (raketové sánky), ktoré hrali dôležitú úlohu vo vývojoch a výskume pre Vzdušné sily. Prvá, 2000 stôp dlhá dráha bola postavená spoločnosťou Northrop v roku 1944 blízko oblasti dnes známej ako severná základňa. Pôvodne bola určená k použitiu ako vývojová rampa zbrani V-1 (lietajúca bomba), ale tento projekt nikdy neopustil kresliacu dosku. Dráha našla uplatnenie po vojne ako testovacia zóna pre rakety V-2 získané z Tretej ríše v operácií Paperclip. Neskôr si Dr. John Stapp trať privlastnil a nainštaloval mechanické brzdné systémy, ktoré sa považovali za jedny z najvýkonnejších brzdných systémov kedy postavených k použitiu jeho známych brzdiacich testoch po ktorých ho tlač nazvala "najrýchlejším mužom na Zemi" a "najodvážnejším mužom vo Vojenskom letectve" za jeho svet-meniaci projekt MX981.

Fantastické výsledky z prvej dráhy vyzvalo Vzdušné sily aby preskúmala konštrukciu a v roku 1948 bola nová 3 048 metrov (10 000 stôp) dlhá trať hotová na juhu Rogersovho jazera. Táto trať bola schopná nadzvukových rýchlostí a jej prvý projekt bol vývoj strely s plochou dráhou letu SM-62 Snark. Trať bola tak úspešná, že ju rozšírili a 13. mája 1959 6 096 metrovú (20 000 stôp) trať otvorili. Po riadení výskumu balistickej rakety UGM-27 Polaris vojenským námorníctvom bola trať používaná na vývoj katapultovacích sedadiel, ktoré by mohli byť použité pri nadzvukových rýchlostiach. Aj keď bol tento program enormne úspešný, rozpočtová správa vyvodila záver, že trať je príliš nákladná na údržbu a preto bola 24. mája 1963 odstavená. Predtým ako ju zavreli, pokusná jazda vytvorila rýchlostný svetový rekord 3.3 Machu skôr ako sa testovacie vozidlo zničilo. Po jej zavretí boli koľajnice odňaté aby pomohli narovnať Lancaster Boulevard.

Po tom čo prezident Richard M. Nixon 5. januára 1972 predstavil program Space Shuttle, bola pre testovanie zvolená Edwardsova základňa. Prototyp raketoplánu - Space Shuttle Enterprise bol vynesený do výšky upraveným lietadlom Boeing 747 nazývaným Shuttle Carrier Aircraft a zhodený. Vo všetkých trinástich letových testoch s raketoplánom Enterprise a Boeingom 747 boli určované ich letové vlastnosti a ovládanie.

Testovanie raketoplánu Space Shuttle Enterprise

Po tom čo sa 12. apríla 1981 stal raketoplán Columbia prvým raketoplánom vypusteným do vesmíru, vrátil sa na Edwardsovu základňu aby pristál. Nesmierna rozloha leteckej základne a jej blízkosť k Zariadeniu č. 42 (Plant 42), kde bola predtým prevádzka raketoplánov, boli dôležité faktory k jej výberu. Základňa slúžila ako hlavná pristávacia oblasť pre Space Shuttle do roku 1991. Odvtedy bolo uprednostňované Kennedyho vesmírne stredisko na Floride, ale Edwardsova základňa a Raketová strelnica White Sands naďalej slúžili ako záloha. Osemdesiate roky ukázali na Edwardsovej základni vesmírne vojenské schopnosti Ameriky keď upravené lietadlo F-15 Eagle odpálilo protisatelitnú strelu na nefunkčný satelit P78 SolWind a zničilo ho. V roku 1986 Dick Rutan a Jeana Yeager odštartovali z Edwardsowej základne, aby vytvorili nový letecký rekord v pilotovaní prvého nepretržitého letu okolo sveta na jedno natankovanie na stroji Rutan Voyager.

Najčerstvejšie projekty na základni sú F-35 Joint Strike Fighter, F-22 Raptor, RQ-4 Global Hawk a program syntetického paliva pre bombardér B-52. Ako doplnok, letový testovací program bombardéra C-17 Globemaster III je ďalší väčší projekt na Edwardsovej základni. Taktiež, rozsiahly vývoj Ministerstva obrany na nepilotovaných vzdušných prostriedkoch zazrel dôležité testovania prototypov. Základňa aktuálne získala niekoľko úloh procesu rektifikácie a uzavretia základní pod správou Ministerstva obrany. Menšie základne boli vyradené z prevádzky a ich zariadenia a funkcie boli zlúčené vo veľkých základniach ako Edwardsova základňa.

Pristávacia dráha č. 5 na vyschnutom jazere Rogers Lake

Súčasťou Edwardsovej základne je Drydenovo letecké výskumné centrum na severe, ktoré je priamo prepojené s južnou základňou. Letisko na hlavnej základni má kontrolnú vežu, centrum pre riadenie letovej prevádzky (TRACON - Terminal Radar Approach Control) a zariadenie radarovej kontroly. ICAO kód letiska je KEDW (IATA:EDW). Ako vojenská základňa, civilný prístup je značne obmedzený. Sú tu dve osvetlené, vydláždené pristávacie dráhy:

• 04/22 má rozmery 4 576 x 91 metrov (15 013 x 300 ft), 2700 m (9 000 ft)zo soľného jazera je dostupných.
• 06/24 má rozmery 2 438 x 15 m (8 000 x 50 ft); 1 524 x 15 m (5 000 x 50 ft) použiteľných

Ďalej je tu sedem iných oficiálnych pristávacích dráh na jazere Rogers Lake:

• 17/35 je 12,1 kilometra (7,5 mi) dlhá (hlavná dráha)
• 05/23 je dlhá 8,4 km (5,2 mi)
• 06/24 je dlhá 2,3 km (1,4 mi)
• 07/25 je dlhá 6,4 km (4,0 mi)
• 09/27 je dlhá 3,2 km (2,0 mi)
• 30 je dlhá 3,2 km (2,0 mi)
• 15/33 je dlhá 10,0 km (6,2 mi)
• 18/36 je dlhá 7,2 km (4,5 mi)

Na jazere Rosamond sú nakreslené dve dráhy:

• 02/20 je dlhá 6,4 km (4,0 mi)
• 11/29 je dlhá 6,4 km (4,0 mi)

Hlavná základňa je domovom pre Benefieldové bezodrazové zariadenie (Benefield Anechoic Facility - BAF), budovu pre testovanie elektromagnetických a rádiových frekvencií. Tiež tu sídli Múzeum leteckého testovania vzdušných síl, ktoré má vystavených viac ako 15 lietadiel.

Letka Drydenovho výskumného centra z roku 1997

Súčasťou Edwardsovej základne je Drydenovo letecké výskumné stredisko (Dryden Flight Research Center), kde je stále aktívny výskum moderných lietadiel. Drydenovo centrum je domovom pre mnoho svetovo najvyspelejších lietadiel. Tiež je domovom pre modifikovaný Boeing 747 navrhnutý na prenos raketoplánov späť do Kennedyho vesmírneho strediska v prípade, že raketoplán pristane na základni Edwards. Pozoruhodné súčasné výskumne projekty, ktoré tu prebiehajú zahŕňajú napríklad ukážku kontrolovanej kolízie alebo experiment LASRE (Linear Aerospike SR-71 Experiment).

Raketová testovacia oblasť

Výskumné laboratórium vzdušných síl udržiava sídlo testovania raketových motorov v oblasti Leuhman Ridge, na východ od jazera Rogers Lake. Spočiatku bolo postavené pre použitie v programe Apollo, dnes má testovacie miesto 12 zariadení pre testovanie motorov plnej veľkosti, súčiastok motora a tekutých a pevných pohonných hmôt. Edwardsovo výskumné zariadenie testovalo štartovacie rakety (booster rocket) pre medzikontinentálne balistické rakety a pre raketoplány. Prednedávnom dostalo miesto podporu 18.5 miliónov dolárov na aktualizáciu skončenú v roku 2003. Dnes sa zariadenie pýši niekoľkými testovacími stanovišťami a iba jediným vládnym testovacím stanovišťom schopným vydržať statický tlak o sile 4.5 MN. Edwardsovo výskumné zariadenie, niekedy nazývané zamestnancami „The Rock“ alebo jednoducho „The Lab“, je časťou Riaditeľstva pohonu Výskumného laboratória vzdušných síl, ktoré je veliteľstvom na Wrightovom výskumnom zariadení v štáte Ohio.

Satelitná snímka základne

Severná základňa je umiestená na severozápadnom rohu jazera Rogers Lake a je miestom najtajnejších testovacích programov vzdušných síl na Edwardsovej základni. Oblasť má jednu vydláždenú dráhu o rozmeroch 1830 x 45 metrov (6,000 x 150 ft) - 06/24, a je prístupná cez vyschnuté jazero alebo cez jedinú kontrolovanú cestu. Navzdory jej zrejmej blízkosti na mape je Severná základňa ťažko viditeľná z Hlavnej základne kvôli prachu. Dokonca aj vo výnimočne čistých dňoch nie je viditeľný žiadny detail, čo robí základňu ideálnou pre utajovaný vývoj. Tiež sa objavili špekulácie, že prílišná blízkosť štábov bezpečnostných jednotiek Edwardsovej základni je kvôli prípadným narušeniam a rýchlej reakcii, pretože veľa budov vojenských eskadier je skoro 4 míle od Severnej základne.