Mankovce

Prví obyvatelia obce boli lovci a pastieri, neskoršie poľnohospodári. V lokalite tríbečských hôr žilo veľa zubrej zveri, na ktorú prví obyvatelia poľovali. V roku 1972 našiel pán Rakovský v lokalite Sobotište kamennú motyčku z obdobia neolitu spolu s nálezmi oštepov a úlomkami pazúrikov (spolu 107 kusov). Počas záchranného výskumu Archeologického ústavu SAV v Nitre pri stavbe budovy MNV, kde ľudová tradícia spomína zaniknutý kostol a kláštor Pavlínov sa zistili základy Románskeho kostola z prvej polovice 13. storočia so sakristiou. K pravej južnej strane kostola bola pristavaná obytná budova. Zrúcanina kostola bola ešte v roku 1903 viditeľná. “Za osobitne cenný a významný poznatok archeologického výskumu v Mankovciach treba považovať i nález keramiky pražského typu, ktorým sa po prvýkrát dokladá osídlenie intravilánu dnešných Mankoviec najneskoršie už v 6. storočí.“ [4]

Ľudová tradícia spomína, že obec mala štyri mlyny – jeden pod dedinou, druhý v dedine a dva nad dedinou. V archívnych materiáloch sú uvedené dva mlyny, jeden pod názvom Podhajský z roku 1536 a druhý len ako mlyn z roku 1720. Zrejme išlo o vodné mlyny na potoku Stráňka, neuvádza sa komu patrili. Do mlynov vozili obilie občania Loviec a Hosťoviec a okolitých dedín, kde mlyny neboli.

Prvá prísomná zmienka o existencií obce pochádza z roku 1345 pod názvom Mangya, neskôr Maykowch, Manchuz (1393), Mankowcze (1773), po maďarsky Mankóc. Obec patrila zemanom, v roku 1394 hradnému panstvu Jelenec, ale v 15. storočí ju Forgáčovci darovali lefantovským Pavlínom. Po zrušení rehole prešla do správy verejných základín. V roku 1536 mala obec mlyn, v roku 1601 mala 23 domov, v roku 1720 mala 23 daňovníkov a mlyn, v roku 1828 mala 39 domov a 254 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. Ráz obce sa nezmenil ani po roku 1918.

V 15. až 19. storočí sa v katastrálnom území obce nachádzala osada Straňa. Táto osada sa spomína v roku 1406, v roku 1601 mala 8 domov, v roku 1828 mala 2 domy a 19 obyvateľov.

Obec od roku 1344 do roku 1345 patrila zemanom, v roku 1388 patrila zemanom z Tvrdomestíc. V roku 1394 obec prepadli poddaní z Hosťoviec, časť obyvateľov zajali a odvliekli do Gýmešského hradu. V tomto období tu vládli Forgáčovci, ktorí dostali späť svoje majetky za zásluhy v bojoch o uhorskú korunu.

V decembri roku 1385 pritiahol s vojskom do Budína Karol, princ neapolský, bratranec kráľovnej Márie a bol korunovaný za uhorského kráľa ako Karol II. Malý. Voči nemu bolo zorganizované sprisahanie (palatín Mikuláš Gara), ktorého sa zúčastnil i Blažej Forgáč. Pri návšteve u kráľovien dňa 7. 2. 1386 napadol Blažej Forgáč podľa predom pripraveného plánu nevyzbrojeného Karola II. Došlo k bitke a smrteľnému zraneniu Karola II., ktorý na následky zranenia dňa 24. 2. 1386 zomrel. Za svoj čin dostal Blažej Forgáč nielen späť gýmešské panstvo aj s mestom Zlaté Moravce, ale získal aj druhý rodový majetok s hradom Halič. Cestou na Gerovský hrad bol však sprievod oboch kráľovien 25. 7. 1386 prepadnutý vojskami Jana Howathiho. V boji boli zabití Mikuláš Gařa, Ján Gařa i Blažej Forgáč, obe kráľovné boli zajaté a uväznené.

V roku 1401 si obec Mankovce Forgáchovci vymohli násilím, a v roku 1415 si Peter Forgáč zvolil za svoje posmrtné a pohrebné miesto lefantovský kláštor Pavlínov, kde dal vystavať aj oltár a k nemu daroval Pavlínom aj polovicu Mankoviec. Druhú polovicu obce Pavlínom darovali Félix a Alžbeta Forgáchovci. Pavlíni (bieli mnísi) tu v roku 1549 vlastnili 8 a pol porty (domy so spoločnou bránou). Vybudovali v obci kláštor a ku kostolu postavili sakristiu. Pavlíni mali v tejto dobe po Slovensku viac kláštorov, v roku 1786 však Jozef II. tento rád zrušil a obec Mankovce prechádza pod kráľovskú komorskú správu.

Neskôr obec trpela pod tureckým panstvom, bola poplatná Turkom v roku 1632 ostrihomskému inšpanovi Mehmetovi, no musela platiť aj cisárovi. V roku 1632 opustenú poddanskú pôdu zobrali zemania, ktorí sa takto obohacovali. V tomto roku vysadili aj vinohrady, ktoré niekoľko rokov po sebe nezarodili, preto ponechali len dve vinice. Rozloha vinohradov v roku 1764 dosiahla 69 kopáčov. Vinice sa nachádzali na kopci nad dedinou v polohe i dnes zvanej Pánsky vinohrad, kde sa udržali až do 19. storočia.

V roku 1830 vyčíňala v obci cholera, v roku 1837 zasiahol obec požiar, ktorému podľahla dedina spolu s kláštorom a kostolom. Požiar sa ešte v obci spomína v roku 1882. V roku 1870 pri komasacii kúpil Ľ. Majténi z Rozkoší chotáru časť Pánsky vinohrad za 8000 korún. V 18. storočí vlastnila obec dostatok lúk, z ktorých seno občania predávali. Pasienkov však bolo málo, preto na pasienky premieňali opustenú pôdu na majeroch. Palivové drevo brali z majera Stráňa, stavebné si museli kupovať.

Na obecnom pečatidle je v štíte objavujúci sa orol a čerieslo. Štít je obklopený dvomi palmovými ratolesťami na jeho vrchnom okraji otvorená koruna. Na pečatidle je nápis: Sigillum Pagi Mankouce 1780.

V obci sa nachádza pamiatkovo chránený strom – lipa stará 660 rokov s obvodom kmeňa 380 cm a vysoká 10 m. Naproti cez cestu stojí dom č. 93 pokrytý ešte hrubou vlnitou škridlou vypálenou v bývalej fabrike – tehelni na Rozkošoch medzi obcami Mankovce a Zlatno.

V čase archeologického výskumu pri výstavbe MNV bol v tejto lokalite objavený i kostolný cintorín z prvej polovice 13. storočia, užívaný až do 18. storočia. Prvá škola bola v Mankovciach postavená v rozmedzí rokov 1830–1840 na mieste bývalého kláštora. Nová škola bola postavená v roku 1958 a v budove starej školy bol po rekonštrukcii umiestnený Miestny národný výbor (MNV), neskôr bolo pristavené osvetové stredisko. Školská kronika bola založená v roku 1927 a prvou kronikárkou bola Anna Gažová, miestna učiteľka. Obecná kronika bola založená v roku 1932 a prvým kronikárom bol Jozef Paulov, riaditeľ školy.

Za prvej Československej republiky boli obyvatelia maloroľníci, poľnohospodárski a lesní robotníci. Vysoká nezamestnanosť viedla k odchodom za prácou do zahraničia, napr. v roku 1929 boli na prácach vo Francúzsku Karol Doskoč a Ondrej Vrábeľ. V roku 1929 bolo v Mankovciach založené úverové družstvo.

Počas Druhej svetovej vojny obec podporovala partizánov, zásobovala ich potravinami. Obec bola oslobodená ČA 28. marca 1945. K 35. výročiu Slovenského Národného Povstania bola obci udelená Pamätná plaketa.

Od roku 1952 začala do obce premávať autobusová linka ČSAD. V roku 1954 bola zavedená v obci elektrina, dovtedy sa svietilo kahancami a petrolejovými lampami. V roku 1958 bol v obci rozvedený miestny rozhlas, dôležité oznamy dovtedy ohlasoval bubeník. Bubon bol v obci uložený ako historická pamiatka. V roku 1968 bol postavený kostol a v roku 1971 dom smútku.