Kórejčina

Pôvod kórejského jazyka nie je zatiaľ definitívne vyjasnený. Existuje viacero hypotéz o koreňoch kórejského jazyka. Má veľa spoločných prvkov s japončinou, mongolčinou, mandžuštinou, tunguzskými jazykmi a turečtinou.

Spravidla sa považuje za izolovaný jazyk, ale pravdepodne je príbuzná s altajskými jazykmi (mandžusko-tunguzské jazyky), možno s japončinou (podobná gramatika, ale iný hláskový systém), ojedinele je považovaná za súčasť euroázijských jazykov alebo čiastočne jazykov Pujo.

Kórejským jazykom sa hovorí hlavne na Kórejskom polostrove, ale aj v priľahlých oblastiach na severe Číny, kde sú Kórejčania menšinou. Počet používateľov na Kórejskom polostrove dosiahol okolo 72 miliónov (v južnej časti polostrova je ich 49 miliónov a v severnej asi 23 miliónov). Mimo vlasti žije asi 2 milióny Kórejčanov v Číne, 700 tisíc v Japonsku, 400 tisíc na území bývalého Sovietskeho zväzu, 1 milión v USA a Kanade.

V kórejčine jestvuje 6 skupín dialektov. Dialekty existujúce v kórejskom jazyku nie sú prekážkou vo vzájomnom porozumení sa, až na dialekt, ktorý sa používa na ostrovoch Čedžu-do (제주도), Ullung-do (울릉도) a dialekt na pohraničí s Čínou.

Priamym predchodcom modernej kórejčiny je jazyk kráľovstva Šilla (신라, 57 pred Kr. - 668 po Kr.) z juhovýchodnej časti polostrova, pretože toto kráľovstvo v 7. storočí dobylo kráľovstvá Päkče (백제) a Kogurjo (고구려), čím zjednotilo krajinu pod svojim aj jazykovým vplyvom.

Kórejčania nemali pôvodne svoje vlastné písmo. Spolu s čínskymi znakmi začali preberať aj písanú čínštinu, ktorá sa na dlhé storočia stala úradným, umeleckým, vedeckým jazykom vo vtedajšej Kórei (podobne ako u nás latinčina v stredoveku). Pretože znakmi sa nedali zapísať pôvodné kórejské slová a prípony, Kórejčania sa už od začiatku snažili prispôsobiť čínske ideografické písmo ich vlastnému jazyku. Takéto systémy boli veľmi zložité a na každodenné používanie náročné.

Úspešný pokus o zapísanie zložitej fonetickej štruktúry kórejského jazyka pomocou písomného zápisu nastal až v polovici 15. storočia. Za vlády osvieteného kráľa Sedžonga (세종) bola vytvorená hlásková abeceda, ktorú sám panovník uzákonil kráľovským dekrétom v r. 1443. Jeho cieľom bolo priblížiť možnosť čítať a písať obyčajným ľuďom, ktorí nemali čas ani prostriedky na študovanie zložitého čínskeho písma. Tento cieľ sa nedarilo uskutočniť ani jemu a jeho nasledovníkom prakticky až do konca 19. storočia. Od konca 19. storočia, kedy bola zrušená čínština ako úradný jazyk, nastal prudký rozvoj kórejského jazyka. Za posledných 100 rokov prekonal jazyk taký rozvoj ako máloktorý jazyk.

Dnes je situácia na kórejskom polostrove zložitejšia aj z jazykovej stránky. Na juhu polostrova sa uzákonil jazyk na základe jazyka stredných vrstiev žijúcich v Soule a okolí. Na severe sa uzákonil jazyk, ktorého základom je dialekt používaný v Pchongjangu. Posledných 50 rokov znamenalo aj v jazykovej politike juhu a severu značné odlišnosti, čo však nie je neprekonateľnou prekážkou k zjednoteniu.

Pozri: hangul (한글), hanča (한자) a prepis z kórejského písma do latinky

• porovnanie: kórejčina / slovenčina
• jazykové nástroje: aglutinácia (pripájanie gramatických „prípon“) / flexia (skloňovanie, časovanie)
• slovosled: podmet - predmet - prísudok / podmet – prísudok - predmet
• gramatický rod, číslo, osoba: nemá / má
• stupne zdvorilosti: veľa / dva (tykanie, vykanie)
• slovné druhy: 3 (mená, prísudky, častice) / 10 (pods., príd. mená, ...)
• gramatické morfémy: jedna funkcia / viac funkcií

(Prepis do slovenčiny nie je robený podľa tabuľky v PSP)

Všeobecná romanizácia je zobrazená v hranatej zátvorke. (Je ťažké prepísať Kórejčinu do romanizácie..)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kórejčina
• Wikislovník ponúka heslo Kórejčina