Juventus FC

Historicky prvý tím Juventusu z roku 1898

Juventus vznikol ako Sport Club Juventus koncom roka 1897. O jeho založenie sa zaslúžili študenti prestížneho lýcea Massima D'Azeglia v Turíne.[1] Na Foot-Ball Club Juventus bol premenovaný o dva roky neskôr.[2] Klub sa zapojil do Talianskych futbalových majstrovstiev v roku 1900. Počas tohto obdobia nosili hráči Juventusu na sebe ružovo-čierne dresy. Prvý titul získali v roku 1905, ich domácim štadiónom bol vtedy Velodromo Umberto I. V ďalšom období sa zmenili farby klubu na bielu a čiernu, inšpiráciou boli dresy anglického tímu Notts County.

V roku 1906 nastal v klube rozkol po tom, čo niekoľko čelných predstaviteľov uvažovalo presťahovaní Juventusu do iného mesta. Klubový prezident Alfredo Dick z toho bol nešťastný a tak s niektorými významnými hráčmi založil FBC Torino. Začala sa rivalita dvoch turínskych klubov, ktorých vzájomné zápasy sú dodnes označované ako Derby della Mole.[3] V ďalších rokoch pokračovala prestavba hráčskeho kádra, ktorú prerušila 1. svetová vojna.

Ligová dominancia

V roku 1923 získal kontrolu nad klubom prezident automobilovej spoločnosti FIAT Edoardo Agnelli a začal s výstavbou nového štadióna. Táto skutočnosť dopomohla Juventusu k zisku druhého scudetta (ligový triumf) v sezóne 1925/26 po finálových víťazstvách nad Alba Roma s celkovým skóre 12:1. Výrazný podiel na ňom mal najlepší strelec mužstva Antonín Voják. V 30. rokoch sa klub z Turína definitívne zaradil medzi špičku talianskeho klubového futbalu. Stal sa zároveň prvým profesionálnym klubom na Apeninskom polostrove, vybudoval si širokú základňu priaznivcov. Výsledkom týchto udalostí bolo päť po sebe idúcich titulov majstra Talianska. Prvé štyri získal Juventus pod vedením trénera Carla Carcana. Jeho hráči vytvorili jadro národného mužstva na Majstrovstvách sveta 1934, kde získalo Taliansko vedené trénerom Vittoriom Pozzom prvý titul svetového šampióna. Hviezdami víťazného mužstva boli okrem iných Raimundo Orsi, Luigi Bertolini, Giovanni Ferrari a Luis Monti.

Sivori, Charles a Boniperti

V tom období už hrával Juventus svoje domáce zápasy na Stadio Comunale, ale koncom 30. rokov a ani na začiatku 40. rokov nedokázal nadviazať na predchádzajúce úspechy.

Po 2. svetovej vojne bol Gianni Agnelli vymenovaný za čestného prezidenta klubu. V tomto období pôsobili v klube aj dvaja slovenskí futbalisti Július Korostelev a Ján Arpáš. V sezónach 1949/50 a 1951/52 získal ďalšie dva ligové primáty. Trénerom tímu bol v tom období Angličan Jesse Carver.

Počas sezóny 1958/59 prišli do klubu dvaja noví útočníci. Boli nimi Walesan John Charles a Talian s argentínskymi koreňmi Omar Sivori. Spoločne s dlhoročnou oporou Giampierom Bonipertim vytvorili silné útočné trio. V tej istej sezóne získal Juventus právo nosiť na dresoch zlatú hviezdu za desať získaných ligových titulov. V nasledujúcom ročníku vyhral Seriu A aj Taliansky pohár a získal tak premiérové double. Omar Sivori sa stal v roku 1961 držiteľom ocenenia Zlatá lopta určeného pre najlepšieho hráča pôsobiaceho v Európe. V tom istom roku odišiel z klubu Boniperti, so 182 gólmi vo všetkých súťažiach najlepší strelec klubu. Jeho rekord vydržal až 45 rokov.

V tejto dekáde získal Juventus titul ešte raz a to v sezóne 1966/67. Začiatkom 70. rokov si naďalej upevňoval silnú pozíciu v talianskom futbale. Pod vedením bývalého hráča a českého rodáka Čestmíra Vycpálka vyhral scudetto v sezónach 1971/72 a 1972/73. K oporám tímu patrili Roberto Bettega, Franco Causio a José Altafini. Na konci dekády získal ešte dva tituly, hviezdou tímu bol obranca Gaetano Scirea. Na prelome desaťročí zažil klub mimoriadne úspešné obdobie pod vedením trénera Giovanniho Trapattoniho. Dominoval v domácej súťaži, jeho hráči vytvorili kostru talianskeho tímu trénera Enza Bearzota na Majstrovstvách sveta 1978 v Argentíne a pri zisku titulu na Majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku.

Na európskej scéne

Giovanni Trapattoni viedol Juventus v rokoch 1976 – 1985

Trapattoniho éra priniesla pre Juventus množstvo úspechov. V prvej polovici 80. rokov získal tri ligové tituly. V roku 1984 to bol už 20. titul v histórii, čo umožnilo Juventusu nosiť na dresoch aj druhú zlatú hviezdu. Dodnes je jediným talianskym klubom, ktorému sa to podarilo. Viacero hráčov dosiahlo individuálne úspechy. Paolo Rossi získal v roku 1982 Zlatú loptu, za čo vďačil najmä skvelým výkonom na Majstrovstvách sveta v Španielsku, kde sa stal najlepším hráčom i strelcom celého turnaja.

Francúz Michel Platini sa stal držiteľom Zlatej lopty tri razy za sebou v rokoch 1983, 1984 a 1985. Juventus je jediným klubom, ktorého hráči získali túto trofej štyri razy za sebou. Platini strelil rozhodujúci gól z pokutového kopu vo finále Pohára európskych majstrov 1985 proti FC Liverpool. Tento zápas bol ale poznačený obrovskou tragédiou, ktorá zmenila európsky futbal. Po incidente s fanúšikmi anglického mužstva zomrelo priamo na štadióne Heysel v Bruseli 33 priaznivcov Juventusu, ďalších 600 bolo zranených. V tom istom roku sa stal Juventus prvým klubom, ktorý vyhral všetky tri najvýznamnejšie medzinárodné klubové súťaže v Európe. Po zisku Interkontinentálneho pohára sa stal rovnako prvým a dodnes jediným klubom s víťazstvom vo všetkých medzinárodných súťažiach.

S výnimkou zisku majstrovského titulu v sezóne 1985/86 nebol zvyšok tejto dekády pre klub veľmi úspešný. Čelil silnej konkurencii milánskych klubov AC a Interu a Neapola na čele s Diegom Maradonom. V roku 1990 sa presťahoval na Stadio delle Alpi, ktorý bol vybudovaný pri príležitosti Majstrovstiev sveta 1990.

Návrat do Serie A

V sezóne 2007/08 štartoval Juventus po ročnej prestávke znovu v Serii A. Trénerom tímu bol v tomto období Claudio Ranieri. „Bielo-čierni“ obsadili 3. miesto, vďaka čomu si vybojovali účasť v predkole Ligy majstrov. V skupinovej fáze Juventus dva razy porazil Real Madrid. Podarilo sa mu postúpiť zo skupiny, no v osemfinále vypadol s FC Chelsea. Po dvoch sezónach bol z pozície trénera prepustený Ranieri a za jeho nástupcu bol vymenovaný Ciro Ferrara, ktorý prišiel k tímu dve kolá pred koncom ročníka.

Juventus pred zápasom Ligy majstrov 2012/13 proti Šachtaru Doneck

Juventusu sa však pod jeho vedení nedarilo. Predčasne vypadol z Ligy majstrov aj z Coppa Italia a v Serii A mu patrilo priebežné 6. miesto. V januári 2010 bol Ferrara odvolaný a nahradený Albertom Zaccheronim. Juventus obsadil v konečnej tabuľke až 7. miesto a Zaccheroni vo svojej funkcii nepokračoval. Pred sezónou 2010/11 nastali personálne zmeny vo vedení klubu. Andrea Agnelli nahradil na poste prezidenta klubu Jeana-Clauda Blanca a na pozícii športového riaditeľa nahradil Alessia Secca bývalý riaditeľ Sampdorie Janov Giuseppe Marotta. Ten priviedol do Juventusu z rovnakého klubu trénera Luigiho Del Nera. Ale ani on neuspel a po prvej sezóne bol prepustený. Jeho nástupcom sa stal tréner Sieny a bývalý hráč Juventusu Antonio Conte.

V sezóne 2011/12 sa vrátil turínsky klub na vrchol talianskeho futbalu. Pod Conteho vedením ostal celú sezónu neporazený. V tesnom súboji o scudetto uspel pred veľkým rivalom AC Miláno. Rozhodujúce momenty prišli v 37. kole. Juventus zdolal Cagliari 2:0 a Miláno prehral s Interom 2:4. V poslednom kole vyhrala „stará dáma“ nad Atalantou Bergamo 3:1 a získala svoj 28. ligový titul. Juventus sa stal zároveň prvým mužstvom, ktorý dokázal prejsť celou súťažou bez prehry odvtedy, ako v nej hrá 20 účastníkov. Za celú sezónu inkasoval len 20 gólov. Prebojoval sa aj do finále Talianskeho pohára, kde však prehral s SSC Neapol. Celú sezónu odohral na novom štadióne, ktorý stojí na mieste niekdajšieho Stadio delle Alpi.

Dresy s bielymi a čiernymi zvislými pruhmi si hráči Juventusu obliekali po prvý raz v roku 1903. Pôvodné dresy boli ružové s čiernymi kravatami. Biela a čierna sa stali klubovými farbami náhodou. Keď už boli pôvodné dresy vyblednuté, jeden z členov klubu Angličan John Savage využil svoje kontakty a dal vyrobiť nové dresy vo svojej rodnej krajine. Jeho priateľovi, ktorý žil v Nottinghame a vyrábal dresy pre miestny tím Notts County, zároveň poslal ukážku ružových dresov. Ten si však myslel, že sú to vyblednuté bielo-čierne dresy Notts County. Od tej doby nosí Juventus práve tieto farby.

Od roku 1920 prešlo klubové logo viacerými, menšími alebo väčšími zmenami. K posledným úpravám došlo pred sezónou 2004/05. V súčasnej dobe má klubový emblém oválny tvar, v ktorom sa nachádza päť zvislých pruhov: dva biele a tri čierne. V hornej časti je umiestnený názov klubu podčiarknutý čiarou v zlatej farbe. V dolnej časti sa na čiernom pozadí nachádza biela silueta býka, ktorý je symbolom mesta Turín. Tesne nad ním je umiestnené čierna silueta murovanej koruny, ktorá je reminiscenciou na Augusta Tourinorum, staroveké mesto Rímskej ríše, ktoré bolo predchodcom Turína.

Tradičné bielo-čierne dresy sa objavili už v roku 1903

V minulosti malo pozadie, na ktorom sa nachádza býčia silueta modrú farbu (tak, ako je tomu v erbe mesta Turín). Murovaná koruna a starý francúzsky štít boli väčších rozmerov ako v súčasnosti. Isté obdobie sa nad klubovým logom vyčnievali dve zlaté hviezdy symbolizujúce viac ako 20 titulov v Serii A. V 80. rokoch bol klubový znak výrazne odlišný. Tvorila ho čierna silueta zebry, ktorá bola obklopená názvom klubu.

Počas svojej bohatej histórie získal Juventus viacero prezývok. Najpopulárnejšou z nich je La Vecchia Signora (Stará dáma), ktorá je v kontraste s názvom klubu. Prívlastok „stará“ bol odvodený na základe veku slávnych hráčov Juventusu z 30. rokoch. Pomenovaním „dáma“ nazývali klub s láskou fanúšikovia pred rokom 1930. Ďalšou z prezývok je La Fidanzata d'Italia (Priateľka Talianska). Vznikla na základe veľkej podpory fanúšikov z južného Talianska (najmä z Neapola a Palerma), ktorý prišli do Turína pracovať pre automobilovú spoločnosť FIAT. Ďalšie prezývky ako I Bianconeri (Bielo-čierni) a Le Zebre (zebry) sú odvodené od klubových farieb. La Goeba (hrbáč) sa vyskytla preto, lebo „staré dámy“ mávajú zväčša zhrbený chrbát.

Oficiálnou hymnou klubu – už piatou v histórii – je skladba s názvom Juve storia di un grande amore (Juve, príbeh o veľkej láske), ktorú v roku 2007 zložili Alessandra Torreová a Claudio Guidetti a naspieval Paolo Belli. Medzi ďalšie klubové hymny patria Il cielo è bianconero, Vecchia Signora, Juve facci sognare a Magica Juve, o ktorých vznik sa postaral skladateľ Francesco De Felice. Pri stom výročí založenia klubu v roku 1997 zložil operný skladateľ Pierangelo Bertoli skladbu nazvanú Juvecentus, ktorú naspievalo viacero popredných talianskych umelcov.

Prvé dva roky existenciu klubu (1897 a 1898) hrával Juventus svoje domáce zápasy na ihriskách v Parco del Valentino a Parco Cittadella. Neskôr hrával až do roku 1908 na štadióne Piazza d'Armi. Výnimku tvorilo obdobie rokov 1905 – 1906, počas ktorého hrával na Stadio Motovelodromo Umberto I. Práve na tomto mieste oslavoval svoje prvé scudetto.

V rokoch 1909 – 1922 bol domácim stánkom Juventusu Corso Sebastopoli. Ďalším štadiónom bol až do roku 1933 Corso Marsiglia, na ktorom získal štyri ligové tituly, z toho tri po sebe idúce. Od roku 1933 až do Majstrovstiev sveta 1990 bol domácim štadiónom Juventusu Stadio Comunale. Ten bol postavený pri príležitosti Majstrovstiev sveta 1934 a pôvodne niesol meno talianskeho fašistického diktátora Benita Mussoliniho. Po 2. svetovej vojne bol na počesť trénera, ktorý získal s Talianskom dva razy titulov majstrov sveta premenovaný na Stadio Comunale Vittorio Pozzo. Od roku 1963 tu hrával svoje zápasy aj AC Turín. Jeho kapacita bola 65 000 divákov. Počas 57 rokov odohral Juventus na tomto štadióne 890 ligových zápasov.

Od roku 1990 až do konca sezóny 2005/06 bol domovom turínskeho klubu štadión Delle Alpi, ktorý bol vybudovaný pred svetovým šampionátom, ktorý sa konal v Taliansku. Stál na severozápadnom okraji Turína a poňal viac ako 69 000 ľudí. Viackrát bol dejiskom hudobných koncertov. Počas tých rokov sa vyskytli výnimočné prípady, v ktorých odohral Juventus niekoľko zápasov na iných štadiónoch napr. v Palerme, Cesene alebo Miláne.

V auguste 2006 sa vrátili bianconeri na zrekonštruovaný Stadio Comunale, ktorý nesie od Zimných olympijských hier 2006 názov Olympijský štadión. Jeho súčasná kapacita je 27 994 miest na sedenie. Domovom Juventus bol až do sezóny 2011/12.

Juventus Stadium

Juventus Stadium

V novembri 2008 oznámilo vedenie Juventusu, že plánuje investovať 120 miliónov eur do výstavby nového štadióna. Ten mal byť postavený na mieste, kde predtým stál štadión Delle Alpi. Na rozdiel od tohto štadióna mala na novom absentovať atletická dráha a ihrisko malo byť vzdialené od tribúny len 7,5 metra. Stavebné práce sa začali na jar roku 2009 a štadión bol otvorený 8. septembra 2011. Jeho kapacita je 41 000 divákov a vzdialenosť medzi ihriskom a najvzdialenejším miestom na tribúne je 49 metrov.

Prvý zápas na novom štadióne odohral Juventus proti Notts County, najstaršiemu profesionálnemu futbalovému klubu. Prvý gól na ňom strelil Luca Toni po tom, čo predtým nevyužil Fabio Quagliarella pokutový kop. Prvý súťažný zápas sa odohral 11. septembra 2011 v rámci Serie A. Juventus porazil FC Parma 4:1 a prvý gól strelil v 17. minúte Stephan Lichsteiner.

Štadión ponúka pre fanúšikov komfortné služby. V jeho blízkosti sa nachádza nákupné centrum, 60 obchodov, 3 reštaurácie, 2 bary a hypermarket. Priamo na štadióne je na ploche 550 m² umiestnený fanshop, ktorý je najväčším v krajine. 16. mája 2012 bolo otvorené klubové múzeum, ktoré nesie názov „J Museum“. Využíva viacero moderných technológií a odlišný prístup k tradičnému poňatiu múzea, čo z neho robí jedinečný skvost.

20. marca 2012 padlo rozhodnutie, že Juventus Stadium bude dejiskom finálového zápasu Európskej ligy UEFA v roku 2014. V dňoch 12. – 14. marca 2012 sa tu uskutoční podujatie s názvom Stadium Business Awards.

Juventus je najpopulárnejším futbalovým klubom v Taliansku s viac ako 12 miliónmi fanúšikov po celej krajine. Toto číslo predstavuje približne 29% z celkového počtu talianskych futbalových fanúšikov, známych ako tifosi. Podľa výskumu, ktorý uskutočnila talianska výskumná agentúra Demos & Pi a ktorého výsledky bol publikované v septembri 2010, je Juventus jedným z najpopulárnejších klubov na svete s viac ako 180 miliónov fanúšikov (43 miliónov v Európe). Najviac priaznivcov mimo územia Apeninského polostrova má v najmä v stredomorských krajinách, kde žije veľké množstvo talianskych emigrantov.

Fanúšikovia Juventusu na Juventus Stadium

Dopyt po vstupenkách na zápasy, ktoré odohral Juventus ako domáci tím v inom meste ako Turín bol vysoký, čo svedčí o veľkej popularite klubu iných častiach krajiny. Populárny je najmä v oblasti južného Talianska, na Sicílii a na Malte.

Prvé skupiny fanúšikov Juventusu označovaných ako ultras vznikli v roku 1970. Venceremos a Autonomia Bianconera boli z hľadiska politických názorov ľavicovo orientované. O rok neskôr založil Beppe Rossi, ktorý bol najvýznamnejšou osobnosťou medzi priaznivcami Juventusu, skupinu s názvom Gruppo Storico Fighters. Na začiatku 80. rokov vznikli skupiny Gioventù Bianconera, Area Bianconera a Indians. V tomto období boli založené aj dve extrémistické ultras skupiny: Viking a Armato Bianconero.

V roku 1987 bola rozpustená skupina Gruppo Storico Fighters. Jej bývalí členovia vytvorili novú skupinu, ktorej názov Arancia Meccanica bol inšpirovaný slávnym filmom Stanleyho Kubricka Mechanický pomaranč. Onedlho však zmenila názov na Drughi. V rokoch 1988 – 1996 mala viac ako 10 000 členov. V roku 1990 bola založená skupina Irrudicibili Vallette, ktorá sídlila v severnej časti štadióna. Neskôr však prebrala vedenie znovu skupina Viking.

V súčasnosti existuje viacero fanúšikovských skupín podporujúcich Juventus. Ich miestom pôsobenia na Juventus Stadium je južná tribúna.

Juventus má dvoch významných súperov. Prvým z nich je tradičný mestský rival FC Turín. Zápasy medzi týmito mužstvami sú známe ako Derby della Mole. Vzájomné súperenie sa datuje od roku 1906 keď bolo založený FC Turín. O jeho vznik sa zaslúžili bývalí hráči a zamestnanci Juventusu. Najväčším súperom pre bianconeri z hľadiska prestíže je Inter Miláno, slávny klub sídliaci v hlavnom meste susedného regiónu Lombardsko. Zápasy medzi Juventusom a Interom sú označované ako Derby d'Italia. Oba kluby patria nepretržite medzi taliansku špičku. Až do škandálu Calciopoli, keď bol Juventus preradený o súťaž nižšie, boli jedinými klubmi, ktoré nikdy neopustili Seriu A. Rivalita nabrala na intenzite na začiatku 90. rokov a najmä po návrate Juventusu do najvyššej súťaže v roku 2006.

Ďalšími významnými súpermi Juventusu sú AC Miláno, AS Rím, SSC Neapol a ACF Fiorentina.

Aktuálne k dátumu: 26. október 2019

# Pozícia Hráč 1 B Wojciech Szczęsny 2 O Mattia De Sciglio 3 O Giorgio Chiellini 4 O Matthijs de Ligt 5 Z Miralem Pjanić 6 Z Sami Khedira 7 Ú Cristiano Ronaldo 8 Z Aaron Ramsey 10 Ú Paulo Dybala 11 Ú Douglas Costa 12 O Alex Sandro 13 O Danilo 14 Z Blaise Matuidi 15 Ú Marko Pjaca

# Pozícia Hráč 16 Ú Juan Cuadrado 17 Ú Mario Mandžukić 19 O Leonardo Bonucci 21 Ú Gonzalo Higuaín 23 Z Emre Can 24 O Daniele Rugani 25 Z Adrien Rabiot 28 O Merih Demiral 30 Z Rodrigo Bentancur 31 B Carlo Pinsoglio 33 Ú Federico Bernardeschi 37 B Mattia Perin 77 B Gianluigi Buffon

Claudio Marchisio je odchovancom Juventusu

Mládežnícky sektor Juventusu je považovaný za jeden z najlepších v Taliansku. Vychoval veľký počet úspešných futbalistov. Aj keď sa nedostanú všetci jeho absolventi do prvého tímu, mnohí sú úspešní v iných kluboch v Taliansku alebo v zahraničí. Pod vedením dlhoročného mládežníckeho trénera Vincenza Chiarenzu, zažilo mužstvo Primavera (hráči do 20 rokov) jedno zo svojich najúspešnejších období, keď vyhralo svoje súťaže vo všetkých vekových kategóriách v rokoch 2004 – 2006.

Mládežnícky systém turínskeho klubu prispel výchovou mladých hráčov k úspechom seniorských, ale aj juniorských reprezentačných tímov Talianska. Medzi absolventov tohto systému patria majster sveta z roku 1934 Giampiero Combi, olympijskí víťaz z roku 1936 a majster sveta z roku 1938 Pietro Rava, Giampiero Boniperti, Roberto Bettega, majster sveta z roku 1982 Paolo Rossi a taktiež súčasní reprezentanti Claudio Marchisio a Sebastian Giovinco.

Podobne ako holandský Ajax Amsterdom a mnoho klubov anglickej Premier League, Juventus prevádzkuje niekoľko satelitných klubov a futbalových škôl mimo krajiny (Spojené štáty, Kanada, Grécko, Saudská Arábia, Austrália a Švajčiarsko) a veľké množstvo futbalových táborov v Taliansku (pre chlapcov od 8 do 16 rokov). Medzi významné projekty patria Juventus University (futbalová univerzita riadená Turínskou univerzitou, prvá svojho druhu na svete) a Juventus National Academy (sieť škôl po celom Taliansku a na Malte pre deti od 6 do 12 rokov).

Giampiero Boniperti odohral za Juventus 443 ligových zápasov

Za viac ako 110 rokov histórie klubu obliekalo dres Juventusu vyše 700 hráčov. Väčšinu tvorili Taliani, mnohí sa stali reprezentantmi svojich krajín. Nižšie sú spomenutí hráči, ktorí sú považovaní za najväčšie klubové legendy.

Prvou veľkou hviezdou bol na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia Carlo Bigatto. Giampiero Boniperti je považovaný za najreprezentatívnejšieho hráča v histórii klubu, Carlo Parola sa preslávil skvelým prevedením kopu, ktorý poznáme pod názvom nožničky, brankár Dino Zoff získal s Juventusom šesť ligových titulov a v roku 1977 Pohár UEFA, v jeho bráne stál v 330 po sebe idúcich ligových zápasoch, Gaetano Scirea, Sergio Brio, Antonio Cabrini a Stefano Tacconi sú štyria z piatich hráčov, ktorí získali všetky štyri európske pohárové súťaže, Roberto Baggio je držiteľom Zlatej lopty za rok 1993 a Alessandro Del Piero získal s Juventusom šesť titulov v Serii A, v roku 1996 vyhral Ligu majstrov, stal sa kapitánom a symbolom klubu.

Medzi najvýznamnejších zahraničných hráčov, ktorí pôsobili v Juventusu, patria Omar Sivori, považovaný za predchodcu Diega Maradonu a Walesan John Charles, známy pod prezývkou II Gigante Buono (Nežný obor). Obaja vytvorili spoločne s Bonipertim ofenzívne trio, ktoré doviedlo Juventusom k trom ligovým titulom. V sedemdesiatych rokoch žiaril nemecký útočník Helmut Haller, v osemdesiatych rokoch zase francúzsky le Roi (Kráľ) Michel Platini, ktorý mal veľký podiel na víťazstve v Pohári európskych majstrov v roku 1985, v rokoch deväťdesiatych ďalší francúzsky rodák Zinedine Zidane, ktorý získal s Juventusom dve víťazstvá v Serii A, český reprezentant Pavel Nedvěd, držiteľ Zlatej lopty za rok 2003 a francúzsky útočník David Trézéguet, najlepší zahraničný strelec v histórii klubu.

Päťdesiat najväčších klubových legiend má v priestoroch Juventus Stadium umiestnené, podľa vzoru hollywoodskeho chodníku slávy, zlaté hviezdy so svojim menom.

Juventus je najúspešnejším talianskym klubom 20. storočia a zároveň najúspešnejším klubom v celej histórii talianskeho futbalu. Domácu ligovú súťaž, ktorá patrí k najkvalitnejším v Európe dokázal vyhrať 32-krát, čo je suverénne najviac zo všetkých klubov. Ako jediný dokázal triumfovať v piatich po sebe idúcich ročníkoch (1930/31 – 1934/35). Taliansky pohár získal rekordných 9-krát.

Celkovo má na konte 58 rozličných trofejí, viac ako ktorýkoľvek iný tím v krajine. V európskych pohároch zaznamenal 11 triumfov. V súčasnosti mu patrí 4. miesto v Európe a 7. miesto na svete v počte získaných medzinárodných trofejí konaných pod hlavičkou UEFA a FIFA.

V minulosti bol klub vyznamenaný právom nosiť na dresoch dve zlaté hviezdy za 10, resp. 20 získaných ligových titulov: prvú v roku 1958 a druhú v roku 1982. Juventus bol prvým talianskym klubom, ktorý dokázal získať double (víťazstvo v Serii A a Coppa Italia). Podarilo sa mu to v sezónach 1959/60 a 1994/95.

Juventus je jediným tímom, ktorý zvíťazil vo všetkých oficiálnych medzinárodných súťažiach a zároveň prvým tímom, ktorý vyhral všetky tri hlavné pohárové súťaže UEFA. 12. júla 1988 vďaka tomu získal ocenenie The UEFA Plaque. Dva razy získal cenu pre Najlepší svetový tím roka (1993 a 1996).

Držiteľom rekordu v počte odohraných zápasov za Juventus je Alessandro Del Piero. Celkovo má na konte 705 zápasov. So 478 zápasmi je zároveň hráčom, ktorý odohral najviac zápasov v Serii A. Tento rekord Del Piero zlomil 6. marca 2008, keď prekonal Gaetana Scireu (552 zápasov v rokoch 1974 – 1988).

Rovnaký hráč je aj najlepším klubovým strelcom histórie. Vo všetkých súťažiach nastrieľal Del Piero dovedna 290 gólov – 188 v Serii A, 20 v Serii B, 28 v Coppa Italia, 53 v európskych pohároch a 1 v Interkontinentálnom pohári. Rekord, ktorý pred ním držal Giampiero Boniperti so 182 gólmi, prekonal v januári 2006.

Alessandro Del Piero je najlepším strelcom v klubovej histórii

V sezóne 1933/34 zaznamenal Felice Placido Borel II 31 presných zásahov v 34 stretnutiach a stanovil klubové maximum v počte strelených gólov v jednej sezóne Serie A. Rekordérom v počte gólov v najvyššej súťaži je ale Maďar Ferenc Hirzer, ktorý strelil v sezóne 1925/26 35 gólov v 26 zápasoch (je zároveň spoludržiteľom talianskeho rekordu). Najvyšší počet gólov v jednom zápas je 6 a zaznamenal ich Omar Sivori v zápase proti Interu Miláno v sezóne 1960/61 (taktiež taliansky rekord).

Prvý súťažný zápas absolvoval Juventus v roku 1900 v rámci Talianskych futbalových majstrovstiev, predchodcu Serie A. S mestským rivalom AC Turín prehral 0:1. Historicky najvyššie víťazstvo sa zrodilo v sezóne 1926/27, keď bianconeri porazili v druhom kole Coppa Italia Cento 15:0. Najvýraznejší triumf v najvyššej súťaži sa zrodil v sezóne 1928/29. Juventus vtedy zvíťazil nad Fiorentinou, resp. Fiumanou 11:0. Najťažšie prehry prišli v sezónach 1911/12 a 1912/13 – s AC Miláno 0:8 a s FC Turín 1:8.

Prestup Zinedina Zidana z Juventusu do španielskeho Realu Madrid v roku 2001 sa uskutočnil za rekordných 46 000 000 libier. Toto maximum bolo prekonané až v roku 2009, keď rovnaký klub zaplatil Manchestru United za Cristiana Ronalda 80 miliónov libier.

Juventus odohral v Serii A 80 sezón (viac má na konte len Inter Miláno – 81). Ligový titul získal 28-krát, čo je rekord. V Coppa Italia zaznamenal rovnako rekordných 9 triumfov (rovnako ako AS Rím). V medzinárodných súťažiach vyhral 11 trofejí. Zároveň je jediným klubom, ktorý vyhral všetky medzinárodné klubové súťaže a jedným zo štyroch klubov, ktoré dosiahli víťazstvo v troch najvýznamnejších európskych pohárových súťažiach.

Najväčší počet talianskych reprezentantov vzišiel z Juventusu. Tento klub mal zastúpenie v každom reprezentačnom výbere od Majstrovstiev sveta 1934. Juventus mal zastúpenie v každom zo štyroch tímov, ktoré získali pre Taliansko titul majstra sveta. Tieto obdobia sa zhodovali predovšetkým s dvoma zlatými vekmi turínskeho klubu: Quinquennio d'Oro (Zlatá päťročnica) v rokoch 1931 – 1935 a Ciclo Leggendario (Legendárny cyklus) v rokoch 1972 – 1986.

Nižšie je zoznam hráčov, ktorí reprezentovali Taliansko počas víťazných turnajov na Majstrovstvách sveta:

Talianske mužstvo pred zápasom proti Argentíne na Majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku

• Majstrovstvá sveta 1934 (9): Gianpiero Combi, Virginio Rosetta, Luigi Bertolini, Felice Borel II, Umberto Caligaris, Giovanni Ferrari, Luis Monti, Raimundo Orsi a Mario Varglien
• Majstrovstvá sveta 1938 (2): Alfredo Foni a Pietro Rava
• Majstrovstvá sveta 1982 (6): Dino Zoff, Antonio Cabrini, Claudio Gentile, Paolo Rossi, Gaetano Scirea a Marco Tardelli
• Majstrovstvá sveta 2006 (5): Fabio Cannavaro, Gianluigi Buffon, Mauro Camoranesi, Alessandro Del Piero a Gianluca Zambrotta

Dvaja hráči Juventusu získali ocenenie Zlatá kopačka pre najlepšieho strelca Majstrovstiev sveta: v roku 1982 Paolo Rossi a v roku 1990 Salvatore Schillaci. Majstri sveta z roku 1938, Alfredo Foni a Pietro Rava, získali na Olympijských hrách 1936 zlato vo futbalovom turnaji. Traja hráči starej dámy boli členmi víťazného mužstva na Majstrovstvách Európy 1968: Sandro Salvadore, Ernesto Càstano a Giancarlo Bercellino.

Klub z Turína mal podiel aj na úspechoch reprezentačných mužstiev z iných krajín. Zinedine Zidane a kapitán Didier Deschamps zvíťazili s Francúzskom na Majstrovstvách sveta 1998, vďaka čomu sa stal Juventus klubom, ktorého hráči získali najviac titulov svetového šampióna (24). Ďalší hráči vo francúzskom mužstve (Patrick Vieira, David Trézéguet a Lilian Thuram sa stali hráčmi Juventusu v ďalších rokoch). Luis Del Sol získal ako hráč Španielska titul na Majstrovstvách Európy 1964, zatiaľ čo Michel Platini a Zinedine Zidane zvíťazili na rovnakom turnaji v rokoch 1984, resp. 2000.

Od 27. júna 1967 je Juventus Football Club akciovou spoločnosťou (tal. società per azioni) a od 3. decembra 2001 súčasťou talianskej burzy (Borsa Italiana). V súčasnej dobe sú akcie rozdelené nasledovne: 60% patrí Exor S.p.A, ktorá je dcérskou spoločnosťou Giovanni Agnelli & C.S.a.p.a Group (vlastní ju rodina Agnelliovcov), 7,5% patrí spoločnosti Libyan Arab Foreign Investment Co a zvyšných 32,5% ostatných akcionárom.

Spolu s Laziom a AS Rím je Juventus len jedným z trojice talianskych futbalových klubov, ktoré vstúpili na burzu. Taktiež bol jediným klubom v Taliansku, ktorý sa stal členom STAR (Segment of Stocks conforming to High Requirements, tal. Segmento Titoli con Alti Requisiti). Ale vzhľadom na neuspokojivé finančné výsledky bol v roku 2011 nútený prejsť od STAR k MTA.

Vlastníkom tréningového centra bola akciová spoločnosť Campi di Vinovo S.p.A, ktorej 71,3% akcií patrilo klubu. V roku 2003 klub odkúpil pozemky od dcérskej spoločnosti, neskôr bola táto spoločnosť rozpustená. Od tej doby nemá Juventus žiadne dcérske spoločnosti.

1. júla 2008 zaviedol klub Systém riadenia a bezpečnosti pre športovcov a zamestnancov v súlade s požiadavkami Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu – rad noriem ISO 9000.

Juventus je jedným zo zakladateľov Európskej asociácie klubov, ktorá vznikla po rozpade skupiny G-14. Tá bola zoskupením elitných európskych klubov a aj v tomto prípade bol Juventus zakladajúcim členom.

Podľa Deloitte Football Money League, výskumu publikovaného spoločnosťou Deloitte Touche Tohmatsu 9. februára 2012, je Juventus 13. najlepšie zarábajúcim futbalovým klubom sveta s odhadovaným príjmom 154 miliónov eur ročne. Juventus tiež obsadil 9. miesto v rebríčku Forbes, ktorý sa zameral na najcennejšie futbalové kluby na svete. Medzi talianskymi klubmi skončil druhý a dostal sa medzi 50 najhodnotnejších športových klubov v celosvetovom meradle.

Juventus je aktívny aj v sociálnej a humanitárnej oblasti. Medzi sociálne projekty realizované klubom patrí Fatti e Progetti per i Giovani, ktorého cieľom je zlepšenie kvality života a podpora prístupu k vzdelaniu pre mladých ľudí mimo Európskej únie. V spolupráci s ekonomickou fakultou Turínskej univerzity (Università di Torino) organizuje školenia pre študentov športového manažmentu.

V oblasti zdravotníctva spolupracuje s l'Azienda Ospedaliera Regina Margherita-Sant'Anna di Torino (fakultná nemocnica v Turíne) na projekte Neonatologia Ospedaliera dell'ospedale “Sant'Anna”, ktorého cieľom je reštrukturalizácia oddelenia neonatológie v nemocnici Svätej Anny. Taktiež podporuje nadáciu pre výskum rakoviny.

Ďalším verejným projektom Juventusu je „prijímacie stredisko“, pomenované po Edoardovi Agnellim a realizované v spolupráci s Asociáciou dobrovoľníckych skupín, ktoré poskytuje pohostinnosť matkám v ťažkých situáciách.

V roku 2000 sa pustil Juventus do realizácie projektu Sen pre Gasliniho (v tal. Un sogno per il Gaslini), ktorý mal slúžiť ako miesto štúdia a rekreácie pre deti. Ako názov projektu napovedá, šlo o sen janovského pediatra Gianniho Gasliniho. Centrum sa začalo budovať v priestoroch opátstva sv. Hieronyma. Aby sa mohlo začať s realizáciou projektu, bolo potrebné vyzbierať 4 500 000 eur. Dva milióny darovala rodina Gasliniovcov a zvyšnú sumu Juventus, prostredníctvom darov a charitatívnych podujatí, predaja kníh s fotografiami hráčov či hudobných CD (v roku 2003 prespievali hráči pieseň Lucia Battistiho Il mio canto libero).

Knihy

• Giovanni Arpino, Giorgio Bàrberi Squarotti a Massimo Romano. Opere. [s.l.] : Rusconi, 1992. ISBN 88-18-06084-8.
• BEATRICE, Luca. Juventus. 110 anni a opera d'arte. [s.l.] : Damiani Editore, 2007. ISBN 88-6208-007-7.
• CANFARI, Enrico. Storia del Foot-Ball Club Juventus di Torino. [s.l.] : Tipografia Artale, 1915.
• CLARK, Martin. Modern Italy; 1871-1995, volume 2. [s.l.] : Longman, 1996. ISBN 0-582-05126-6.
• Fabrizio Dolci a Oliver Janz. Non omnis moriar: gli opuscoli di necrologio per i caduti Italiani nella Grande Guerra; bibliografia analitica. [s.l.] : Edizioni di Storia e Letteratura, 2003. ISBN 88-8498-152-2.
• GLANVILLE, Brian. The Story of the World Cup. [s.l.] : London: Faber and Faber., 2005. ISBN 0-571-22944-1.
• GOLDBLATT, David. The Ball is Round: A Global History of Football. [s.l.] : Penguin, 2007. ISBN 978-0-14-101582-8.
• Patrick Hazzard a David Gould. Fear and loathing in world football. [s.l.] : Berg Publishers, 2001. ISBN 1-85973-463-4.
• Simon Kuper a Stefan Szymanski. Calcionomica. Meraviglie, segreti e stranezze del calcio mondiale. [s.l.] : ISBN Edizion, 2010. ISBN 88-7638-176-7.
• Jan Palička a Filip Saiver. Nejlepší fotbalové kluby 2005. [s.l.] : EGMONT ČR, 2004. ISBN 802520040X.
• Antonio Papa a Guido Panico. Storia sociale del calcio in Italia. [s.l.] : Il Mulino, 1993. ISBN 88-15-08764-8.
• PENNACCHIA, Mario. Gli Agnelli e la Juventus. [s.l.] : Rizzoli, 1985. ISBN 88-17-85651-7.
• SAPPINO, Marco. Dizionario biografico enciclopedico di un secolo del calcio italiano. [s.l.] : Baldini Castoldi Dalai Editore, 2000. ISBN 88-8089-862-0.
• Nicola Tranfaglia a Pier Giorgio Zunino. Guida all'Italia contemporanea, 1861-1997. [s.l.] : Garzanti, 1998. ISBN 88-11-34204-X.
• TRAVELLA, Renato. Dizionario della grande Juventus. Dalle origini ai nostri giorni. [s.l.] : Newton & Compton, 2001. ISBN 88-8289-639-0.

Iné publikácie

• GRAZIANO, Mirko. "Azzurro Juve, miniera d'oro". La Gazzetta dello Sport, október 2011, roč. 115, s. 237.
• PAPI, Giacomo. "Il ragazzo che portava il pallone". Diario della settimana, apríl 2004, roč. 14.

2005 – La grande storia della Juventus, DVD (x11), Rai Trade, LaPresse Group; La Gazzetta dello Sport, EAN 8032807021621.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Juventus FC
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Juventus FC

• Oficiálna stránka
• Facebook
• Twitter
• YouTube

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Juventus F.C. na anglickej Wikipédii a na neurčenej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).