Presspůrské Nowiny

Po neúspechu s vydávaním českej verzie Nowín o rolním... bolo 23. marca 1783 ohlásené tlačou, že budú v Bratislave vychádzať nové slovenské tzv. Presspůrské Nowiny, ktorým nepochybne tento hospodársky tlačový orgán pripravil vhodnú pôdu medzi slovenskými čitateľmi.

V dobe národného obrodenia nastáva rozvoj aj v publikovaní a vo vydávaní slovenskej náučnej a osvetovej literatúry. Vtedy vyšli aj naše prvé noviny v domácom jazyku, zvané Presspůrské Nowiny. Domácom hovoríme preto, lebo bibličtina mala u nás už vtedy bohatú tradíciu a bola dlhé desaťročia spisovným jazykom slovenských evanjelikov.

Vydávanie novín bolo oznámené dvojjazyčným náborovým letákom “ P r o h l á š e n í b u d o u c i h o psaní N o v í n v slovenském jazyku." Hneď za slovenským textom nasledoval nemecký pod názvom: “Ankündigung Aufzulegender Böhmischen Zeitungsblätter" (Oznámenie českých novín, ktoré budú vychádzať), ktorý bol však kratší a nezhodoval sa celkom so slovenským textom.

Oznam je podpísaný “nakladateľom a spisovateľom" bez uvedenia mena, no my vieme, že bol ním Daniel Tállayi. Keď sa odhodlal vydávať slovenské noviny, nebol už ani pri svojej mladosti neskúseným novinárom. Okrem toho mal už predtým možnosť v Landererovej tlačiarni sa zoznámiť nielen s výrobou novín, ale aj s obchodnou stránkou tejto veci. Domnieval sa, že vydávaním slovenských novín dosiahne značné zisky, tak ako Landerer z vydávania bratislavských nemeckých novín. Tieto rýdzo kapitalistické pohnútky viedli Tállaya k vydávaniu slovenských novín.

Príčinu, pre ktorú sa všestranný a podnikavý Tállayi nepustil do redigovania Prešpurských novín, ale uspokojil sa len s funkciou ich vydavateľa, treba vidieť v dvoch okolnostiach. Prvou bola jeho veľmi slabá znalosť spisovnej češtiny. Môžeme sa o tom presvedčiť z náborového letáku, ktorý sa hemží základnými pravopisnými chybami, nesprávnymi lexikálnymi spojeniami a častými slovakizmami. Leták priamo kontrastuje s vynikajúcim štýlom a s kultivovanou češtinou samých novín, redigovaných znalcami českej i slovenskej reči a literatúry. Tállayi, aj keď dobre neovládal spisovnú češtinu, predsa len po slovensky hovoriť vedel. Ako rodák z Levoče mal sa možnosť naučiť slovenskému spišskému dialektu. Okrem toho v rokoch 1780-1782 študoval aj na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde tiež musel často prichádzať do styku so Slovákmi. Nemecký, maďarský a latinský jazyk ovládal dokonale. Druhým vážnym dôvodom, pre ktorý nemohol prevziať redigovanie Prešpurských novín, bola skutočnosť, že takúto funkciu vykonával už v nemeckých a neskoršie aj v maďarských novinách.

Tállayiho Prohlášení je zaujímavé už svojou celkovou koncepciou. Vydavateľ novín sa ním neobracal k pozemkovej šľachte, ale k tretiemu stavu, k mešťanom, drobným remeselníkom a obchodníkom. Hovorí tu, že žiadna moc “tolik rozšíření obecního Dobrého krajin nenapomáha, jako když Mešťané a obyvatelé jejich ne jen umění všelijakého dostatečnou známost mají, ale zvláště když skutky, mraví a zevnitrný jiných národů obchod zretelne poznávají". Správne tu hodnotil význam novín pre obchodné a priemyselné podnikanie rozvíjajúcej sa buržoázie. Noviny považuje za prejav osvieteneckej doby, za znak kultúrnej vyspelosti národa, pretože sa v nich píše “o všeobecních krajních prípadnostech, aneb prinejméně v vlasti své zbehlých príhodách, jejichžto známost, mraví, napravení hospodářství napomáha, rozum pak i veliké dokonalosti provozuje".

Potom sa obracia “k czeskému národu", pod ktorým rozumel aj Slovákov a chváli bohaté tradície a vysokú úroveň českého jazyka a literatúry. Aby sa národný život na Slovensku a v Čechách pozdvihol, píše Tállayi ďalej: „...my uložili sme hneď pri začátku budoucyho Mesýce Czervence s Nejmilostivejším Cýsarsko-Královským povolením, prejmenované slovenské noviny tlačiti.“ O programe budúcich novín hovorí tu len veľmi stručne. Majú tu byť články “o zvláštnych přespolních případnostech", (zahraničné spravodajstvo), ďalej zprávy z domova, úradné oznamy, inzeráty, oznamy o cenách obilia, informácie o vynálezoch, články o zlepšení poľnohospodárskej výroby, o otázkach literárnych a pod. Celoročné predplatné novín pre Čechy a Moravu malo byť 10 zlatých, pre obyvateľov Bratislavy len 6 zlatých. Už z toho vidieť, akou veľkou brzdou rozširovania novín boli vtedy vysoké poštové poplatky. Tállayi v Prohlášení píše aj o možnosti otláčania inzerátov v týchto prvých slovenských novinách, čo tiež svedčí o jeho obchodných ambíciách.

Je isté, že nájsť redaktora, ktorý by mal vyhovujúce vzdelanie, novinársku pohotovosť a skúsenosti potrebné na redigovanie novín, nebolo ani pre Tállayia ľahkou úlohou. Možno len ľutovať, že sa neuskutočnil plán slovenských bratislavských vzdelancov, získavať za redaktora Prešpurských novín neskoršieho slávneho českého novinára Václava Mateja Kraméria. Keby sa bol ten plán realizoval, bolo by to na osoh nielen Prešpurským novinám, ale aj vtedajšiemu slovenskému kultúrnemu životu. Veď Kramerius neskôr ako redaktor Schönfeldských c. k. pražských novín, ale aj vlastných Krameriových c. k. vlasteneckých novín, sa osvedčil ako nadaný a pohotový novinár, ktorý mal aj živý záujem o kultúrne a politické udalosti na Slovensku.

V dobe, keď bratislavskí kultúrni pracovníci ponúkali Kramériovi miesto redaktora Prešpurských novín, žil v Prahe vo veľkej biede. Okrem príležitostných korektúr si zarábal aj tým, že učil maďarských kalvínskych farárov a iných, ktorí prišli do Čiech, českej reči. Nie sú známe príčiny pre ktoré sa Kramerius do Bratislavy nepresťahoval. Podľa všetkého odradzovala do od odchodu z Prahy aj finančná neistota spojená s redigovaním Prešpurských novín.

Tállayi potom pozval za prvého redaktora Prešpurských novín významného slovenského osvieteneckého vzdelanca Štefana Lešku (21.X.1757 - 25.II.1818). Prvý redaktor Prešpurských novín Štefan Leška bol ako významný slovenský vzdelanec schopným pre vykonávanie priekopníckej úlohy - redigovania prvých slovenských novín. Leška od počiatku svojej novinárskej práce bdel nad jazykovou čistotou Prešpurských novín a veľmi svedomite urobil všetko, čo smerovalo “k vzdělání a vyčišťování našeho líbezného a milostivého jazyka". V úvodnom článku prvého čísla Prešpurských novín, ktorý možno považovať za jeho vlastné programové vyhlásenie tvrdil, že Jozef II. má veľmi dobrý vzťah k českému národu a k jeho reči. Odvolával sa pritom na cisárovo vyhlásenie v Brne, v ktorom sa dovolával potreby dôkladného ovládania češtiny. Vtedy vraj staval znalosť češtiny nad francúzštinu, taliančinu a angličtinu, lebo rakúska monarchia “má více českých, nežli francouzskych a anglických poddaných”. Išlo tu však len o náhodný prejav, ktorý nijako neovplyvnil celkovú germanizačnú politiku viedenského cisárskeho dvora.

Koncom augusta 1784 sa stal Leškovým nástupcom v redakcii Prešpurských novín Ján Vyskydenský, ktorý prevzal po svojom predchodcovi aj funkciu organistu a kantora slovensko-maďarského ev. zboru v Bratislave. 14. decembra 1785 uverejňujú noviny oznámenie o urgencii predplatného, pričom pokračujú: “A poněvádž tohto půl roka tak mnoho předplatitelů nás zanechalo a všech spolu jen 46 zbylo; nic jiného sme si nevinšovali, jak abychom čím více se jejich počet rozmnožil...a tu škodu, kterou sme tohto půl roku měli, nějak nahradit mohli… Zůstávame Naši láskavé veřejnosti k službám vždy hotoví Slovenští novináří Danyel Tállayi Nakladate, Ján Wiskydenský spisovatel."Koncom decembra 1785 Vyskydenský zanechal redakciu Prešpurských novín.

Po Vyskydenského odchode z redakcie Prešpurských novín sa stal jeho nástupcom Štefan Kromp. S jeho menom sa v novinách prvý raz stretávame 28.XII.1785 “v Novoročnom vinši." Tu sám seba označuje za “nového novinára slovenského", ktorý je však iba začiatočníkom a preto žiada čitateľov Prešpurských novín o zhovievavosť nad jeho prípadnými redaktorskými nedostatkami. Sám hovorí, že okrem redaktorského povolania vykonáva ešte úlohy kantora slovensko-maďarského ev. cirkevného sboru v Bratislave. Bol to skutočne začiatočník v novinárskej práci, ktoré dostatočne neovládal ani gramatiku a ortografiu českej spisovnej reči. 31.XII.1785 sa v oznámení redakcie Prešpurských novín uvádza aj meno ich ďalšieho redaktora Jána Šinkovica." Je to však jediný doklad o Šinkovicovi ako o redaktorovi Prešpurských novín. Viacej sa v novinách jeho meno neuvádza, aj keď je možné, že bol pomocníkom "slovenského novinára" Štefana Krompa.

Koncom roku 1785 prešlo vydávanie Prešpurských novín z rúk Daniela Tállayia do rúk významného bratislavského kníhtlačiara Šimona Petra Webera. Išlo však len o prechodné opatrenie, pretože už 4. marca 1786 sa píše “o pánu Tállayiovi, nakladateli těchto novín."

Prvé číslo Prešpurských novín vyšlo v utorok 1. júla 1783. Noviny vychádzali vždy v utorok a v piatok tlačou Jána Michala Landerera a od 2. júla 1785 v oficíne Šimona Petra Webera. Zanikli 30. júna 1787. Osem strán vlastných novín bolo niekedy rozšírených o Přídavek k Prešpurským novinám, ktorý mal rozsah štyroch strán. Svoj malý oktávový formát noviny nikdy nezmenili. Ich záhlavie bolo veľmi jednoduché. V rámčeku mali vytlačený názov s poznámkou: S milostivým cýsařsko-královským povolením." Nad ním bol uhorský a po oboch stranách český a moravský znak. Od 56. čísla (roč. 1784) bolo ich záhlavie iba typografické bez heraldických znakov.

O pevnom a ustálenom rozdelení rubrík sa v týchto novinách ešte nedá hovoriť. Domáce správy výlučne z Uhorska, vychádzali pod názvom Nětco z vlasti, Uherská a Sedmohradská země, Z naší vlasti máličko a pod. Zahraničné spravodajstvo malo rubriky: Venkovní věci, Vojenské a venkovní věci, Přespolního nětco, Z rozličných zemí doložené pověsti a pod. V niektorých číslach novín boli rozlíšené: Dědično - zemské příběhy, kde boli správy zo všetkých zemí habsburskej monarchie okrem Uhorska a Cizozemské případnosti zo správami výlučne zahraničnými. Vzhľadom na časté vojenské zrážky v Európe, redakcia zaviedla aj osobitné rubriky: Váleční věci, Turecká vojna, O hollandské vojne a i. Sporadicky sa tu objavovali rubriky: Všelico se světa, Všelijaká mišenina a i kde sa otláčali drobné správy, zaujímavosti, noticky a pod. Bol tu tiež predchodca neskoršej kultúrnej rubriky nazvaný: Nětco z literního umění. Ďalej tu bývali rubriky o úradných záznamoch, o povýšeniach, o cirkevnom živote, cene obilia a jarmokoch.

Prešpurské noviny počas celého svojho trvania museli zápasiť s vážnymi finančnými ťažkosťami. Počet ich predplatiteľov nepresahoval číslo 60. Boli verným obrazom málo rozvinutého a triedne ešte nie dostatočne uvedomelého zárodku slovenského meštiactva. Redaktori novín často poukazovali na tento neutešený stav, ktorý bol najvážnejšou prekážkou ich rozšírenia, zväčšenia formátu a zlepšenia celkovej úrovne. Príčinou toho, okrem chudoby, bola značná národná ľahostajnosť a indiferentnosť väčšiny slovenského zemianstva, inteligencie a meštiactva. Veď v tom istom čase (v apríli r. 1786), mali maďarské bratislavské noviny 439 odoberateľov.

V Predhovore ich prvého čísla sa redaktor Štefan Leška sťažoval na „tenké začátky novín“. Od tých čias sa v novinách častejšie objavovali naliehavé, ba priamo zúfalé výzvy nakladateľa a redaktorov k čitateľom, v ktorých ich prosil o získavanie ďalších predplatiteľov, hradenie nedoplatkov, ba aj o zachovanie holej existencie novín. Po ich dva a pol ročnom trvaní pokúsil sa Daniel Tállayi zlepšením zpravodajstva a zavedením nových rubrík zvýšiť ich popularitu: “Známe činiti budem i učené pověsti a jaké nové knížky v Německé zemi na světlo vyšly vubec, ničeho nevynechám co činí, aby čtění novín interesantní bylo." V júni roku 1785 už sľuboval do novín zaradiť “dobrou a rozmnoženou korespondenci a všeliké venkovní noviny."

Toto rozhodnutie urobil bez ohľadu na finančné straty s tým spojené, pretože deficit Prešpurských novín chcel kryť ziskom dosiahnutým v maďarských a nemeckých bratislavských novinách. Straty z vydávania Prešpurských novín však stále narastali. A tak sa voľky-nevoľky rozhodol ich ďalšie vydávanie zastaviť “z potěšení svého měšce", ako to doslova napísal. 30. jún 1787 bol posledným dňom ich existencie. Svedčí o tom aj „pár slov spisovatele novín“, ktorými sa ich posledný redaktor lúčil s čitateľom prvých slovenských novín: "Posledníkrát mým novinářskym perem do černidla neb atramentáru namáčim; posledníkrát tyto noviny píši, ale posledníkrát ještě mnohováženým čtenářům oznamují, že Prešpurské noviny již skutečne umřely. Příčina pro kterou umřely, pro kterou přestaly vycházet jest, že jim slovenská veřejnost žíti nedala, že jich jako Uhře své nefédrovali. K tomu přichází i to, že velice zamezenou svodobu měly, jejich cenzúra zajiště mnoho z nich vytírala... Umřely tedy slovenské noviny, pochovali jsme je se vší poctivosti. Nasledujíci hrobový nápis na zeleném mramoři sme jim zlatými literami vyrýti dali: “Postoj pocestný a považ, jak krátky je život člověka. Zde leží panna Noviny, služebnice šíroké chýrečné paní Fámy narozena dne l. júla 1783 umřela 30. júna 1787. Hned od narození svého krví chrákala, až posledně na suchoty umřela... Byla ona...řečené paní jedinká služebnice věrná v Uhřích medzi Slovákmi, kterýmž jeji pověsti, jak mohla donášela a protož ji i tento hrobový kámen truchlíci položiti dala. Jdi již pocestný a (memento mori) pamatuj, že i ty dnes, nebo zítra umříti musíš."

Redaktori Prešpurských novín boli nadšenými stúpencami reforiem Jozefa II. Súhlasili s jeho bojom proti neúmernej hospodárskej a politickej moci katolíckej cirkvi. Schvaľovali jozefínske reformy smerujúce k likvidácii zbytočných kláštorov, jeho patent o zrušení nevoľníctva i tolerančný patent, uplatňovanie politiky merkantilizmu a pod. Pritom však vo svojom tlačovom orgáne sa nezmieňovali o tienistých stránkach centralizačnej a germanizačnej politiky Jozefa II. Už v úvodníku prvého čísla novín (1.VII.1783) chválili Jozefa II. za to, že im “své milostivé Pryvilegium a zvláštní povolení, beze všeho udeliti ráčil." Prostredníctvom Prešpurských novín mohli vraj “naší milí Slováci běh světa spatřiti, úžitku a radosti nabýti i příjemnou zábavku (jak se kde přitrefí), budou moci míti."

V boji Jozefa II. proti vysokej šľachte a cirkevnej hierarchii stáli rozhodne na strane panovníka preto, lebo sami ako príslušníci slabej hospodársky i politicky len málo výbojnej slovenskej meštiackej vrstvy sa domnievali, že cisárska Viedeň im umožní všestranný rozvoj na úkor reprezentantov feudálneho spoločenského poriadku - pozemkovej šľachty a vysokej katolíckej cirkevnej hierarchie.

V Prešpurských novinách sa často objavovali podrobné správy o mnohých cestách Jozefa II. aj po slovenských krajoch, pričom ho okázalo vychvaľovali ako priateľa poddaného ľudu a mešťanov. Redakcia novín považovala patent Jozefa II. o zrušení nevoľníctva za historický čin, ktorým boli “tyranským pánům meze položeny a stav selský z put služebnosti a potupy osvobozený."

Redaktori tohto tlačového orgánu zdôrazňovali potrebu náboženskej znášanlivosti a spolupráce príslušníkov rozličných konfesií. Napr. 14.X.1783 schválili evanjelikov v Bernave v Sliezsku, ktorí dovolili vo svojom kostole vykonávať náboženské obrady aj katolíkom, podobne ako už predtým to isté povolili kalvínom. Noviny sa veľmi často zaoberali bojom proti poverčivosti a tmárstvu. Odsúdili napr. mestskú radu Kežmarku, ktorá podľa stredovekých zaostalých zvyklostí “podle sprosté Polityky k výstraze jiných proti samomordu - tohto nešťastného skrze ruky katovy ven vyvléci, hlavu, ruce a nohy poutínati dal)."( Prešp. nov. 20.VII.1785).

Redaktori novín Štefan Leška a J. Vyskydenský často informovali čitateľov o zrušovaní kláštorov v rakúskej monarchii, pričom nielen uverejňovali informácie o týchto opatreniach Jozefa II. namierených proti vysokej cirkevnej hierarchii, ale k nim pridávali aj vlastné nadšené komentáre. Dopisovatelia Prešpurských novín často písali o hroznej biede ľudu i o otriasajúcom živote žobrákov, ktorými sa vtedy "všecky silnice, města a vesnice v Uhřích jen tak šerili. “Žiadali, aby sa pre tento nezamestnaný a biedny pospolitý ľud zakladali tzv. robotné domy s jednoduchou pracovnou kooperáciou, ale aj manufaktúry a to vo všetkých slovenských krajoch. Vyzývali stoličné vrchnosti, aby neotáľali s výstavbou nemocníc a chudobincov, no nenapísali ani slovo, ako by bolo možno prinútiť sebeckých uhorských šľachticov, aby urobili niečo dobrého v prospech ľudu.

V listoch dopisovateľov Prešpurských novín, väčšinou príslušníkov sproletarizovanej dedinskej inteligencie, sa nájdu nielen údaje o miestnych, často aj bezvýznamných udalostiach (o počasí, úrode, cirkevnom živote), ale sú aj správy slúžiace ľudovýchove a zdravotníckej osvete. (Štepenie detí proti kiahňam, prevencia pred inými nákazlivými chorobami atď.) Pravda, propagácia ľudovýchovy a zdravotníctva bola v týchto novinách len náhodná a nie sústavná a cieľavedomá. Redaktor novín Štefan Komp však už vtedy nabádal slovenských roľníkov, aby pestovali slovenský jazyk a čítali aj naše noviny a ľudovýchovné spisy.

V zahraničnom spravodajstve novín z Bosny čítame napr., že „obyvatelé vesnic a dedín zvláště pak tí, jenž pri horách bydlí, zelinkami a koŕenky se živiti jsou přinuceni.“ Jeden z dopisovateľov novín píše takto o svojej ceste po slovenských dedinách: "Na své cestě, kterou sem v naši stolici konal, nalezl sem ve víc domích než v třech až do štyr domu chleba, ostatní jen z tolika, že něco z zemských jabĺk měli...ještě jich více jest, kteří bez obojího žijí. Nasledovně z čeho? Toto mne nech se nezeptávají!" Správa z Bratislavy zase spomína príchod lodí do dunajského prístavu, na ktorých boli prikutí podľa krutých stredovekých zvyklostí mnohí galejníci, ktorí až do smrti museli veslovať proti prúdu rieky.

Prešporské noviny niekoľko týždňov písali o veľkom ľudovom povstaní vedenom Horiom v Sedmohradsku a v Rumunsku, ktoré sa vládnucej triede podarilo potlačiť len pomocou veľkej armády. Sú tu otriasajúce správy o krutom mučení zajatých povstalcov i o ich vraždení a verejných popravách. Cenzúra neprepustila do novín nijaké články sympatizujúce s povstalcami a hrozila v prípade prekročenia tohto zákazu zastavením Prešpurských novín. Okrem toho vieme, že cenzor niekedy svojvoľne pridával aj také state do textu článkov novín, o ktorých redaktor nič nevedel, alebo dokonca s nimi nesúhlasil.

Aj z týchto príčin sa do prvých slovenských novín zriedkavejšie dostávajú správy o odpore ľudových más proti vládnemu režimu, feudálnemu vykorisťovaniu, ale aj o živelných roľníckych vzburách. Sú tu však zmienky o stále rozrastajúcich zbojníckych družinách v Poľsku i na Slovensku, ktoré prepadávali panské sídla a zbíjali podobne, ako povestná družina Jura Jánošíka.

Začiatkom roku 1785 písal neznámy dopisovateľ, pravdepodobne zeman nenávidiaci ľud, o vzbure štyroch slovenských liptovských dedín proti stoličnej vrchnosti, ktorá im chcela odobrať starobylé privilégia a prinútiť ich neoprávnene k plneniu všetkých poddanských povinností i k robotovaniu na panskom. Proti vzbúrencom vyslali „tri kompánie z infanterie neb pešího vojska.“ Dve dediny sa vojakom poddali, ale len potom, keď mnohí z ich obyvateľov “železem a provazmi zklížení a pokáraní byli. Mnohí již z nich po dosáhnutí bitky oněmocnělo a jeden...již i umřel. Ostatní dve dediny se dosud na cestě polepšení nalézají, ačkolvek se jim síce dost příkré pokání káže a ohlašuje."

Redaktori novín si uvedomovali, že ich domáce spravodajstvo je veľmi chudobné, a často žiadali dopisovateľov o spoluprácu, čo sa im však málo kedy podarilo dosiahnuť. Inou závažnou prekážkou slobodnejšieho spravodajstva bola cenzúra. Jej zásahy poznávame nielen zo zachovaných archívnych dokladov, ale aj zo samých novín. V odkazoch redakcia napr. píše dopisovateľom, že ich príspevky nemôžu byť vytlačené, lebo „nie každá pšenica cez riečicu prejde.“ Sami redaktori píšu takto o svojich ťažkostiach: „Mají se tí novinári neboráci! Pošlou-li jim některí korespondenti nějaké zprávy do novín; v dvojaké jsou pochybnosti: Nejprv položi-li je do novín, možná věc, že cenzúra je do nich položiti nedopustí. Druhé, nepoloží-li je do novín, nelíbě to ponese korespondent. Když pak i cenzura dopustila vytlačiti: přece nejsou jistí, zdaliž opravdivá novina byla, a co prvně od čtenářů budou museti slyšeti.“

V Prešpurských novinách nájdeme už aj úvodník, politický komentár, ba aj predchodcu dnešného slovenského fejtónu. U nás větrojezdci!" Poslal ho dopisovateľ “od spišských Tatru." Jeho meno nepoznáme, (Prešp. nov. 27.IV. 1785). Redaktori novín vyvíjali veľa úsilia na ich zlepšenie. Pravda, boli pritom závislí na listoch dopisovateľov, na ktorých sa takto sťažovali: „Naši páni korespondenti zamrznuté prsty mají, anebo nechtějí, aneb nemohou nám něco psát.“ Nechceli sa však obmedzovať iba na domáce spravodajstvo, ale mienili uverejňovať aj články literárne a historické. Dokonca uverejňujú aj stručné informácie o bratislavských divadelných predstaveniach.

Na priamy príkaz Daniela Tállayia redaktori preberali zahraničné spravodajstvo z Pressburger Zeitung, ale aj z viedenských politických novín, pričom len veľmi zriedkavo citovali prameň, z ktorého správa pochádzala. Redakcia Prešpurských novín propagovala nielen vlastné, ale aj iné domáce i zahraničné noviny a časopisy, hlavne vtedy, keď bola presvedčená o ich spoločenskom význame. Týkalo sa to napr. peštianskych literárnych novín Merkur von Ungarn. V Prešpurských novinách nájdeme aj oznámenie o verejných dražbách, konfiškáciách kláštorných hnuteľných i nehnuteľných majetkoch, uverejňovaných na priamy príkaz Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rady, ale aj prvé inzeráty.

Pre obmedzené finančné možnosti, nedostatok dopisovateľov a prílišnú závislosť pri preberaní zahraničného spravodajstva z cudzích tlačových orgánov, redaktori nemohli z Prešpurských novín vytvoriť taký tlačový orgán, ako by si to boli želali. No aj tak sa snažili v rámci svojich skromných možností pozdvihnúť ich na vyššiu úroveň. Preto nesúhlasili s tými dopisovateľmi a čitateľmi, ktorí sa v novinách dovolávali len vojnového spravodajstva a senzačných informácií a to aj na úkor systematického domáceho spravodajstva zo všetkých slovenských krajov. (“Nechtějme vojnu, podívejme se do vlasti!" “Na stranu s těmi strašidlami mysle, na stranu tedy se všemi válečnými pověstmi!").

So záujmom o kultúrne a literárne otázky súvisí aj interes tvorcov novín o vedecký výskum a o technický pokrok. Tu im bol však primárny prvok senzačnosti. Už v prvom ročníku Prešpurských novín priniesli správu o akomsi Wrighovi, ktorý si zostrojil potápačský úbor, neobyčajne ľahký, zakrývajúci iba hlavu, ktorý mu dovolil, aby 8 hodín a 7 minút sa zdržoval pod vodou.

Veľkú pozornosť redaktorov i čitateľov Prešpurských novín upútal aj taký prevratný vynález, ako bolo zostrojenie prvého balónu. O tejto udalosti nájdeme v novinách veľa správ a článkov. Prvé pokusy letu balónom realizované bratmi Montgolfierovcami z júna 1783 - hodnotila redakcia novín 11. XI. t. r. nepriaznivo, ba až ironicky. Druhá správa uverejnená 28. XI. t. r., je už zbavená skepsy a uvažuje aj o praktickom využití tohto vynálezu. Pravda, redakcia novín vo svojich správach nerozlišuje vynález bratov Montgolfierovcov, ktorí plnili balón zahriatym vzduchom, od nasledujúceho vynálezu francúzskeho fyzika A. C. Charlesa, ktorý plnil balón plynom. V správe sa hovorí o povýšení rodiny Montgolfierovcov do šľachtického stavu, o udelení rádu sv. Michala a čestnej penzie obom bratom, o odmenách udelených A. C. Charlesovi a Robertovi, ako aj o Pilatrovi de Rosier a markízovi D´Arlandovi, ktorí podnikli prvý let balónom.

Aj neskôr prinášali Prešpurské noviny správy “o povětrných machynách". 20. I. 1784 pod titulom „Prochádzka z Prešporka do Parýzu a odtud až do povětří“, písali o pokuse riaditeľa fyzikálneho odboru berlínskej Akadémie Karla Franza Acharda o vzlete balóna v Berlíne 27. XII. 1783, pričom si neodpustili poznámku plnú prehnaného optimizmu: „Tak se vidí, že již v krátky čas žádných furmanů, ani koní nebudeme potřebovati; poněvadž nám pán Montgolfír z Parýzu ukazuje cestu přes povětrí, kdež se člověk nesekne, ani do bahna neuvázne. Takýchto správ o prvých pokusoch o ovládnutie vzduchu, ako bol napr. pokus o prelet Lamanšského kanála v ročníku 1785, sa v Prešpurských novinách nachádza dosť.

Pre redaktorov prvých slovenských novín je príznačná ich úzkostlivá starostlivosť o vierohodnosť uverejnených správ a informácií. Ak zistili, že sa s pravdou nezhodujú, neváhali uverejniť ich opravu, čím chceli dať svojim novinám pečať serióznosti.

Tvorcom Prešpurských novín išlo o to, aby ich tlačový orgán sa stal predovšetkým tlmočníkom a organizátorom slabého a len pomaly sa rozvíjajúceho slovenského národného hnutia. Preto aj s veľkou pozornosťou sledovali vyjdenie každej knihy a štúdie slovenského autora, pričom sa orientovali hlavne na krásnu literatúru, literárnu kritiku a históriu. Nerobili rozdiel medzi knižnými novinkami, ktoré vyšli na Slovensku, alebo v Čechách. Preto tu aj zverejňujú oznamy o nových knihách pražského Schönfeldovho českého kníhkupectva, o známej Obrane jazyka českého od Karla Hynka Thámu, ako aj o prohusitskom diele Mateja Merkovica: Dekret sněmu kostnického…

Redakcia novín sporadicky prinášala aj literárne oznamy, recenzie kníh súdobej slovenskej i českej literatúry, pričom materiál preberala aj z iných, hlavne z pražských českých novín. (Sú tu napr. polemiky a recenzie diel Jozefa Ignáca Bajzu: René mládenca príhody a skúsenosti a Michala Semiana: Kratičké historické vypsání knížat a králů uherských atď.). Občas redaktori novín informovali čitateľov aj o významných zahraničných knižných novinkách (napr. Život Voltairov, Ženeva r. 1786), napriek tomu, že cirkevná hierarchia tohoto veľkého francúzskeho filozofa zatracovala. Vieme však, že tvorcovia Prešpurských novín si Voltaira vážili a jeho dielo študovali. Zoznámili sa aj s predkantovskou filozofiou i s učením francúzskych encyklopedistov.

Roku 1786 sa dostali do popredia okrem stúpencov bibličtiny aj prívrženci bernolákovskej slovenčiny sústredení okolo bratislavského katolíckeho generálneho seminára. 19. IX. 1786 dostal nakladateľ Prešpurských novín od neznámeho dopisovateľa list, v ktorom tento píše: „Píšete nám niekedy moudře, niekedy užitečne, aj veselé veci, len píšte po slovenski, jako mi okolo Prešpurka, alebo Skalici, alebo okolo Trnavi rozprávame; Tie slová: ničsto, počež, neruživosti, onimno, osirala...vyskoumané...a mnohé jiné nám Slovákom neužitečne slova, naši reči obražujů, a snad pre túto příčinu nekterí Vaše Noviny nerady čítajú, alebo čítat zanechajú… My Slováci v Uherskej v každej stolici ináče rozprávame, hovoríme, vravíme, mluvíme...ale po česky, ani po moravsky nikde...“. Iný dopisovateľ žiadal zase nakladateľa i redaktora novín, „aby budoucim časom Hungaro-Slavonico-Idiomate Noviny písali a ne s tým tvrdým českým štylusem...lebo mi v Uherskej zemi bidlíci Slováci sme fele Magyar, fele Tóth, (fele voda, fele víz)!

Redakcia novín sa osvedčila, že mieni “na tento spůsob všecky podobné nám poslané korespondencie sem klásti až dotud, dokud nám všichni naši p. čtenárové své domnění neoznámi, budeli se jim to všem napospol líbiti, aneb ne.“ O budúcom jazyku novín usporiadala redakcia celú anketu, ktorej záver bol príznačný pre slabé národné povedomie slovenskej buržoázie v dobe jozefinizmu: Slovenčina ešte nemá ustálený spisovný jazyk, nie je dostatočne kultivovaná a tak sa Prešpurské noviny budú aj naďalej písať v tradičnej spisovnej češtine. Aby však vyhoveli aj menej školeným čitateľom, ktorým terminológia modernej češtiny robila ťažkosti, redaktori sa rozhodli užívať “samých běžných a v úžitku jsoucích slov, aneb když takových není, vypisovať věc obšírnější“.

Jeden z prívržencov bibličtiny takto vyjadril spomínaný úmysel: „Nepravím...aby pri tom sa slovenčinu nic nedbali, než radějí Slovenčinu užívajíce, nechať ji do roucha českého již příkrojeného a vyzdobeného obtáčejí… A komu toto po vůli nebude, nech ten své slovenčine trochu víc hodnosti a cti proukáže a nech si nelení více a něco lepšího se o ní naučiti, nežli jeho matka, aneb dojka vědela; Zle by to bylo, kdyby každý novinář se měl učiti, a on všech poslouchati, co by mu síce ani možné nebylo; raději nech se čtenárové od něho čistotnější slovensky psáti a mluviti učí, a tak tým větší užitek z Novin míti budou“. (Prešp. nov. 15. XI. 1786.)

Pokus s poslovenčenie novín sa vtedy síce nepodaril, no aj tak zostáva vzácnym dokladom toho, ako si domáci jazyk razil cestu aj do prvých slovenských osvieteneckých novín. Snahy o poslovenčenie Prešpurských novín boli síce takto porazené, no myšlienka zavedenia slovenského spisovného jazyka sa už nestratila. Našla svoje konkrétne vyjadrenia aj v Bernolákových jazykovedných dielach, hlavne v jeho Disertatio philologico-critica de litteris Slavorum… Pretože značnú časť čitateľov Prešpurských novín tvorili stúpenci bernolákovskej slovenčiny (hlavne poslucháči kat. teológie v Bratislave), noviny v jednom zo svojich posledných čísel (23. VI. 1787 č. 49), oznamujú svojim 36-tim odberateľom, že im posielajú zadarmo po jednom výtlačku Bernolákovej Discertácie, k čomu ešte dodávajú: Táto knížka se síce v prvním spatření vidí nová a nevídaná; ale nechť žádny ji proto nezavrhne, než zdravím rozsudkem přečte a slibujeme, že mnoho zvláštního povážení hodného v ní nalezne".

Prešpurské noviny sa veľmi priaznivo vyslovujú o Bernolákovi preto, “že se o svou řeč, třebars jen svým vlastním nákladem tak zmužile a skutečne zaujímají. Ponevadž tak pěkne začínajú, nechže v svém chvalitebném předsevzetí nepřestanou, ale vždy dále a dále pokračují, a tak zahanbení těch Slováku v Uhřích, kteří jinakší, než jejich jest, Slovenčinu většmi schvalují, nežli ji skutkem fedrují a o ni se zaujímají".

Prešpurské noviny v dobe svojho tri a pol ročného vychádzania sa nesporne zaslúžili nielen o prebúdzanie národného povedomia, ale aj o uplatňovanie sa slovenskej spisby medzi našim publikom. Zoznamovali svoj, aj keď ešte len veľmi malý okruh slovenských čitateľov, s politickými, hospodárskymi aktualitami doma i v zahraničí aj keď ešte nie s celkom vyhraneným zámerom. Zostávajú okrem toho veľmi cenným dokumentom života na Slovensku v rokoch vlády Jozefa II.

• Presspurské noviny - dostupné v Digitálnej knižnici UKB