Týdenník

Svoje noviny redigoval tak, aby boli čo najprístupnejšie vidieckemu obyvateľstvu, ale aj drobným remeselníkom a kramárom v mestečkách. Pamätal pritom aj na najzaostalejšie negramotné vrstvy a prinášal pre ne také články, ktoré im mohli čítať dedinskí inteligenti v tzv. nedeľných školách. Týždenník bol skutočne obľúbený medzi slovenským ľudom. Chválil ho tiež napr. Ján Kollár i Jozef Miloslav Hurban, ktorý sa neskoršie názorovo rozišiel s Palkovičom v otázke spisovného jazyka. Hurban tvrdil, že Týdenník mal „čistý sloh, rozmanitý obsah poučný i zábavný, čo mu získalo velikuo obecenstvo“ po celom Slovensku. Iný recenzent Týdenníka vo viedenských Wiener Allgemeine Litteratur Zeitung, chválil tieto noviny pre ich „rozširovanie užitočných vedomostí“, pre dobrý štýl a vynikajúci jazyk. Vyplývalo to z Palkovičových dlhoročných skúseností z redigovania a vydávania ľudovýchovnej spisby, ako aj z jeho intímneho poznania sociálnych a kultúrnych potrieb dedinského človeka, i z jeho znalostí niekoľkých cudzích jazykov.

Týdenník po každej stránke predstihol Prešpurské noviny, hlavne po stránke novinárskeho majstrovstva a publicistického štýlu. Týdenník sa stal čoskoro reprezentantom vznikajúceho bratislavského slovenského kultúrneho strediska. Dobrá jazyková úroveň Týdenníka, jeho jednoduchá no vhodná grafická úprava, zavedenie stálych rubrík, uplatňovanie rozličných novinových žánrových foriem - to boli hlavné prednosti novín v porovnaní so slovenskou osvieteneckou publicistikou.

So svojou koncepciou novinárskej práce zoznámil verejnosť bližšie v predhovore prvého čísla Týdenníka, v ktorej tvrdil, že roľníci len vtedy si podstatne zlepšia svoj biedny životný údel, keď si nadobudnú vzdelanie. Pritom však nespomenul, že práve nespravodlivé spoločenské zriadenie zamedzovalo chudobných prístup do škôl a odsudzovalo ich na negramotnosť a biedu. Očakával, že ako vydavateľ Týdenníka bude mať finančné straty. Aby sa noviny čo najviac rozšírili, volil ich vydávať len v malom oktávovom formáte za nízke predplatné. Napriek tomu hospodárske výsledky prvého ročníka Týdenníka boli dosť zlé a ani v nasledujúcich rokoch sa to veľmi nezlepšovalo. Palkovič mal okrem toho málo dopisovateľov a rozširovateľov svojich novín. Preto aj napísal: „Každý počátek je těžký a slovenských novín nejtěžší. By to je moji milí a ctění krajané tak vědeli a cítili jako já.“

Podľa programu sa Týdenník orientoval na národnú, hospodársku a zdravotnícku výchovu ľudových vrstiev. Palkovič chcel vo svojich novinách publikovať správy o poľnohospodárstve, štátnom zriadení, popularizovať hlavne prírodné vedy, propagovať nové druhy plodín a vynálezy slúžiace hlavne poľnohospodárstvu a remeslám, pravidelne informovať o novinkách krásnej a odbornej literatúry a prinášať aj články ľudovýchovné, z nevyhnutnosti pritom vylúčiac príspevky politického zamerania. (Všeobecní památní příběhové, Hospodářske věci, Umění moudreho a pravého vychovávaní dítek, Učení o zřízeních a pořádcích obecních ve vsech a městečkách, Literární zprávy, Všelijaké publikácie, prohlášení, návěstí, oznámení, Pěkné básne, neb verše…).

Nakoniec k programu dodal: „Způsob psaní bude...slovenčina čistá, jadrná a ozdobná, taková, jako jest v Biblí.“ Považoval za potrebné zdôrazniť, že aj v týchto novinách sa bude pridržiavať bibličtiny a nie modernej jungmanovskej češtiny. Domnieval sa, že jeho Týdenník si získa čitateľov aj v Čechách a na Morave. Preto aj oznámil, že si ich môžu čitatelia objednať aj v Prahe u kníhkupca P. Kalveho, v Brne u Juraja Jastla a vo Viedni u P. R. Mosla a Antona Dolla.

Palkovič mienil vo svojich novinách publikovať správy o poľnohospodárstve, štátnom zriadení, popularizovať hlavne prírodné vedy, propagovať nové objavy a vynálezy, pravidelne informovať čitateľov o novinkách krásnej a odbornej literatúry a prinášať aj ľudovýchovné články, vylúčiac pritom z nevyhnutnosti príspevky politického zamerania.

Tento plán bol v súlade s jeho celkovým názorom na ľudovýchovu. Týdenník chcel redigovať, tak, aby mohli z neho čítať dedinskí inteligenti zhromaždeným, hlavne negramotným sedliakom. Preto aj v súlade s postupnou výchovou ľudu prechádzal od vydávania kalendárov k pravidelne vychádzajúcim novinám, ktoré by nielen prinášali nové poznatky pre málo vzdelaných čitateľov, ale aj formovali ich národné povedomie. Pravda, v dobe vychádzania Týdenníka bolo slovenské národné hnutie ešte nerozvinuté a veľmi slabé. Týdenník sa stal aj odrazom politickej nevyhranenosti svojho tvorcu, ktorý sa nevedel vymaniť z ideológie osvieteneckého racionalizmu, ani dôsledne si privlastniť názory stúpencov revolučného romantizmu.

Príznačnou črtou Palkoviča ako novinára, je jeho zmysel pre praktické potreby života. Preto si ani nevytváral veľkorysé koncepcie novinárskej práce, ale v súlade so slabosťou nášho národného hnutia, postavil si ciele skromnejšie, no tým viacej reálnejšie. Mienil upevňovať jednotu spoločnej spisovnej reči Čechov, Moravanov a Slovákov, podchytiť záujem ľudových vrstiev o hospodársky a technický pokrok a prebúdzať slovenské národné povedomie aj medzi menej vzdelanými a chudobnejšími vrstvami spoločnosti. Pravda, jeho slovenské i slovanské cítenie nemalo výbojných revolučných čŕt. Horlil síce za nejeden osvietenecký ideál, ale bol pritom lojálny k vrchnosti. Vyhlasoval sa za stúpenca jozefinizmu i racionalizmu, no nevládal sa vymaniť z rámca cirkevných tradícií. Aj keď horlil za literárny klasicizmus, mal pochopenie i pre mladú štúrovskú generáciu, propagujúcu revolučný romantizmus.

Pozoruhodnou aktualitou, v slovenskom novinárstve do tých čias veľmi zriedkavou, boli nepravidelné prílohy k Týdenníku, ktoré písali o formách zlepšovania poľnohospodárskej výroby, o boji proti poverčivosti, preventívnej ochrane pred chorobami a pod. Takýto boli napr. Rozmluvaní Včeláka, Mlynáře a Vináře dobrých sousedů, Zpráva o sázení a obdělávaní stromoví sepsané od Slováka. Plánoval tiež rozšírenie rubriky Cirkevní a učené věci na osobitnú prílohu, čo však neurobil pre nedostatok spolupracovníkov i pre nízky počet predplatiteľov novín.

Palkovič tieto prílohy vytváral podľa príkladu veľkého českého novinára a ľudovýchovného pracovníka Václava Mateja Kraméria, ktorého dielo nielenže dobre poznal, ale ho aj vysoko oceňoval. Sám tiež roku 1817 v Bratislave vydal jeho životopis od Rudolfa Kvěcha. Vydavateľ Týdenníka sa takto vyslovil o „otcovi českého osvieteneckého novinárstva“: „Kramérius si zasloužil, aby mu vděčná vlast památku vystavila... Žádny za našeho věku tolik a tak dobře psaných spisu rozličného obsahu na svůj náklad vydaných národu Slovanskému nepozůstavil, jako on.“

Doteraz sa nám nepodarilo zistiť, v akom náklade Palkovič Týdenník vydával, no možno ho odhadovať na 150 – 250 výtlačkov. Boli aj roky v ktorých na vydávanie novín značne doplácal, no nikdy tak naliehavo, zúfalo a neustále neprosil svojich čitateľov o predplatné, ako to robil Daniel Tállayi v Prešpurských novinách. Palkovič, ako uvedomelý vlastenec, považoval vydávanie novín za svoju vlasteneckú povinnosť, za prirodzené zavŕšenie svojej osvetovej a ľudovýchovnej činnosti. Len krátke zmienky svedčia o tom, že napr. v druhej polovici roku 1817 mu peniaze z predplatného sotva stačili na papier a na tlač Týdenníka. Inokedy bol prinútený, pre vysoké finančné straty, vydávať noviny len v polovičnom rozsahu.

Napriek tomu, že ho volali „posledným strážcom veleslavínskej češtiny na Dunaji“, vyšiel v ústrety aj snahám bernolákovcov o spisovný jazyk i samostatnú slovenskú literatúru. Ba v Týdenníku uverejnil aj monológ o Antonovi Bernolákovi, v ktorom vysoko hodnotil jeho celoživotné vedecké dielo. Mohlo sa tak stať len preto, že bol vnímavým pre liberalistické a demokratické tendencie slovenskej inteligencie a iných maloburžoáznych vrstiev.

Palkovičovo napodobňovanie prežitej klasicistickej poézie, propagovanie zastaranej formy českej spisovnej reči, jeho boj proti modernej češtine Jozefa Jungmana a jeho stúpencov (hoci napr. v Týdenníku kladne hodnotil Jungmanov preklad Miltonovho Strateného raja a uznanlivo hovoril aj o jeho ostatných jazykovedných prácach), prílišná orientácia na editorskú, spisovateľskú i novinársku činnosť na úkor pedagogickej práce na lýceu, to všetko mu vyslúžilo povesť staromilca a konzervatívneho človeka, nad ktorého hlavou vyrastala nová, odlišná literárna škola. Aj keď v týchto slovách bolo veľa pravdy, predsa len nejeden kritik bol k nemu nespravodlivým. Veď Palkovič napr. svojou novinárskou činnosťou urobil veľa záslužného nielen pre pokrokový vývoj slovenskej publicistiky, ale aj pre naše národné hnutie.

Redakcia Týdenníka, alebo ako hovoril Palkovič, slovenská novinárňa, bola umiestnená v Bratislave v tzv. Regenovskom dome č. 338. Palkovič svoje noviny redigoval sám, aj keď sa pritom občas opieral o pomoc spolupracovníkov. Medzi nich patrili hlavne starší poslucháči ev. lýcea v tomto meste. Jedným z nich bol aj František Palacký mimoriadne nadaný, no chudobný študent, ktorý pre Týdenník vyberal a prekladal z cudzojazyčných novín rôzne úradné zprávy, ako aj informácie o priebehu napoleonských vojen, ktorých ohlas bol na Slovensku veľký. Veď po viedenskom kongrese roku 1815 ruský cár Alexander Wellington, Talleyrand, Metternich a iní vysokí hodnostári navštívili Bratislavu nielen preto, aby si ju prezreli, ale aj aby tu mohli vidieť uväzneného saského kráľa Fridricha Augusta. Palacký sa v redakcii Týdenníka dobre zaučil do novinárskej práce a dosiahol aj na tomto poli dobré výsledky. Preto mu i roku 1817 zverili redigovanie bratislavských latinských novín Ephemerides politico-statisticae/Politicko-štatistické listy/. Domnievame sa, že Palkovič mal sporadicky aj iných spolupracovníkov pri vedení Týdenníka, hlavne takých, ktorí sa vyznali v poľnohospodárskej problematike. Ich mená však nepoznáme.

Týdenník mal svojich dopisovateľov nielen v slovenských krajoch, ale aj v Čechách a na Morave, v Báčke, Banáte, Srieme a inde. Patrili medzi nich dedinskí inteligenti (napr. Peter Ambrózy - ev. farár z Veličnej na Orave), ale aj príslušníci ľudových vrstiev (Ján Sabö - richtár z Horných Petian). Pravidelných dopisovateľov mal Týdenník v Skalici, Modre, Pezinku, ale aj v Prahe a v Budíne. Pravda, ich príspevky tvorili len pomerne malú časť novín a Palkovič sa aj tu musel spoliehať predovšetkým na vlastné sily.

Pre domáce i zahraničné spravodajstvo Týdenníka Palkovič preberal materiál nielen z rakúskych, ale aj zo zahraničných novín. Boli to napr.: Pražské noviny, Brnenské noviny, Pressburger Zeitung, Pester Zeitung, Magyar Kurir, Wiener allgemeine Literatur Zeitung, Morgenblatt, Ephemerides Wiennae, Der deutsche Beobachter, Augsburger allgemeine Zeitung, Frankfurter Merkur, noviny berlínske, mníchovské… Podľa všetkého si väčšinu týchto novín Palkovič sám neobjednával, ale ich chodil čítať do mestského kasína, pretože ich predplatné bolo veľmi vysoké. (Roku 1817 bolo napr. ročné predplatné Týdenníka 14 zl., Pražských novín 74 zl., londýnskych The Times v Uhorsku 1016 zl. a úradného francúzskeho Moniteur-u 436 zl.)

Vydavateľ a redaktor Týdenníka si uvedomoval, že tieto noviny majú osobitné postavenie v slovenskom verejnom živote. Aj keď nemal privilégium na vydávanie politických novín, snažil sa do Týdenníka prepašovať politické články, alebo komentáre, prostredníctvom ktorých chcel vychovávať hlavne čitateľov z ľudu a z maloburžoáznych vrstiev. Darilo sa mu to len veľmi ťažko, lebo cenzor nemilosrdne vyhadzoval z týchto novín všetko, čo len zaváňalo pokrokovými myšlienkami. Cenzora k takémuto postupu oprávňovali aj reakčné predpisy z roku 1810.

Palkovič považoval za nutné uverejňovanie politických článkov, hlavne v rokoch napoleonských vojen preto, lebo sa tieto dramatické udalosti bezprostredne dotýkali aj slovenských krajov. Palkovičove „vojnové spravodajstvo“ bolo jedným z dokladov jeho veľkého vlasteneckého zanietenia a slovenského cítenia. Z jeho článkov preniká obdiv a úcta k ruskému národu a hlavne k ruskej armáde, ktorá sa ako víťaz nad Napoleonom preslávila v celej Európe svojou chrabrosťou a vojenským umením.

V Týdenníku môžeme sledovať rusko-francúzsku vojnu už od jeho začiatku roku 1812, kedy si Palkovič zaumienil pravidelne informovať slovenskú verejnosť „o stave a položení nynějších europských mocností a národu.“ Informácie o priebehu bojov potom doplňoval podrobným výkladom o mestách a dedinách Poľska i Ruska zasiahnutých vojnovým požiarom. Nájdeme tu nielen podrobný geografický popis týchto oblastí, ale aj zmienky o ich pokrokových historických tradíciách, súčasných spoločenských a politických pomeroch s osobitným zreteľom na upevňovanie slovanskej spolupatričnosti.

Porážka francúzskej armády v Rusku, jej ústup cez Poľsko a Nemecko boli vtedy v strede pozornosti slovenských čitateľov. Koncom roku 1814 prišiel do Bratislavy ruský cár Alexander oslavovaný ako víťaz nad Napoleonom. Ruského cára, ktorého sprevádzal pruský kráľ s princom Viliamom i uhorský palatín Jozef, vítala slávnostne vysvietená Bratislava vyzdobená aj triumfálnymi oblúkmi. Palkovič vtedy podrobne popisoval priebeh veľkých ľudových zhromaždení v meste, ktorých účastníci búrlivo pozdravovali ruského cára. Pravda, v Týdenníku sú aj články o menej slávnostných chvíľach, napr. o pochode zajatých francúzskych vojakov cez Bratislavu, ktorí boli vo veľmi biednom telesnom stave, ale aj o ťažkých bojových zrážkach, ktoré si vyžiadali veľa ranených a mŕtvych. Palkovič aj naďalej sledoval priebeh vojnových a politických udalostí v Európe, medzi ktoré patril bratislavský mier, odvezenie Napoleona na ostrov Elbu, jeho útek do Francúzska, ktorý mu umožnil stodňovú vládu a pod. Vydavateľ Týdenníka mienil vydať aj svoju „Historii přítomné Ruské války od počátku jejího až do konce“ ako brožúru, ktorú mal dostať zadarmo každý odberateľ jeho novín. Či sa tak stalo, nevieme.

Palkovič, napriek prísnej cenzúre, dokázal prepašovať do svojich novín aj kritické state. Napr. na začiatku správy o úteku Napoleona z Elby napísal: „Jakožto historické aktá klademe zde následujíci prohlášení, ktoré Bonapart při svém zrádnem a bezbožném vtržení do země Francouzské, vydati se opovážil.“ Za tým nasledovalo úplné znenie Napoleonovej proklamácie k francúzskemu národu a k armáde, v ktorej boli ostré výpady proti panovníkom a ich prisluhovačom, podporujúcim zhanobený feudalizmus a zotročujúcim celé národy.

Zahranično-politické spravodajstvo Týdenníka bolo dosť bohaté. Vydavateľ v ňom tiež uverejňoval napr. informácie o konštitučnom zriadení vo Francúzsku po reštaurácii Bourbonovcov, o anglickom parlamentarizme a pod. Tak nevdojak nútil čitateľov porovnávať reakčný metternichovský absolutizmus v rakúskej monarchii s politickým vývojom v západnej Európe poznačenom revolučnými výdobytkami mladej buržoázie proti feudálnej šľachte. O svojej orientácii na slovenský ľud napísal: „Tam ovšem směrujeme, aby tyto naše slovenské národní noviny také jaké jako hlásatelem a letopisy šlechetných činu v národu našem byly a již proto samé hodné jsou toho, aby nám trvaly a kvetly.“

Palkovič do Týdenníka zaraďoval spravodajstvo podľa vopred stanoveného programu. V rubrikách Památní příběhové a Všeobecní památné věci bývali napred správy z Bratislavy a z jej najbližšieho okolia, z ostatných krajov Slovenska a až potom z iných oblastí rakúskej monarchie a zo zahraničia. Tu nájdeme zmienky o stoličných zhromaždeniach, úradných menovaniach, snemových rokovaniach, vojenských prehliadkach, ale aj informácie o počasí, úrode, živelných pohromách, o nových hospodárskych strojoch, plodinách, manufaktúrach, o modernizácii remesiel a pod. Zdrojom domáceho spravodajstva boli hlavne listy dopisovateľov, ktoré redaktor podľa potreby upravoval a skracoval, alebo údaje z nich využíval vo vlastných článkoch. Takýmto redigovaním dosiahol, že Týdenník netrpel na rozvláčnosť a na ťarbavý štýl, ktorý bol typický pre slovenské noviny v dobe jozefinizmu. Chybou bolo, že Palkovič zásadne v Týdenníku neuvádzal mená dopisovateľov a ich príspevky až príliš upravoval a menil, takže stieral individuálny štýl autorov. Ich príspevky v Týdenníku takto uvádzal: „Jistý v Uhřích putujíci...takto píše; Z Abaujvarské stolice; Novější pak...od Kyskéresu a pod.“

Po ukončení napoleonských vojen sa cenzúra ešte sprísnila, takže Palkovič nemohol v Týdenníku prinášať nijaké politické články a komentáre. Tým publicita novín trpela. Redaktor sa potom sústreďoval hlavne na ľudovýchovnú, osvetovú a národno-buditeľskú činnosť. Vo svojich príspevkoch s hospodárskou tematikou sa vždy snažil vychádzať z domácich pomerov. Jeho hlavným cieľom bola zmena extenzívnej poľnohospodárskej výroby u nás aj pomocou dodržiavania agrotechnických lehôt, dobrým hnojením, striedaním plodín, správnym kŕmením dobytka, zavádzaním poľnohospodárskej techniky i zlepšením remeselníckej výroby.

„Slovenský novinář“ Palkovič ako jeden z prvých ľudí v našich krajoch propagoval trávopoľný systém, zriaďovanie vetrolamov vysádzaním stromových pásov, odstránenie trojpoľného systému, a zvyšovanie výnosov poľnohospodárskych produktov. To malo v tejto dobe konjunktúry poľnohospodárskej výroby v Uhorsku veľký význam a to tým viacej, že medzi čitateľmi Týdenníka bolo veľa roľníkov.

Ešte roku 1800 stála napr. v Bratislave merica pšenice 45 grošov, roku 1808 už 150 grošov a roku 1812 už 500 grošov. To značne podnietilo rozvoj obrábania pôdy a pomáhalo odstraňovať feudálny trojpoľný systém hospodárenia. Druhou príčinou rozšírenia ornej i obhospodarovanej pôdy bol prudký rast obyvateľstva. Uhorsko za čias Jozefa II. roku 1780 malo asi 8.500.000 obyvateľov, roku 1825 už skoro 13.000.000. Za štyridsaťpäť rokov to bol vzrast o 51%. Poľnohospodárstvo muselo tento prírastok uživiť.

Palkovič nielen sám uverejňoval hospodárske rady a pokyny, ale vyzýval všetkých „vlastencov“, aby písali podobné články a upozorňovali ho aj na všetky spisy, z ktorých by sa dali čerpať poznatky o modernizácii poľnohospodárskej a remeselníckej výroby. V Týdenníku nájdeme aj ojedinelé návrhy na zakladanie manufaktúr v slovenských stoliciach. Odporúčal slovenským mládencom, aby študovali vo Francúzsku a Nemecku, kde by sa mohli podrobne zoznámiť s výrobou v manufaktúrach. Volal po vydávaní odbornej literatúry i po založení slovenských hospodárskych novín.

V Týdenníku sústavne bojoval proti nevzdelanosti a poverčivosti ľudu. V rubrike Učené věci, Fizyka a Umění přírozených věcí publikoval popularizačno-vedecké články, ktoré mali vytláčať z vedomia čitateľov najzaostalejšie náboženské predsudky a sprístupňoval im pravdivé poznanie zákonitostí prírody. Preto píše o spôsobe ochrany pred bleskom, o výskyte komét a o Vesmíre, o vulkanickej činnosti a pod. Významná bola aj jeho dlhoročná propagácia preventívnej ochrany pred chorobami, štepenia detí a všestrannej lekárskej liečby. V Palkovičovom Týdenníku nájdeme na ten čas u nás ojedinelú kampaň proti pijanstvu, nebezpečne rozšírenému v našich krajoch. Proti tejto kampani sa však ostro stavali majitelia a nájomníci oravských páleníc, ktorí lieh vyhlasovali za najlepšiu medicínu. Protipáleničná akcia v Týdenníku zakrátko prestala pre malú podporu slovenskej verejnosti.

Zarážajúce je však to, že vydavateľ jediných slovenských novín sa vyhýbal prinášaniu správ o sociálnych pomeroch našich ľudových vrstiev. Nepísal o vzrastajúcich triednych protikladoch na dedinách, o stupňujúcom sa feudálnom vykorisťovaní ľudu zemanmi, ani o biednych životných pomeroch sproletarizovanej dedinskej inteligencie závislej na milosti miestnej šľachty a vysokej cirkevnej hierarchie. Aj keď mu v tom musela čiastočne zabraňovať prísna cenzúra, predsa len to bol tiež dôsledok Palkovičovho kompromisníckeho „mierneho osvietenectva.“

Sám síce radil ako možno zlepšovať poľnohospodársku i remeselnícku výrobu, no nespomenul odkiaľ by na to mali zobrať peniaze zbedačení roľníci a drobní remeselníci. Nezmieňoval sa o vinníkoch biedy poddaných roľníkov a iných vrstiev našej spoločnosti, a preto ani Týdenník nemohol mať taký ohlas medzi čitateľmi, aký očakával jeho vydavateľ. Už však tým, že upozorňoval na možnosti zlepšenia spoločenskej výroby a postupnej likvidácie feudálnych prežitkov, ako aj na ľudovýchovu, ktorú považoval za nedeliteľnú súčasť politiky národného hnutia, ukazoval cestu, ktorá sa stala východiskom pre slovenskú periodickú tlač v neskorších rokoch.

V Týdenníku bývali z času na čas publikované aj správy o slovenskom kultúrnom a literárnom živote. Napriek tomu nemožno ešte v týchto novinách hovoriť o pravidelnej kultúrnej rubrike, hoci práve oblasť kultúry bola vydavateľovi novín najbližšie. Bývali tu informácie o nových knihách, ktoré si bolo možno objednať nielen v jeho „bratislavskej slovenskej novinárni“, ale aj u pražských, peštianskych a viedenských kníhkupcoch. Teda propagoval slovenskú, českú, ale aj nemeckú a maďarskú literatúru. Palkovič propagoval, alebo recenzoval napr. Jungmanove preklady, Šafárikovu Tatranskú múzu s lýrou slovenskou, Tablicove Poézye, Novú kroniku českú od Martina Pelcla i hospodárske brožúry Alexandra Tolnaya. Prinášal informácie o vedeckej a literárnej činnosti V. M. Kraméria, J. Dobrovského, Hněvkovského i Puchmayera. Propagoval tu Rožnayove preklady z antických básnikov, ktorých ukážky v Týdenníku aj uverejňoval. V Palkovičových novinách nájdeme aj prvé zmienky o literárnej tvorbe Jána Hollého, ktorému však vytýkal užívanie bernolákovskej slovenčiny.

Palkovič vždy horlil za „čistú vzdelanostnú slovenčinu“, ktorou rozumel veleslavínsku češtinu a nesúhlasil ani s jungmanovskou modernou češtinou, s bernolákovskou, ani so štúrovskou spisovnou rečou, pretože ich pokladal len za slabo kultivované nárečia. Ani on, ani nikto druhý, nemohol však zastaviť postupný proces prenikania slovakizmov do češtiny užívanej ako spisovnej reči v slovenských krajoch. Nemohol, pochopiteľne, zamedziť ani vzniku spisovnej slovenčiny. Sám si to aj nevdojak uvedomoval, pretože odporúčal spisovateľom „rozumné užívanie čistých slovenských slov“, hlavne v dielach a v spisoch určených čitateľom z ľudu.

V Týdenníku sa nachádzajú aj zmienky o dejinách slovenského novinárstva - o Prešpurských novinách, ktorých prvý redaktor Štefan Leška ešte vtedy žil v Kiss-Kéresi pri Pešti a prispieval aj do Palkovičových novín. Aj tieto údaje o minulosti slovenských osvieteneckých novín sú však, rovnako, ako aj iné kultúrne správy, informácie, literárne kritiky a recenzie až nápadne stručné, tézovité a nesústavné. Zapríčiňoval to malý rozsah a celkové zameranie Palkovičovho orgánu. Sám považoval skromný rozsah svojich novín len za prechodné riešenie. Chystal sa ich vydávať vo zväčšenom formáte a rozsahu strán, zaviesť do nich nové rubriky a obohatiť ich viacerými prílohami tak, aby tieto „národní noviny nejkrásnější zkvětly.“ Tento plán však nemohol uskutočniť pre nedostatok predplatiteľov, peňazí, ale aj pre nepriazeň vrchnosti, hlavne bratislavskej mestskej rady.

V posledných rokoch existencie mal Týdenník stále menej predplatiteľov. Vyplývalo to aj z toho, že vzdelanejší Slováci dávali prednosť cudzojazyčným politickým novinám pre ich aktuálne spravodajstvo. O takúto aktuálnosť sa snažil aj Palkovič. Preto už roku 1815, po viedenskom kongrese, ktorý mal veľký význam pre vývoj politických pomerov v Európe, si podal žiadosť na Kráľovskú miestodržiteľskú radu do Budína, aby mu aspoň na pol hárku Týdenníka dovolila uverejňovať politické a vojenské správy prevzaté z viedenských novín Beobachter a Wiener Zeitung. Žiadosť nadriadené úrady však zamietli už aj preto, lebo bratislavský mestský magistrát a nájomníci mestských novín Pressburger Zeitung ju neodporúčali na priaznivé vybavenie. Urobili tak z konkurenčných dôvodov, lebo sa obávali, že stratia veľkú časť slovenských čitateľov Pressburger Zeitung. V bratislavských nemeckých novinách sa potom začali objavovať kritické články o Týdenníku, ale aj o Palkovičovej verejnej a vedeckej činnosti vôbec.

Vydavateľ Týdenníka sa však nevzdáva. Roku 1817 si podal ďalšiu žiadosť. Urobil tak preto, lebo chcel svoje noviny zachrániť pred zánikom. V tejto dobe sa totiž dostali do vážnej hospodárskej krízy, zapríčinenej zvýšením ceny papiera, novinového kolku i tlačiarenských prác. To ho prinútilo k zvýšeniu predplatného, čo malo za následok ďalšiu stratu predplatiteľov. „Přetěžké jest nyní i tyto noviny vydávati, ale vlastenecká horlivost a naděje budoucího lepšího jich napomáhají mne obživuje“ - napísal Palkovič plný obáv v Týdenníku koncom mája 1818. Ešte stále dúfal v priaznivé vybavenie svojej žiadosti.

16. júna 1818 dostal konečne odpoveď na svoju opakovanú žiadosť - a to úplne negatívnu. Sám zaneprázdnený úmornou prácou nad jazykovedným slovníkom, ktorému venoval dlhé roky života, po toľkých neúspechoch sa rozhodol ustúpiť. 30. júna 1818 sa posledný raz takto obrátil na slovenskú verejnosť: „Když závist a nenávist ze světa zahyne! Přitom s srděčným děkováním pp. předplatitelům, pp. dopisovatelům a přátelům svým za dosavadní napomáhaní těchto novin ujišťují je a jiné milé krajany své, že se všemožně přičiním, aby ožily a docela nám nezahynuly.“

Boli to však plané nádeje. Týdenník sa mu už nepodarilo obnoviť, aj keď sa o to toku 1822 znovu pokúsil. Až roku 1832 sa rozhodol pokračovať v novinárskej práci vydávaním a redigovaním ďalšieho, tentoraz literárneho časopisu. Keď už sám však nepomohol vydávať a redigovať slovenské politické noviny, s nadšením i s energiou podporoval po roku 1841 snahy svojich žiakov - štúrovcov o založenie prvých slovenských politických novín.

• RUTTKAY, Fraňo. Dejiny slovenského novinárstva do roku 1918. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1999. 226 s. ISBN 80-224-0621-X.