Ján Stanek

Narodil sa v Hrušovanoch 4. júna 1909 ako syn železničiara. Onedlho po narodení sa rodina presťahovala do Viedne, kde navštevoval základnú školu. Neskôr študoval na gymnáziách v Nových Zámkoch a Nitre. V roku 1927 v 6. ročníku gymnázia udrel jedného zo svojich profesorov, zo strachu pred trestom ušiel z krajiny a vstúpil do Cudzineckej légie. Po absolvovaní výcviku slúžil v 4. pešom pluku, ktorý bol v medzivojnovom období nasadený na území dnešného Maroka, kde jeho jednotka viedla boje proti berberským kmeňom, ktoré sa búrili proti francúzskej nadvláde. Onedlho po nasadení jednotky do bojov dezertoval a vrátil sa do Česko-Slovenska.

1. októbra 1929 nastúpil na prezenčnú vojenskú službu v Česko-slovenskej armáde. Službu v armáde si následne dobrovoľne predĺžil, bol povýšený do poddôstojníckej hodnosti. Koncom marca roku 1931 začal slúžiť ako čatár v 7. pešom pluku. Absolvoval diaľkové štúdium na obchodnej akadémii v Prahe, čo mu ďalej umožnilo pokračovať vo vojenskej kariére. Štúdium na vysokej vojenskej škole v Hraniciach na Morave ukončil 1. júla 1935. Následne pôsobil ako veliteľ čaty, neskôr roty.

Po vzniku prvej slovenskej republiky bol príslušníkom Slovenskej armády, znalosť cudzích jazykov ho predurčila na pôsobenie v spravodajskom oddelení veliteľstva VI. armádneho zboru v Spišskej Novej Vsi. Bojoval v Malej vojne. V roku 1939 pôsobil na veliteľstve 1. divízie v Trenčíne. Účastnil sa na útoku proti Poľsku, a v rokoch 1940 – 1942 absolvoval Vysokú vojenskú školu v Bratislave. V roku 1942 pôsobil ako pridelenec v niekoľkých nemeckých divíziách nasadených na východnom fronte, neskôr pôsobil v slovenskej Rýchlej divízii. Vo svojich memoároch neskôr klamal, že sa zúčastnil na príprave prechodov slovenských vojakov k partizánom. Po ústupe slovenských vojsk na Krym v roku 1943 sa vrátil na Slovensko. Ako prednosta spravodajského oddelenia Ministerstva národnej obrany sa začal angažovať v odboji. Bol v styku s odbojovou organizáciou Flóra. Vzhľadom na to, že nebol dôveryhodnou osobou, spočiatku bol oboznámený iba s časťou konšpiračných plánov. Následne nadviazal styk s komunistami. Zúčastnil sa tiež na odoslaní Čatlošovho memoranda do Moskvy, na čom sa tajne dohodli komunisti s Čatlošom.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania, zlyhal pri vedení ústupu bratislavskej posádky, napriek tomu, že ho tým poveril Čatloš i Golian. Dva dni po svojom príchode do Banskej Bystrice bol Stanek poverený velením obranného úseku Plesnivec Druhej taktickej skupiny, pravdepodobne pre to, že bol jedným z vyšších povstaleckých dôstojníkov, pre ktorých Golian nenašiel inú vhodnú funkciu. 3. septembra bol poverený stabilizovaním situácie v oblasti, kadiaľ Nemci postupovali z východu na Brezno. Pre tento účel dostal početné posily, postupne sa mu podarilo zorganizovať z ostatných ustupujúcich povstaleckých a partizánskych jednotiek účinnú silu asi 2 000 vojakov podporovanú delostrelectvom a niekoľkými tankmi. K útoku sa však odhodlal až po tom, čo ho partizáni presvedčili, že pred jeho vojskami drží nepripravené obranné postavenia iba jedna posilnená nemecká rota. 5. septembra 1944 v skorých ranných hodinách povstalecké a partizánske jednotky pod jeho vedením a podnikli sústredený útok pri Telgárte, v ktorých spôsobil nemeckým jednotkám pomerne veľké straty a prinútil ich nakrátko ustúpiť. Útok bol jednou z mála úspešných povstaleckých útočných akcií, jej význam navyše umelo vyzdvihlo povstalecké velenie aby povzbudilo morálku povstalcov. Staneka pre tento úspech neskôr prezývali „Železný kapitán“. Preto sa ďalej nehovorilo o tom, že Nemci na ďalší deň vypálenú dedinu znovu dobyli. Stanek neskôr po vojne tvrdil, že povstalci zlikvidovali celý 201. pluk SS, ktorý mal 436 mŕtvych a bol nútený sa dezorganizovane stiahnuť. Toto však nebola pravda, 201. pluk SS ani 86. divízia, do ktorej podľa jeho slov údajne patril totiž nikdy neexistovala a jednotky Waffen SS boli v skutočnosti príslušníci jednej z rôt útočnej skupiny 1. tankovej armády Wehrmachtu. Okolie Telgártu sa stalo na dlhú dobu jedným z najpokojnejších úsekov frontu až do 21. októbra, kedy ich posilnené nemecké jednotky začali vytláčať do Nízkych Tatier. 25. októbra mal byť na základe Golianovho rozkazu prevelený k britskej a americkej styčnej misii, velenie povstaleckého úseku mal prebrať Břetislav Chrastina, ten však vo vzniknutom chaose zmizol aj so svojim štábom. Ustupujúcich vojakov najprv zastavili Veličkovi partizáni, ktorí ich obvinili zo zbabelosti. Vo vypuknutej prestrelke, v ktorej padlo niekoľko desiatok mužov bol Stanek odzbrojený.

Po prechode povstalcov do hôr sa pripojil k vojakom 3. práporu 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády v ZSSR operujúcej v Nízkych Tatrách. Tam ho 26. decembra 1944 po boji s prepadovým oddielom Edelweiss pri Veľkom boku ťažko ranený a zajatý. Väčšine jeho jednotky sa podarilo uniknúť. Spolu s ním sa nacistom podarilo zajať aj 15 príslušníkov americkej a britskej vojenskej misie, spolu s niekoľkými slovenskými vojakmi. Stanek neskôr identifikoval jedného z dôstojníkov jednotky Edelweiss ako L. Nižňanského. Zajatcov najprv eskortovali do Polomky. Ťažko raneného Staneka medzi sebou niesli na 8 km ceste dvaja americkí seržanti. Neskôr bol spolu s ostatnými zajatcami premiestnený do Banskej Bystrice, Brezna a následne do Bratislavy, kde boli vypočúvaní gestapom i dôstojníkmi Waffen-SS. Výsluchov sa osobne zúčastnil i Josef Witiska a Hermann Höfle. Pri výsluchoch, na ktorých vyzradil mnoho z príprav povstania, ale predhodil Nemcom i niekoľko dezinformácií. Od 18. januára 1945 bol väznený na Gestape v Berlíne.

Na základe jeho výpovede sa ho Nemci rozhodli nechať nažive, pre prípad súdneho procesu s Tisovou vládou, ktorú obvinil z účasti na povstaní. 5. apríla 1945 bol odsúdený na trest smrti, ktorý sa mal vykonať v koncentračnom tábore Flossenbürg. Bol však prevezený do Niederdorfu v Tirolských Alpách, kde sa nachádzal zvláštny tábor pre asi 150 dôležitých väzňov, spolu s ním sa tam nachádzal i Imrich Karvaš alebo bývalý náčelník nemeckého generálneho štábu Franz Halder. Vďaka prítomnosti Haldera skupinu zajatcov vyslobodila z rúk gestapa skupina nemeckých vojakov. Oslobodených odviedli k horskému jazeru Lago di Braies, kde ich našla postupujúca americká armáda. Po ozdravujúcom pobyte na Capri sa stal Stanek náčelníkom štábu česko-slovenskej vojenskej misie v Taliansku, po návrate na Slovensko sa stal veliteľom divízie v Žiline.

Jeho tehotná 30. ročná manželka bola zaistená nacistami a popravená spolu s inými antifašistami na Brezine v začiatkom roka 1945.

Po vojne sa zúčastnil v bojoch proti Banderovcom. Do roku 1951 slúžil v armáde. Bol tiež významným predstaviteľom Junáka – slovenskej skautskej organizácie až do jej zrušenia v roku 1950. Následne bol degradovaný a zatknutý Štátnou bezpečnosťou pravdepodobne kvôli svojim kontaktom s „buržoáznymi nacionalistami“ ale v priebehu roka sa ocitol na slobode, teraz už však ako tajný spolupracovník Štb. Pracoval v Benešove na Železničnom staviteľstve. Po roku 1968 bol rehabilitovaný. V tomto období šíril nepravdy a prehnané tvrdenia o svojej vojenskej kariére. Zomrel v roku 1996 v českom Benešove.