Imrich Karvaš

Imrich Karvaš sa narodil v obci Varšany, ktorú v roku 1948 premenovali na Kalinčiakovo a dnes je súčasťou Levíc. Jeho otec bol dedinský notár. Imrich mal štyroch bratov a jednu sestru. V roku 1910 sa rodina presťahovala do Holíča. V Holíči dokončil ľudovú školu a ako nadaný žiak nastúpil na reálne osemročné gymnázium v Skalici. Tu dosahoval výborné výsledky.[2]

Po maturite na skalickom gymnáziu v roku 1921 začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdia si privyrábal doučovaním žiakov a ako pomocná vedecká sila na fakulte. Dosahoval výborné študijné výsledky a bol aj spoločensky aktívny. Bol zvolený za predsedu študentského spolku Právnik. V rámci spolkového života a kultúrnych stykov sa zoznámil so Stanislavou Růžíčkovou, ktoré bola dcérou českého profesora, ktorý prišiel na Slovensko budovať lekársku fakultu. Zosobášili sa v roku 1928. V slobodnom ovzduší ČSR Karvaš nadväzoval mnohé spoločenské a kultúrne kontakty a prehlboval svoje odborné znalosti. V roku 1932 sa im narodila dcéra Oľga a v roku 1932 prvý syn Milan. Neskôr aj druhý syn Ivan. Počas svojich štúdií sa Karvaš vyprofiloval ako odborník v hospodárskych vedách.[2]

Po skončení štúdií začal pracovať v Bratislavskej priemyselnej a hospodárskej komore ako tajomník. V roku 1925 začal pôsobiť ako asistent na Právnickej fakulte. V nasledujúcich dvoch rokoch získal študijné štipendium, ktoré mu umožnilo študovať hospodárske právo na parížskej a štrasburskej univerzite. Vo Francúzsku sa Karvaš venoval výskumu tamojšej meny, čo uzavrel publikovaním svojej práce o medzinárodnom dosahu inflačných procesov a ich vplyve na menu. Po návrate opäť pôsobil na Právnickej fakulte, kde roku 1929 získal titul docenta v odbore národné hospodárstvo.[2] V roku 1934 sa stal mimoriadnym profesorom a roku 1940 univerzitným profesorom. V rokoch 1947 – 1948 pôsobil ako dekan Právnickej fakulty. Ako významného odborníka ho pozvala Stanfordská univerzita na prednáškové turné do USA a Kanady. Stal sa členom Academy of Political Science v New Yorku a Econometric Society v New Hawene. Prednášal aj vo Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku a Británii.[2]

Už po skončení vysokej školy sa zapojil aj do riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk. V rokoch 1926 – 1930 bol tajomníkom Obchodnej a priemyselnej komory. Od roku 1930 bol tajomníkom Zväzu slovenských bánk (až do roku 1933). Bol spoluzakladateľom Národohospodárskeho ústavu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ktorého generálnym tajomníkom bol od roku 1932. Tu pôsobil až do roku 1938. Od roku 1936 bol zároveň viceprezidentom Exportného ústavu v Prahe.

Karvaš bol v tomto období aj publicisticky činný. Publikoval v periodikách ako napríklad Prúdy či Hospodárske rozhľady do ktorých prispievalo mnoho odborníkov a ľudí činných v hospodárstve. V tomto období publikoval svoju priekopnícku prácu Hospodárska štatistika Slovenska. Z iniciatívy Milana Hodžu založil dvojtýždenník Politika, ktorý sa stal výraznou tribúnou výmeny politických, kultúrnych a ekonomických názorov. Karvaš sa vo svojich názoroch prikláňal k decentralizácii československého štátu a stal sa výrazným predstaviteľom tzv. regionalizmu. Nebol prívržencom politického autonomizmu.[2]

Ohrozenie demokratickej československej republiky zo strany nacistického Nemecka výrazne zasiahlo aj do života Imricha Karvaša. Napriek svojmu vysokému spoločenskému postaveniu sa v septembri 1938 zapojil do mobilizácie a v hodnosti poručíka narukoval k vojenskému útvaru v Žiline.[2]

Čoskoro sa stal najskôr ministrom bez portefeuille v úradníckej vláde gen. Syrového (22. september – 4. október 1938). V druhej úradníckej vláde gen. Syrového potom od 4. októbra až do 1. decembra 1938 zastával post ministra priemyslu, obchodu a živností.

Koncom novembra 1938 znechutený z politického vývoja smerujúceho k autoritatívnemu režimu pod vplyvom nacistického Nemecka odmietol ďalšie pôsobenie vo vláde Rudolfa Berana. Rozhodol sa vrátiť na Slovensko a venovať sa svojej pedagogicko-vedeckej kariére.[2] Vyhlásenie Slovenského štátu a okupácia Čiech ho zastihla priamo v Prahe, kde bol konfrontovaný s príchodom nemeckej okupačnej armády.[2]

Budova slovenskej národnej banky (V súčasnosti Generálna prokuratúra Slovenskej republiky)

Po rozbití ČSR Karvaša vyzval k spolupráci osobne Jozef Tiso napriek tomu, že vedel o jeho politicko-spoločenskej orientácii (prívrženec ČSR, slobodomurár, demokrat, manželka českej národnosti). Slovenský štát totiž pre svoje fungovanie potreboval odborníkov, ktorí by ho dokázali udržať na nohách. V marci 1939 sa stal prvým guvernérom Slovenskej národnej banky (SNB). Vo svojej funkcii sa snažil minimalizovať škody spôsobené nemeckým tútorstvom.[2] Od novembra 1939 bol spolu s ministrami financií, hospodárstva, dopravy a so zástupcom Ústredného združenia slovenského priemyslu Petrom Zaťkom členom Komitétu hospodárskych ministrov, kde riešili koncepčné aj aktuálne otázky ekonomickej stratégie. Realizáciou svojich názorov na hospodársku politiku sa zaslúžil o priaznivý vývoj ekonomiky Slovenskej republiky v období druhej svetovej vojny. Na jeho podnet bola roku 1940 v Bratislave založená Vysoká škola obchodná. Od roku 1942 zastával funkciu predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Kvôli svojím snahám o minimalizáciu dopadov nemeckých nárokov ako aj pre svoje kontakty sa dostal do pozornosti spravodajských služieb.[2]

Zapojil sa aj do protifašistického odboja. Spolupracoval s Dr. Ing. Petrom Zaťkom, prostredníctvom ktorého nadviazal kontakty s členmi ilegálnej SNR. Viackrát intervenoval v prospech zatknutých odbojárov a udržoval kontakty s mnohými opozične naladenými osobnosťami ako napríklad Vavrom Šrobárom, Gustávom Husákom, Mirkom Veselom. Koncom augusta 1944 upozornil Vavra Šrobára, že mu hrozí zatknutie a je potrebné, aby unikol z pozornosti bezpečnostných orgánov. Zabezpečoval prípravu SNP po finančnej a hospodárskej stránke. Nariadil predisponovanie troch miliárd korún zo SNB v Bratislave do jej filiálky v Banskej Bystrici. Taktiež nariadil predisponovanie zásob iných komodít na stredné Slovensko (potraviny, obuv, pohonné hmoty, financie, tovary...). Už začiatkom marca 1944 boli do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj Ružomberku a Žiline deponované približne dve tretiny celkovej hodnoty obeživa na Slovensku. Podporil dislokovanie ropných produktov z rafinérie v Dubovej do Zemianskych Kostolian, na Oravu a do Pohronia. Vďaka Karvašovi sa presadil návrh, aby boli potraviny obyvateľstvu distribuované tri mesiace vopred, čo umožnilo výživu obyvateľstva na povstaleckom území, ale aj zásobovanie povstalcov. Na aktivity ilegálnej SNR zabezpečil 300 tisíc Ks od podnikateľa Františka Micheru.[2]

Jeho činnosť neunikla pozornosti Gestapa, ktoré ho 3. septembra 1944 zatklo v Bratislave krátko predtým, než ju hodlal opustiť a odísť na povstalecké územie, kde sa nachádzala už predtým jeho rodina. Po zatknutí sa cez Viedeň a Brno dostal až do Berlína, kde bol vypočúvaný. Po výsluchu bol internovaný v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau, Innsbruck, Niederdorf. Dostal štatút "zvláštneho politického väzňa" a bol podrobovaný intenzívnym výsluchom. Vyšetrovatelia prešli aj k násilným formám vypočúvania, ktoré mu spôsobili trvalé poškodenie oka, epilepsiu a ťažké psychické traumy. Mimoriadny súd SS ho uznal vinným zo spoluúčasti na prípravách povstania, resp. z protinemeckej činnosti a odsúdil ho na trest smrti obesením. Nacistická mašinéria ho však nechávala nažive kvôli potenciálnej výmene za prijateľnejšie podmienky kapitulácie, resp. ako možného zdroja informácií o popredných predstaviteľoch Slovenského štátu. Dostal sa do skupiny prominentných väzňov a koncom apríla 1945 bol prevezený spolu so skupinou do tirolských Álp, kde boli vystavení nebezpečiu likvidácie v prípade, že by sa mohli dostať do rúk spojeneckých vojsk. Spolu s ďalšími dôležitými väzňami bol oslobodený z rúk Gestapa nemeckými vojakmi a neskôr i americkou armádou. Po oslobodení dostal možnosť zotaviť sa na ostrove Capri.[2]

V novembri 1945 sa postavil pred Národný súd, ktorý ho zbavil všetkých obvinení z kolaborácie s nacistami a ľudáckym režimom. V jeho prospech svedčili mnohí predstavitelia odboja a SNP a súd uznal jeho zásluhy v odboji.[2] Vrátil sa k pedagogickej činnosti. V novembri 1946 sa stal dekanom bratislavskej právnickej fakulty. Zároveň pôsobil ako poradca vlády pre obnovu Slovenska. V rokoch 1947 – 1948 bol predsedom Medzinárodného výkonného výboru kúpeľov. Publikoval svoje najvýznamnejšie vedecké dielo Základy hospodárskej vedy.

Po februárových udalostiach roku 1948 odmietol spoluprácu s komunistickou stranou, čo malo v máji roku 1949 za následok zatknutie, obvinenie z velezrady a po vykonštruovanom súdnom procese odsúdenie štátnym súdom v Prahe na dva roky väzenia a stratu majetku. Odmietol pritom viacero ponúk na exil do USA a západnej Európy v prvých mesiacoch po februárovom prevrate. V roku 1953 bol v rámci tzv. „B-akcie“ vysťahovaný s celou rodinou z Bratislavy a žil v Tatranskej Lomnici kde si privyrábal doučovaním cudzích jazykov. V roku 1958 bol druhýkrát obvinený a odsúdený pre špionáž a velezradu na sedemnásť rokov väzenia. V ilavskom väzení sa mu obnovili epileptické záchvaty a takmer prišiel o zrak. O dva roky neskôr bol amnestovaný a roku 1969 bol úplne súdne rehabilitovaný. Po treťom infarkte zomrel v Bratislave dňa 20. februára 1981.[2]

Za celoživotné dielo, za zásluhy o demokraciu a ľudské práva mu bolo in memoriam udelených niekoľko vyznamenaní. Roku 1991 mu bol udelený Řád T. G. Masaryka III. triedy. 1. januára 2001 mu prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster udelil Pribinov kríž I. triedy. Od roku 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave osobnostiam, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj Ekonomickej univerzity alebo významne prispeli k rozvoju ekonomickej vzdelanosti a ekonomickej vedy a významným osobnostiam ekonomickej teórie a praxe, Medailu Imricha Karvaša.