Hruboskalsko

Vznik skalných miest delíme do štyroch fáz. Prvá je fáza prípravná, v ktorej sa pieskovcové teleso nachádza pod úrovňou terénu. V dôsledku činnosti podzemných vôd dochádza k tvorbe pevnejších jadier pieskovca, ktoré obklopuje mäkší pieskovec. V tejto fáze bol rozhodujúci vplyv dôb ľadových, počas ktorých dochádzalo k premŕzaniu zavodnených puklín.[5] Ďalšou fázou je počiatočná fáza, ktorú charakterizuje tektonický výzdvih a erózna činnosť. Výsledkom je plochá poľnohospodárska krajina stredných Čiech s pieskovcovými roklinami. Treťou fázou je zrelá fáza, ktorá nastáva po ukončení tektonického výzdvihu. V tejto fáze dochádza k rôznym typom zvetrávania, vzniku ochranných kôr a odlamovanie exfoliačných šupín, ktoré kopírujú okraje skalných stien a môžu mať mocnosť až 1 m. Poslednou fázou je fáza starnutia, v ktorej dochádza k deštrukcii skalných útvarov. Deštrukcia býva spôsobená najčastejšie svahovými pohybmi, rúcaním skalných blokov a rozvaľovaním skalných miest. Na skalné mesto teda môžeme pozerať ako na mozaiku rôzne starých povrchov. Toto skalné mesto, rovnako ako ostatné v regióne, sa vyvíjalo 18-20 miliónov rokov.[5]

Hruboskalské prírodná rezervácia bola vyhlásená vyhláškou Správy CHKO Český ráj z 21. marca 1998 s účinnosťou od 22. apríla 1998.[2]

Hruboskalská vrchovina patrí k Vyskeřskej vrchovine, ktorá patrí pod Turnovskú pahorkatinu. To všetko je súčasťou Severočeskej tabule.[4] Hruboskalská vrchovina je tektonickou krou, ktorá je ohraničená libuňským zlomom a zlomom v údolí rieky Jordánka a rieky Žehrovka.[4] Základy skalného mesta vznikli v mladšom pleistocéne, zatiaľ čo mikroformáty voštín, skalných ríms, dutín a okien boli vytvorené počas holocénu.[4] Najvýraznejšími masívmi sú Maják, skupina Kapelníka a Dračí skály. Môžeme tu vidieť aj rad jaskýň, skalných brán a tunelov. Hruboskalské skalné mesto je tvorené slabo litifikovanými kremíkovými pieskovcami. Mocnosť pieskovcov je 120 m a niektoré skalné odkryvy sú vysoké až 60 m.[5]

Hruboskalsko

Horolezci na Taktovce

Takmer celé územie skalného mesta je pokryté lesmi (97%).[3] Typickými porastami sú reliktné bôry, ktoré sa však zachovali len roztrúsene, najviac na vrcholkoch skalných veží alebo na skalných masívoch. Možno tu nájsť aj borovicové dúbravy, ale s nižším zastúpením duba. Ďalším typickým porastom skalného mesta sú kyslé bučiny, ktoré pokrývajú vlhké rokliny medzi skalami.[3]

Charakteristickým druhom podrastu bylinného poschodia je najmä brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus), vres obyčajný (Calluna vulgaris), brusnica pravá (Rhodococcum vitis-ida), metluška krivolaká (Avenella flexuosa), orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris) a chlpaňa chlpatá (Luzola pilosa) . Vo vlhkých roklinách sa často nachádza papraď ostnatá (Dryopteris carthusiana) a papraď rozložená (Dryopteris dilatata). Typický je tiež výskyt ostríc (Carex) a trste obyčajnej (Phragmites australis), najmä okolo malých lesných rybníčkov. V údoliach pri výveroch prameňov je bežná praslička najväčšia (Equisetum telmateia). Jedným z chránených druhov rastlín je hojne vyskytujúca sa páperec (Trichomanes speciosum). Najviac problematickým inváznym druhom je borovica hladká (Pinus srobus), ktorá by mohla ohroziť ekosystémy reliktných bôrov. Boli tu vysadené aj iné rýchlo rastúce dreviny ako dub červený (Quercus rubra), smrekovec opadavý (Larix decidua) a jedľa obrovská (Abies grandis).[4]

Vyskytujú sa tu dva druhy plazov, slepúch lámavý (Anguis fragilis) a užovka obojková (Natrix natrix) a dva druhy obojživelníkov, ropucha obyčajná (Bufo bufo) a skokan hnedý (Rana temporaria). Skalné mesto vytvára priaznivé podmienky pre hniezdenie vtákov. Doteraz tu bolo nájdených 73 druhov vtákov a 62 druhov tu dokonca hniezdi.[3] Medzi najhojnejšie patrí sokol myšiar (Falco tinnunculus), sova obyčajná (Strix aluco), pinka obyčajná (Fringilla coelebs), žltochvost hôrny (Phoenicurus phoenicurus), sojka obyčajná (Garrulus glandarius), stehlík obyčajný (Carduelis carduelis), straka obyčajná (Pica pica), vrabec poľný (Passer montanus), žlna zelená (Picus viridis), zelienka obyčajná (Carduelis chloris). Medzi chránené vtáky patria lastovička obyčajná (Hirundo rustica), dážďovník obyčajný (Apus apus), výr skalný (Bubo bubo), krkavec čierny (Corvus corax), kavka tmavá (Corvus monedula), muchárik malý (Ficedula parva).[3]

Bolo tu nájdených 14 druhov cicavcov[3] - jazvec lesný (Meles meles), krt podzemný (Talpa europaea), kuna lesná (Martes martes), kuna skalná (Martes foina), líška hrdzavá (Vulpes vulpes), muflón (Ovis musimon), ryšavka žltohrdlá (Apodemus flavicollis), hrdziak lesný (Clethrionomys glareolus), diviak lesný (Sus scrofa), piskor lesný (Sorex araneus), srnec lesný (Capreolus capreolus), veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), zajac poľný (Lepus europaeus) a podkovár krpatý (Rhinolophus hipposideros), ktorý je tu kriticky ohrozený. Jeho populácia zahŕňa 150-300 jedincov. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce bezstavovce v tejto oblasti patria meta temnostná (Meta menardi), svižník poľný (Cicindela campestris), kutavka piesočná (Ammophila sabulosa), mravcolev čiernobruchý (Myrmeleon formicarius), fúzač borovicový (Spondylis buprestoides), vrzúnik borovicový (Acanthocinus aedilis). Ojedinele sa tu vyskytuje aj motýľ spriadač hluchavkový (Callimofpha dominula).[4]

Hruboskalské skalné mesto patrí k najpôvodnejším horolezeckým oblastiam. Bol tu uskutočnený prvý samostatný český prvovýstup v roku 1928 na vežu Anebo, ktorý vykonal Karel Čábelka so spolulezcami Bausysem a Náhlovským.[7] Lezenie na pieskovci bolo vtedy považované za dobrú prípravu do veľhôr. Za vojny sa v Hruboskalsku ukrýval Joska Smítko, ktorý výrazne posunul české pieskovcové horolezectvo a stal sa vzorom pre mnoho ďalších lezcov.[8] Po vojne sa Hruboskalsko stalo centrom českého pieskovcového horolezectva. Záujem o lezenie v Čechách výrazne klesol po roku 1989, kedy sa otvorili možnosti vycestovania do zahraničia, dnes však opäť stúpa.[3] Súčasťou hruboskalského skalného mesta je symbolický cintorín, ktorý bol vybudovaný pôvodne s myšlienkou vytvoriť pamiatku na horolezcov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny. Nakoniec sa stal pamätníkom ďalších horolezcov, ktorí zahynuli v horách.

Slackline pri Lebke