Graham Greene

Greene ako dieťa dával prednosť samote a čítaniu kníh, najmä dobrodružných príbehov. Bol nesmelý a ako syn riaditeľa školy bol svojimi spolužiakmi inštinktívne považovaný za zradcu, čím veľmi trpel. Bol veľmi frustrovaný citovou neprístupnosťou svojich rodičov, najmä otca, a v širšom okruhu rodiny priľnul len k jednému zo svojich strýkov. V mladistvom veku bol poslaný na psychiatrické liečenie pre svoje opakované koketovanie so samovraždou. Tieto zážitky popisuje neskôr vo svojej autobiografii Kus života (1971). S ukradnutým revolverom – vždy hnaný iracionálnou túžbou po smrti – chodil do parku za domom rodičov, kde hral sám so sebou ruskú ruletu – roztočil bubienok zbrane s jedným nábojom v komore, priložil hlaveň k spánku a stlačil spúšť. Hoci to vykonal toľkokrát, že pravdepodobnosť „úspechu“ bola vysoká, nikdy výstrel nevyšiel. Ozveny traumatizujúceho detstva sa neskôr často objavujú v jeho tvorbe, najmä poviedkové (Twenty-One Stories, 1954). Psychoterapeut, ktorý ho liečil, objavil v chlapcovi literárny talent, a keď potom Greene odišiel študovať do Oxfordu na Balliol College históriu, stal sa prispievateľom študentských novín Oxford Outlook a Weekly Westminster Gazette. V tej dobe písal poéziu, články a recenzie. Viedol pomerne búrlivý život, viac než štúdiu sa venoval večierkom a pitiu. Dokonca vstúpil do komunistickej strany, ale skôr z recesie než presvedčenia.

K výraznému zlomu v Greenovej životnej dráhe prišlo po jeho zoznámení s budúcou manželkou, Vivien Dayrell-Browningovou v roku 1925, kedy dokončil štúdium a vydal svoju prvotinu, zbierku básní Babbling April. Green, vychovaný v tradičnej anglikánskej viere a neskôr zmietaný najrôznejšími filozofickými tendenciami, pod jej vplyvom konvertoval na katolicizmus. To – ako sa neskôr ukázalo – nebol z hľadiska jeho osobnej i literárnej budúcnosti len formálny krok. S Vivien sa zobrali v roku 1927 a mali spolu dve deti – dcéru a syna. Po ukončení školy pracoval krátky čas ako novinár, postupne v Nottinghame a londýnskych Timesoch, pomerne skoro však novinárske zamestnanie opustil, k čomu prispel úspech jeho prvého románu Človek v človeku (The Man Within) v roku 1929. Vtedy získal aj zmluvu s nakladateľstvom William Heinemann, ktoré potom vydalo väčšinu jeho kníh. Ale nasledujúce dva romány, Zmysel činu (The Name of the Action) a Čo sa šepká po zotmení (Rumour at Nightfall) neboli veľmi vydarené a Greene sa k ním neskôr nehlásil; dokonca určitý čas váhal, či s písaním neskončiť, ale pokúsil sa napísať zábavný román – Vlak do Istanbulu (Stamboul Train), ktorým chcel potešiť čitateľov a najmä prilákať filmárov. Román mal naozaj úspech a čoskoro bol sfilmovaný (Twentieth Century Fox). V tej dobe pracoval ako literárny kritik pre The Spectator a začal písať recenzie filmov. Jeho kritiky boli dosť nevyberavé a navyše boli o vtedy obľúbených autoroch. Kvôli jeho recenzii filmu Wee Willey Winkey (1937), v ktorej sa Greene vyjadruje o predčasnej vyspelosti deväťročnej herečky Shirley Temple a istej náklonnosti hollywoodských dospelých mužov k nej, bol po prehranom súde zrušený časopis Night And Day, v ktorom článok vyšiel, a autor musel zaplatiť odškodné. Dnes je však Greene považovaný za jedného z najlepších filmových kritikov svojej doby a jeho práce tohto druhu vyšli súborne.

Na konci tridsiatych rokov začal cestovať a zbierať inšpiráciu pre svoje ďalšie knihy. Cestoval najskôr po Európe – Nemecko, Lotyšsko, Estónsko. Z cesty do Švédska vznikla kniha Som Angličan (The England Made Me), z dlhého putovania po libérijskej džungli v roku 1935 Journey Without Maps. Tesne pred vojnou zažil pri svojej návšteve protináboženský teror počas komunistickej revolúcie v Mexiku (1938), o ktorom píše v The Lawless Road a najmä vo svojom najlepšom románe Moc a sláva (The Power and the Glory; 1938).

Na začiatku druhej svetovej vojny pôsobil ako dobrovoľník protivzdušnej obrany počas náletov na Londýn. Z tohto obdoba je téma románu Koniec dobrodružstva (The End of the Affair), 1951. V rokoch 1941 – 43 bol zamestnancom ministerstva zahraničných vecí v Sierra Leone. Za tohto pobytu vznikol koncept Greenovho ďalšieho slávneho románu Jadro veci (The Heart of the Matter), vydaného v roku 1948. Práca v Afrike bola však inak tak nudná, že sa bavil aj vymýšľaním rôznych vylepšení plánov na získavanie tajných agentov. V roku 1943 sa vrátil do Londýna a slúžil v oddelení kontrarozviedky MI6. Jednou z jeho úloh bolo hrať dvojitého agenta. Podstrkoval Nemcom plány vojenských operácií, ktoré sám vymýšľal.

Vzhľadom na Greenov životný štýl bolo logické, že sa jeho manželstvo nakoniec, krátko po skončení vojny, rozpadlo. Sám sa presvedčil, že nie je ani dobrý manžel, ani otec. Nikdy sa však nerozviedol, hoci žil postupne až do konca života s niekoľkými partnerkami.

V povojnovom období spisovateľova cestovateľská vášeň veľmi zintenzívnela. Väčšina z jeho ciest a pobytov bola inšpiráciou, námetom alebo politickým či spoločenským pozadím jeho ďalších diel. Bol v Saigone vo Vietname v dobe Indočínskej vojny, 1953 (román Tichý Američan), v Keni pri povstaní Mau Mau v roku 1956 (Vyhasnutý prípad). Bol aj na Kube (Náš človek v Havane), na Haiti (Komedianti), v Paname (kniha Stretnutie s generálom – Getting to Know The General) o Greenovom priateľstve s generálom Omarom Torrijos Herrerom, panamským diktátorom) či Argentíne (Honorárny konzul).

Navštevoval prakticky výhradne politicky a hospodársky problematické krajiny, najmä štáty s autoritatívnymi, diktátorskými režimami. Preto boli potom jeho knihy často označované za politické, on sám však toto tvrdenie vždy kategoricky odmietal a prehlasoval, že je apolitický spisovateľ. To je možné považovať v zmysle ústredných tém jeho diel za pravdivé, nevyjadruje totiž priamo nijaké politické názory, hoci ich nepochybne mal. Zdôrazňuje len nutnosť angažovanosti človeka a nemožnosť zostať stranou v prípade vnútorného morálneho konfliktu s politickým režimom potláčajúcim slobodu človeka. Úplne zásadnú motiváciu pre návštevy krajín, kde na jednej strane stála bohatá oligarchia a na strane druhej bieda a teror, popisuje Greene sám v jednej zo svojich modelových úvah: „Navštívil som dve mestá, jedno oplývalo krásnymi stavbami, ľudia mali všetkého dostatok, nikoho netrápili starosti s budúcnosťou. Potom som navštívil mesto, zničené bombardovaním, kde uprostred trosiek žobrali zmrzačení ľudia. Napriek tomu som v ňom cítil záchvev nádeje, v onom prvom som však necítil nič než ľahostajnosť. Pre nádej tu nebolo miesto, lebo budúcnosť už je predsa tu. Už nikdy sa nemôže zlepšiť.“ Pokusy vysvetľovať autorove diela primárne politicky boli však aj tak veľakrát, a to vo svete i v Česko-Slovensku vtedajšou kritikou. Napr. po vydaní Tichého Američana, ktorý onú morálnu angažovanosť zmieňuje, bol v Česko-Slovensku Greene chválený za sympatie ku komunizmu, na druhej strane železnej opony obviňovaný z antiamerikanizmu.

Bol napr. členom Medzinárodného výboru na podporu Charty 77. Česko-Slovensko navštívil dvakrát, prvý v roku 1948, druhý po sovietskej okupácii v roku 1969. Bol priaznivcom a obdivovateľom komunistickým režimom väzneného, neskôr exilového českého spisovateľa Jana Beneša, ktorého knihu poviedok z väzenského prostredia Druhý dech dokonca považoval za lepšiu ako Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča. Okrem iného tiež pri svojej návšteve Poľska pomohol k emigrácii na západ miestnemu hudobníkovi.

S príchodom 60. rokov sa Greenove cestovateľské aktivity podstatne zmiernili. Výraznou mierou sa na tom podieľala jeho nová životná partnerka, o dvadsať rokov mladšia Francúzka Yvonne Cloetta, ktorá s ním žila až do jeho smrti. V tejto dobe sa venoval najmä písaniu poviedok – vychádza mysticky surrealistický súbor Vedomie skutočnosti (A Sense of Reality, 1963) a Smieme si požičať vášho manžela? a autobiografiám. V roku 1966 sa odsťahoval do Antibes vo Francúzsku, aby si boli so svojou partnerkou nablízku. Akokoľvek malo jeho presťahovanie najmä osobné dôvody, prostredie mu bolo blízke aj pre jeho ľahké spriaznenie s generáciou francúzskych katolíckych spisovateľov, ktorá sa sformovala v medzivojnovej dobe. Z tejto skupiny si najviac vážil François Mauriaca, ktorý mu obdiv vracal, považuje ho za najväčšieho moderného románopisca. Už skôr pravidelne navštevoval literárne sympózia vo Francúzsku a Belgicku, kde väčšinou exceloval a väčšiu časť svojich publikovaných rozhovorov viedol práve s predstaviteľmi francúzskej literárno-publicistickej scény. K anglickej súčasnej literatúre sa naopak staval veľmi kriticky. Ako sám napísal, „anglický kresťanský román vyšiel z módy s Chestertonom a definitívne skončil smrťou Henryho Jamesa“.

S Yvonne sa koncom sedemdesiatych rokov presťahovali do posledného Greenovho pôsobiska, švajčiarskeho mesta Vevey na brehu Ženevského jazera. Greene písal takmer až do svojej smrti, v období rokov 1969 až 1982 vydal päť románov, z ktorých najlepšie sú Honorárny konzul, Doktor Fisher zo Ženevy a Monsignor Quijote, všetky však disponujú vycibreným rukopisom po stránke obsahovej i formálnej. V posledných rokoch života sa Greene vracal k skôr nespracovaným témam, umelecký výsledok je však už veľmi poznamenaný starobou (Kapitán a nepriateľ). V roku 1989 ochorel na leukémiu a o dva roky zomrel. Pochovaný je pri Ženevskom jazere.

Greenove príbehy sú typické viacerými rovinami, obsahujúce často dobrodružné, detektívne či politické témy na svojom povrchu, dominujú však filozofické a mravné, respektíve náboženské dilemy v konfrontácii osobnej, hlboko ľudskej a praktické sféry vnútorného sveta postav so suchosťou, akademickosťou a neživotnosťou teórie či prísnej dogmy. Príbeh môže stáť sám o sebe ako román či poviedka, napriek tomu však (a to je autorovou špecialitou) vždy akoby medzi riadkami rieši problémy epiku ďaleko presahujúce. Horný dej príbehu i jeho lokalizácia je teda len javiskom pre ústrednú hru, ktorou je psychologická dráma jedinca. Graham Greene sám rozdeľoval svoje knihy na tzv. „vážne“ a „entertainments“ (zábavné), ale len u máloktorých z nich by sme nenašli tohto základného činiteľa, teraz už zmienený vnútorný pohľad. Touto, úplne originálnou technikou písania dospel do pozície autora, ktorého zásadným pohľadom je pohľad neortodoxného katolíka na mravnú podstatu správania svojich hrdinov, kde polemizuje s cirkevnou dogmou, postaviac sa jednoznačne za inštitút ľudské vedomie presahujúcej spravodlivosti a milosrdenstva (ilustratívny je v tomto zmysle motto (a v jeho duchu vedený obsah) vynikajúceho románu Brightonská skala: „Between the stirrup and the ground, he mercy asked and mercy found“, teda „Už v páde, nohou ešte v strmeni, prosil o odpustenie a dostal ho“). Greenovým prostredím, je prostredie zúfalstva a opustenosti ľudského jedinca, prostredie samovražedných tendencií a paradoxov kresťanskej viery. Greene pohŕda okázalou svätosťou rovnako ako ignoranciou, prehovoriac napr. ústami hlavného aktéra jednej z jeho poviedok „schopnosť sebaklamu a bezbrehého optimizmu ma napĺňa väčším zúfalstvom než beznádej“. Jeho postavy sú váhajúce, večne pochybujúce bytosti, často trýznené úzkosťou a plné strachu, niekedy vyvrhnuté alebo pokryteckou spoločnosťou odsúdené ako amorálne či zbabelé (paralela s Dostojevským sa ponúka). Ich skutočná tvár je skrytá a zjavuje sa nám z hľadiska autorovho pohľadu do ich duše a ich vnútorného vzťahu k Bohu. Ako uviedla vo svojej práci o autorovi nemecká spisovateľka Gertrud von Le Fortová, „Greenovo dielo je prekvapujúce ešte v širšom rozsahu, pretože k tomuto výkladu nedochádza na poli teologickom či morálne teologickom, ale postihuje vlastné jadro tejto ťažkej problematiky, ktorá (aspoň pre katolíka) tkvie vo vzťahu medzi básnictvom a teológiou.“

Greenov pohľad je logicky vzdialený materialistickému chápaniu človeka, preto len ťažko sa mohol dočkať ocenenia u kritikov, neorientujúcich sa v „osídlach“ viery. Preto býva označovaný raz za realistu, inokedy zase za „posledného existencialistu“. Akademická kritika mu tiež dokonca vyčítala prílišnú jednoduchosť jeho postáv, čo môže byť dôsledkom jeho metódy, kedy je možné dobre vidieť len príbeh sám o sebe a je len na čitateľovi, či je ochotný či schopný nechať sa vtiahnuť do jeho vnútornej podstaty. V skutočnosti sa práve v tomto spôsobe práce skrýva Greenove čaro a originalita. Greene sám v jednom rozhovore komentoval svoj postoj ku kritikom, kedy na otázku „Čo hovoria na Vaše diela kritici, ktorí nie sú veriacimi?“, odpovedal: „Nie sú otrasení, neprejavujú žiadne pohnutie, sú indiferentní, a to i tí najinteligentnejší – obávam sa, že sú kresťanskému pohľadu na človeka vzdialení natoľko, že do neho nemôžu preniknúť“. Na druhej strane katolícka kritika mu tiež nebola niekedy príliš naklonená, napr. román „Honorárny konzul“ bol označený za zmes starovekého manicheizmu a deformovaného novotomizmu Pierra Teilharda de Chardin. Greene však nebol nikdy suchý filozof, jeho postavy sú z mäsa a kostí a čelia rôznym životným príbehom, na ktoré možno len ťažko aplikovať nejakú teóriu. Nie je bez zaujímavosti, že Greene mal veľké problémy s katolíckymi inštitúciami a jeho román Moc a sláva mal byť dokonca v roku 1953 zakázaný. Len vďaka ochrannej ruke londýnskeho kardinála Newmana, sa tak nestalo (vo svojej knihe „Úniky“ sa však autor zmieňuje, že inštitucionálne kniha zakázaná nemala byť – išlo snáď len o ojedinelý názor jedného biskupa, pápež bol opačného názoru. Dokonca sa v knihe dá nájsť doklad, že pápež Greenove knihy čítal – nie z úradných dôvodov, ale pre potešenie). Greenov postoj je v tomto smere demonštrovaný slovami jednej z jeho postáv v románe Jadro veci: „Cirkev pozná všetky pravidlá, ale nevie, čo sa deje v jedinom ľudskom srdci“. Hoci bol označovaný za katolíckeho spisovateľa, vždy vehementne oponoval: „Nie som katolícky spisovateľ, som len spisovateľ, ktorý je súčasne katolík.“ Niekoľkokrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu, nikdy ju však nezískal.

Väčšina Greenových románov bola sfilmovaná, autor sám však postupne takmer všetky snímky odsúdil ako povrchné, zjednodušujúce a zavádzajúce, hoci sa zo začiatku k filmovým adaptáciám svojich prác staval viac než pozitívne a napr. jeho scenár k spracovaniu The Third Man, ktorý napísal s Carolom Reedom, vyhral prvú cenu na festivale v Cannes v roku 1949. Znechutenie z filmových podôb svojej tvorby dáva nepriamo najavo v románoch (napr. Koniec dobrodružstva či Tichý Američan) a vyjadruje sa k ním i priamo so sebe vlastným sarkazmom v autobiografických textoch (najviac ho popudila hollywoodska verzia Moci a slávy, ktorú vyhlásil za gýč).

• Babbling April, 1925

• Človek v človeku (The Man Within), 1929, film 1947
• Zmysel činu (The Name of Action), 1930
• Čo sa šepká po zotmení (Rumour at Nightfall), 1931
• Vlak do Istanbulu (Stamboul Train), 1932, film 1933
• It's a Battlefield, 1934
• Som Angličan (England Made Me), 1935, film 1972
• Revolver na predaj (A Gun For Sale), 1936, film 1942
• Brightonská skala (Brighton Rock), 1938, film 1947
• Moc a sláva (The Power and the Glory), 1940 – najslávnejšie, výpoveďou i umeleckým spracovaním zásadné dielo
• Tajný kurier (The Confidential Agent), 1939, film 1945
• Ministerstvo strachu (The Ministry of Fear), 1943, film 1944
• Jadro veci (The Heart of the Matter), 1948, film 1953
• The Third Man, 1949, sfilmované 1949
• Koniec dobrodružstva (The End of the Affair), 1951, film 1954
• Tichý Američan (The Quiet American), 1955, film 1958
• Loser Takes All, 1955, film 1956
• Náš človek v Havane (Our Man in Havana), 1958, film 1961
• Vyhasnutý prípad (A Burnt Out-Case), 1961
• Komedianti (The Comedians), 1966, film 1967
• Cesty s tetou (Travels With My Aunt), 1969, film 1972
• Honorárny konzul (The Honorary Consul), 1973, film 1983
• Ľudský faktor (The Human Factor), 1978, film 1979
• Pištoľ na predaj Podnázov: Doktor Fischer zo Ženevy alebo Bombový večierok (Dr. Fisher of Geneva or The Bomb Party), 1980
• Monsignor Quijote (Monsignor Quixote), 1982, film
• Desiaty muž (The Tenth Man), 1985
• The Captain and the Enemy, 1988

• Suterén / Kosa na kameň (Twenty-One Stories), 1954
• Vedomie skutočnosti (A Sense of Reality), 1963
• Požičiate nám manžela? a iné príbehy zo sexuálneho života (May We Borrow Your Husband? and Other Comedies of the Sexual Life), 1967
• The Portable Graham Greene, 1973
• The Last Word And Other Stories, 1990
• The End of the Party, 1992
• Complete Short Stories – kompilácia všetkých Greenových poviedok, 2005

• The New Britain, 1940
• The Fallen Idol, 1948 (s Lesley Stormom a Williamom Templetonom)
• The Third Man, 1949, (s Carolom Reedom)
• The Living Room, 1953
• The Stranger's Hand, 1954 (s Guyom Elmesom a Giorgiom Bassanim)
• The Potting Shed, 1957
• The Complaisant Lover, 1959
• Carving A Statue, 1964
• Alas, Poor Maling, 1975
• The Return of A.J.Raffles, 1975
• The Great Jowett, 1980
• Yes and No, 1983
• For Whom the Bell Chimes, 1983

Hry vyšli v knižnom komplete ako Collected Plays v roku 2002.

• Collected essays, 1969

• Journey Without Maps, 1936
• Cesty bezpráví (The Lawless Roads), 1939
• In Search of a Character: Two African Journals, 1961

• Kus života (A Sort of Life), 1971
• Úniky (Ways of Escape), 1980
• Môj svet – Denník snov (A World of My Own), 1992

• Articles of Faith: The Collected Tablet Journalism of Graham Greene, 1936–37

O Greenovi bola napísaná celá rada kníh. Za všetky je nutné uviesť rozsiahlu trojzväzkovú biografiu profesora Normana Sherryho The Life of Graham Greene, volume I–III.