Gabriel Betlen

Tento najslávnejší predstaviteľ Iktáriovskej vetvy veľmi starej uhorskej rodiny Betlenovcov sa narodil v meste Ilia (maď. Marosillye) a vzdelanie získal v Lazarei, na hrade svojho strýka Andrása Lázára. Odtiaľ ho poslali na dvor sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho, ktorého sprevádzal na jeho slávnej valašskej výprave. Bol pri tom, keď sa roku 1605 Štefan Bočkaj stal sedmohradským kniežaťom a neskôr zostal jeho poradcom. Betlen podporoval Bočkajovho nástupcu Gabriela Bátoriho (1608 – 1613), ale pre nesúhlas s jeho politikou zbližovania sa s Habsburgovcami bol nútený utiecť a hľadať útočisko u osmanských Turkov.

V 1613 Betlen viedol veľké vojsko proti kniežaťu Bátorimu, ale v tom istom roku bol Bátori zavraždený dvomi jeho dôstojníkmi a Betlen bol Osmanskou ríšou dosadený na trón za nesúhlasu rímsko-nemeckého cisára Mateja I., ktorý by mal radšej na tróne niekoho nakloneného viac Viedni než Carihradu. 13. októbra 1613 sedmohradský snem v Kluži (dnes Cluj-Napoca; maď. Koloszvár, nem. Klausenburg) formálne potvrdil túto voľbu tureckého sultána. V roku 1615 cisár Matej tiež formálne uznal Betlena ako knieža Sedmohradska, ale Betlen tajne sľúbil, že bude bude pomáhať Habsburgovcom proti osmanským Turkom.

Betlen sa vyvaroval výstrelkov mnohých svojich predchodcov a zriadil výnimočný variant patriarchálneho ale dostatočne osvieteného despotizmu. Otváral bane, zakladal priemysel a znárodnil veľa zložiek sedmohradského zahraničného obchodu, jeho agenti vykupovali produkty za pevné ceny a predávali ich za hranicami so ziskom, čo skoro zdvojnásobilo jeho príjmy. Postavil veľký nový palác vo svojom hlavnom meste Alba Iulia (maď. Gyulafehérvár), vydržiaval si prepychový dvor a podporoval umenie a vedu, najmä v spojitosti s jeho vlastným kalvínskym vyznaním. Založil akadémiu, do ktorej pozýval pastorov a učiteľov z Kráľovského Uhorska, posielal študentov do zahraničia na protestantské univerzity do Anglicka, Nizozemska a protestantského Nemecka.

Veľkú časť svojich príjmov venoval starostlivosti o stále žoldnierske vojsko, s ktorého pomocou viedol ctižiadostivú zahraničnú politiku. Zachovával mier s Osmanskou ríšou, čo ale neplatilo pre sever a západ.

Mal viacero príčin na protihabsburské výboje do susedného Kráľovského Uhorska (1619 – 1626), ktoré sa sčasti konali v rámci tridsaťročnej vojny prebiehajúcej v západnej Európe:

• nesporne bol čiastočne motivovaný individuálnymi ambíciami
• habsburský absolutizmus v Kráľovskom Uhorsku
• úspešná protireformácia v Kráľovskom Uhorsku, konfiškácie majetkov protestantov. Betlen sa snažil chrániť protestantské slobody.
• Habsburgovci porušili viedenský mier z roku 1606, ktorý ukončil protihabsbuské povstanie jeho „predchodcu“ Štefana Bočkaja.
• Habsburgovci porušili tajný dohovor s Betlenom z roku 1615, predĺžili mier s Osmanskou ríšou v júli 1615, a spojili sa s Jurajom Drugetom, kapitánom Horného Uhorska (východné Slovensko a susedné územia) proti Betlenovi.

Porážka českých stavov Ferdinandovými oddielmi v bitke na Bielej hore v novembri 1620 (do ktorej Betlen tiež poslal 3 000 vojakov, ktorí však prišli neskoro) spôsobila obrat a mala veľký vplyv na ďalší priebeh Betlenovho povstania proti Habsburgovcom. Ferdinand II. sa strašnými represáliami pomstil porazeným Čechom a začal úspešne znova dobýjať dnešné územie Slovenska (Bratislavu znova dobyl v máji 1621, centrum Slovenska v júni 1621) a Betlen bol nútený začať mierové rokovania, čo bol ale aj dôsledok toho, že prestal byť bezprostredne podporovaný Turkami a stratil podporu tých protestantských šľachticov, ktorí nedostali zhabaný majetok katolíkov na Slovensku. Po dlhých rokovaniach bol 31. decembra 1621 (iné zdroje uvádzajú 6. január 1622) uzatvorený tzv. Mikulovský mier, ktorého podpisom sa Betlen vzdal kráľovského titulu pod podmienkou, že Ferdinand potvrdí Viedenský mier z roku 1606 (ktorý povolil slobodu vierovyznania). Betlen si navyše zabezpečil (čisto formálny) titul „ríšskeho kniežaťa“ (Sedmohradska). Získal sedem stolíc v okolí hornej Tisy, pevnosti Tokaj, Mukačevo a Ecséd, a vojvodstvá v Sliezsku.

Potom Betlen ešte dva razy (1623 – 1624 a 1626) začal výpravy na území dnešného Slovenska proti Ferdinandovi, v tomto čase ako spojenec protihabsburgskej protestantskej koalície. Prvá vojna sa skončila (1624) Viedenským mierom, druhá v roku 1626 Bratislavským mierom, ktoré oba v podstate potvrdili výsledky Mikulovského mieru z r. 1621 (1622). Po druhej z týchto výprav sa Betlen pokúsil o zblíženie s viedenským dvorom. Navrhol spojenectvo proti Turkom a svoj sobáš s rakúskou arcivojvodkyňou, ale Ferdinand mu nedôveroval, tak k dohode nedošlo.

Odpoveďou na zamietnutie z Viedne bol sobáš s Katarínou, dcérou brandenburského kurfirsta, ktorý ho tesnejšie spojil s protestantskou koalíciou, najmä s jeho švagrom Gustávom II. Adolfom, švédskym kráľom (kráľovná Mária Eleonóra bola sestrou jeho manželky), ktorý dúfal, že mu pomôže získať poľskú korunu. Zomrel skôr, ako mohol vykonať niektorý zo svojich plánov (15. november 1629).