Dominikánsky kostol (Košice)

Zatiaľ čo si mnohé cirkevné rády zakladali kláštory v odľahlých oblastiach, aby mníchov v ich rozjímaní nevyrušovalo okolie, dominikáni už v 13. storočí zásadne zakladali svoje kostoly a kláštory v mestách. Typických rysom týchto mníchov nebola utiahnutosť, ale školenie na aktívnych kazateľov, ktorí šírili odkaz svätého Dominika. Dominikáni pritom patrili k tzv. žobravým rádom, žili z milodarov okolitého obyvateľstva. S tým súviselo aj umiestnenie ich sídla v meste. Zásadne ho nestavali na centrálne námestia, ale vždy na okraji blízko hradieb.

Konaniu dominikánov nasvedčuje aj Dominikánsky kostol, ktorý bol postavený okolo roku 1290 rádom už zmienených dominikánskych mníchov. Prvá písomná správa ho spomína už v roku 1303. Vtedajšia budova však nie je identická so súčasnou, ani kostol vo svojej komplexnosti nepochádza z daného obdobia. Obsahuje však zachované architektonické prvky, ktoré pochádzajú z vtedajších čias. Medzi ne patria hlavice oporných pilierov, ktoré pôvodne podopierali stredovekú klenbu. Pri kostole bol zriadený kláštor, v 14. storočí škola a známa iluminátorská dielňa celosvetového významu.

Dominikáni v čase svojho usídlenia v Košiciach vlastnili veľkú časť súčasného Dominikánskeho námestia. V roku 1336 uzatvorili zmluvu s mestom Košice, podľa ktorej v prospech mesta odstúpili tri kroky z východnej strany pozemku námestia, za čo od mesta dostali šesťsto vozov kameňa a sto vozov piesku. Časť odborníkov predpokladá, že tento materiál poslúžil aj na výstavbu veže terajšieho Dominikánskeho kostola.

Najstaršou časťou kostola je románska loď. Pôvodne mala úzke okienka, ktoré sa rozšírili pri barokovej prestavbe do dnešného tvaru. Veža je podľa zákona pre žobrácke rády postavená na severnom styku lode so svätyňou.[2]

Dominantnú zmenu v histórii Dominikánov v Košiciach znamenal ničivý požiar, ktorý túto časť mesta postihol 13. apríla 1556. Zničil tri štvrtiny mesta, takže mnísi nemali možnosť získať podporu od postihnutých mešťanov, ich vlastné zdroje sa ukázali ako nepostačujúce. Rád teda opustil Košice, stiahol sa do Trnavy. Správou svojho majetku poveril mestský magistrát. Svoju úlohu tu zohrala aj skutočnosť, že do Košíc prenikala reformovaná cirkev stále viac, narastal počet jej prívržencov a pozícia dominikánov už nebola taká pevná ako kedysi.

V požiari postihnutom kláštore sa okamžite usídlila mestská chudoba, ktorá nemala vlastný domov. To prekážalo mestskej vrchnosti a tak na jej popud cisár ponúkol kláštor i celý dominikánsky areál rádu svätého Pavla Pustovníka. Ten však nemal dosť prostriedkov, aby objekty po prijatí rekonštruoval. Preto vedenie Košíc so súhlasom panovníka dalo na kostole opraviť strechu a zriedilo v ňom mestský sklad potravín. To vyvolalo dlhodobé spory medzi dominikánmi a Košicami, ktoré neočakávane vyriešil ďalší požiar, konkrétne v roku 1674.[3]

Dňa 16. decembra 1697 vydal cisár Leopold I. príkaz, podľa ktorého sa mal dominikánsky rád vrátiť späť do Košíc a vykonávať tu svoju pôvodnú činnosť. Táto podpora cisára nebola vôbec náhodná. Dominikáni totiž zohrali významnú úlohu v protireformačnom hnutí. K vysporiadaniu majetku však došlo až v roku 1699. Vtedy začali aj s prestavbou kostola, gotickú klenbu nahradili barokovou, sakristiu prepojili s kláštorom, vybudovali oratórium. Po 40 rokoch opráv kostol opätovne vysvätili 4. augusta 1741. Zasvätený bol Nanebovstúpeniu P. Márie. Vtedy sa začal budovať aj nový kláštor na Mäsiarskej ulici, ktorý s podporou mesta ukončili v roku 1767. Za Socializmu tam sídlila ľudová škola umenia.[4]

Ďalší požiar kostol postihol v roku 1846. I keď požiar vypukol na opačnej strane mesta na Čermeľskej ceste, víchrica poznášala letiace horiace šindle až na kostol dominikánov. Poškodilo to vežu a tri zvony, zhorelo veľa vzácnych kníh.[2][3]

Neskôr počas Uhorskej revolúcie za rakúsko-uhorské vyrovnanie v rokoch 1848 – 1849 si ruské vojsko násilím privlastnilo kostol a urobilo v ňom sklad potravín.

V 70. rokoch minulého storočia objavili pamiatkári na strope trhliny. A tak v roku 1982 postavili lešenie a chceli začať rekonštruovať, no až vtedy údajne prišli na to, že niektoré praskliny boli nepravé, čiže len namaľované, aby kostol vyzeral ešte starší, než je. Ako keby mu nestačilo, že je najstaršou sakrálnou budovou v meste.[4]

Na prelome 19. a 20. storočia prešiel kláštor ďalšími úpravami, pribudol nový organ. V roku 1903 zvýšili vežu kostola na 68 metrov, takže bola o deväť metrov vyššia ako severná veža Dómu sv. Alžbety. V roku 1929 sem priniesli Trojičný stĺp, ktorý stál predtým na Peštianskej ceste.

Okrem hlavného oltára zasväteného Panne Márii má kostol štyri bočné oltáre. Vnútorné zariadenie väčšinou pochádza z 19. storočia. Výskum na stavbe v roku 1979 bol spojený aj s odkrytím ozdobného okna s tesanou kružbovou výzdobou v južnom múre presbytéria. Okno sa prekvapivo vyníma v pomerne skromnej architektúre kostola a je významnou umeleckou pamiatkou z polovice 13. storočia. Historicko-pamiatkovým výskumom prešiel kostol v roku 2006.[5]

Reštaurácia veľkej časti kostola prebehla v roku 2014.[6]

Na stenách sú fresky Štefana Vörösa z roku 1750 – 1758. Strop pôsobí ilúziou, že kostol nemá strechu a pozeráme sa priamo do neba. Umelec kvôli vytvoreniu historickej atmosféry do fresiek domaľoval praskliny. Hlavný oltár znázorňuje Nanebovzatie Panny Márie. Z ostatných oltárov treba spomenúť oltár Ružencovej Panny Márie, keďže sa traduje, že ruženec vymyslel sv. Dominik, zakladateľ rádu. Maľby zobrazujú sv. Dominika, Katarínu Sienskú či Tomáša Akvinského. Kostol turistov láka aj svojim podzemným svetom, rozľahlými pivnicami a kryptami pod Dominikánskym námestím.[7]

• 
  Pohľad z Dominikánskeho námestia
• 
  Zvon vo veži
• 
  Stropná maľba vo svätyni
• 
  Organová empora
• 
  Stropná freska
• 
  Interiér kostola
• 
  Pohľad do presbytéria

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dominikánsky kostol (Košice)

Košický portál Architektonický portál

• Oficiálna stránka farnosti Dominikánov