Chlorid olovnatý

Chlorid olovnatý (PbCl2) je anorganická zlúčenina, jeden z chloridov olova. Za bežných podmienok ide o bielu tuhú látku slabo rozpustnú vo vode. Chlorid olovnatý je jeden z najdôležitejších olovnatých reagencií. V prírode sa vyskytuje v podobe minerálu cotunnitu.

Chlorid olovnatý
Chlorid olovnatý
Chlorid olovnatý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec PbCl2
Vzhľad biely prášok
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť 278,1 u
Molárna hmotnosť 278,1 g/mol
Teplota topenia 501 °C
Teplota varu 950 °C
Hustota 5,905 9 g/cm³
Rozpustnosť vo vode:
0,65 g/100 ml (0 °C)
0,99 g/100 ml (20 °C)
1,08 g/100 ml (25 °C)
1,19 g/100 ml (30 °C)
1,32 g/100 ml (35 °C)
1,78 g/100 ml (50 °C)
1,96 g/100 ml (60 °C)
2,13 g/100 ml (65 °C)
2,62 g/100 ml (80 °C)
3,30 g/100 ml (100 °C)
v polárnych rozpúšťadlách
kyselina chlorovodíková
roztok amoniaku
etanol (málo)
Termochemické vlastnosti
Entropia topenia 85,8 J/g
Entropia varu 463,5 J/g
Štandardná zlučovacia entalpia −359,2 kJ/mol
Štandardná entropia 134,3 J K−1 mol−1
Štandardná Gibbsová energia −314,4 kJ/mol
Merná tepelná kapacita 0,277 J K−1 g−1
Bezpečnosť
Globálny harmonizovaný systém
klasifikácie a označovania chemikálií
Hrozby
Vety H H302, H332, H360Df, H373, H410
Vety EUH žiadne vety EUH
Vety P P201, P273, P314
Európska klasifikácia látok
Hrozby
Jed
(T)
Nebezpečná pre
životné prostredie
(N)
Vety R R20/22, R33, R50/53, R61, R62
Vety S S45, S53, S60, S61
NFPA 704
0
3
0
Ďalšie informácie
Číslo CAS 7758-95-4
Číslo UN 2291
EINECS číslo 231-845-5
Číslo RTECS OF9450000
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
Chemický portál

Štruktúra a vlastnosti

Kryštálová štruktúra cotunnitu, minerálna forma chloridu olovnatého

V tuhom chloride olovnatom je každý ión olova koordinovaný s 9 chloridovými iónmi. Šesť z nich leží vo vrcholoch trojuholníkového hranolu a zostávajúce tri na bokoch tohto hranola. Chloridové ióny nemajú od centrálneho atómu olova rovnakú vzdialenosť, sedem ich leží vo vzdialenosti 280 – 309 pm a dva 370 pm ďaleko.[1] Chlorid olovnatý tvorí biele ortorombické ihličky.

Molekuly pár chloridu olovnatého má zahnutú štruktúru s uhlom Cl-Pb-Cl o veľkosti 98° a dĺžka každej z väzieb Pb-Cl je 2,44 Å.[2] Takýto chlorid olovnatý je súčasťou výfukových plynov zo zážihových motorov, ak sa ako antidetonačné aditívum do benzínu používa etylenchlorid-tetraetylolovo.

Rozpustnosť chloridu olovnatého je nízka (9,9 g/l pri 20 °C) a pre praktické účely sa považuje za nerozpustný. Jeho súčin rozpusnosti je 1,7•10−5. Je jedným z iba štyroch bežne nerozpustných chloridov, tými zvyšnými sú chlorid strieborný (AgCl), meďný (CuCl) a ortutný (HgCl).[3][4]

Výskyt

Chlorid olovnatý sa v prírode vyskytuje vo forme minerálu cotunnitu. Ten je bezfarebný, biely, žltý alebo zelený s hustotou 5,3 – 5,8 g/cm³. Tvrdosť podľa Mohsa je 1,5 – 2. Kryštálová štruktúra je ortorombická dipyramidálna, bodová grupa je 2/m 2/m 2/m Každý atóm olova má koordinačné číslo 9. Zloženie je 74,50% olova a 25,50% chlóru. Cotunnit sa objavuje blízkosti sopiek: Vezuv (Taliansko), Tarapacá (Čile) a Tolbačik (Rusko).[5]

Syntéza

Chlorid olovnatý koaguluje z roztoku po pridaní zdroja chloridového iónu (HCl, NaCl, KCl...) do vodného roztoku olovnaté zlúčeniny, napríklad dusičnanu olovnatého Pb (NO3)2.

Pb(NO3)2(aq) + 2 NaCl(aq) → PbCl2(s) + 2 NaNO3(aq)
Pb(CH3COO)2(aq) + HCl(aq) → PbCl2(s) + 2 CH3COOH(aq)
PbCO3 + 2 HCl(aq) → PbCl2(s) + CO2(g) + H2O[6]
Pb(NO3)2(aq) + 2 HCl(aq) → PbCl2(s) + 2 HNO3(aq)

Reakciou oxidu olovičitého s kyselinou chlorovodíkovou vzniká chlorid olovnatý, plynný chlór a voda:

PbO2(s) + 4 HCl → PbCl2(s) + Cl2 + 2 H2O

Ak sa použije namiesto toho oxid olovnatý alebo hydroxid olovnatý, vzniká len chlorid olovnatý a voda (nie však už chlór):

PbO(s) + 2 HCl → PbCl2(s) + H2O
Pb(OH)2 + 2 HCl → PbCl2 + 2 H2O

Chlorid olovnatý možno získať aj pôsobením plynného chlóru na kovové olovo: Pb + Cl2 → PbCl2

Reakcia

Pridaním chloridového iónu do suspenzie chloridu olovnatého získame komplexné ióny. V týchto reakciách pridaný chlorid (alebo iné ligandy) štiepi chloridové mostíky, ktoré tvoria polymérny základ tuhého chloridu olovnatého.

PbCl2(s) + Cl- → [PbCl3]-(aq)
PbCl2(s) + 2 Cl- → [PbCl4]2-(aq)

Chlorid olovnatý reaguje s roztaveným dusitanom sodným (NaNO2) za vzniku oxidu olovnatého:

PbCl2(l) + 3 NaNO2 → PbO + NaNO3 + 2 NO + 2 NaCl

Chlorid olovnatý sa využíva pri syntéze chloridu olovičitého: chlór prebubláva cez nasýtený roztok chloridu olovnatého vo vodnom roztoku chloridu amónneho a tvorí hexachloroolovičitan amonný. Ten sa potom necháva reagovať so studenou koncentrovanou kyselinou sírovou za vzniku olejovitého chloridu olovčitého[7]

Chlorid olovnatý je hlavným prekurzorom organokovových derivátov olova, napríklad plumbocénu.[8] Používajú sa obvyklé alkylačné činidlá, napríklad Grignardovo činidlo alebo organolítne zlúčeniny:

2 PbCl2 + 4 RLi → R4Pb + 4 LiCl + Pb
2 PbCl2 + 4 RMgBr → R4Pb + Pb + 4 MgBrCl
3 PbCl2 + 6 RMgBr → R3Pb-PBr3 + Pb + 6 MgBrCl[7]

Tieto reakcie produkujú deriváty, ktoré sú podobnejšie organokřemíkovým zlúčeninám, teda olovnatý ión má pri alkyláciu tendenciu k disproporcionacii.

Použitie

  • Roztavený chlorid olovnatý sa používa pri syntéze titaničitanu olovnatého (PbTiO3) a titaničitanu bárnato-olovnatého (pre keramické materiály) náhradou katiónu:[9]
xPbCl2(l) + BaTiO3(s) → Ba1-xPbxTiO3 + xBaCl2
  • Chlorid olovnatý sa používa na výrobu skla prepúšťajúceho infračervené žiarenie[6] a ornamentálneho skla nazývaného aurenové sklo. To má dúhový povrch vzniknutý nástrekom chloridu olovnatého a opätovným zahrievaním za riadených podmienok. Podobne sa využíva aj chlorid cínatý.[10]
  • Kovové olovo môže byť použité ako konštrukčný materiál pre prácu v kyseline chlorovodíkovej, hoci vznikajúci chlorid olovnatý je v chlorvodíku trochu rozpustný. Odolnosť je možné zvýšiť pridaním 6 – 25% antimónu.[11]
  • Zásaditý chlorid olovnatý (PbCl2•Pb(OH)2) je známy ako Pattinsonova olovnatá beloba a používa sa ako biely pigment do farieb.[12]
  • Chlorid olovnatý je medziproduktom pri rafinácii rudy bizmutu. Z tejto rudy sa najprv pomocou roztaveného hydroxidu sodného odstránia stopy kyslých prvkov, napríklad arzénu a telúru. Potom nasleduje Parkesov odstriebrňovací proces, ktorý odstráni akékoľvek prítomné striebro či zlato. Teraz ruda obsahuje bizmut, olovo a zinok. Nechá sa na ňu pôsobiť plynný chlór pri teplote 500 °C. Najskôr sa tvorí chlorid zinočnatý a je odstránený. Potom sa podobne odstráni vznikajúci chlorid olovnatý a zostáva čistý bizmut. Chlorid bizmutitý by sa tvoril ako posledný.[13]

Toxicita

Podobne ako u iných zlúčenín olova, môže expozícia chloridom olovnatým viesť k otrave olovom.

Podobné látky

Referencie

  1. Wells A.F. (1984) Structural Inorganic Chemistry 5th edition Oxford Science Publications ISBN 0-19-855370-6
  2. Hargittai, I., Tremmel, J., Vajda, E., Ishchenko, A., Ivanov, A., Ivashkevich, L., Spiridonov, V. Two independent gas electron diffraction investigations of the structure of plumbous chloride. Journal of Molecular Structure, 1977, roč. 42, s. 147. DOI: 10.1016/0022-2860(77)87038-5.
  3. CRC Handbook of Chemistry and Physics, 79th Edition, David R. Lide (Ed), p. 8 – 108
  4. Brown, Lemay, Burnsten. „Chemistry The Central Science“. Solubility-Product Constants for Compounds at 25 °C. (ed 6, 1994). p. 1017
  5. Cotunnite
  6. Dictionary of Inorganic and Organometallic Compounds. Lead(II) Chloride.
  7. Inorganic Chemistry. 2. vyd. [s.l.] : Prentice Hall, 2004. ISBN 978-0130399137. S. 365. (po anglicky)
  8. Lowack, R. „Decasubstituted decaphenylmetallocenes“. J. Organomet. Chem., 1994, roč. 476, s. 25. DOI: 10.1016/0022-328X(94)84136-5.
  9. ABOUJALIL, Almaz, DELOUME, Jean-Pierre, CHASSAGNEUX, Scharff, FERNAND, Jean-Pierre, DURAND, Bernard. „Molten salt synthesis of the lead titanate PbTiO3, investigation of the reactivity of various titanium and lead salts with molten alkali-metal nitrites“. Journal of Materials Chemistry, 1998. 7. vyd.. DOI: 10.1039/a800003d.
  10. Stained Glass Terms and Definitions. aurene glass
  11. Kirk-Othmer. "Encyclopedia of Chemical Technology". (ed 4). p 913
  12. Perry & Phillips. "Handbook of Inorganic Compounds". (1995). p 213
  13. Kirk-Othmer. "Encyclopedia of Chemical Technology". (ed 4). p 241

Iné projekty

Externé odkazy

Literatúra

  • VOHLÍDAL, Jiří; ŠTULÍK, Karel; JULÁK, Alois. Chemické a analytické tabuľky. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 1999. ISBN 80-7169-855-5.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Chlorid olovnatý na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.