Oxid olovnatý

Oxid olovnatý alebo glieda (v širšom zmysle)[1][2] (PbO) je binárna zlúčenina olova a kyslíka. Vyskytuje sa v dvoch polymorfoch - masikot a glieda (v užšom zmysle) (litargit). Bežným využitím oxidu olovnatého je výroba olovnatého skla, priemyselnej keramiky a počítačových komponentov.

Oxid olovnatý
Oxid olovnatý
Oxid olovnatý
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec PbO
Vzhľad žltá alebo červená tuhá látka
Fyzikálne vlastnosti
Molekulová hmotnosť 223,20 g/mol
Teplota topenia 888 °C
Teplota varu 1477 °C
Hustota 9,53 g/cm3
Bezpečnosť
NFPA 704
0
3
0
Ďalšie informácie
Číslo CAS 1317-36-8
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
 Chemický portál

Výroba

Oxid olovnatý sa môže vyrobiť zohrievaním olova pri prístupe vzduchu na teplotu približne 600 °C. Pri tejto teplote je to takisto konečný produkt oxidácie ostatných oxidov olova.

PbO2 –(293 °C)→ Pb12O19 –(351 °C)→ Pb12O17 –(375 °C)→ Pb3O4 –(605 °C)→ PbO

Tepelná dekompozícia dusičnanu olovnatého alebo uhličitanu olovnatého takisto vytvára oxid olovnatý.

2 Pb(NO3)2 → 2 PbO + 4 NO2 + O2
PbCO3 → PbO + CO2

Vo veľkých množstvách sa oxid olovnatý vyrába ako medziprodukt spracovávania olovenej rudy na olovo. Bežnou olovenou rudou je galenit (sulfid olovnatý). Pri vysokých teplotách sa sulfid mení na oxid.

2 PbS + 3 O2 → 2PbO + 2SO2

Masikot

Oxid olovnatý sa pod názvom masikot (massicot) používa ako žltý pigment v maliarstve. V minulosti sa získaval žíhaním olovenej beloby na 300 °C. Bol jedným z najdôležitejších pigmentov od preddynastického Egypta až do konca 18. storočia.

Zdroje
  1. Banícky terminologický slovník. Bratislava: Vyd. SAV, 1955, S. 28 [1], S. 19, 167
  2. glieda. In: Malá encyklopédia chémie. 3. vyd. Bratislava : Obzor, 1981. 816 s. (Malé encyklopédie vydavateľstva Obzor.) S. 276.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.