Wellington

Spoločne s celým Novým Zélandom má Wellington typické oceánske podnebie, vďaka čomu sú priemerné ročné teploty pomerne vyrovnané. Priemerná teplota v letných mesiacoch (december až február) sa pohybuje okolo dvadsiatich stupňov Celzia a zriedkakedy prekročí hranicu 25 °C. V zime zvyčajne teploty stúpajú maximálne na 14 stupňov Celzia a neprepadnú sa hlbšie než na štyri stupne. Maximálna nameraná teplota vo Wellingtone bola 31,1 °C, najnižšia 1,9 stupňa pod nulou.

Úhrn ročných zrážok je tiež pomerne vyrovnaný a vcelku vysoký. V meste najviac prší v zimných mesiacoch, v júni priemerný úhrn zrážok dosahuje 147 milimetrov. Jún spolu s júlom patrí k najvlhkejším mesiacom v roku. Za celý rok naprší vo Wellingtone v priemere 1249 milimetrov. V období od mája do septembra sa v kopcoch okolo mesta objavuje inovať. Sneh sa v meste a jeho okolí vyskytuje len zriedka.

Podnebie v meste je veľmi veterné, a to najmä z dôvodu celoročnej tlakovej níže v celej oblasti okolo štyridsiateho stupňa južnej zemepisnej šírky. Wellington je tak vystavený západnému prúdeniu prichádzajúcemu k mestu z Tasmanovho mora.[10] Veterné podnebie v okolí Wellingtonu sa využíva pre výstavbu veterných elektrární. Na konci roka 2009 bol dokončený projekt West Wind, ktorého cieľom bola výstavba 62 veterných turbín s celkovou kapacitou 143 MW.[11] Ďalším podobným projektom je Mill Creek, ktorého cieľom je vybudovať ďalších 31 veterných elektrární.[12][13]

Nový Zéland leží v tektonicky aktívnej oblasti na rozhraní Pacifickej a Austrálskej tektonickej platne. Je súčasťou pacifickej oblasti Ohnivého kruhu, ktorý sa vyznačuje hojným výskytom sopiek a zemetrasení.[15] Nie inak je tomu aj v oblasti mesta Wellington, ktorého obchodným centrom prechádza veľký tektonický zlom.[15] V jeho blízkosti sa nachádza niekoľko ďalších výraznejších zlomov, v celej oblasti Wellingtonu je potom niekoľko stoviek menších tektonických porúch. Z toho dôvodu zaznamenávajú obyvatelia Wellingtonu každoročne niekoľko otrasov, ktoré sú najviditeľnejšie vo výškových budovách.[16]

Stará chatrč, Cuba Street (1883)

Najväčšie škody Wellingtonu spôsobila séria otrasov v roku 1848 a ďalšie veľké zemetrasenie v januári 1855, keď v meste akurát prebiehali oslavy 15. výročia jeho založenia. Zemetrasenie dosahovalo silu 8,2 stupňa Richterovej stupnice a spôsobilo vertikálny pohyb zeminy až o 3 metre. Wellingtonský prístav zasiahla desaťmetrová vlna cunami prichádzajúca z Cookovho prielivu a premenila ho na blatistý močiar.[17] Boli zničené kamenné budovy väznice a banky, otrasy neustála ani dvojposchodová budova vlády a vedľajšie kancelárie mestskej rady. Väčšina domov však zemetrasenie s väčším či menším poškodením prežila, pretože po skúsenostiach z roku 1848 sa v meste stavali najmä jednoposchodové stavby z dreva.

Počas zemetrasenia sa o niekoľko metrov zdvihol terén v miestach, ktoré boli pôvodne zatopené vodou a slúžili wellingtonskému prístavu. To významne prispelo k rozšíreniu obchodného centra mesta (CBD – Central Business District). Následkom toho sa napríklad ulica Lambton Quay, predtým vedúca pozdĺž pobrežia a často zaplavovaná prílivom, stala srdcom obchodného centra Wellingtonu a v súčasnosti je od pobrežia vzdialená asi 250 metrov.[18][19][20]

Novozélandský parlament vo Wellingtone prvýkrát zasadal 7. júla 1862, ale v tom čase Wellington ešte nebol oficiálne hlavným mestom krajiny. V novembri 1863 navrhol pri zasadnutí parlamentu v Aucklande vtedajší premiér Alfred Domett uznesenie, podľa ktorého "sa stalo nevyhnutným, že sídlo vlády by malo byť prenesené do vhodnejšej lokality pri Cookovom prielive". Panovali totiž obavy, že južné oblasti Nového Zélandu, kde sa vyskytovali náleziská zlata, by sa mohli odtrhnúť a vytvoriť samostatnú kolóniu. Pre výber najvhodnejšej oblasti boli kvôli svojej nezávislosti zvolení komisári z Austrálie. Tí za vhodnú lokalitu zvolili Wellington najmä vďaka jeho polohe a strategickému prístavu. Wellington sa tak v roku 1865 stal hlavným mestom Nového Zélandu, keď prevzal tento štatút od Aucklandu, ktorý ako hlavné mesto fungoval od roku 1841 (krátko po založení v septembri 1840). Prvé oficiálne zasadnutie parlamentu v novom hlavnom meste sa konalo 26. júla 1865. V meste vtedy žilo okolo 4900 obyvateľov.[21]

Okrem parlamentu a vlády sídli vo Wellingtone aj Najvyšší súd Nového Zélandu. V meste žije novozélandský generálny guvernér, sir Anand Satyanand, vymenovaný do funkcie v auguste 2006.[22]

Oblasť spravovaná wellingtonskou mestskou radou (Wellington City Council) je rozdelená na päť hlavných mestských štvrtí. Každá z nich zahŕňa niekoľko oficiálnych oblastí, ktoré fungujú napríklad ako volebné okrsky pri voľbách do mestskej rady. V rámci štvrtí však existujú aj neoficiálne oblasti, ktoré obývajú uzavreté komunity ľudí. Mestská rada má štrnásť členov, ktorí v nej zastupujú jednotlivé štvrte. Starostkou Wellingtonu je Kerry Prendergastová.[23][24]

Mapa jednotlivých oblastí Wellingtonu

Nasleduje zoznam mestských štvrtí a ich rozdelenie:

• Northern Ward
  • Okrsky: Broadmeadows, Churton Park, Glenside, Grenada, Grenada North, Horokiwi, Johnsonville, Khandallah, Newlands, Ohariu, Paparangi, Tawau, Takapu Valley, Woodridge
  • Neoficiálne oblasti: Greenacres, Redwood, Linden
• Onslow-Western Ward
  • Okrsky: Karori, Northland, Crofton Downs, Kaiwharawhara, Ngai, Ngauranga, Makara, Makara Beach, Wilton.
  • Neoficiálne oblasti: Cashmere, Chartwelle, Rangoon Heights, Te Kainga
• Lambton Ward
  • Okrsky: Brooklyn, Aro Valley, Kelburn, Mount Victoria, Oriental Bay, Te Aro, Thorndon, Wadestown, Highbury, Pipitea, Roseneath
• Southern Ward
  • Okrsky: Berhampore, Island Bay, Newtown, Vogeltown, Houghton Bay, Kingston, Mornington, Mount Cook, Owhiro Bay, Southgate
  • Neoficiálne oblasti: Kowhai Park
• Eastern Ward
  • Okrsky: Hataitai, Lyall Bay, Kilbirnie, Miramar, Seatoun, Breaker Bay, Karak Bays, Maupuia, Melrose, Moa Point, Rongotai, Strathmore
  • Neoficiálne oblasti: Crawford, Seatoun Bays, Seatoun Heights, Miramar Heights, Strathmore Heights

V meste stojí novogotická budova parlamentnej knižnice, ktorá ako jediná z komplexu parlamentných budov nebola zničená požiarom v roku 1907. Postavil ju architekt Thomas Turnbull v dvoch etapách v rokoch 1883 a 1899, knižnica tu sídli od roku 1901. Hoci veľký požiar prežila, nezaobišla sa bez poškodenia a po ďalšom požiari v roku 1992 prešla nákladnou trojročnou reštauráciou. Medzi zaujímavosti knižnice patria okrem iného pôvodné železné dvere, ktoré úspešne chránili uložené zväzky pred požiarom. V budove sa nachádzajú originálne rozetové okná, ktoré sú v súčasnosti v nočných hodinách presvetlené.[25]

Budova parlamentu a "Včelí úľ"

Požiaru parlamentného komplexu v roku 1907 podľahla aj pôvodná drevená budova, v ktorej zasadal vlastný parlament. Vo februári 1911 vyhlásil vtedajší novozélandský premiér Joseph Ward súťaž o podobu novej budovy, ktorej sa zúčastnilo 33 návrhov. Víťazom sa stal architekt John Campbell, ktorý prišiel s návrhom neoklasicistickej parlamentnej budovy a novej knižnice, ktorá mala nahradiť onú pôvodnú novogotickú. Výstavba začala v roku 1914 a dokončená bola v roku 1922. Parlament sa však do novej budovy premiestnil už o štyri roky skôr, aby mohol ukončiť svoje pôsobenie v starej budove novozélandskej vlády, ktorá pre obe inštitúcie kapacitne nevyhovovala.[26]

Najnovšou budovou tohto komplexu je moderná stavba prezývaná Beehive Building, v preklade "včelí úľ". Tú navrhol v roku 1964 britský architekt Sir Basil Spence. Výstavba začala v roku 1969 a dokončená bola o desať rokov neskôr. Štrnásťposchodová budova, ktorej štyri spodné poschodia ležia pod zemou, je 72 metrov vysoká a slúži ako sídlo novozélandskej vlády. Podzemným tunelom je spojená s objektom Bowen House, v ktorom sa nachádzajú kancelárie rady ministrov i poslancov.[27] V prízemí "včelieho úľa" funguje návštevnícke centrum parlamentu. Hlavná parlamentná budova spolu s knižnicou sú v dňoch, kedy sa nekoná zasadnutie parlamentu, voľne prístupné verejnosti.[28]

Lanová dráha vo Wellingtone

Jedným z hlavných turistických symbolov Wellingtonu je pozemná lanová dráha spájajúca centrum mesta s prímestskou časťou Kelburn, kde sídli mestská botanická záhrada. Lanovka je 612 metrov dlhá a stúpa do výšky 120 metrov. Medzi konečnými stanicami ležia ešte tri ďalšie. Celá dráha je priama, len s jedným miestom pre stretávanie sa protiidúcich vozňov. Vozový park lanovky tvoria dva vozne, ktoré sú navzájom prepojené lanom. Kapacita lanovky je zhruba 100 cestujúcich, z toho 30 sediacich a 70 stojacich pasažierov. Po dráhe sa pohybuje priemernou rýchlosťou 18 kilometrov za hodinu.[29]

O výstavbe pôvodnej lanovej dráhy bolo rozhodnuté na sklonku 19. storočia, keď bolo v súvislosti s výstavbou domov v kopcoch oblasti Kelburnu potrebné zabezpečiť spoľahlivé a rýchle spojenie medzi novovznikajúcou štvrťou a centrom mesta. V roku 1898 vypracoval James Fulton projekt budúcej lanovky, na ktorej výstavbe okrem iného pracovali aj skupiny odsúdených z väznice Terrace Gaol. 22. februára 1902 vyšiel na dráhu prvý vozeň. Nová lanovka vzbudila vlnu nadšenia a bol o ňu obrovský záujem. Počas prvého víkendu prevádzky prepravili jej vozne štyri tisícky pasažierov, za prvý rok viac ako 425 tisíc ľudí. Vtedajšia dráha bola dlhá 785 metrov, jej súčasťou boli tri tunely a viadukty.[30]

V roku 1933 bola vykonaná elektrifikácia dráhy, keď elektrina nahradila doterajší veterný pohon lanovky.[31] To prinieslo vodičom lepšiu kontrolu nad jazdou, pretože mohli teraz stroj riadiť priamo z kabíny. Dovtedy mali vo vozidle k dispozícii len signalizačný zvon. Staré drevené vozne sa však postupne stávali nevyhovujúcimi a nespĺňali moderné bezpečnostné normy. V roku 1973 sa jeden z robotníkov pri stavbe cesty postavil do cesty klesajúcemu vozňu lanovky a bol vážne zranený.[32] Pri následnej kontrole vyšli najavo technické i bezpečnostné nedostatky historickej lanové dráhy a 22. septembra 1978 staré vozne za veľkého záujmu verejnosti vyrazili naposledy. Pôvodná trasa lanovky sa však stále javila ako najpraktickejšia, preto bola nová modernejšia trať následne postavená v miestach dráhy pôvodnej. Otvorená bola 22. októbra 1979 a staré drevené vozne nahradili modernejšie vozne švajčiarskej výroby, ktoré sú na dráhe ešte v prevádzke. Pôvodná budova, v ktorej sa vozne lanovky predtým otáčali, mala byť v minulosti už dvakrát strhnutá, ale obidva pokusy o demoláciu prežila a 5. decembra 2000 tu bolo otvorené múzeum lanovej dráhy.[33]

Výbeh pre šimpanzov v zoologickej záhrade

Zoologická záhrada bola vo Wellingtone založená v roku 1906, išlo o prvú zoologickú záhradu na území Nového Zélandu. Záhrada chová v súčasnosti približne 500 zvierat, ktoré zastupujú viac ako stovku živočíšnych druhov.[34] Prvým oficiálne chovaným zvieraťom v novej zoo bol lev prezývaný "Kráľ Dick". K nemu sa časom pridali lamy, emu a kengury. Wellingtonská zoologická záhrada sa zapísala aj do Guinessovej knihy rekordov, keď sa jej pelikán Percy dožil veku 62 rokov. Najdlhšie žijúce zviera wellingtonskej zoo bol však gibon Nippy, ktorého záhrada získala v roku 1949 a žil v nej až do roku 2008, kedy uhynul. Zoologická záhrada je preslávená najmä svojím chovom šimpanzov, ktorý sa začal v roku 1956. Do sedemdesiatych rokov dokonca ZOO organizovala čajové posedenia so svojimi šimpanzmi, ktorých sa zúčastnilo až dvetisíc návštevníkov. Od roku 2007 obývajú wellingtonské šimpanzy nový priestranný výbeh.[35]

V meste funguje aj botanická záhrada, ktorá sa rozkladá na ploche 26 hektárov v Kelburne, neďaleko konečnej stanice wellingtonskej lanovej dráhy. Funguje od roku 1868 a okrem iného sa tu nachádza veľká ružová záhrada lady Norwoodovej s tromi tisíckami druhov ruží.[36] Súčasťou botanickej záhrady je cintorín "Bolton Street Memorial Park", kde sú pochované významné osobnosti mesta.[37]

Rutherford House, sídlo obchodných a administratívnych odborov Victoria University

Victoria University of Wellington bola založená v roku 1897 a pôvodne fungovala ako súčasť Novozélandskej univerzity, ktorá sa však rozpadla v roku 1961. Známa je predovšetkým jej právnická fakulta sídliaca v bývalej budove vlády a fakulta humanitných odborov. Univerzita však ponúka aj štúdium pedagogiky, strojárstva, dizajnu, obchodu a prírodných vied. V roku 2009 ju navštevovalo 22 270 študentov a 1 884 zamestnancov. Hlavné sídlo univerzity je v Kelburne, fakulty pedagogiky, práva a biologického výskumu sídlia v troch odlúčených pracoviskách. Spoločne s Massey University prevádzkuje novozélandskú hudobnú školu.[44][45]

Massey University funguje od roku 1926, keď bola založená ako poľnohospodárska škola pod patronátom Novozélandskej univerzity. Po jej rozpade existovala ako súčasť Viktóriine univerzity a samostatnú univerzitou je od roku 1963. V roku 2008 študovalo na Massey University 35 509 študentov. Ako jediná vysoká škola na Novom Zélande ponúka okrem obchodu, pedagogiky, estetických a humanitných odborov tiež tituly z oblasti letectva, riešenia sporov alebo veterinárnej medicíny. Tá je navyše akreditovaná Americkou asociáciou veterinárnej medicíny, vďaka čomu sú absolventom Massey University bez problémov uznávané tituly z oblasti veteriny.[46] Univerzitu tvoria tri kampusy, vo Wellingtone sídli fakulka dizajnu a Novozélandská hudobná škola, ktorú vlastní Masseyova univerzita spolu s univerzitou Viktóriinou.[47] V meste pôsobí aj lekárska fakulta Otažskej univerzity a časť wellingtonského technického inštitútu.

Okolie Wellingtonu je obsluhované dvoma štátnymi diaľnicami SH1 a SH2, ktoré sa stretávajú na mimoúrovňovej križovatke severne od mesta. Diaľnica číslo 1 vedie samotným stredom mesta a končí pri areáli Wellingtonského medzinárodného letiska, fungujúceho v meste od roku 1935. Letisko leží 6 kilometrov juhovýchodne od centra mesta. Začínajú a končia vnútroštátne lety, niekoľko letov z Austrálie a ostrovov Tichého oceánu. Najväčšími strojmi, ktoré na wellingtonskom letisku v roku 2010 pristávajú, sú lietadlá Boeing 737-800 a Airbus A320. Väčšie lietadla musia využívať iné letiská, pretože jediná wellingtonská pristávacia dráha je dlhá iba 2051 metrov. Napriek tomu však Wellingtonské medzinárodné letisko prepraví ročne viac ako 5 miliónov cestujúcich, čo ho radí na tretie miesto medzi najrušnejšími letiskami Nového Zélandu, hneď za letisko v Aucklande a Christchurchu.[48]

Trolejbus vo Wellingtone

Verejná doprava je prevádzkovaná spoločne pre celý wellingtonský región. Zabezpečujú ju väčšie množstvo spoločností pod spoločnou značkou Metlink. Každoročne prepraví až 35 miliónov pasažierov a ich počet stále narastá, čo robí z Metlinku najvyťaženejšiu dopravnú sieť Nového Zélandu. Z tohto počtu veľkú väčšinu (23 miliónov) prepravia mestské autobusy, ktorých na 103 linkách regiónu jazdí 470 a obsluhujú 2800 zastávok. 11 miliónov cestujúcich prepravia každoročne miestne železničné spoje, jeden milión cestujúcich jazdí každý rok wellingtonskou lanovkou. Zanedbateľná nie je ani lodná doprava. Dva osobné trajekty využije každoročne asi 150 000 ľudí a miera ich vyťaženie rastie najrýchlejšie z celej wellingtonskej dopravnej siete. V rokoch 1878 – 1964 bola vo Wellingtone prevádzkovaná aj električková doprava.[49]