Vojna v Chorvátsku

Po skončení studenej vojny v Európe sa v mnohých krajinách konali slobodné voľby. V Chorvátskej socialistickej republike (v rámci Juhoslávie) 22. apríla 1990 – prvé kolo a 6. mája 1990 druhé kolo. Nacionalistické hnutie Chorvátska demokratická únia (HDZ) na čele s Franjom Tuđmanom vyhrala s 40% platných hlasov.

HDZ po vyhraných voľbách sformovala chorvátsku vládu, ktorá sa do veľkej miery pokúšala získať nezávislosť krajiny od Juhoslávie. Za snahou o väčšiu decentralizáciu Juhoslávie boli najmä ekonomické dôvody, Chorvátsko a Slovinsko boli najprosperujúcejšie časti, a preto sa snažili získať väčší vplyv na prerozdeľovaní financií, čo však vzhľadom na politickú silu Srbska nebolo umožnené.

Prvé stretnutie Chorvátskeho parlamentu sa konalo 30. mája 1990 a prezident Tuđman začal rokovať s ostatnými členmi parlamentu o novej Ústave Chorvátskej republiky a ekonomických a sociálnych zmenách. Ústava bola ratifikovaná až 22. decembra 1990.

V lete 1990, sa miestni Srbi z hornatých častí Chorvátska z blízkostí bosniasnkych hraníc (bola tu najnižšia hustota obyvateľstva a Srbi tu mali prevahu) vzbúrili a vytvorili neoficiálny Autonómny okres Srbská Krajina, neskôr bol svojimi lídrami dokonca vyhlasený za štát zvaný Republika Srbská Krajina. Chorvátska vláda sem poslala špeciálne policajné jednotky, aby problém vyriešili, no helikoptéry prevážajúce policajtov boli zostrelené lietadlami Juhoslovanskej ľudovej armády (JĽA). Konečným výsledkom bolo zhoršenie konfliktu. Chorváti verili, že lietadlá JĽA boli poslané srbskou vládou, Srbi zase verili, že Chorváti terorizujú srbskú menšinu v Chorvátsku. Situácia sa vyhrotila, keď Krajinskí Srbi obsadili a zablokovali turistické oblasti v celej Dalmácii.

Extrémisti na oboch stranách začali bezdôvodne zabíjať občanov s inou národnosťou (Srbi Chorvátov, Chorváti Srbov). Tieto etnické problémy boli podporované aj propagandou na oboch stranách (Srbi boli označovaní za četníkov, Chorváti za ustašovcov). Tento širší konflikt vyústil do ozbrojených stretov v Srbskej Krajine a do definitívneho rozpadu SFRJ – Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia a jej nahradením (už bez Slovinska, Chorvátska a s občianskou vojnou v Bosne) JZR – Juhoslovanskou zväzovou republikou, ktorá sa rozpadla na Federáciu Srbsko-Čierna Hora, a nakoniec zanikla aj táto federácia a dnes je Čierna Hora samostatný štát.

mapa Republiky Srbská Krajina

Chorvátska vláda sa dozvedela o nepokojoch v Krajine a minister vnútra začal formovať špeciálnu políciu, pretože Ústava Juhoslávie (do ktorej Chorvátsko ešte stále patrilo) nedovoľovala zväzovým krajinám mať svoje vlastné armády a JĽA Chorvátsku nepomohla. JĽA sa často vo vhodných príležitostiach objavila dokonca po boku Krajinských Srbov.

Chorvátsko si začalo budovať svoju vlastnú armádu, bez pomoci JĽA. 9. apríla 1991 chorvátsky prezident Tuđman premenoval špeciálne policajné jednotky na Chorvátsku národnú gardu, ktorá tvorila chorvátsku armádu. 19. mája 1991 sa konalo referendum o oddelení Chorvátska od Juhoslávie. Srbi protestovali, ale referendum bolo platné a Chorváti sa s výsledkom 94% vyslovili za osamostatnenie. Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť 25. júna 1991, ale Európska komisia im dala trojmesačné moratórium na odvolanie. Mesiac po osamostatnení Chorvátska srbské jednotky obsadili 1/3 územia vďaka miestnym Srbom. Srbi si zvolili, majúc prevahu v zbraniach a výbave, stratégiu rozsiahleho ostreľovania, vrátane civilných cieľov. Ako sa vojna vyvíjala ďalej, Srbi postupne obliehali a poskodili mestá ako Dubrovnik, Šibenik, Zadar, Karlovac, Sisak, Slavonsky Brod, Osijek, Vinkovci a zničili Vukovar. Medzinárodné spoločenstvo uvrhlo na zbrane embargo, čo spôsobilo, že Chorváti začali pašovať zbrane cez hranice, aj vďaka tajným dohodám s maďarskou vládou, vďaka tradičným dobrým vzťahom medzi Chorvátskom a Maďarskom.

V auguste 1991 začalo byť hraničné mesto Vukovar obliehané. Srbskí vojaci úplne obkľúčili mesto, ale 204. Vukovarská brigáda začala brániť ostreľované mesto, aby ochránila jeho obyvaťeľov pred zabíjaním. USA uvalili na Juhosláviu prvé embargo.

Chorváti z kritických oblastí (bosnianske a srbské pohraničie) začali opúšťať svoje domovy a sťahovali sa do vnútrozemia Chorvátska. Srbi robili presný opak a sťahovali sa do ich domovov. Oficiálne štatistiky hovoria že 220 000 Chorvátov a 300 000 Srbov sa presťahovalo počas vojny v Chorvátsku počas vrcholu bojov koncom roku 1991. Na veľa miestach boli pôvodní obyvatelia vyhnaní z domovov (eventuálne popravení). Do ich domovov sa potom nasťahovali obyvatelia z druhej bojujúcej strany. Svet spoznal nový pojem a to etnické čistky.

5. októbra 1991 mal prezident Tuđman vystúpenie, v ktorom začal volať po mobilizácii obyvateľstva, aby išli bojovať do vojny o nezávislosť a ochrániť Chorvátsko proti srbskej predstave „Veľkosrbského imperializmu“, ktorú propagovala JĽA a práve sa formujúca Srbská armáda. 7. októbra otriasla mladou chorvátskou metropolou explózia, ktorá bola spôsobená výbuchom v budove parlamentu, keď tam práve boli prítomní Tuđman, Mesić a Marković. Chorvátska vláda skonštatovala, že to bol útok zo strany JĽA, no tá tvrdila, že si výbušninu chorvátska vláda nastražila sama, aby z toho mohla obviniť JLA a vytvoriť si tak zámienku k útokom. 8. októbra 1991 chorvátsky parlament zrušil všetky vzťahy s rozpadávajúcim sa zvyškom Juhoslávie. Preto je tento deň dnes štátnym sviatkom, označovaný ako Chorvátsky deň nezávislosti.

Na jeseň 1991 v novembri bol Vukovar definitívne zničený a obkľúčený srbskými jednotkami. Chorváti sa ho nakoniec 18. novembra 1991 vzdali. V tom čase boli definitívne zničené aj iné mestá, ako napríklad Dubrovnik. V priebehu decembra 1991, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Ukrajina, Island a Vatikán uznali nezávislosť Chorvátska a Slovinska. 19. decembra 1991, počas najväčších bojov, sa Srbský autonómny okres sám vyhlásil za Republiku Srbská Krajina. Medzi 19. a 23. decembrom 1991 uznala nezávislosť Chorvátska a Slovinska väčšina európskych krajín (ČSFR na jar 1992).

Zničený srbský tank T-55 počas bitky o kasárne.

Západné krajiny EÚ 15 nikdy nezasiahli voči srbskej agresii v Juhoslávii. Európska komisia uznala nezávislosť dvoch osamostatnených republík (Chorvátska a Slovinska) 15. januára 1992. V januári 1992 prišli do kritických oblastí jednotky OSN, ktoré sčasti zmiernili situáciu a prinútili bojujúce strany stiahnuť sa na svoje pôvodné pozície. Juhoslovanská ľudová armáda sa presunula z Chorvátska do Bosny a Hercegoviny, kde vojna ešte len začínala z podobných príčin ako v Chorvátsku.

22. mája 1992 sa Chorvátsko stalo členom OSN. Ozbrojený konflikt v Chorvátsku pokračoval v oveľa menšej miere. Chorvátskym jednotkám sa podarilo oslobodiť zopár obcí a miest od srbského ostreľovania. Operácia Medakove vrece, kde spoločne s Chorvátmi bojovali aj kosovskí separatisti, ktorá bola neúspešná a išlo v nej o odstránenie srbského obyvateľstva z Republiky Srbská Krajina, v roku 1993 poškodila prestíž novej krajiny. Velitelia v tejto operácii sa dostali pred medzinárodný súd, ale na rozdiel od Srbov neboli nikdy odsúdení.

V roku 1993 sa v Bosne a Hercegovine proti sebe postavili Chorváti a Bosniaci (Moslimovia žijúci v Bosne a Hercegovine), z ktorých každý tiež bojoval proti tunajším Srbom. Chorvátsky prezident Tuđman sa zúčastnil mierových dohovorov medzi Chorvátmi žijúcimi v Bosne a Hercegovine a Bosniakmi, ktorých výsledný efekt bola Washingtonská dohoda z roku 1994, ktorá zabezpečila prímerie medzi Chorvátmi (v Bosne) a Bosniakmi. Prímerie bolo zabezpečené vytvorením oblasti tzv. Herceg-Bosny (predchodca dnešnej chorvátsko-bosniackej časti Bosny a Hercegoviny, ktorej súčasný názov znie Federácia Bosny a Hercegoviny). Táto udalosť zredukovala počet bojujúcich strán na dve (Herceg-Bosna proti srbskej časti Bosny a Hercegoviny).

Na začiatku mája 1995 chorvátska armáda, dostala späť veľkú časť územia v západnom Slavónsku v operácii Záblesk, podporovanom USA a NATO. V auguste 1995, začalo Chorvátsko podnikať v kooperácii s NATO operáciu Búrka, v ktorej získalo späť Republiku Srbskej Krajiny, okrem malého pásu v blízkosti Srbska. V priebehu 4 dní utieklo 220 000 Srbov do Bosny a Hercegoviny a Srbska. Po tejto operácii boli obvinení niektorí Chorváti z teroru, ktorý mali spáchať na srbskom obyvateľstve v Chorvátsku. Chorvátsko tak získalo späť územie, ktoré mu bolo vyčlenené po 2. svetovej vojne v rámci Juhoslávie.

Chorvátska armáda zabezpečila útoky na Srbov po boku Bosniakov, ale ďalšie útoky boli zmarené americkou diplomatickou intervenciou. Keď chorvátska armáda obsadila druhé najväčšie mesto v Bosne a Hercegovine Banja Luku, utečenecká kríza bola neznesiteľná, pretože sa desaťtisíce ľudí pokúšalo utiecť ďalej cez úzky Posavinský priesmyk, smerom na východnú Bosnu a Hercegovinu a Srbsko.

O pár mesiacov neskôr, bola podpísaná tzv. Daytonská dohoda, na ktorej sa zúčastnili prezidenti Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Srbska. Riešila sa tu otázka obnovy krajín a rozdelenia Bosny a Hercegoviny.

Počas rokov 1992 a 1993 stúpol počet obyvateľov v Chorvátsku o 225 000 z dôvodu príchodu utečencov prevažne chorvátskej národnosti z Bosny a Hercegoviny a Srbska. Chorvátski dobrovoľníci a tiež niektorí naverbovaní vojaci sa zúčastnili aj vojny v Bosne a Hercegovine. Návrh pomôcť Chorvátom v Bosne mal niektorý z Tuđmanových blízkych asistentov, pravdepodobne Gojko Šušak a Ivić Pašalić, ktorý pochádzali z južnej časti Bosny a Hercegoviny. Chorvátska pomoc v Bosne bola podporovaná aj finančne.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna v Chorvátsku