Slovenská veda

Zárodky slovenskej vedy sa utvárali už vo Veľkomoravskej ríši. Dokazuje to vyspelá metalurgia železa, kováčstvo, poľnohospodárstvo a architektúra Slovanov.[1] Za vlády kniežaťa Rastislava sa z Byzantskej ríše na slovenské územie dostali Cyril a Metod, ktorí tu priniesli prvé slovanské písmo a založili tu prvú známu vyššiu školu (učilište). Vyučovala sa na nej aj gramatika, muzika a staroslovienska literatúra.[1] Ich nasledovníkov z územia Veľkej Moravy však po Cyrilovej smrti po roku 885 vyhnal biskup Viching so súhlasom kniežaťa Svätopluka. Ich nasledovníci mali veľký význam pre šírenie písomníctva a kultúry v krajinách východných a južných Slovanov.

V stredoveku sa na Slovenskom území, ktoré bolo v tej dobe súčasťou Uhorska, pokúsil založiť univerzitu v druhej polovici 15. storočia v Bratislave kráľ Matej Korvín. Tzv. Universitas Istropolitana nemala dlhé trvanie, na sklonku jeho života bola v úpadku a zanikla po jeho smrti. V dobe jej fungovania tu však pôsobili učitelia z Viedenskej a Krakovskej univerzity, napr. Regiomontanus.

Veda sa na slovenskom území rozvíjala v súvislosti s rozšíreným baníctvom a ťažbou nerastných surovín. Na vedeckom výskume na území dnešného Slovenska podieľali príslušníci viacerých národov - najmä Nemci, Maďari a od 2. polovice 19. storočia aj Česi. V Uhorskom štáte mali Slováci na vedecký výskum najhoršie sociálno-ekonomické a kultúrne podmienky.[1] Veľký význam na rozvoj technických a prírodných vied nielen na území dnešného Slovenska ale aj v Uhorsku a vo svete mala vo svojej dobe Banícka (1770 – 1846) a neskôr Banícka a lesnícka akadémia (1846 – 1904) v Banskej Štiavnici, kde pôsobilo aj viacero významných zahraničných vedcov a pedagógov. Škola však po uhorskej revolúcii a rakúsko-maďarskom vyrovnaní začala upadať, pretože čoraz viac študentov uprednostnilo banícku školu v rakúskom Leobene. Napokon prakticky zanikla odchodom maďarských pedagógov po vzniku Česko-Slovenska.

V 17. a 18. storočí existovala v Trnave Trnavská univerzita. Založil ju ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň. Univerzita mala teologickú, filozofickú a neskôr aj lekársku fakultu. Fungovala tu univerzitná knižnica, botanická záhrada a divadlo. Známa bola aj univerzitná hvezdáreň. V roku 1777 bola presunutá do Budína.

Etapa po vzniku Československa bola novým impulzom pre vedu na Slovensku. V roku 1919 vznikla prvá slovenská univerzita - Univerzita Komenského v Bratislave (jej lekárska fakulta r. 1919, právnická a filozofická fakulta nasledovali v r. 1921). V roku 1937 vznikla v Košiciach Štátna vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika, ktorá v dôsledku Viedenskej arbitráže neskôr počas vojny fungovala v Martine ako Slovenská vysoká škola technická. Počas druhej svetovej vojny existovalo krátku dobu Slovensko ako satelit nacistického Nemecka. České vysoké školstvo bolo nacistami zrušené a slovenskí študenti viacerých prírodných vied nemali kde študovať. V roku 1940 bola založená prírodovedecká fakulta vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave. V tejto dobe vznikli priaznivé okolnosti na vznik Slovenskej akadémie vied a umení, ktorá bola založená v roku 1942. V roku 1939 vznikol aj samostatný Štátny hydrologický a meteorologický ústav (dnes SHMÚ) a v roku 1940 Štátny geologický ústav (dnes ŠGÚDŠ) ako inštitúcie podávajúce praktické prírodovené poznakty pre potreby štátnej správy.

Samostatná Slovenská akadémia vied vznikla v roku 1953.

V roku 2016 bolo vo vede v výskume na Slovensku podľa Štatistického úradu SR zamestnaných 33 252 ľudí (z toho 26 720 výskumníci, 4 132 technický a 2 400 pomocný a ekvivalentný personál).[2] Teda asi 1,33% všetkých pracujúcich v krajine. Výdavky na výskum a vývoj v roku 2016 predstavovali 640,8 milióna eur (z toho kapitálové 45,8 mil. eur)[2]. Toto predstavuje celkovo asi 0,79% HDP v roku 2016.[2]

Podľa prieskumu firmy ESET z roku 2019 až 75% ľudí na Slovensku o sebe tvrdí, že sa ich názory, hlavne okruhu zdravia, stravovania, životného štýlu, vzdelávania a technológií opiera o vedecké poznatky.[3] Napriek tomu až 64% nepozná žiadny vedecký úspech slovenských vedcov a 72% akékoľvek meno niektorej slovenskej vedeckej osobnosti.[3]

Do slovenskej vedy možno zahrnovať aj viacero vedcov slovenského pôvodu, ktorí ale pôsobili a/alebo sa usadili v zahraničí. O pokroky vo vede aj vo svetovom meradle sa zaslúžilo viacero osôb narodených alebo pôsobiacich na území dnešného Slovenska (niektorí neboli etnicky Slováci), napr. Vojtech Alexander, Ján Bahýľ, Štefan Banič, Matej Bel, Dionýz Blaškovič, Béla Gerster, Jozef Karol Hell, Maximilián Hell, Dionýz Ilkovič, Štefan Anián Jedlík, Ján Jesenius, Wolfgang Kempelen, Filip Lenard, Samuel Mikovíni, Jozef Murgaš, Ľudmila Pajdušáková, Jozef Maximilián Pecval, Ján Andrej Segner, Hans Selye, Dionýz Štúr, Aurel Stodola, Milan Rastislav Štefánik alebo Viliam Thurzo.[4][5]

• FILIT Zdroj z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok