Aurel Stodola

Rodný dom v Liptovskom Mikuláši

Narodil sa 11. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši, časti Vrbica-Hušták č. 26 (podľa vtedajšieho číslovania) do evanjelickej rodiny remeselníka Ondreja Stodolu a Anny, rod. Kováčovej. Ako dátum narodenia sa v literatúre uvádza 10. máj 1859, rodná matrika však jednoznačne uvádza ako deň narodenia až 11. mája. Týždeň po narodení dostal pri krste mená Aurel Bohuslav. Krstil ho evanjelický farár a známa postava slovenského národného hnutia Michal Miloslav Hodža. Druhé krstné meno bežne nepoužíval.[2]

Štúdium

Aurel Stodola okolo roku 1890

V roku 1865 nastúpil do vrbisko-mikulášskej ev. školy v ktorej absolvoval štyri školské roky, po skončení ktorých ho otec poslal do obce Stráže pod Tatrami (dnes súčasť Popradu), aby sa zdokonalil v nemčine.[2] Strednú školu začal navštevovať v Lučenci, neskôr v Kežmarku. Vedomosti si dopĺňal aj individuálnym vzdelávaním. Maturoval v Košiciach. Od roku 1876 študoval na technike v Budapešti, kde absolvoval dva semestre. V prvom ročníku dostal za svoje usilovné štúdium jednorazovú odmenu 300 zlatých.[2]

V rokoch 1878 – 1881 študoval na mechanicko-technickom oddelení polytechniky v Zürichu. Štúdium skončil s vyznamenaním. Následne sedem mesiacov pracoval vo fabrike v Budapešti. V školskom roku 1882/1883 navštevoval vysokú školu technickú v Berlíne.V septembri 1883 bol štyri mesiace dobrovoľníkom v konštrukčnom ateliéry v Paríži, kde sa zdokonaľoval vo francúzštine, čo bola dôležitá súčasť pedagogického pôsobenia v Zürichu, na ktoré sa pripravoval. Individuálne študoval aj filozofické práce. Z Paríža cestoval do Anglicka a Holandska.[2]

Od roku 1884 pôsobil v Prahe, v Českomoravskej strojárni, ale po krátkom čase prešiel do Strojárenskej spoločnosti Ruston a spol. Spočiatku prekresľoval technické výkresy. Od júla 1889 bol hlavným konštruktérom. V Rustonke získal praktické skúsenosti z navrhovania, montáže a testovania energetických strojov.[2]

Zürich

Aurel Stodola počas testu prvej 4000 kW plynovej turbíny spoločnosti Brown, Boveri & Compagnie

V roku 1892 prijal pozvanie za docenta na Vysokú školu technickú v Zürichu, na ktorej sa čoskoro stal profesorom (1893) a zostal tam pôsobiť až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1929.

Prvú prednášku mal 23. 10. 1892 a účasnilo sa jej 80 poslucháčov. Tri roky po svojom príchode dostal súhlas na prípravu laboratória. Budovanie laboratória prebiehalo v rokoch 1897 - 1899 a umožnilo Aurelovi Stodolovi exaktne skúmať fyzikálne procesy a experimentovať.

V roku 1897 bol pozvaný na Medzinárodný kongres matematikov v Zürichu, kde predniesol aj príspevok. V roku 1900 bol pozvaný za porotcu na Svetovú výstavu v Paríži.[2]

Udržiaval profesionálne a priateľské kontakty s mnohými významnými vedcami, medzi nimi aj s Albertom Einsteinom, ktorý si ho hlboko vážil. Informácia, ktorá sa vyskytuje v niektorých zdrojoch, že Einstein bol Stodolovym žiakom nieje pravdivá z jednoduchého dôvodu, že Einstein študoval na na polytechnike iný odbor a predmety, ktoré vyučoval Stodola oficiálne nenavštevoval. Známy je gratulačný list, ktorý Einstein spolu s M. A. Bessom napísali Stodolovi, pri príležitosti jeho 70. narodenín.[2]

Jeho blízkym priateľom bol lekár, filozof a filantrop Albert Schweitzer. Aurel Stodola nabádal švajčiarskych podnikateľov na finančnú podporu pre Schweitzerovu nemocnicu v Afrike. Taktiež študoval jeho filozofické názory.

Po odchode na dôchodok vo veku 70 rokov skončil s pedagogickou činnosťou, ale naďalej vypracovával expertízy, posudky, podieľal sa na experimentoch a testovaniach. Vydal prácu zaoberajúcu sa filozofiou techniky. Pozorne študoval práce A. Einsteina a ešte ako 80 ročný navštevoval prednášky o najnovších výdobytkoch teoretickej fyziky.[2]

Aurel Stodola, pamätná tabuľa s bustou, Hlavná ul. 88 v Košiciach

Vo svojej vedeckej činnosti sa zameriaval na oblasť teórie automat. regulácie strojov, položil vedecké základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín. Pre paru vypočítal a aplikoval tzv. Mollierov entropický diagram, ktorý stále dopĺňal. Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín a jeho výpočty a konštrukcie dali základ tomuto odvetviu strojárstva.[3]

Bol konštruktérom tepelného čerpadla. Jeho tepelné čerpadlo z roku 1928 dodnes pracuje vo Švajčiarsku a vykuruje radnicu v Ženeve s odoberaním tepla z vody jazera (ide o uzavretý okruh).

Jeho vrcholné dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen vyšlo v Berlíne v roku 1903 a neskôr ho preložili do mnohých svetových jazykov. Postupne ho dopĺňal o nové poznatky a jeho šieste vydanie v roku 1924 malo už rozsah 1 142 strán. V roku 1922 vyšlo v Berlíne jeho ďalšie významné dielo Dampf und Gas-Turbinen, v roku 1931 v Berlíne vyšlo Gedanken zu einer Weltanchauung vom Standpunkte des Ingenieurs, ktoré prepracoval a vydal v Zürichu 1937 pod názvom Die geheimnisvolle Naturweltanschauliche Betrachtung.

Svoje filozofické názory vyložil v diele Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkte des Ingenieurs (Úvahy k svetonázoru zo stanoviska inžiniera, Berlín, 1931). V ďalšom roku vyšlo v Berlíne druhé a tretie vydanie v prepracovanej verzii. V roku 1937 vyšlo v Zürichu štvrté a piate vydanie pod názvom Die geheimnisvolle Naturweltanschauliche Betrachtung  (Tajuplná príroda – úvahy o svetonázore). Vydania priebežne prepracovával. Monografia vzbudila veľký záujem, no nikdy nebola preložená do slovenského alebo českého jazyka.[2] K dispozícií sú iba skromné štúdie napísané pred rokom 1989.[4][5]

Autor v diele pristúpil k sociálnym, politickým a prírodno-filozofickým problém obdobia v ktorom žil z pozície inžiniera.[2] Zdôrazňoval významný vplyv techniky na rozvoj ľudskej civilizácie. Techniku prirovnáva k „pulzujúcemu toku krvi, ktorá dodáva výživu celému materiálnemu životu“. Všímal si však aj protirečivosť  dôsledkov technického rozvoja a poukazuje na negatívne formy jeho využívania. Venoval sa negatívnym stránkam kapitalizmu a veľkú pozornosť venoval postaveniu robotníkov: „Často zabúdame, že robotník a my inžinieri sme rovnako nenahraditeľné, rovnako podstatné články veľkého technického organizmu...“.[4]

Podľa Stodolu pozitívny vzostup techniky má potenciál pozdvihnúť človeka a jeho existenciu na nový stupeň v ktorom vymiznú pozostatky otroctva a ubíjajúcej ťažkej fyzickej práce. Takto odbremenený človek bude môcť rozvíjať a kultivovať svoje mentálne a duševné schopnosti. Všímal si postupnú automatizáciu a mechanizáciu výrob a ich vzťah k zamestnanosti robotníckej triedy. Veľkú pozornosť venoval ekonomickým krízam. Uvedomoval si potrebu ekonomického plánovania.[4] V závere knihy sa okrajovo venuje niektorým filozofickým kategóriám kauzalita a dobovým filozofickým a ideovým smerom (behaviorizmus, novopozitivizmus, psychoanalýza...). Vyzdvihol význam umenia v ľudskom živote. Vystúpil proti Malthusovej teórii boja o život.[5]

Aurel Stodola s rodinou

Svoj život podriadil predovšetkým vede, pedagogike a hudbe. Od bežných vecí a veci mimo jeho hlavného záujmu sa snažil izolovať. Už v mladosti si vypracovával presné plány a denný časový rozvrh podľa ktorých postupoval. Zahŕňali napríklad štúdium cudzích jazykov, čítanie klasickej literatúry a hru na klavíri. Jeho švajčiarska domácnosť bola podľa svedectiev návštevníkov veľmi skromná. Na prednášky a cvičenia chodil oblečený v čiernom obleku s tvrdým čiernym klobúkom. Pravidelne hrával na klavíri a organe. Predovšetkým skladby od Bacha, Beethovena, Mozarta a ďalších. V mladosti vystúpil spolu s väčšou spoločnosťou z Liptova na Kriváň. Jeho manželkou bola Darina Pálková s ktorou sa zosobášil vo vrbicko-svätomikulášskom ev. kostole v roku 1887. Mal dve dcéry. Staršiu Elenu Annu, familiárne nazývanú Helena a mladšiu Oľgu. Aurel Stodola žil skromne a šetrne. Svoje úspory venoval podpore chudobnejších študentov a na rozvoj vedeckého poznania. Podľa informácií od jeho zaťa Curta Krauseho mu už ako dôchodcovi jedna z belgických strojární poukázala 60 000 frankov za poradnú činnosť. Peniaze dal ihneď k dispozícii „sociálnemu fondu na podporu vysokoškolákov“.[2]

Aurel Stodola okolo roku 1930

Mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity mu udelili najvyššie vyznamenania a hodnosti. V roku 1901 ho menovali za čestného doktora Zürišskej univerzity, v roku 1905 mu vysoká škola technická v Hannoveri udelila titul Dr. Ing. h. c. a o štyri roky aj technika v Zürichu. V 1908 mu bolo udelené najvyššie vyznamenanie nemeckých inžinierov Grashofova medaila a v 1940 ho Anglicko odmenilo zlatou medailou Jamesa Watta. Čestný doktorát mu udelila aj Nemecká technika v Brne a v roku 1929 i pražské České vysoké učení technické. Bol tiež členom korešpondentom Francúzskej akadémie vied. Zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu. Od roku 1989 je pochovaný v Liptovskom Mikuláši.

Na počesť A. Stodolu je pomenovaná planétka 3981 Stodola.

Pri príležitosti jeho výročia vyhlásila STU rok 2009 Rokom Aurela Stodolu.

Náhrobok Aurela Stodolu na vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši

Národná banka Slovenska vydala v tejto súvislosti historicky prvú zberateľskú euromincu Slovenska s podobizňou tohoto slovenského vedca svetového mena. Nominálna hodnota striebornej mince je 10 eur. Minca má štatút zákonného platidla, ale iba na Slovensku.

• Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Berlín, 1903)
• Dampf und Gas-Turbinen (Berlín, 1922)
• Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkte des Ingenieurs (Berlín, 1931)
• Die geheimnisvolle Naturweltanschauliche Betrachtung (Zürich, 1937).

• otec Ondrej Stodola
• matka Anna Stodolová
• brat Kornel Stodola
• brat Emil Stodola
• brat Jozef Stodola

• Gouyova-Stodolova rovnica‎

• Záznam o narodení a krste v mikulášskej evanjelickej matrike
• Matematický ústav SAV – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. Vzhľadom na to, že tento zdroj ešte nemá vyriešené autorské práva podľa licencie CC-BY-SA 3.0, nie je zatiaľ vhodné preberať články označené touto šablónou.
• Pýcha inžinierstva celého sveta